Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/7/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711200951 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6711200951.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa Dopravný podnik Bratislava, a.s., Olejkárska č.1, Bratislava, IČO: 00 492 736, zastúpeného JUDr. Vladimírom Kánom, advokátom, AK ECKER -KÁN & partners, so sídlom v Bratislave, Nám. Martina Benku 9-C1, proti odporkyni M. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. č.XX, t.č. na neznámom mieste, zastúpenej opatrovníčkou K. J., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, o zaplatenie 50,50 eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 20.10.2011, č.k. 9C/93/2011-36, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania m e n í tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi 16,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 28,81 eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. Vladimírovi Kánovi, advokátovi, AK ECKER - KÁN & partners, so sídlom v Bratislave, Nám. Martina Benku č.9-C1. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu 50,50 eur a trovy konania vo výške 16,50 eur, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa domáhal zaplatenia 50,50 eur a nahradiť trovy konania z dôvodu, že odporkyňa nezaplatila cestovné 0,50 eur za cestovanie v MHD Bratislava dňa 16.07.2010 na linke MHD č. 21, pričom na výzvu kontrolného orgánu sa nepreukázala platným cestovným lístkom. Z tohto dôvodu okrem cestovného vo výške 0,50 eur je povinná uhradiť aj 50 eur ako postih. Okresný súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že odporkyňa cestovala MHD, pričom na výzvu kontrolného orgánu sa nepreukázala platným cestovným lístkom. Vo veci rozhodla s poukazom na § 11 ods.l písm.d/, § 9 písm.b/ a § 14 ods. 2 zákona č. 168/1966 Z. z. o cestnej doprave. O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 ods.2 O.s.p.. Konštatoval, že predmet sporu je 50,50 eur a navrhovateľ uplatnil trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 16,50 eur a trov právneho zastúpenia za tri úkony spolu vo výške 84,99 eur, súd priznal iba trovy za zaplatený súdny poplatok vo výške 16,50 eur, vzhľadom na to, že tieto boli nevyhnutné na uplatnenie pohľadávky. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, tieto považoval za neprimerane vysoké s prihliadnutím k výške pohľadávky. Zároveň poukázal na to, že spory nie sú skutkovo ani právne zložité. Proti rozhodnutiu sa odvolal navrhovateľ, a to proti výroku o trovách konania. Žiadal zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že uloží odporkyni zaplatiť navrhovateľovi súdny poplatok vo výške 16,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 57,62 eur. Zároveň žiadal nahradiť trovy odvolacieho konania vo výške 18,85 eur. Namietal, že rozhodnutie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď súd nesprávne aplikoval § 150 ods.2 O.s.p.. Stotožnil sa so súdom prvého stupňa v tom, že danú vec je možné považovať za drobný spor podľa § 200ea O.s.p.. Neprimeranosť trov konania v takýchto sporoch voči pohľadávke je však potrebné v jednotlivých prípadoch posudzovať individuálne. Zdôraznil, že nemožno nepriznať, resp. znížiť trovy konania len preto, že ide o drobný spor a len s poukazom na ustanovenie § 150 ods.2 O.s.p.. Takýmto svojím postupom, ktorým súd náležite neodôvodní svoje rozhodnutie, resp. absentujú také argumenty, ktoré by mali pre rozhodnutie rozhodujúci význam, nepochybne odníma účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že zákon nedefinuje pojem „neprimerané“ trovy a ani súdna aplikačná prax nevygenerovala rozsah neprimeraností, avšak tento nedostatok nemožno ospravedlniť tým, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutí nevysvetlí, akými úvahami sa riadil pri použití tohto ustanovenia. Zároveň poukázal na dôvodovú správu, z ktorej vyplýva, že súd môže pristúpiť k zníženiu neprimeraných trov, ktoré sú voči pohľadávke v drobných sporoch neprimerané, v týchto konaniach najmä trovy konania predstavujú niekoľkonásobne vyššiu sumu, ako samotná pohľadávka. Súd nedostatočne odôvodnil zníženie trov konania, pričom sa nezaoberal výškou vzájomného pomeru výšky trov konania a istiny. Vyslovil domnienku, že niekoľkonásobne vyššiu sumu je