Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41Cob/273/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710216523 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6710216523.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Miroslavy Púchovskej a členiek JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Daniely Maštalířovej v právnej veci žalobcu MSM, s. r. o., Thurzova 16, 036 01 Martin, IČO: 31 584 331, zast. C.. O. T., bytom X., D. K. XX proti žalovanému ROBUS, s. r. o., Krupina, ul. Trieda osloboditeľov 10/A, zast. JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom AK Bratislava, Vajnorská 20 o zaplatenie 65.213,46 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15Cb/11/2010-226 zo dňa 15. 7. 2011 takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 15Cb/11/2010-226 zo dňa 15. 7. 2011potvrdzuje. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 672,12 eur. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Zvolen rozsudkom č. k. 15Cb/11/2010-226 zo dňa 15. 7. 2011 zamietol žalobu o zaplatenie 65.213,46 eur s príslušenstvom a žalobcu zaviazal k náhrade trov konania žalovaného vo výške 5.937,48 eur. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žiadal priznať sumu 65.213,46 eur titulom nároku na náhradu škody. V priebehu konania vzhľadom na vyjadrenia žalovaného uviedol, že v prípade ak súd dospeje k záveru, že nemal oprávnenie na obchodovanie s vojenským materiálom, uplatňuje si tento nárok titulom bezdôvodného obohatenia, ktorého sa mal žalovaný na jeho úkor dopustiť. V konaní bolo preukázané, že medzi účastníkmi bola riadne uzatvorená Kúpna zmluva zo dňa 27. 10. 2005 č. 2005/30/ ZZ, ktorá bola menená dodatkami č. 1, 2, 3 týkajúcimi sa dĺžky a spôsobu plnenia predmetu kúpnej zmluvy. Predmetom bolo obchodovanie s citlivým materiálom, ktoré ako bolo zistené podlieha prísnej kontrole štátnych orgánov, a preto pri plnení predmetu zmluvy museli byť dodržiavané štátom stanovené pravidlá. Pri uzatváraní zmluvy, ktorej predmetom bol predaj vojenského materiálu, a to 79 ks tankov T-72 bližšie špecifikovaných v prílohe č. 1 kupujúci (žalobca) uviedol, že je oprávnenou osobou v zmysle § 3 ods. 1 písm. b/ bod 2 zákona č. 179/1998 Z. z. o obchodovaní s vojenským materiálom v znení neskorších predpisov na obchodovanie s vojenským materiálom. Následne pri dodávke 16 ks tankov došlo k zaisteniu predmetu plnenia, ktoré sa nachádzalo v PD Gader Blatnica. Účastníkom bolo zakázané disponovať s predmetom kúpnej zmluvy, nakoľko vo veci sa viedlo trestné stíhanie. Z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k naplneniu zmluvy a teda žalovaný mal zakázané disponovať s predmetom zmluvy a teda nemohol splniť povinnosti vyplývajúce zo zmluvy. V zmysle ustanovení Obchodného zákonníka pri náhrade škody, pokiaľ by šlo o škodu, ktorú si v tomto konaní žalobca uplatňoval, je potrebné skúmať porušenie povinností zo záväzku, následne vznik škody a v neposlednej miere skúmanie príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti zo zmluvy a vznikom škody. Podľa názoru súdu nebolo preukázané porušenie povinnosti zo zmluvy zo strany žalovaného, nakoľko v konaní bolo preukázané, že nie žalovaný zavinil situáciu, ku ktorej došlo, ale práve žalobca, ktorý nemal potrebné oprávnenie na obchodovanie s vojenským materiálom a zavinil, že nedošlo k naplneniu zmluvy. Potom, čo bolo prvých 6 ks tankov premiestnených z vojenského útvaru do areálu PD Gader Blatnica bolo vo veci začaté trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, b/ ods. 3 písm. c/ Trestného zákona a nebolo možné s predmetom zmluvy nakladať, nakoľko tento bol dôkazovým materiálom v trestnom