Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/136/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711201262 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6711201262.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Emy Novodomcovej v právnej veci navrhovateľky K. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. I. X, XXX XX U., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou AKSK, s.r.o. so sídlom Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti odporcovi Gynpor s.r.o., so sídlom SNP 9, 962 31 Sliač, IČO: 36 055 271, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Lion Law Partners s.r.o., so sídlom ul. Horná 32, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, o zaplatenie 60.000,- EUR, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č. k. 6C/15/2011-101 zo dňa 02.02.2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd návrh navrhovateľky v prevyšujúcej časti zamietol, p o t v r d z u j e . Vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu m e n í tak, že odporca je povinný navrhovateľke nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 910,48 EUR na účet právneho zástupcu navrhovateľky spoločnosti AKSK, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica a to v lehote do 7 dní od tohto rozhodnutia. Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odporca je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Zvolen súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 171 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 3.500,- EUR v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľky zamietol. Navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 759,67 EUR na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Lion Law Partners, s.r.o. so sídlom v Banskej Bystrici. V dôvodoch rozsudku uviedol, že navrhovateľka sa proti odporcovi domáhala zaplatenia sumy 60.000,- EUR titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu ochrany osobnosti podľa § 11 a 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Operačný zákrok, ktorému sa navrhovateľka podrobila v zdravotníckom zariadení odporcu bol vykonaný neoprávnene a bez jej súhlasu. Bol vykonaný nedôvodne, pretože zo zdravotnej dokumentácie a ani zo zdravotného stavu navrhovateľky nevyplývalo, že by s pravým kolenom mala problém. Nedala súhlas k tomu, aby sa v rovnaký deň uskutočnila aj ďalšia operácia kolena (ktoré pôvodne malo byť operované). Dôsledkom uvedených operačných zákrokov bolo, že navrhovateľka zostala úplne obmedzená v pohybe, odkázaná na pomoc tretej osoby a dlhodobo pracovne neschopná pre pretrvávajúce zdravotné ťažkosti od 20.01.2009 do 31.12.2009. Okresný súd považoval návrh za dôvodný, pretože došlo k zásahu do osobnej integrity navrhovateľky. Za neprimeranú považoval výšku nemajetkovej ujmy, ktorú navrhovateľka požadovala v sume 60.000,- EUR. Okresný súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy vzal do úvahy, že k pochybeniu odporcu došlo neúmyselným konaním a svoj omyl sa snažil kompenzovať vykonaním operačného zákroku na „správnom“ (ľavom) kolene navrhovateľky. Na výšku nemajetkovej ujmy podľa okresného súdu malo vplyv aj to, že „mylný“ operačný zákrok nebol vykonaný na končatine, ktorá bola úplne zdravá, ale bola v minulosti chirurgicky ošetrená. Prihliadol na správu Úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou, ktorý konštatoval, že operácia na pravom kolene nebola zbytočná. Navrhovateľka nepreukázala, že konaním odporcu v značnej miere bola dotknutá osobnosť navrhovateľky ako fyzickej osoby. Z uvedených dôvodov považoval sumu peňažnej náhrady vo výške 3.500,- EUR za primeranú k miere v akej bola dotknutá osobnosť fyzickej osoby. Vzhľadom na výsledok konania (čiastočný úspech účastníkov) okresný súd priznal odporcovi podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) proti navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 759,67 EUR, ktoré mu vznikli z dôvodu jeho právneho zastúpenia v konaní. Tarifnú odmenu advokáta určil podľa § 142 ods. 3 O. s. p. z výšky súdom priznaného plnenia. Proti rozsudku sa odvolala navrhovateľka v písomnom podaní z 06.03.2012, doplnenom dňa 14.03.2012. Uviedla, že odporca sa navrhovateľke ospravedlnil iba pod váhou súdneho konania a nešlo o úprimné oľutovanie svojho konania, pretože jej neposkytol žiadnu podporu ani pomoc. Vykonanie následnej operácie na správnom kolene nezmierňuje chybu, ktorej sa odporca