potrebné podľa logického výkladu dôvodovej správy chápať minimálne dvojnásobne vyššiu sumu ako samotná istina, čo v tomto prípade nie je. Rozhodnutie súdu preto považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Poukázal na to, že zaplatenie súdneho poplatku je obligatórnou povinnosťou navrhovateľa, a preto nemožno podľa správneho úsudku a dobrej vôle znižovať trovy právneho zastúpenia bez prihliadnutia na výšku súdneho poplatku. Je zrejmé, že samotné úkony právnych služieb a postup advokáta pri prevzatí právneho zastúpenia, odoslanie výzvy na zaplatenie pred podaním návrhu na začatie konania, príprave návrhu na začatie konania, podaní návrhu na príslušnom súde, je náročný a zložitý proces, vyžadujúci sa primeranú časovú náročnosť, ktorú je advokát povinný venovať kontrole správnosti a úplnosti podania, ako aj dôkazných prostriedkov predkladaných spolu s návrhmi na začatie konania. Žiadne ustanovenie hmotných, či procesných noriem platných na území SR neobmedzuje právo účastníka dať sa zastupovať v súdnom procese advokátom. Odporkyňa, resp. opatrovníčka sa k odvolaniu nevyjadrila. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods.l, 2 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.1, 2 O.s.p. tak, že rozsudok v napadnutej časti zmenil podľa ustanovenia § 220 O.s.p.. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné. Z rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ bol v konaní celom úspešný, preto podľa § 142 ods.1 O.s.p. mu patrí náhrada trov konania v celom rozsahu. Predmetom konania bola suma 50,50 eur z dôvodu nezaplateného cestovného odporkyňou. Prvostupňový súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ustanovenie § 150 ods.2 O.s.p., keď priznal náhradu len za zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia nepriznal. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že v takomto prípade nepatrí náhrada trov právneho zastúpenia, keďže v danom prípade dochádza k rozporu s ustanovením § 24, 25 O.s.p.. V zmysle § 24 O.s.p. platí, že účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Podľa § 25 ods.l O.s.p. ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Podľa ods. 2 advokát je povinný účelne využívať všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje. Ak účastník má právo nechať sa zastúpiť advokátom, z ničoho nevyplýva, že v súlade s vyhláškou č.655/2004 Z. z. by mu za takto vykonanú prácu nepatrila odmena. Z ničoho nevyplýva, že by mal poskytovať takúto službu zadarmo. Ak existuje právo účastníka na zastúpenie, potom z ničoho nemožno vyvodiť ani to, že by povinnosťou navrhovateľa bolo zaplatiť právnu službu právnemu zástupcovi bez toho, aby sa to zobrazilo k náhrade trov konania. Určitú výnimku však predstavuje ustanovenie § 150 ods.2 O.s.p., ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Vzhľadom na to, čo bolo vyššie uvedené ohľadom práva nechať sa zastupovať, odvolací súd považuje znenie zákona za také, ktoré je priamo v rozpore s Ústavou SR, pokiaľ ide o znenie, podľa ktorého by nebolo možné trovy konania vôbec nepriznať. Cieľom citovaného ustanovenia je, aby v konaniach s nízkou hodnotu sporu boli vymožené pohľadávky s čo najnižšími nákladmi a nemôže prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z hľadiska odmeny advokáta. Išlo skôr na reakciu vo vzťahu k žalobám, kedy spoločnosti, ktoré takéto pohľadávky hromadne uplatňujú, majú možnosť výberu advokáta, ktorý pristúpi na uplatňovanie a vymáhanie takýchto pohľadávok za takých podmienok, že veriteľ nebude mať žiadnu ujmu a pre advokáta stále zostanú tieto veci vzhľadom na ich množstvo zaujímavé (z dôvodovej správy k novele zákon č.384/2008 Z. z.). Ustanovenie § 150 ods.2 upravuje samostatný dôvod moderačného práva súdu, ktoré sa však vzťahuje iba na drobné spory a je podmienené pomerom pohľadávky vo veci samej a náhrady trov konania, na ktorú by inak úspešný účastník konania mal právo. Pokiaľ je rozhodujúcim hľadiskom pomer pohľadávky a náhrady trov konania, neprichádza do úvahy plné nepriznanie náhrady trov konania, ako bolo vyššie uvedené. Pokiaľ by súd neakceptoval možnosť nepriznania akejkoľvek náhrady, znamenalo by to, že účastník, ktorý žiadnu povinnosť neporušil a domáhal sa ochrany svojich práv prostredníctvom súdu, by musel sám znášať všetky náklady spojené s