Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/291/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6703899309 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6703899309.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému S. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. X, XXX XX V., o uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 522,14 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 3273/10, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/2575/2003-19 zo dňa 31. 10. 2011, takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/2575/2003-19 zo dňa 31. 10. 2011 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 11Er/2575/2003-19 zo dňa 31. 10. 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 30. 03. 2003 zmluvu o úvere, ktorej súčasťou bolo aj splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil advokáta K.. T. J. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Pred notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom v Partizánskom bola spísaná notárska zápisnica č. N 942/2003, NZ 48430/2003, ktorou advokátsky koncipient K.. D. U., substitučne splnomocnený advokátom K.. T. J. za povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 643,43 Eur, z toho úver a poplatok predstavujú sumu 522,14 Eur, vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne od 23. 04. 2003 do zaplatenia a vyhlásil, že povinný tento dlh vrátane úroku splatí v lehote do 23. 06. 2003. V prípade, že povinný dlh v uvedenej lehote nesplatí, za povinného vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poukázal na rozpor záujmov povinného a splnomocneného zástupcu a tiež, že povinný nemal možnosť výberu zástupcu, pretože zo zmluvy o úvere, ktorú povinný uzatvoril, je zrejmé, že v tejto zmluve bola použitá predtlač, ktorá obsahovala meno splnomocnenca K.. T. J., čo spochybňuje slobodnú voľbu splnomocnenca splnomocniteľom. Ďalej okresný súd poukázal na to, že v zmysle ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktorý v budúcnosti môže realizovať, ale nemusí. Podľa tohto ustanovenia, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, t.j. ak v čase uzavretia zmluvy o úvere a o splnomocnení K.. T. J. dlh neexistoval a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie a taktiež nemohol splnomocniť K.. T. J. na takéto právo. Z uvedených dôvodov okresný súd dospel k záveru, že uznanie dlhu, ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právnymi úkonmi, ktoré splnomocnený zástupca povinného urobil v rozpore so záujmami povinného, čím odporujú zákonu, a preto sú v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Vo vzťahu k notárskej zápisnici ako exekučnému titulu okresný súd uviedol, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, pretože nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na exekučný titul kladené. Taktiež dohoda o plnomocenstve, ktorá bola uzavretá medzi povinným a K.. T. J. je podľa § 31 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, a z tohto dôvodu tu chýba ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom. Súčasťou notárskej zápisnice bolo aj vyhlásenie splnomocneného zástupcu povinného o tom, že uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorý si určil pravdepodobne zástupca povinného sám, bez toho, aby mu povinný udelil plnú moc na takýto úkon. Na základe uvedeného potom podľa názoru okresného súdu bol povinný zaviazaný na splatenie svojho dlhu v lehote, o ktorej nemal ani vedomosť a nemal ani vedomosť, že mu začala plynúť lehota, pričom na základe jej uplynutia sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Okresný súd konštatoval, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu, nakoľko nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na notársku zápisnicu, ako na exekučný titul kladené a že plnomocenstvo udelené povinným K.. T. J. je v rozpore s ust. § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho je uznanie záväzku spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice neplatným právnym úkonom, čo znamená, že aj napriek tomu, že exekúcia začala, exekučný titul, t.j. notársku zápisnicu nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul. Preto okresný súd v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, nakoľko výsledkom takéhoto rozhodovania by bola nemožnosť veriteľa vykonať právo. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okresný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu (notárskej zápisnice) limitovaný ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“), ktorý vyjadruje verejnoprávny charakter výkonu notárskeho úradu a nadväzuje na generálne ust. § 2 ods. 2 Notárskeho poriadku. Ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, okresný súd ich musí rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. „Súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi“ ex offo preskúmal už notár. Ochranu práva, ktorú upravuje ust. § 40 a ust. § 38 Notárskeho poriadku nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Postup okresného súdu, ktorým je umožnené bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov v právny poriadok. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Notárska zápisnica ako exekučný titul má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a okresný súd musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Právnym záväzkom obsiahnutým v notárskej zápisnici je okresný súd viazaný rovnako, ako rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd v rámci skúmania splnenia zákonných predpokladov pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej uviedol, že okresný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý proces mala byť rovnaká, oprávnený mal v konaní pred okresným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Okresný súd na zistený skutkový stav neaplikoval relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, ust. § 38 a ust. § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval ust. § 44 ods. 2, ust. § 57 ods. 1 písm. g) a ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Poukázal aj na skutočnosť, že okresný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave smernici- Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Nesúhlasil ani s tým, že okresný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Namietal, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Oprávnený tiež konštatoval, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Právny poriadok nevylučuje možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku, t.j. súčasne s uzavretím zmluvy na základe ktorej vzniká. Povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Žiadne ustanovenie zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo mu ostalo v plnej miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom si to vyžaduje aj určenie, dokedy bude dlh splatený. Preto nebolo možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť dokedy povinný dlh splatí. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo. Ďalej nesúhlasil ani s tým, že notárska zápisnica ako exekučný titulu musí byť spísaná nielen povinným ale aj oprávneným. Podľa jeho názoru okresný súd opätovne posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, keď súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podaním zo dňa 26. júla 2012, oprávnený podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. V podaní uviedol, že okresný súd plnomocenstvo, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere považuje za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 23 ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo vyhodnotil ako neplatné pre rozpor so zákonom. Uviedol, že neprijateľnosť podmienky okresný súd videl v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Tvrdil, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal dlh vo výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedol, na základe čoho zistil nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Medzi podmienkami uvedenými v článku 3 ods. 3 smernice Rady č. 93/13/EHS sa plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu výslovne nenachádza. Okresný súd tiež nevzal do úvahy ustanovenie článku 4 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS. Tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Z uvedených dôvodov navrhol, aby súd na základe ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. konanie prerušil a podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2) Je v súlade s článkom 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca k odvolaniu uviedol, že mu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd zo spisu zistil, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 27. 09. 2003 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 15. 10. 2003 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je notárska zápisnica notára JUDr. Ondreja Ďuriača, so sídlom v Partizánskom č. N 924/2003, NZ 48430/2003 zo dňa 16. 06. 2003. Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania. Oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1, vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože položenie uvedených prejudiciálnych otázok nemá reálny dosah na prebiehajúci spor. Zároveň v predmetnom konaní súd neaplikoval ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku, hlavne v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ani v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného poriadku, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že oprávnený a povinný dňa 20. 03. 2003 uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXX, súčasťou ktorej vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení advokáta K.. T. J. povinným na uznanie záväzku z úveru v mene povinného v notárskej zápisnici ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý majetok povinného, do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom okresného súdu, že plnomocenstvo udelené povinným K.. T. J. v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom, preto K.. T. J. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného, a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinný si nemohol K.. T. J. ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie K.. T. J. v predmetnej notárskej zápisnici. Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu zastavil bol preto správny. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p. tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Na základe uvedených skutočností odvolací súd vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdil notár JUDr. Ondrej Ďuriač so sídlom v Partizánskom pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný. Odvolací súd ďalej uvádza, že okresný súd deficit materiálnej vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice mohol zistiť už z listín, ktoré oprávnený predložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda v dobe pred vydaním poverenia. Keďže ide o absolútne neplatný právny úkon a absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje, okresný súd mohol zastaviť exekúciu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.