konaní. Následne po skončení trestného stíhania bol štatutárny zástupca žalobcu uznaný vinným zo spáchania priestupku, za čo mu bola uložená pokuta. Žalovaný vzhľadom na vývoj situácie žiadal príslušný odbor Ministerstva hospodárstva SR o oznámenie, či žalobca ako výrobca vojenského materiálu má oprávnenie aj na obchodovanie s vojenským materiálom, ktorého výrobcom nie je. Súd prvého stupňa konštatoval, že tak ako bolo zistené jednak zo správ doložených žalovaným, ako aj zo správ vyžiadaných súdom, žalobca v čase uzatvárania kúpnej zmluvy, ako aj v období po uzatvorení kúpnej zmluvy do rozhodnutia súdu nemal oprávnenie na obchodovanie s vojenským materiálom. Ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b/ zákona č. 179/1998 Zb. upravuje, kto je oprávnenou osobou. Žalobca bol oprávnenou osobou podľa bodu 2 tohto zákona ustanovenia, avšak tento vojenský materiál nepochádzal z jeho výroby a teda nemal oprávnenie na obchodovanie s takýmto vojenským materiálom. Podľa názoru súdu práve žalobca zavinil to, že nedošlo k naplneniu zmluvy a teda je tu v zmysle ust. § 376 Obchodného zákonníka vylúčená zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá mu týmto vznikla. Ak by žalovaný plnil predmet zmluvy aj napriek všetkým skutočnostiam, ktoré po uzavretí zmluvy zistil, porušil by ustanovenia zákona, za ktoré by mohol byť sankcionovaný vzhľadom na predmet zmluvy, nakoľko sa tu jednalo o citlivý materiál. Škodu si zapríčinil samotný poškodený, a preto žalovaný nenesie zodpovednosť za škodu aj keď dodávku tankov nesplnil. Tým, že nebolo preukázané porušenie povinností zo zmluvy, súd ďalej neskúmal výšku uplatňovanej škody, nakoľko nebola preukázaná prvá zo základných podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Keďže nie je porušenie povinnosti zo záväzku, nie je tu ani príčinná súvislosť medzi porušením zmluvy a vznikom škody. Naviac je potrebné poukazovať aj na snahu žalovaného vyjsť v ústrety žalobcovi, hoci bol limitovaný Ministerstvom obrany SR, ktoré uvoľnilo vojenský materiál do určitej lehoty na jeho odpredaj pre žalovaného s tým, že sa snažil naplniť zmluvu tak, ako bola medzi účastníkmi dohodnutá a až následne po vyrovnaní záväzkov náhradným spôsobom tak, ako si to účastníci dohodli, pričom v priebehu konania nikto toto plnenie nespochybnil, došlo k odpredaju tohto materiálu tretiemu subjektu. V priebehu konania štatutárny zástupca žalobcu nepoprel vyjadrenia žalovaného ohľadom vyrovnania vzťahov medzi účastníkmi konania a ani to, že nežiadali vrátiť za celý ten čas peniaze, pretože mali záujem na plnení zmluvy. Doslova na pojednávaní dňa 27. 5. 2011 W.. C. C. uviedol, že mali záujem na plnení zmluvy, preto nikdy od žalovaného finančné prostriedky zložené ako kúpnu cenu v zmysle zmluvy nežiadali. Až následne, keď bolo zrejmé, že k naplneniu zmluvy nedôjde a nebude možné dodať tanky T-72 tak, ako bolo dohodnuté v zmluve, dohodli sa na dodávke iného vojenského materiálu prostredníctvom spoločnosti MSM Martin, s. r. o., ktorá bola personálne prepojená so žalobcom. Takýmto spôsobom došlo k vráteniu celej kúpnej ceny. Pokiaľ právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 15. 7. 