Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2CoE/600/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6709208101 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6709208101.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO:36 864 421, proti povinnej: Y. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, XXX XX X., o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 625,36 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 4375/09, o návrhoch na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 22Er/581/2009-18 zo dňa 19. júla 2012 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Návrhy na prerušenie konania zamieta. II. Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 22Er/581/2009-18 zo dňa 19. júla 2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Zvolen (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 22Er/581/2009-18 zo dňa 19. júla 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“). Rozhodnutie odôvodnil tým, že v exekučnom titule, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave č.k. SR 00839/09 zo dňa 12. mája 2009, bola povinnej uložená povinnosť na zaplatenie istiny vo výške 625,36 Eur spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 617,40 Eur od 25. októbra 2008 do zaplatenia a na zaplatenie trov konania v sume 177,58 Eur. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere zo dňa 17. júna 2008, ktorú povinný riadne a včas neplnil. Exekučný súd ďalej uviedol, že rozhodcovský súd zaviazal v rozsudku povinnú na úhradu istiny s príslušenstvom, ktoré pozostávalo z úroku z omeškania vo výške 0,25% denne, t.j. 91,25% ročne z dlžnej sumy, pričom zo samotného rozhodcovského rozsudku nie je možné posúdiť ani rozlíšiť, čo tvorí samotnú istinu a čo sú poplatky a sankcie za nesplnenie zmluvných povinností, a preto nie je možné posúdiť ani ich primeranosť a súlad so zákonom, a teda zastaviť exekúciu len v časti. Exekučný súd preto zastavil exekúciu v plnom rozsahu z dôvodu, že rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré zaväzuje povinného na úrok z omeškania vo výške 91,25% ročne, je rozhodnutím, ktoré zaväzuje na plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „O.s.p.“), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, pričom exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.). Podľa odvolateľa ust. § 45 ods. 2 ZRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZRK). Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.). Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho iné postavenie ho vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 ZRK a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZRK, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory so dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Exekučný súd nesprávne vykladá ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože rovnosť práv účastníkov konania bola v rozhodcovskom konaní dodržaná. Oprávnený nesúhlasil, ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Exekučný súd podľa oprávneného posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Oprávnený zároveň súdu navrhol, aby boli Súdnemu dvoru Európskej únie predložené prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinná sa k podanému odvolaniu oprávneného nevyjadrila. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie exekučného súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie exekučného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že dňa 25. júna 2009 bol u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého spísaný vo forme zápisnice návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnej. Následne súdny exekútor podaním zo dňa 17. júla 2009 požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd dňa 28. júla 2009 vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5611 029732 a následne napadnutým uznesením č.k. 22Er/581/2009-18 zo dňa 19. júla 2012 zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 ZRK. Odvolací súd ďalej zo spisu exekučného súdu zistil, že podkladom na vykonanie exekúcie je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava sp. zn. SR 00839/09 zo dňa 12. mája 2009, ktorý oprávnený predložil s vyznačenou doložkou právoplatnosti 01. júna 2009 a vykonateľnosti 04. júna 2009 a ktorým bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenému sumu 625,36 Eur spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 617,40 Eur od 25. októbra 2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 177,58 Eur. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil na základe Zmluvy o úvere č. 6115310 zo dňa 17. júna 2008. Súčasťou Zmluvy boli aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 upravili rozhodcovskú doložku, kde sa strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto Zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto Zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Právny vzťah medzi oprávneným a povinnou rozhodcovský súd posúdil ako zmluvu o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených v odvolaní. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia exekučného súdu dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Exekučný súd posudzoval plnenie - úrok z omeškania vo výške 0,25% denne, t.j. 91,25% ročne z dlžnej sumy podľa § 45 ZRK, pričom dospel k záveru, že plnenie predstavujúce úrok z omeškania vo výške 0,25% denne, t.j. 91,25% ročne z dlžnej sumy je v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd sa však môže zaoberať len plnením, ktoré je priznané exekučným titulom, t.j. plnením priznaným vo výroku predmetného rozhodcovského rozsudku (pretože len táto časť je právne záväzná a vykonateľná), a nie odôvodnením rozhodcovského rozsudku. Navyše, exekučný súd mal predtým, ako skúmal plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom, skúmať, či vzťah medzi oprávneným a povinnou možno považovať za spotrebiteľský a či samotný exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom. Exekučný súd síce mal pred vydaním napadnutého uznesenia k dispozícii Zmluvu o úvere č. XXXXXXX uzatvorenú medzi oprávneným a povinnou dňa 04. marca 2008 spolu so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, avšak vôbec neposudzoval vzťah medzi oprávneným a povinnou z pohľadu spotrebiteľského práva, ani neskúmal, či zmluva neobsahuje také ustanovenia, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa s ohľadom na ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, a najmä neposudzoval, či rozhodcovské konanie bolo vykonané na základe platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy a či zmluvné dojednanie, ktoré je upravené v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou Zmluvy, bolo s povinnou dojednané individuálne, resp. či nezakladá nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Ak okresný súd poskytol povinnej právnu ochranu a priznaný úrok z omeškania vo výške 0,25% denne, t.j. 91,25% ročne z dlžnej sumy považoval za plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a preto exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 pís,. c) a ods. 2 ZRK, potom mal povinnosť tento záver riadne vysvetliť v odôvodnení napadnutého uznesenia. Odôvodnenie napadnutého uznesenia exekučného súdu nespĺňa zákonné náležitosti (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.), preto je v odvolacom konaní odvolacím súdom nepreskúmateľné. Záver exekučného súdu o zastavení exekúcie je z tohto hľadiska nepodložený, a preto predčasný. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil a podľa § 221 ods.2 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa bude zaoberať posúdením otázky, či exekučný titul predložený v tomto prípade spĺňa formálne i materiálne náležitosti vykonateľného rozhodnutia, na základe ktorého sa môže viesť exekúcia v časti vymáhania istiny, resp. príslušenstva. Zhodnotí tiež, či v zmluve dohodnutá rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka, následne zhodnotí, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, a to všetko za predpokladu, že po doplnení dokazovania nepochybne zistí, či v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah a či sa na tento vzťah vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.