uplatnením práv. Nemožno akceptovať argumentáciu, že hromadné uplatňovanie a vymáhanie pohľadávok je výhodné pre veriteľov ako aj advokátov a tým odôvodňovať nepriznanie náhrady trov konania, a to preto, že takýto výklad nezodpovedá právo na spravodlivú súdnu ochranu, ale je aj priamou podporou hromadného porušovania práv, nakoľko za porušenie práva pri nepriznaní náhrady trov konania v podstate nehrozia žiadne dôsledky. Z tohto pohľadu aj dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 je neakceptovateľná. Ustanovenie § 150 ods.2 vychádza z predpokladu neprimeranosti trov voči pohľadávke. Zákon presne nedefinuje, aké trovy konania možno považovať za neprimerané. Dokonca zákon nehovorí ani o násobkoch, ako to vyvodzuje právny zástupca navrhovateľa vo svojom odvolaní. Z dôvodovej správy vyplýva len argument v tom, že bolo potrebné zasiahnuť do úpravy trov konania v drobných sporoch, pretože niekedy trovy konania v podstatnej miere prevyšovali pohľadávku, čo považoval za neprípustné. Ak zákon hovorí o neprimeranosti trov voči pohľadávke, je vecou súdu, ako túto primeranosť zhodnotí a odôvodní ju. Súd je práve tá inštitúcia, ktorá zákon vyloží a uvedie do praxe. Pokiaľ takáto prax, či judikačná činnosť doteraz nie je jednoznačná, neznamená to, že súd podľa daného ustanovenia nemôže postupovať a vykladať ho. Odvolací súd sa určite nestotožňuje s argumentom odvolateľa v tom, že jediným kritériom na priznávanie trov je násobok trov voči pohľadávke, ktorý podľa neho predstavuje minimálne dvojnásobne vyššiu sumu, ako samotná istina. Toto zo znenia zákona nevyplýva. Primeranosť trov treba posúdiť zo širších hľadísk a tieto v rozhodnutí zohľadniť. Odvolací súd nemôže akceptovať ani tvrdenie advokáta, že ide o pomerne časovo náročné veci. Rozhodne odvolací súd môže konštatovať zo svojej praxe, že takéto žaloby právny zástupca za navrhovateľa podáva vo väčších množstvách, nepochybne sú vzhľadom na vymoženosti súčasnej techniky predom nachystané v šablónach, pričom sa len doplňujú údaje, ktoré sa pozmeňujú, a to odporca, výška sumy, ktorá sa vymáha, dátum, kedy došlo k udalosti a dopĺňa sa aj linka autobusu. Odvolací súd vzhľadom na túto skutočnosť má za to, že je primerané priznať právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia v rozsahu jedného úkonu, a to podanie návrhu na súd, ktorý úkon musí vykonať na zabezpečenie práv účastníka. Nepovažuje za primerané vzhľadom k výške pohľadávky, priznať náhradu za prípravu a prevzatie zastúpenia, keď v takomto prípade odvolací súd zohľadňuje obsah daného úkonu, ktorý všeobecne znamená okrem iného to, že právny zástupca komunikuje s účastníkom, ktorý sa necháva zastupovať v konaní o veci, oboznamuje sa s ňou, musí si ju naštudovať, čo môže vyžadovať určitú dlhšiu dobu, získava potrebné informácie pre spracovanie prípadnej žaloby, zhromažďuje dôkazy a pod.. Nepochybne v konaniach môže ísť o zložitý proces. V danom prípade však z hľadiska prípravy a prevzatia zastúpenia, nevykonáva žiadnu podstatnú činnosť, ktorá by skutočne bola náročná tak, ako to definuje v odvolaní, pretože obsah právneho zastúpenia je daný a vec nie je skutkovo ani právne náročná, pretože vychádza z predložených dokladov o hlásení revízora. Keďže ide o opakované žaloby vo väčších množstvách, v každej jednotlivej veci právny zástupca nepreberá zastúpenie doslova, ani sa na toto zastúpenie nepripravuje, keďže takpovediac, vec má právne naštudovanú a ide o nenáročnú vec. Preto odvolací súd je toho názoru, že z hľadiska posúdenia účelnosti trov vo vzťahu k ustanoveniu § 150 ods. 2 je namieste, aby za primerané trovy vo vzťahu k uplatňovanej istine považoval len jeden úkon právnej pomoci, a to podľa § 14 ods.l vyhlášky č. 655/2004 Z. z. písomné podanie na súd. Trovy zastúpenia preto súd priznal za jeden úkon právnej pomoci vo výške 16,60 eur + 7,41 eur režijný paušál, k tomu DPH 20 %, spolu 28,81 eur a trovy spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku 16,50 eur. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods.1 O.s.p. a § 142 ods.2 O.s.p., keď navrhovateľ mal v odvolacom konaní len čiastočný úspech, ktorý bol vyvážený úspechom odporkyne. Preto súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov v odvolacom konaní právo. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.