2011 uviedol, že ak súd vyhodnotí situáciu tak, že jeho klient nemal oprávnenie na obchodovanie s vojenským materiálom, o ktorej skutočnosti žalovaný vedel, došlo tu na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu , ktoré žiada priznať v rovnakej výške ako žalobou uplatnený nárok na náhradu škody. Súd bol toho názoru, že tu nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože v konaní nebolo preukázané, že v čase uzatvárania zmluvy mal žalovaný vedomosť o tom, že žalobca nie je oprávnený na obchodovanie s vojenským materiálom. Naopak žalobca v tom čase vedel, že nemá potrebnú licenciu, nakoľko bol o tomto uzrozumený Ministerstvom hospodárstva v auguste 2005, t. j. niekoľko mesiacov pred uzatváraním samotnej zmluvy. Až po skončení vyšetrovania príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní, urobil žalovaný dopyt na Ministerstvo hospodárstva ohľadom výkladu § 3 zák. č. 179/1998. Až po čase zistil, žalobca nie je oprávnený na obchodovanie s vojenským materiálom, a teda nie je možné, aby došlo k naplneniu zmluvy. Následne na to došlo k vráteniu finančných prostriedkov spôsobom dohodnutým medzi účastníkmi konania v zmysle požiadavky samotného žalobcu ako kupujúceho. Účastníkmi neboli spochybňované snahy o naplnenie zmluvy, či už prostredníctvom spoločnosti MSM Martin, alebo inej spoločnosti, ktorá bola personálne napojená na žalobcu z Prahy, k čomu ale nebola vydaná Ministerstvom hospodárstva vývozná licencia. Podľa názoru súdu tu nešlo o bezdôvodné obohatenie tak ako to má na mysli Občiansky zákonník v ust. § 451 OZ, nakoľko po zistení nemožnosti plnenia zo strany žalovaného práve pre správanie sa žalobcu došlo na základe vzájomnej dohody k vráteniu finančných prostriedkov odobratím iného vojenského materiálu prostredníctvom MSM Martin, s. r. o. a nevyplatenia zvyšku financií. Súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, nakoľko nezistil, že by došlo na strane žalovaného k spôsobeniu škody žalobcovi a ani k bezdôvodnému obohateniu tak, ako bolo už konštatované. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 5.937,48 eur. Proti rozsudku podal odvolanie v lehote stanovenej v ust. § 204 ods. 1 O. s. p. žalobca. V odvolaní uviedol, že podľa § 3 ods. 1 písm. b/ bod 2 zákona č. 179/1998 Z. z. je oprávnenou osobou právnická osoba, ktorá je výrobcom vojenského materiálu a nevyváža ho z územia SR a nevykonáva ani sprostredkovateľskú činnosť. Podľa názoru odvolateľa tieto podmienky boli u žalobcu počas platnosti zmluvy splnené, pretože žalobca bol výrobcom (v čase uzatvorenia zmluvy aj počas jej platnosti), nevyvážal nakúpený vojenský materiál z územia SR a nevykonával ohľadom vývozu mimo územia SR ani sprostredkovateľskú činnosť. Práve naopak v konaní bolo listinnými dôkazmi preukázané, že žalobca predmetný vojenský materiál (už podľa medzinárodných predpisov zničené tanky ) predával slovenskému subjektu oprávnenému na obchodovanie s vojenským materiálom (MSM Martin, s. r. o. ) Poukázal na skutočnosť, že ak by tento nedostatok platného povolenia podľa zákona o zbraniach a strelive znamenal nemožnosť nakladať s tankami, tak by OČTK (rozhodnutím ktorého je súd v tomto konaní viazaný ) musel pokračovať v trestnom stíhaní. Bolo však zistené počas trestného stíhania na podnet žalobcu iniciovanou kontrolou Ministerstva hospodárstva (čo prvostupňový súd nepochopiteľne pri vyhodnotení dôkazov opomenul), že zákon o obchodovaní s vojenským materiálom pri obchodovaní a nakladaní s predmetnými tankami na nakladaní s ktorými bola kontrola zameraná (kontrola bola vykonávaná v PZ SR v schválenom sklade strelných zbraní v areáli PD Gader), porušený zo strany žalobcu nebol. A teda aj výrobca vojenského materiálu je oprávnený obchodovať s akýmkoľvek vojenským materiálom , avšak iba na území SR. Poukázal na druhú stranu uznesenia PZ SR UBOK odbor stred ČVS PPZ -9-BOK-S-1-2006, ktorý je súčasťou súdneho spisu. Podľa názoru odvolateľa žalovaný teda bol povinný plniť zo zmluvy a tanky dodávať, nakoľko žalobca mal splnené všetky podmienky vyžadované zákonom na obchodovanie s vojenským materiálom a od 7. 3. 