Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41Cob/335/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710217146 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6710217146.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Daniely Maštalířovej, v právnej veci navrhovateľa REALSTROJ, s.r.o., so sídlom J. C. Hronského 466/13, Zvolen, IČO: 36 771 503, právne zast. JUDr. Martinou Bariakovou, advokátkou, so sídlom G. V. XXX/XX, L., proti odporcovi K. N., podnikajúci pod obchodným menom K. N. - PS STAVING, s miestom podnikania Za Daňacou 27, Slovenská Ľupča, IČO: 41 182 294, právne zast. JUDr. Tomášom Rosinom, advokátom, so sídlom H. XX, G. G., o zaplatenie sumy 4.353,30 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cb 130/2011-106, IČS: 6710217146 zo 14. októbra 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cb 130/2011-106, IČS: 6710217146 zo 14. októbra 2011 p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania 202,10 Eur na účet jeho právneho zástupcu. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom zamietol návrh o zaplatenie sumy 4.353,30 Eur s príslušenstvom. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania v sume 1.069,37 Eur, a to jeho právnemu zástupcovi v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozsudku uviedol, že v konaní nebolo sporné, že medzi odporcom ako kupujúcim a fyzickou osobou S. H. ako predávajúcim došlo k vzniku záväzkového vzťahu založeného kúpnou zmluvou, na základe ktorého predávajúci dodal odporcovi ako kupujúcemu tovar, kúpnu cenu ktorého mu vyúčtoval faktúrou č. 2010/037 v sume 4.353,30 Eur. Spornou tiež nebola skutočnosť, že podnikateľ S. H., podnikajúci na základe živnostenského oprávnenia, ukončil podnikanie dňom 15.júla 2010 a ani skutočnosť, že S. H. je spoločníkom spoločnosti navrhovateľa. Valné zhromaždenie spoločnosti navrhovateľa dňa 30. júna 2010 rozhodlo o tom, že S. H. vložil do obchodného imania spoločnosti navrhovateľa nepeňažný vklad v celkovej hodnote 181.996,63 Eur, určený na základe mimoriadnej účtovnej závierky účtovnej jednotky S. H. - REAL STROJ, IČO: 22 628 304, ktorý tvorili aj pohľadávky v hodnote 92.970,- Eur s tým, že nepeňažný vklad nie je vkladom spoločníka do základného imania spoločnosti. Sporným tiež nebolo, že odporca si nesplnil povinnosť zo záväzkového vzťahu, pretože S. H. nezaplatil kúpnu cenu dodaného tovaru, na základe čoho sa odporca stal dlžníkom fyzickej osoby S. H., ktorý sa stal jeho veriteľom s výškou pohľadávky proti odporcovi v sume 4.353,30 Eur. Ďalej okresný súd uviedol, že podaným návrhom sa spoločnosť navrhovateľa domáhala proti odporcovi zaplatenia kúpnej ceny tovaru v sume 4.353,30 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 01.05.2010 do zaplatenia s poukazom na to, že táto pohľadávka prešla na spoločnosť navrhovateľa. K zmene veriteľa došlo zmenou právnej formy z podnikateľa - fyzickej osoby S. H. na právnickú osobu - spoločnosť navrhovateľa. Odporca v konaní vzniesol námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní. V odôvodnení rozsudku okresný súd ďalej poukázal na to, že Občiansky zákonník za splnenia presne stanovených podmienok umožňuje aj zmenu v osobe veriteľa v existujúcom záväzkovom vzťahu, a to na základe postúpenia pohľadávky podľa ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Základným predpokladom postúpenia pohľadávky je uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky v zákonom stanovenej písomnej forme. Hoci na platnosť postúpenia pohľadávky nie je potrebný súhlas dlžníka, účinky postúpenia pohľadávky vo vzťahu k dlžníkovi nastanú len vtedy, ak mu postúpenie pohľadávky oznámi bez zbytočného odkladu postupca alebo preukáže postupník (ust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Navrhovateľ v konaní nepreukázal, ale ani netvrdil, že pohľadávka uplatnená v tomto súdnom konaní mu bola postúpená, teda nepreukázal, ale ani netvrdil, že pohľadávku uplatnenú v tomto súdnom konaní získal na základe písomne uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok medzi navrhovateľom ako postupníkom a S. H. ako postupcom a že táto skutočnosť bola odporcovi bez zbytočného odkladu oznámená S. H. alebo preukázaná navrhovateľom. Teda, navrhovateľ v konaní nepreukázal, ale ani netvrdil zákonnú zmenu v osobe veriteľa. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že k zmene veriteľa došlo zmenou právnej formy z podnikateľa - fyzickej osoby na právnickú osobu - spoločnosť s ručením obmedzeným. Žiadne zákonné ustanovenie však neupravuje „zmenu právnej formy“ z fyzickej osoby na právnickú osobu, pretože zmena právnej formy je možná len pri právnických osobách, k čomu v danom prípade nemohlo dôjsť, keďže veriteľom odporcu je fyzická osoba. Fyzická osoba môže len vložiť svoj podnik alebo jeho časť ako vklad spoločníka do spoločnosti, kedy sa vyžaduje primerané použitie ustanovení o zmluve o predaji podniku (ust. § 59 ods. 4 Obchodného zákonníka). Vkladom spoločníka do spoločnosti môže byť aj prevod pohľadávky, kedy sa zase použijú primerane ustanovenia o postúpení pohľadávky (ust. § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka). V danom prípade však nedošlo k vkladu podniku spoločníka a ani k prevodu pohľadávky spoločníka do spoločnosti navrhovateľa, keďže navrhovateľ ako spoločnosť a S. H. ako spoločník primerane nepostupovali podľa ustanovení zmluvy o predaji podniku alebo ustanovení o postúpení pohľadávky. Naviac, z vôle navrhovateľa a S. H., vyjadrenej na valnom zhromaždení spoločnosti navrhovateľa dňa 30.06.2010 vyplýva, že S. H. svoj nepeňažný vklad pozostávajúci z obchodného majetku podnikateľa S. H. vkladal do obchodného imania spoločnosti navrhovateľa, a nie do základného imania spoločnosti navrhovateľa, teda v danom prípade sa ani nejednalo o vklad spoločníka do základného imania spoločnosti. Skutočnosť, že podnikateľ S. H. vložil do obchodného imania spoločnosti navrhovateľa nepeňažný vklad, pozostávajúci z jeho obchodného majetku, sama o sebe vo vzťahu k odporcovi ako dlžníkovi S. H. nie je skutočnosťou spôsobilou na zmenu v osobe veriteľa a ani nezakladá právne nástupníctvo navrhovateľa po podnikateľovi - fyzickej osobe S. H., ktorý ako subjekt práv naďalej existuje (ust. § 7 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že zákonom upraveným postupom došlo k zmene v osobe veriteľa alebo k právnemu nástupníctvu na strane navrhovateľa, okresný súd návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie v konaní. V závere odôvodnenia rozsudku okresný súd poukázal na to, že pokiaľ navrhovateľ ako dôkaz označil predloženie zmluvy uzavretej medzi navrhovateľom, resp. S. H. a treťou osobou, ktorá mala byť poverená zabezpečením všetkých záležitostí súvisiacich s nepeňažným vkladom S. H. do obchodného imania spoločnosti navrhovateľa, nešlo o dôkaz spôsobilý preukázať aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa v konaní vo vzťahu k odporcovi, z dôvodu ktorého okresný súd takýto dôkaz nevykonal. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ktorý vo veci nebol úspešný. Odporcovi priznal náhradu za zaplatený súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu v sume 261,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 808,37 Eur za 4 úkony právnej služby po 161,- Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie odporu, písomné vyjadrenie zo 04.10.2011 a účasť na pojednávaní súdu dňa 14.10.2011), k tomu 4x režijný paušál po 7,41 Eur a 20% DPH v sume 134,73 Eur podľa ust. § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, 2, § 14 ods. 1, písm. a), c), d), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami uvedenými v odôvodnení rozsudku, že nemohlo dôjsť k zákonom predpokladanej zmene, t. j. prechodu záväzku, navrhovateľ nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu a že z vyjadrení navrhovateľa nevyplýva, že