Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/384/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6709207882 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6709207882.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO : 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO : 36 864 421, proti povinnému : W. G., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. č. XX, na vymoženie pohľadávky v sume 330,57 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 62 pod spisovou značkou Ex 3737/2009, o odvolaní oprávneného zo dňa 18.10.2012 proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen číslo konania 28Er/69/2009-29 zo dňa 21.09.2012, takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v nadväznosti na ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie vyplývajúce z exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave sp. zn. SR 13454/08 zo dňa 12.05.2009. Súd konštatoval, že pri preskúmaní rozhodnutia z hľadísk uvedených v Exekučnom poriadku a Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 2) dospel k záveru, že rozhodcovské rozhodnutie zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom. Rozhodcovský súd zaviazal v rozsudku povinného na úhradu istiny s príslušenstvom, ktoré pozostávalo z úroku vo výške 95,42 % z poskytnutého úveru a navyše z úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne, t.j. 91,25% ročne z dlžnej sumy. Zo samotného rozhodcovského rozsudku nie je možné posúdiť ani rozlíšiť, čo tvorí samotnú istinu a čo sú poplatky a sankcie za nesplnenie zmluvných povinností a súd tak nemohol posúdiť ani ich primeranosť a súlad so zákonom a teda zastaviť nezákonne vedenú exekúciu len sčasti. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namieta predovšetkým nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Oprávnený s poukazom na uvedenú argumentáciu zotrváva na legitimite exekučného titulu a žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne oprávnený navrhol, s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhom na prerušenie konania v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002). Pri posúdení návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa špecifického dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. je nevyhnutné vychádzať z jeho charakteru a plne rešpektovať povahu a sledovaný účel tohto osobitného právneho inštitútu komunitárneho práva. Konanie, v rámci ktorého Európsky súdny dvor zjednocuje rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov členských štátov pri aplikácii a výklade práva Európskej únie a to v záujme jednotného výkladu a jednotnej aplikácie práva Európskej únie, sa označuje ako konanie o prejudiciálnej otázke. Konanie je založené na výlučnej právomoci Súdneho dvora ES rozhodovať o platnosti sekundárneho práva Európskej únie a o výklade práva Európskej únie, pričom rozhodnutie je možné len za podmienky existencie sporového konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, keď je na rozhodnutie v danej veci nevyhnutné rozhodnutie Európskeho súdneho dvora. Článok 234 Zmluvy o založení ES rozlišuje medzi vnútroštátnymi súdmi, ktoré sú oprávnené podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a vnútroštátnymi súdmi, ktoré sú povinné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Podľa článku 68 Zmluvy o založení ES sa použije ustanovenie článku 234 Zmluvy o založení ES na prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu hlavy IV Zmluvy o založení ES. Toto použitie je limitované určitými výnimkami. Podľa tejto úpravy, ak vznikne otázka výkladu tejto hlavy IV alebo platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi Spoločenstva na základe hlavy IV vo veci, ktorá je predmetom konania na súde členského štátu, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok vo vnútroštátnom práve, má povinnosť tento súd požiadať o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ak to považuje za potrebné pre svoje rozhodnutie v danej veci. Táto povinnosť (obligatórnosť) sa nevzťahuje na súd členského štátu, voči ktorého rozhodnutiu je prípustný opravný prostriedok (fakultatívnosť predloženia návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke). Zaujímavou je otázka, či vnútroštátny súd musí byť považovaný za súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, ak podľa vnútroštátneho práva rozhodnutia vydané v odvolacom konaní súdnym orgánom môžu byť predmetom mimoriadneho opravného prostriedku, najmä kasačného opravného prostriedku. Súdny dvor ES v tejto otázke konštantne rozhoduje, že rozhodnutia vnútroštátneho odvolacieho súdu, proti ktorým môžu účastníci namietať na najvyššom súde formou mimoriadneho opravného prostriedku, nepochádzajú od vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle článku 234 Zmluvy o založení ES. Okolnosť, že skúmanie podstaty takýchto námietok- mimoriadnych opravných prostriedkov podlieha predchádzajúcemu určeniu prípustnosti zo strany najvyššieho súdu, nespôsobuje, že by účastníci konania boli zbavení opravných prostriedkov. Z uvedeného je zrejmé, že odvolaciemu súdu nevyplýva povinnosť v zmysle článku 234 Zmluvy o založení ES požiadať o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ale je výlučne na jeho zvážení, či zvolí takýto postup vzhľadom na nutnosť požiadať prejudiciálne Súdny dvor ES o výklad práva Európskej únie, pretože sa domnieva, že otázka dotýkajúca sa platnosti či aplikácie unijného práva v konkrétnom konaní je sporná. Právo podať návrh na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd, tento súd má aj výlučné právo disponovať so svojím návrhom. Podstatným významným obmedzením pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania predstavuje nevyhnutnosť pre rozhodnutie vo veci samej. Preto je výlučne na súde, ktorý nemá povinnosť predložiť návrh, či návrh predloží, kedy a s akým obsahom. Odvolací súd v danej exekučnej veci nepovažuje za nutné postupovať v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných otázkach výkladu komunitárneho práva nepovažuje za potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie súdu a to z dôvodu, že žiadnu právne relevantnú skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie v danej exekučnej veci nepovažuje za spornú, pričom podstatné je, že v danej veci vykladá a aplikuje výlučne len vnútroštátnu právnu úpravu. Ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd v danej konkrétnej exekučnej veci komunitárne právo nepoužili. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol. Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie, pokiaľ ide o námietku prípustnosti skúmania obsahových náležitostí rozhodcovského rozsudku, je nevyhnutné okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o rozhodcovskom konaní). Podľa mienky odvolacieho súdu neobstojí ani názor odvolateľa, že takýmto postupom exekučný súd v istom zmysle nahrádza konanie o žalobách o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ustanovenia § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku (§ 37) ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať i zrušenia rozhodcovského rozsudku pokiaľ sú naplnené zákonné podmienky presne špecifikované v ustanovení § 40 a 41 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľným exekučným titulom (§ 42 ods. 1 písm. d/ Exekučného poriadku). Súdu však vyplýva oprávnenie i povinnosť v exekučnom konaní skúmať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou, pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže exekučný súd exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods.1 písm. c/ a § 45 ods. 2). Návrhom datovaným dňa 20.06.2009 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spisovej značky : SR 13454/08 zo dňa 12.05.2009. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 23.11.2007. Odvolacia námietka oprávneného, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom nie je možné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah, ani ako spotrebiteľský úver, je právne irelevantná, nakoľko z odôvodnia uznesenia exekučného súdu je zrejmé, že zákonné ustanovenia vzťahujúce sa na spotrebiteľské zmluvy, spotrebiteľské úvery a spotrebiteľské vzťahy v danom prípade aplikované neboli. Exekučný súd v danej veci nevenoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva, ale pri skúmaní materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu vychádzal z kritérií obsiahnutých v osobitnej právnej norme - z ustanovení § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Oprávnenie i povinnosť exekučného súdu dohliadať na zákonnosť vedenia exekúcie a skúmať dôsledne formálne i materiálne predpoklady vykonateľnosti exekučného titulu, vyplývajúce súdu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a z ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je povinnosťou všeobecne sa vzťahujúcou na každé exekučné konanie a to bez ohľadu na charakter pôvodného zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným. Táto zákonná ochrana účastníka rozhodcovského konania je poskytovaná každému, bez ohľadu na jeho osobný právny status, teda nemá charakter špecifík zákonnej ochrany poskytovanej spotrebiteľským právom výlučne účastníkovi, majúceho osobitný status spotrebiteľa. Je tak bez právnej relevancie, či pôvodný zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným je možné právne kvalifikovať ako spotrebiteľský vzťah a zmluvu o úvere ako spotrebiteľský úver. Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o plnení v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, vymáhanom na podklade rozhodcovského rozsudku, dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie neakceptovateľnosti vymáhaného plnenia sú zrejmé z obsahu predloženého exekučného titulu, ak aj z obsahu úverovej zmluvy a nie je tak možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá zákonné ani skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného ustanovením 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je odvolanie prípustné a preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania. Exekučný súd správne vyhodnotil, že pokiaľ rozhodcovský súd priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok vo výške 95,42 % zo sumy poskytnutého úveru a súčasne aj úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, t.j. vo výške niekoľkonásobne vyššej v porovnaní s úrokom, na aký by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácii pre povinného výhodnejšej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§ 517 OZ v spojení s ustanovením § 3 Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z.), ide o dôvod nezákonnosti uplatneného nároku brániaci vedeniu exekúcie v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovským rozsudkom bolo oprávnenému priznané plnenie vo výške odporujúcej nielen zákonu, no aj dobrým mravom, pretože zmluvne dojednaný úrok vo výške 95,42 % a úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne už dosahujú intenzitu úžery. Výkon práva v rozpore so zákonom, a odporujúci navyše aj dobrým mravom, nemôže požívať právnu ochranu. Vzhľadom na uvedené potom už ďalšia konštatovaná vada exekučného titulu - nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, je už len ako dôvod navyše potvrdzujúci správnosť právneho názoru exekučného súdu. Odvolací súd dospel k záveru, že exekučný titul je nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozhodnutia rozhodcovského súdu v prejednávanej veci je všeobecné, obsahuje predovšetkým citácie Obchodného zákonníka a Všeobecných obchodných podmienok Zmluvy o úvere. Z jeho obsahu však nie je možné zistiť ani elementárne právne významné skutočnosti, ktoré by umožňovali preskúmať vecnú správnosť výroku rozhodcovského rozhodnutia. Z rozhodcovského rozsudku nie je možné zistiť podmienky, na podklade ktorých mal oprávnený poskytnúť povinnému úver, ďalej nevyplýva z odôvodnenia rozsudku rozhodcovského súdu, ako boli dohodnuté podmienky splácania, akú sumu povinný oprávnenému riadne splnil a naopak, koľko predstavovala zostávajúca dlžná čiastka, ktorú povinný plnil s omeškaním, prípadne neplnil vôbec. Nie je zrejmé ani to, kedy sa povinný ako dlžník dostal do omeškania, a teda ani spôsob výpočtu úroku z omeškania nie je určitý ani určiteľný. Nie je tak možné zistiť pôvodnú istinu a ani jej príslušenstvo a nebolo tak možné oddeliť plnenie, na ktoré oprávnenému skutočne vznikol zákonný nárok, od plnenia nedovoleného, resp. v rozpore so zákonom alebo odporujúceho dobrým mravom. Všetky konštatované skutočnosti potom - či už jednotlivo, alebo vo svojom súhrne potvrdzujú správnosť úvahy exekučného súdu, ktorý zastavil nezákonne vedenú exekúciu s poukazom na ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a to v celom rozsahu. Odvolací súd z uvedených dôvodov potom uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.