2007 aj na obchodovanie so zbraňami a napriek platnosti a účinnosti zmluvy tieto nedodával a nedodal a dodal predmetný tovar inému subjektu. Skutočnosť, že tesne predtým vrátil zálohovo prijaté plnenie po viac ako 3 rokov od jeho prijatia na platnosti zmluvy nič nemení.. Ďalej v odvolaní poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že po dobu viac ako 3 rokov držal a užíval žalovaný finančné prostriedky žalobcu bez protiplnenia. Naviac až keď žalovaný výslovne žalobcovi uviedol, že tanky nedodá, žalobca označil osobu, ktorej má žalovaný tovar dodať a prostredníctvom ktorej sa vysporiada dlh žalovaného vrátiť žalobcovi zálohovo vyplatené finančné prostriedky. Táto dohoda nemá za následok, ako bolo tvrdené žalovaným, zhojenie jeho nedobromyseľnosti - neoprávnene držané peniaze, ktoré počas troch rokov neoprávnenej držby bol žalovaný povinný vydať. Podľa názoru žalobcu žalovaný vedel, že žalobca nemá platné povolenie na obchodovanie s vojenským materiálom od podpisu zmluvy, avšak ak by aj túto skutočnosť mal za preukázanú a vedel od roku 2006, tak bol ohľadom držby peňazí nedobromyseľný, nakoľko ak bol presvedčený o nemožnosti plnenia zo zmluvy, bol povinný ihneď, teda v roku 2006, najneskôr v septembri 2006 po rozhodnutí PZ SR UBOK Stred tieto žalobcovi vydať, aby s nimi mohol žalobca nakladať. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutí rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Žalovaný v písomnom stanovisku k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho nároku. Práve naopak v konaní bolo preukázané, že žalovaný plniť nemohol z dôvodov na strane žalobcu, ktorý v čase uzavretia zmluvy sa domnieval, že je oprávnenou osobou na obchodovanie s vojenským materiálom, ktorý bol predmetom zmluvy. V konaní sa preukázal opak. Napriek tomu žalobca na tomto stanovisku zotrval aj počas priebehu konania a naďalej. Poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že žalobca listom zo dňa 25. 8. 2005 teda pred uzavretím kúpnej zmluvy č. 2005/30/ZZ, ktorý bol doručený Ministerstvu hospodárstva SR dňa 30. 8. 2005 oznámil ukončenie obchodovania s vojenským materiálom. Súčasne požiadal MH SR o vydanie písomného potvrdenia o zániku povolenia na obchodovanie s vojenským materiálom na základe oznámenia oprávnenej osoby o skončení výkonu povolenej činnosti v zmysle § 12 ods. 1 písm. b/ zák. č. 179/98 Z. z. o obchodovaní s vojenským materiálom. Listom zo dňa 31. 8. 2005 Ministerstvo hospodárstva SR žalobcovi potvrdilo zánik povolenia na obchodovanie s vojenským materiálom. Tieto skutočnosti sa žalovaný dozvedel z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa. Napriek uvedeným skutočnostiam sa žalobca domnieval, že je oprávnenou osobou na obchodovanie s vojenským materiálom v zmysle § 3 ods. 1 písm. b/ bod 2 zákona 179/98 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktoré údaje dal uviesť k svojim identifikačným údajom do článku 1 kúpnej zmluvy 2009/30/Z. z. zo dňa 27. 10. 2005, kde je uvedený ako kupujúci. V konaní bolo naopak preukázané, že žalobca uviedol žalovaného do omylu keď sa domnieval, že je oprávnenou osobou na obchodovanie s vojenským materiálom v zmysle § 3 ods. 1 písm. d/ bod 2 zákona č. 179/98 Z. z. V konaní bolo nepochybne preukázané samotným výsluchom konateľa žalobcu W.. C., že žalobca počas celého obdobia, ktoré je predmetom žaloby nežiadal od žalovaného vrátenie finančných prostriedkov. Štatutárny zástupca W.. C. C. uviedol, že žalobca nežiadal vrátiť peňažné prostriedky a stále chcel dodať vojenskú techniku tak ako to vyplývalo zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 672,12 eur. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žalobu o náhradu škody uplatnenú vo výške 65.213,46 eur s príslušenstvom. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že sporové strany uzavreli dňa 27. 10. 2005 kúpnu zmluvu č. 2005/30/ZZ v znení dodatkov č. 1, 2, 3. Predmetom kúpnej zmluvy bol predaj vojenského materiálu, a to 79 ks tankov T-72 podľa špecifikácie uvedenej v prílohe č. 1. V uvedenej kúpnej zmluve žalobca ako odberateľ uviedol, že je v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. b/, bod 2 zák. č. 179/1998 Z. z. o obchodovaní s vojenským materiálom oprávnenou osobou na uskutočnenie obchodovania s vojenským materiálom. Po uzavretí kúpnej zmluvy bolo zistené, že žalobca nemal v čase jej uzavretia oprávnenie na obchodovanie s vojenským materiálom v dôsledku čoho žalovaný nedodal žalobcovi objednaný vojenský materiál. Žalobcom poskytnutými finančnými prostriedkami došlo k vyrovnaniu záväzku náhradným spôsobom (odobratím iného vojenského materiálu), ktorú skutočnosť účastníci konania pred súdom prvého stupňa nespochybnili. Súd prvého stupňa žalobu zamietol pre nepreukázanie zákonných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody, ako aj pre nepreukázanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka, pričom dôkazné bremeno na jeho preukázanie zaťažovalo žalobcu. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie sumy 65.213,46 eur uplatnenej titulom náhrady škody, resp. bezdôvodného obohatenia, a to z toho dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal, že je oprávnenou osobou na obchodovanie s vojenským materiálom v zmysle § 3 ods. 1 písm. b/ bod 2 zák. č. 179/1998 Z. z. o obchodovaní s vojenským materiálom v znení neskorších predpisov. Táto skutočnosť bola pred súdom prvého stupňa preukázaná listom žalobcu zo dňa 25. 8. 2005, ktorým oznámil Ministerstvu hospodárstva SR ukončenie obchodovania s vojenským materiálom. Zároveň žalobca požiadal o vydanie písomného potvrdenia o zániku povolenia na obchodovanie s vojenským materiálom podľa § 12 ods. 1 písm. b/ cit. zákona. Ministerstvo hospodárstva SR listom zo dňa 31. 8. 2005 žalobcovi potvrdilo zánik povolenia na obchodovanie s vojenským materiálom. Napriek tejto skutočnosti žalobca so žalovaným uzavrel dňa 27. 10. 2005 kúpnu zmluvu na dodávku vojenského materiálu, a to 79 ks. tankov T-72. Žalovaný po zistení, že žalobca nie je oprávnenou osobou v zmysle § 3 ods. 1 písm. b/ bod 2 zák. č. 179/1998 Z. z. o obchodovaní s vojenským materiálom, správne postupoval, keď žalobcovi predmet plnenia podľa uzatvorenej kúpnej zmluvy nedodal. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru ohľadom uplatnenej náhrady škody, keď uviedol, že žalobca nepreukázal v konaní zákonné predpoklady pre jej priznanie. Podľa názoru odvolacieho súdu je správny záver súdu prvého stupňa, keď v danej veci nepriznal uplatnený nárok ani z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka, pretože žalobcom poskytnuté finančné prostriedky žalovaný po zistení nemožností plnenia podľa uzavretej kúpnej zmluvy, na základe vzájomnej dohody sporových strán vrátil žalobcovi formou dodania iného vojenského materiálu prostredníctvom MSM Martin, s. r. o. Na základe uvedeného skutkového a právneho stavu odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v nadväznosti na ust. § 224 ods. 1 O. s. p. Úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania uplatnenú podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., a to 1 x právny úkon po 552,69 eur, 1 x režijný paušál po 7,41 eur plus 20 % DPH. Úhrnné trovy odvolacieho konania sú vo výške 672,12 eur (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3). Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi senátu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.