zmluva o postúpení pohľadávky existuje. Tieto tvrdenia považoval za účelové s tým, že okresný súd sa v odôvodnení rozsudku bez dostatočného preskúmania a overenia skutkového stavu stotožnil s nepravdivým a účelovým tvrdením odporcu. Ďalej navrhovateľ poukázal na to, že S. H. nemá právnické a ani iné vzdelanie, ktoré by mu umožňovalo realizovať správne jeho vôľu, preto sa rozhodol, že vypracovanie, ako aj zabezpečenie právnych podkladov na realizáciu jeho vôle zverí tretej osobe, za ktorú konala pani H.. Táto pripravila všetky právne podklady na to, aby všetky pohľadávky, záväzky, ako aj majetok prešiel na spoločnosť navrhovateľa. Dňa 30. júna 2010 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti navrhovateľa, ktorého cieľom bola zmena spoločenskej zmluvy, pričom valné zhromaždenie sa uznieslo na vložení nepeňažného vkladu S. H. do spoločnosti. Nakoľko predmetom nepeňažného vkladu bola aj pohľadávka, dňa 30.06.2010 došlo medzi postupcom - podnikateľom S. H. a postupníkom - navrhovateľom k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky vzniknutej z faktúry č. 2010/037, splatnej dňa 30.04.2010 v sume 4.353,30 Eur s tým, že zmluvu o postúpení pohľadávky priložil ako dôkaz k odvolaniu, nakoľko navrhovateľ ju v konaní pred okresným súdom nepredložil len z toho dôvodu, že „mal mylne za preukázané všetky dôkazy.“ Podľa ust. § 59 Obchodného zákonníka môže byť predmetom nepeňažného vkladu aj pohľadávka, ktorú má spoločník voči svojmu dlžníkovi. Splatenie vkladu sa potom riadi primerane ustanoveniami Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky, pričom právnym dôsledkom splatenia vkladu je zmena v osobe veriteľa. Vzhľadom na uvedené považuje tvrdenie súdu, týkajúce sa prechodu záväzku, a teda aj aktívnej vecnej legitimácie za neodôvodnené a dostatočne nepreskúmané, nakoľko postúpením pohľadávky došlo k zmene v osobe veriteľa, a preto navrhovateľ mal aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu. Ďalej navrhovateľ uviedol, že S. H. si splnil svoju povinnosť podľa ust. § 526 Občianskeho zákonníka, t. j. bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi postúpenie pohľadávky. Uvedené oznámenie o postúpení pohľadávky vykonal viackrát, a to či už osobne alebo telefonicky. Nakoľko sa jednalo o spriatelenú osobu, považoval ústne informovanie o postúpení pohľadávky za dostatočné. Svojim obchodným partnerom zaslal list s názvom !! Dôležité !! Oznámenie o zmene právnej formy, v ktorom sa o. i. uvádza, že zmluvy, vzťahy, dohody, záväzky zostávajú naďalej v platnosti a prechádzajú plnohodnotne na s.r.o. Toto oznámenie S. H. podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možno v zmysle gramatického a logického výkladu chápať ako oznámenie o postúpení pohľadávky, nakoľko z neho jasne vyplýva, že doterajšie záväzky sa majú plniť už navrhovateľovi. Keďže zákon nevyžaduje pre formu a obsah oznámenia zvláštne náležitosti, môže sa vykonať aj ústne, pričom do doby, kým dôjde k oznámeniu alebo preukázaniu postúpenia pohľadávky, môže dlžník splniť svoj dlh postupcovi a tým privodiť zánik záväzku. Odporca mohol svoj záväzok splniť aj fyzickej osobe S. H., k čomu však z jeho strany nikdy nedošlo, pretože sa vyhýba splneniu tejto povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu. Navrhovateľ v odvolaní poukázal na to, že viackrát svojimi slovami argumentoval skutkový stav veci, ktorý však nepresne označoval, keď tvrdil, že k zmene veriteľa došlo na základe zmeny právnej formy z podnikateľa - fyzickej osoby na právnickú osobu - navrhovateľa, pričom za hlavné dôkazy mylne považoval zápisnicu z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti a spoločenskú zmluvu spoločnosti navrhovateľa. Nakoľko S. H., konajúci za navrhovateľa, nemá právnické a ani iné vzdelanie, ktoré by mu umožňovalo sa pred súdom kvalifikovane k veci vyjadrovať, spoliehal sa na skutočnosť, že súdu predložil všetky skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých súd môže rozhodnúť v prospech navrhovateľa, keďže záväzok odporcu čo do dôvodu a výšky nebol spochybňovaný. Okresný súd sa v konaní dostatočne nezaoberal skutočnosťami uvedenými navrhovateľom, náležite ich nepreskúmal a nesprávne konštatoval, že navrhovateľ v konaní nepreukázal skutočnosti vedúce k zmene v osobe veriteľa. Navrhovateľ v konaní nikdy nepopieral vznik a existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky, avšak nevedel, že je potrebné túto zmluvu ako dôkaz na súde predložiť, nakoľko skutkový stav veci považoval za dostatočne preukázaný. Súd nevzal do úvahy zjavný nepomer síl v konaní, nakoľko navrhovateľ nebol zastúpený advokátom a jeho nízke právne vedomie mu nedovoľovalo sa účinne brániť a argumentovať voči právnym stanoviskám advokáta odporcu. Vzhľadom na uvedené mohlo dôjsť k narušeniu „rovnosti zbraní“ v súdnom konaní a tým k porušeniu zásady práva na spravodlivý súdny proces. Okresný súd nekonal vo veci relevantným spôsobom, pretože na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a neoverených tvrdení právneho zástupcu odporcu ukončil vo veci dokazovanie, čo zjavne viedlo k znevýhodneniu navrhovateľa a týmto konaním súdu došlo k diskriminácii navrhovateľa ako účastníka konania. Keďže navrhovateľa v konaní zastupoval S. H., ktorý nemá právnické a ani iné vysokoškolské vzdelanie, jeho procesné úkony vykonané na súde neboli správne označované, avšak súd mohol z ich obsahu poznať zámer a vôľu navrhovateľa, pretože nimi jasne tvrdil, že došlo k postúpeniu pohľadávky a že postúpenie bolo odporcovi oznámené. Na pojednávaní okresného súdu dňa 14.10.2011 navrhovateľ uvádzal skutočnosti, ktoré by „svojou formou nezakladali aktívnu legitimáciu navrhovateľa“, avšak súd sa mal zaoberať ich obsahovou stránkou, vôľou a tvrdením navrhovateľa, čo súd relevantným spôsobom neurobil. V prípade, ak by okresný súd vzal do úvahy zjavný nepomer síl v konaní na strane navrhovateľa a odporcu a nezaoberal sa len formálnymi náležitosťami tvrdenými navrhovateľom, je dôvodný predpoklad, že by sa konanie vedené na okresnom súde vyvíjalo v prospech navrhovateľa. Navrhovateľ by za predpokladanej situácie predložil aj dôkaz v podobe zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorej existenciu v konaní ani raz nepoprel, len nevedel, že je to relevantný dôkaz. Pre navrhovateľa všetky náležitosti administratívne zabezpečila tretia osoba, ktorej názov si presne nepamätal, avšak konala za ňu pani H.. Táto tretia osoba mala zabezpečiť prevod, prechod a realizáciu vôle pána S. H.. Všetky dokumenty, týkajúce sa postúpenia pohľadávky mala táto tretia osoba, avšak navrhovateľ presne nevedel, ktoré dokumenty na preukázanie svojich tvrdení má súdu predložiť. Súd sa mal podrobnejšie zaoberať skutkovými okolnosťami a vyjadrenia navrhovateľa nemal posudzovať len podľa formálnej stránky, ale najmä podľa stránky obsahovej. V procesnom práve platí generálne pravidlo, že každý úkon účastníka súd posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. Zároveň, ak je podanie účastníka nezrozumiteľné, nesprávne alebo neúplné aj obsahovo, súd má reflektovať na skutočnú vôľu účastníka, vyjadrenú v procesnom úkone. Okresný súd sa v rozhodnutí bez dostatočného preskúmania a overenia skutkového stavu laxne stotožnil s nepravdivým a účelovým tvrdením odporcu, pričom neprihliadol na tvrdenie navrhovateľa tak, ako mal a neposudzoval ho správne podľa obsahu a samotnej vôle navrhovateľa, a to aj napriek tomu, že v konaní bola zjavná nerovnosť strán. Odporca zastúpený v konaní advokátom účelovo odborne argumentoval, voči čomu sa navrhovateľ nemohol dostatočne brániť, nakoľko uvedenému nerozumel a s prihliadnutím na dosiahnuté vzdelanie ani rozumieť nemohol. Zároveň súd nevyvinul dostatočné úsilie na zistenie skutkového stavu veci. Konanie súdu je pochybením, ktoré je právne neobhájiteľné a týmto konaním súd zasiahol do práv a povinností odporcu. Z vyššie uvedených dôvodov navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo ho zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie. K odvolaniu navrhovateľa zaslal odporca písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že v návrhu na začatie konania navrhovateľ poukázal na faktúru č. 2010/037, ktorá mala preukázať vznik záväzkového právneho vzťahu medzi S. H. a odporcom. Zároveň k návrhu pripojil oznam, ktorým oznamoval zmenu právnej formy spoločnosti a spoločenskú zmluvu spoločnosti navrhovateľa. Iné dôkazy, ktoré by preukazovali postúpenie pohľadávky podľa ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka nielenže nepripojil, ale ani nenavrhol vykonať napr. z dôvodu, že ich nemôže sám zabezpečiť. Ďalej poukázal na to, že navrhovateľ bol poučený v písomnom predvolaní súdu o povinnosti označiť alebo predložiť dôkazy a skutočnosti na preukázanie tvrdení skôr, ako súd vyhlási rozhodnutie vo veci samej, resp. pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania, pretože na dôkazy a skutočnosti označené a predložené neskôr súd neprihliadne. V rovnakom smere bol navrhovateľ dodatočne poučený aj priamo na súdnom pojednávaní dňa 14.10.2011 a aj napriek tomu navrhovateľ do spisu nepredložil žiadny ďalší dôkaz (listinu) a ani neoznačil žiadny ďalší dôkaz, ktorý by mal súd vykonať. Okresný súd tak nemal inú možnosť, len rozhodnúť vo veci na základe dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise, z ktorých vôbec nebolo preukázané, že by navrhovateľovi bola zákonným spôsobom postúpená pohľadávka zo strany S. H., a to spôsobom, ktorý predpokladá ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka (písomnou zmluvou). Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v odvolaní sú zavádzajúce a účelové a nie sú spôsobilé vyhovieť odvolaniu navrhovateľa a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Pokiaľ navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne doložil do súdneho spisu zmluvu o postúpení pohľadávky v rámci odvolacieho konania, tak podľa názoru odporcu to znamená, že: navrhovateľ do spisu doložil listinu - dôkaz, ktorý v čase vloženia nepeňažného vkladu do spoločnosti (resp. v čase súdneho konania na prvom stupni) neexistoval a v takom prípade odporca zváži podanie trestného oznámenia z dôvodu podozrenia, že došlo k spáchaniu trestného činu marenia spravodlivosti (ust. § 344 Trestného zákona) alebo navrhovateľ síce možno s danou listinou disponoval (čo však vzhľadom na vyššie uvedené je nepravdepodobné) a v takom prípade bolo jeho povinnosťou túto zmluvu doložiť do spisu, prípadne túto zmluvu označiť, t. j. poukázať na to, že vôbec existuje a uviesť súdu dôvod, pre ktorý takúto listinu nemôže doložiť. Navrhovateľ si svoju povinnosť označiť, resp. predložiť dôkaz vôbec nesplnil a snaží sa to „napraviť“ v rámci odvolacieho konania, čo však zákon nepripúšťa. V prípade, ak by bolo navrhovateľovi vyhovené v zmysle podaného odvolania, bol by to výrazný zásah do práv (právnej istoty) odporcu. Nie je možné súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa v odvolaní, kde sa uvádza odkaz na ust.§ 59 Obchodného zákonníka s tým, že keďže splatenie vkladu sa riadi primerane ustanoveniami Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky, tak je vlastne daná aj aktívna vecná legitimácia navrhovateľa v tomto konaní. Takýto právny výklad navrhovateľa je mylný, a to z dôvodu, že ust. § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka vôbec neuvádza, že nepeňažný vklad do spoločnosti zároveň znamená aj to, že takýto vklad má automaticky právny následok aj voči dlžníkovi spoločníka, ktorý takýto nepeňažný vklad dáva. Uvedené ustanovenie Obchodného zákonníka neznamená, že zmluva o postúpení pohľadávky nemusí vôbec existovať a že takýto vklad do spoločnosti ju vlastne nahrádza. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 32Cdo 3004/2000, z ktorého vyplýva, že ku splateniu vkladu spočívajúceho v pohľadávke nemôže dôjsť na základe jednostranného právneho úkonu vkladateľa, ale jedine zmluvou o postúpení pohľadávky. Ak by zákonodarca ust. § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka považoval za samostatnú úpravu postúpenia pohľadávky, t. j. bez potreby uzatvárať zmluvu o postúpení pohľadávky, neodkazoval by na použitie ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda navrhovateľ v súdnom konaní na okresnom súde nepreukázal existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky (ani ju nepredložil a ani ju nespomínal), ktorej predmetom by bola žalovaná suma (ktorá mala byť aj vkladom spoločníka do spoločnosti), nie je možné mu priznať aktívnu vecnú legitimáciu tak, ako to správne konštatoval v odôvodnení rozsudku okresný súd. Nie je pravdivé ani tvrdenie navrhovateľa o tom, že postupca S. H. si splnil svoju povinnosť podľa ust. § 526 Občianskeho zákonníka, a to oznámením odporcovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky, teda k zmene v osobe veriteľa. Zo súdneho spisu takáto skutočnosť vôbec nevyplýva a ani nemôže vyplývať, pretože k nej nikdy nedošlo. Ďalej odporca uviedol, že rozhodná časť odvolania je založená na vysvetľovaní, že navrhovateľ nemal právnické vzdelanie, nechápal, čo od neho súd, resp. právny zástupca odporcu vlastne chce a že keby navrhovateľ vedel, že má predložiť zmluvu o postúpení pohľadávky, tak ju predloží. Len preto, že navrhovateľ nemal v konaní právneho zástupcu (nič mu nebránilo, aby si ho zabezpečil), právny zástupca odporcu nemá dôvod na zmenu svojich odborných vyjadrení a táto skutočnosť nemôže byť odporcovi na ťarchu s poukazom na akúsi „nerovnosť zbraní.“ Ak by sa takýto právny názor prijal, znamenalo by to, že ktorýkoľvek účastník súdneho konania by sa v rámci prvostupňového konania bránil sám s vedomím, že ak náhodou neuplatní riadne (aj po poučení zo strany súdu) všetky svoje práva, nič mu nehrozí, lebo následne v odvolacom konaní by argumentoval tým, že protistrana mala advokáta a on nie, a teda je tu priestor na vrátenie veci súdu prvého stupňa. Vznikla by tak absurdná situácia, v rámci ktorej by bol vlastne znevýhodnený ten účastník konania, ktorý využil svoje právo a zvolil si právneho zástupcu, aby ho adekvátnym spôsobom zastupoval. Ak by bol navrhovateľom navrhovaný postup akceptovaný (t. j. vrátenie veci okresnému súdu bez toho, aby si navrhovateľ splnil svoju dôkaznú povinnosť), tak by to v praxi mohlo znamenať nebezpečný precedens, ktorého výsledkom by bolo to, že v rámci tzv. návrhového konania by stačilo navrhovateľovi poukázať (resp. len popísať) na určitý skutkový stav a súdy by museli samé analyzovať, čo všetko (aké dôkazy) treba vykonať a zabezpečiť. Príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce dôkaznú povinnosť (so sankciou, že na neskôr navrhnuté dôkazy sa neprihliada) by tak stratili svoj význam a opodstatnenie a navrhovatelia by tak boli po celý čas konania pasívni a ich úlohu by vlastne prevzali vo veci konajúce súdy. Na základe vyššie uvedeného odporca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a priznal mu trovy odvolacieho konania za 1 úkon právnej služby (písomné vyjadrenie k odvolaniu), vrátane režijného paušálu v sume 168,41 Eur a k tomu 20% DPH, keďže právny zástupca odporcu je plátcom DPH, t. j. celkom trovy právneho zastúpenia v sume 202,10 Eur. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal odvolanie v rozsahu stanovenom v ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Predmetom sporu je navrhovateľom uplatnené právo proti odporcovi na zaplatenie kúpnej ceny za dodávku tovaru, vyúčtovanú faktúrou č. 2010/037 zo dňa 20. apríla 2010 a splatnou dňa 30. apríla 2010 v sume 4.353,30 Eur. Uvedenou faktúrou dodávateľ S. H. vyúčtoval kúpnu cenu tovaru dodaného odporcovi ako odberateľovi. V konaní nebolo sporné, že medzi odporcom ako kupujúcim a podnikateľom S. H. ako predávajúcim došlo k vzniku záväzkového vzťahu založeného kúpnou zmluvou, na základe ktorého predávajúci dodal kupujúcemu tovar v dohodnutej kúpnej cene 4.353,30 Eur. Prevzatie tovaru a ani výšku kúpnej ceny odporca v konaní nenamietal. V konaní tiež nebolo sporné, že podnikateľ S. H. skončil podnikanie dňom 15.júla 2010, kedy mu zaniklo živnostenské oprávnenie na podnikanie. Odporca však v konaní vzniesol námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa s poukazom na to, že veriteľom žalovanej pohľadávky vo vzťahu k odporcovi je fyzická osoba S. H., a nie právnická osoba REALSTROJ, s.r.o., Zvolen (navrhovateľ). Vzhľadom na odporcom uplatnenú námietku okresný súd sa zaoberal otázkou, či navrhovateľ je alebo nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Po preskúmaní veci odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že navrhovateľ nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný na vymáhanie žalovanej pohľadávky v sume 4.353,30 Eur s príslušenstvom proti odporcovi, vzniknutej na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcom ako kupujúcim a fyzickou osobou S. H. ako predávajúcim dňa 20. apríla 2010. Navrhovateľ, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, neprodukoval v konaní na okresnom súde také relevantné dôkazy, ktorými by preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej pohľadávky proti odporcovi ako dlžníkovi. Vklad fyzickej osoby S. H., ktorý je spoločníkom v spoločnosti navrhovateľa, do obchodného imania spoločnosti navrhovateľa nemal za následok vo vzťahu k odporcovi, ako dlžníkovi, zmenu v osobe veriteľa z S. H. na osobu navrhovateľa tak, ako to správne konštatoval v odôvodnení rozsudku okresný súd. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd v predvolaní na pojednávanie vytýčené na deň 14. októbra 2011 poučil účastníkov konania okrem iného aj podľa ust. § 120 ods. 1 a ods. 4 O.s.p. o tom, že sú povinní označiť dôkazy a skutočnosti na preukázanie svojich tvrdení, pričom všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť skôr, ako súd vyhlási rozhodnutie vo veci samej, resp. pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania, pretože na dôkazy a skutočnosti označené a predložené neskôr súd neprihliadne. Podľa citovaného ustanovenia O.s.p. boli opätovne účastníci konania poučení súdom aj na pojednávaní dňa 14. októbra 2011, na ktorom sudkyňa okresného súdu niekoľkokrát vyzvala štatutárneho zástupcu navrhovateľa na preukázanie zmeny v osobe veriteľa, teda preukázanie aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní. Štatutárny zástupca navrhovateľa prítomný na pojednávaní súdu na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní neoznačil a ani nepredložil súdu dôkazy napriek tomu, že bol súdom poučený o povinnosti označiť alebo predložiť ich najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie s upozornením, že na dôkazy a skutočnosti označené a predložené neskôr súd neprihliadne. Je treba tiež poukázať na to, že námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní uplatnil odporca už v odpore proti platobnému rozkazu, ktorý bol navrhovateľovi doručený dňa 11.júla 2011, teda išlo o námietku odporcu, ktorá bola navrhovateľovi známa už pred pojednávaním na okresnom súde. Nešlo preto o takú námietku, ktorú by sa bol dozvedel navrhovateľ prostredníctvom svojho štatutárneho zástupcu až na pojednávaní okresného súdu. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa v odvolaní, že postupom a konaním okresného súdu došlo k diskriminácii navrhovateľa ako účastníka a že v konaní bola zjavná nerovnosť strán, keďže štatutárny zástupca navrhovateľa, ktorý sa zúčastnil pojednávania na okresnom súde, nemá právnické a ani iné vysokoškolské vzdelanie a preto sa nevedel pred súdom kvalifikovane k veci vyjadrovať. Každý účastník konania má právo, aby sa v konaní dal zastupovať advokátom, prípadne iným splnomocneným zástupcom, pričom je na jeho vôli a úvahe, či sa v spore bude zastupovať sám alebo prostredníctvom advokáta, resp. iného splnomocneného zástupcu. Podľa ust. § 18 O.s.p. účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Po preskúmaní konania okresného súdu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, odvolací súd konštatuje, že obaja účastníci konania boli zo strany okresného súdu riadne, včas a niekoľkokrát poučení podľa ust. § 120 ods. 1 a ods. 4 O.s.p. o povinnosti predložiť všetky dôkazy a skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie vo veci samej s poučením, že na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliadne. Po poučení súdu na pojednávaní ani jeden z účastníkov neoznačil alebo nepredložil súdu žiadne skutočnosti alebo dôkazy na doplnenie dokazovania vykonávaného okresným súdom. Z obsahu zápisnice o pojednávaní na okresnom súde dňa 14. októbra 2011 nevyplýva tiež, že by štatutárny zástupca navrhovateľa uviedol, že sa nevie k veci vyjadriť, nerozumie otázke súdu, resp. že by požiadal súd o odročenie pojednávania za účelom predloženia dôkazov. Preto pokiaľ navrhovateľ predložil dôkaz - zmluvu o postúpení pohľadávky z 30. júna 2010 až následne v odvolacom konaní, na tento dôkaz, ktorý nebol uplatnený pred súdom prvého stupňa, nie je možné v odvolacom konaní prihliadnuť, pretože odvolateľ bol riadne poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. S poukazom na uvedené preto odvolací súd neprihliadol na nový dôkaz - zmluvu o postúpení pohľadávky z 30. júna 2010, ktorú navrhovateľ predložil až v odvolacom konaní, keďže tento dôkaz nepredložil a ani neoznačil na okresnom súde. K argumentu navrhovateľa v odvolaní, že oznámenie S. H. zaslané obchodným partnerom je možné v zmysle gramatického a logického výkladu považovať za oznámenie o postúpení pohľadávky, odvolací súd uvádza, že oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi podľa ust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka je jednostranný právny úkon postupcu adresovaný dlžníkovi, z obsahu ktorého vyplýva, že postupca bez zbytočného odkladu informuje dlžníka o tom, že svoju pohľadávku voči nemu postupuje postupníkovi ako novému veriteľovi. List S. H. označený ako „!! Dôležité !! Oznámenie o zmene právnej formy spoločnosti“ nemožno ani z hľadiska obsahu (bez ohľadu na jeho označenie) považovať za oznámenie o postúpení pohľadávky dlžníkovi podľa ust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože jednak tento list nie je adresovaný odporcovi ako dlžníkovi a jednak z jeho obsahu nevyplýva oznámenie pôvodného veriteľa a zároveň postupcu adresované dlžníkovi - odporcovi o postúpení konkrétnej pohľadávky voči odporcovi na nového veriteľa - postupníka. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že oznámenie o postúpení pohľadávky oznámil dlžníkovi telefonicky, resp. osobne, odporca túto skutočnosť v konaní poprel a navrhovateľ ju žiadnym právne relevantným spôsobom v konaní na okresnom súde nepreukázal. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vo veci na základe vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver, že navrhovateľ v konaní nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej pohľadávky proti odporcovi, z dôvodu ktorého návrh navrhovateľa zamietol. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V odvolacom konaní bol úspešným účastníkom odporca, ktorému podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo proti navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd priznal odporcovi ním uplatnené trovy odvolacieho konania za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej á 161,- Eur, 1x režijný paušál á 7,41 Eur a 20% DPH v sume 33,68 Eur podľa ust. § 14 ods. 1, písm. c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Rozsudok bol prijatý členmi odvolacieho senátu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné podať odvolanie.