dopustil. Na výšku nemajetkovej ujmy nemalo vplyv ani to, že navrhovateľka pri príprave operácie bola pri vedomí, pretože nebola znalá všetkých procedúr a prípravy operačného zákroku. Nesprávny operačný zákrok bol navrhovateľke vykonaný na zdravej končatine, pretože nepociťovala s ňou žiadny subjektívny problém. Nesprávnou operáciou sa zbytočne zasiahlo do organizmu, pričom odporca nepreukázal, že mal záujem kompenzovať svoje pochybenie sumou 3.319,39 Eur. Okresný súd nedôvodne preniesol časť zodpovednosti odporcu na navrhovateľku. O trovách konania okresný súd nerozhodol správne. Výsledok konania v danom prípade závisel od úvahy súdu. Súd mal správne podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku priznať náhradu trov konania navrhovateľke. Na odvolanie navrhovateľky reagoval odporca v písomnom vyjadrení z 03.04.2012. Uviedol, že odvolanie navrhovateľky neuvádza nové skutkové okolnosti ani právnu argumentáciu, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal. Odporca sa navrhovateľke opakovane ospravedlnil za svoje pochybenie. Navrhovateľka po prvej operácii bola schopná absolvovať aj druhú operáciu, ktorá bola plánovaná. Z hľadiska uplatneného nároku nie je podstatné, či a za akých okolností bola vykonaná druhá operácia, pretože neplánovaná operácia nebola vykonaná na úplne zdravom kolene. Žalovaná suma odškodnenia nezodpovedá zdravotnej anamnéze navrhovateľky nakoľko je neprimerane vysoká. Za správny a zákonom zodpovedajúci označil výrok o trovách konania. Pre prípad, že by odvolací súd bol iného názoru, navrhol nepriznať navrhovateľke náhradu trov konania s poukazom na skutkové okolnosti veci v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním navrhovateľky podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny vo výroku, ktorým návrh navrhovateľky v prevyšujúcej časti zamietol. Rozsudok okresného súdu podľa § 220 O.s.p. zmenil výroku o trovách konania. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosť učinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo. Z citovaných ustanovení vyplýva, že Občiansky zákonník zabezpečuje ochranu osobnosti ako celku každej fyzickej osobe pre celú oblasť občianskeho práva formou všeobecnej úpravy a zároveň v ustanovení § 11 OZ výslovne (príkladmo) uvádza niektoré typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby, ktorých ochranu je potrebné v oblasti občianskeho práva zaistiť pred inými subjektami s rovnakým právnym postavením. Možno teda vyvodiť záver, že občianskoprávna ochrana hodnôt osobnosti nie je obmedzená iba na hodnoty výslovne uvedené v zákone, ale okrem práva na ochranu života a zdravia, ochrana osobnosti zahrňuje aj právo na ochranu osobnej slobody, osobného súkromia, kam patrí aj právo pacienta rozhodovať sa o sebe samom. Z ustanovenia § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že voči neoprávnenému zásahu do svojej osobnosti sa fyzická soba môže brániť využitím prostriedkov občianskoprávnej ochrany a okrem možnosti domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby sa odstránili ich následky, môže sa domáhať primeraného zadosťučinenia. Finančná satisfakcia fyzickej osobe môže byť poskytnutá vtedy, ak iná forma zadosťučinenia nie je dostatočná, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Okrem týchto následkov uvedených v zákone exemplifikatívne, môžu nastať aj iné, ktoré odôvodňujú záver, že poskytnutie morálneho zadosťučinenia nie je dostatočné v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v závislosti od konkrétnych okolností prípadu je existencia závažnej ujmy, za ktorú sa považuje značná ujma vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/232/2010 zo dňa 29.06.2011). Výšku peňažnej satisfakcie súd určuje na základe vlastnej úvahy (§ 136 O.s.p.), berúc do úvahy závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Odvolací súd v danom prípade vychádzal z ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky. Z obsahu spisu zistil, že navrhovateľka sa na okresnom súde domáhala, aby jej súd priznal sumu 60.000,- EUR, ako náhradu za ujmu, ktorá je bola spôsobená neoprávneným operačným zákrokom realizovaným na pravom kolene, na ktorý nedala súhlas a bol vykonaný bez jej vedomia na zdravej časti tela. Operačný zákrok naviac bol vykonaný nesprávne, pretože v jeho dôsledku u navrhovateľky trvajú zdravotné problémy. Po právnej stránke pôvodne návrh na začatie konania zdôvodnila poukazom na ustanovenia § 11 a § 13 OZ súčasne na ustanovenie § 420 a § 444 OZ s odôvodnením, že zásahom do práva na ochranu osobnosti jej bola spôsobená aj škoda na zdraví. Navrhovateľka pred súdom uplatnený nárok právne konkretizovala na pojednávaní dňa 03.11.2011 a uviedla, že žalovanej sumy - nemajetkovej ujmy vo výške 60.000,- EUR sa domáha titulom ochrany osobnosti podľa § 11 a § 13 OZ. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľka sa dňa 02.02.2009 dostavila na pracovisko jednodňovej chirurgie odporcu, kde sa podrobila artroskopickej operácii ľavého kolena. Po vykonaní operačného zákroku bolo zistené, že navrhovateľke bolo operované nesprávne koleno (pravé), s ktorým nemala zdravotné problémy. Na uvedenú okolnosť upozornila odporcu navrhovateľka po prebudení a následne hneď v ten istý deň bol u navrhovateľky vykonaný ďalší operačný zákrok, ktorý bol pôvodne plánovaný, t. j. na ľavom kolene. Odporca takto nesprávnym a neoprávneným postupom zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky, ktorú skutočnosť nepoprel, ale svoju zodpovednosť za pochybenie sa snažil zmierniť. Okresný súd návrh navrhovateľky považoval za dôvodný a vyhovel mu. Z hľadiska výšky náhrady nevzal do úvahy zdravotné problémy navrhovateľky, ktoré u navrhovateľky mali nastať nesprávne vykonaným operačným zákrokom, pretože podľa okresného súdu ich nemožno zahrnúť pod nárok na ochranu osobnosti a spadajú pod škodu na zdraví, ktorú si navrhovateľka v tomto konaní neuplatňuje. Okresný súd akceptoval námietky odporcu k výške poskytnúť sa majúcej náhrady a za primeranú vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu osobnostných práv navrhovateľky považoval sumu peňažnej náhrady vo výške 3.500,- EUR. Zdôraznil, že k pochybeniu odporcu pri výkone operačného zákroku došlo neúmyselným konaním, čo odporca úprimne ľutoval a omyl ihneď reparoval operačným zákrokom na správnom kolene navrhovateľky. Vzal do úvahy, že mylný zákrok nebol vykonaný na úplne zdravej končatine, pretože v minulosti bola chirurgicky ošetrovaná, čo podporil stanoviskom Úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou, ktorý konštatoval, že ani „mylná“ operácia nebola zbytočná a bola vykonaná správne. Napokon zohľadnil, že odporca ponúkol odporkyni náhradu nemajetkovej ujmy ako kompenzáciu omylu v rozsahu 3.319,39 Eur, ktorú navrhovateľka odmietala. Prihliadol rovnako na to, že navrhovateľka nepreukázala značnú mieru dotknutia jej osobnosti ako fyzickej osoby. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v zmysle zásady úspechu a priznal odporcovi náhradu trov konania v rozsahu 759,67 EUR. Navrhovateľka nesúhlasila s rozsudkom okresného súdu v časti určenia výšky nemajetkovej ujmy a vo výroku o trovách konania. Okolnosti, z ktorých okresný súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal podľa jej názoru nevyhodnotil správne. Požiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrhu vyhovel. Krajský súd po preskúmaní veci nepochybuje o tom, že operačným zákrokom, ktorému sa podrobila navrhovateľka 02.02.2009 na pracovisku jednodňovej chirurgie v zdravotníckom zariadení odporcu došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu jej osobnosti. Uvedená skutočnosť v konaní nebola sporná a odporca ju nepoprel. Zodpovednosť odporcu za porušenie osobnostných práv navrhovateľky je daná už tým, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľky (bez ohľadu na následky). Odporca neoprávnene zasiahol do osobných práv navrhovateľky, pretože jej bez jej súhlasu zoperoval pravé koleno. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, ale relevantná je skutočnosť, že išlo o zásah, ktorý nebol oprávnený a bol objektívne spôsobilý negatívne dopadnúť na osobnosť navrhovateľky. Neoprávnenosť zásahu v danom prípade spočívala v tom, že úkon v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka bola o ňom informovaná a vyjadrila s ním súhlas (§ 4 ods. 4 v spojení s § 6 ods. 4 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Táto podmienka zo strany odporcu u navrhovateľky nebola splnená, pretože odporca zasiahol do telesnej integrity navrhovateľky bez jej predchádzajúceho súhlasu a uvedená skutočnosť zakladá vznik objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti odporcu za porušenie osobnostných práv pacienta podľa § 13 OZ, vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ (bez preukazovania zavinenia odporcu). S prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva a s ohľadom na spôsobený následok bola ujma, ktorú navrhovateľka utrpela značná a na jej kompenzáciu nepostačuje nemateriálne zadosťučinenie, ale bolo možné ju zmierniť len peňažnou satisfakciou. Medzi účastníkmi zostala spornou výška peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu. Navrhovateľka žiadala, aby okresný súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť jej z dôvodu nemajetkovej ujmy sumu 60.000,- EUR. Výšku nároku odôvodnila poukazom na judikatúru súdov v Slovenskej aj Českej republike, keď zdôrazňovala negatívne následky operácie (fyzickú bolesť pravého kolena, psychickú traumu, ktorú utrpela a osobné resp. spoločenské obmedzenia, ktoré u nej nastali). Krajský súd považoval za opodstatnený postup okresného súdu, ktorý rozlišoval, či negatívny následok, ktorý neoprávnený zásah u navrhovateľky vyvolal je možné podradiť pod nárok, ktorý súvisí s ochranou osobnosti alebo ide o následok (fyzická bolesť pravého kolena), ktorý je potrebné považovať za okolnosť podstatnú pre vyjadrenie nároku na náhradu škody spôsobenej navrhovateľke na zdraví. Nie je prípustné, aby navrhovateľka, ak bola dôsledkom nesprávne vykonanej operácie dotknutá na zdraví, v konaní o ochranu osobnosti nahradzovala resp. navyšovala uvedeným spôsobom nárok na náhradu škody na zdraví, ktorý by jej patril titulom bolestného, resp. sťaženia spoločenského uplatenia. Pojem nemajetkovej ujmy je širší a zahrňuje aj ujmu, ktorá sa dotkla iných hľadísk osobnosti fyzickej osoby, nielen práva na zdravie a s ním súvisiacich osobnostných aspektov. Predmetom ochrany osobnosti v danom prípade bola iná osobnostná hodnota (právo na slobodné individuálne rozhodovanie pacienta) ako ľudské zdravie, preto z hľadiska určenia výšky peňažnej náhrady za spôsobenú nemajetkovú ujmu nebol dôvod prihliadať na zdravotné problémy, ktoré nastali u navrhovateľky (fyzickú bolesť a zdravotné problémy s operovaným kolenom) a ktoré mali nastať v príčinnej súvislosti s nesprávne vykonanou operáciou. Okresný súd za adekvátnu sumu relutárnej náhrady určil čiastku 3.500,- EUR. Pri stanovení výšky peňažného zadosťučinenia vychádzal z vlastnej úvahy (výšku nároku bolo možné zistiť iba s nepomernými ťažkosťami). Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že v úvahe o výške peňažnej náhrady zdôrazňoval aj skutočnosti, ktoré neboli rozhodujúce pre určenie výšky peňažnej sumy nemajetkovej ujmy. Na výšku nemajetkovej ujmy nemala vplyv skutočnosť, že bol uskutočnený aj plánovaný operačný zákrok na „správnej“ končatine. Táto operácia nijako nezmierňuje omyl, ktorého sa navrhovateľ dopustil. Pokiaľ sa navrhovateľka v minulosti podrobila chirurgickému operačnému zákroku na pravej dolnej končatine, ale nepociťovala subjektívne zdravotné problémy s touto končatinou, ani sa sama a dobrovoľne nerozhodla pre tento operačný zákrok na tejto končatine, potom táto okolnosť nemala vplyv na zodpovednosť odporcu a vážnosť ním spôsobenej ujmy, ktorá nastala dôsledkom nevyžiadaného operačného zákroku. Nebola podstatná z hľadiska § 13 ods. 3 OZ. Je absolútne nedôvodné presúvať zodpovednosť za nesprávne vykonaný chirurgický zákrok na navrhovateľku, ktorá si nevšimla „neobvyklé“ konanie osoby fixujúcej jej na operačnom stole pravú končatinu. Už stres z nadchádzajúcej operácie (možno aj medikamenty) mohol ovplyvniť vnímanie reality u navrhovateľky. Rovnako nemožno od pacienta po operácii v narkóze, v cudzom prostredí očakávať úplnú sústredenosť a schopnosť robiť závažné rozhodnutia. Napriek tomu krajský súd dospel k názoru, že výšku primeranej satisfakcie vzhľadom na závažnosť spôsobnej ujmy a s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva navrhovateľky určil okresný súd správne. Krajský súd v predmetnej veci prihliadol najmä na to, že navrhovateľka ako bežný pacient pri vstupe do zdravotníckeho zariadenia nemohla sama prijať rozhodnutie o tom, akému zdravotnému výkonu, prípadne v akom rozsahu sa podrobí (vrátane prípravy a priebehu zákroku), pretože nemala odbornú spôsobilosť kvalifikovane posúdiť svoj zdravotný stav. Bola „odkázaná“ len na odbornú zdatnosť, vedomosti a skúsenosti lekára, ktorému týmto spôsobom vyslovila dôveru, že nedostatky, ktoré má vo vzdelaní a informáciách o svojom zdravotnom stave a lekárskom výkone sa prekonajú prostredníctvom poučenia, ktoré bol lekár povinný jej ako pacientovi poskytnúť. Poučenie je podstatné preto, aby sa pacient mohol plnohodnotne rozhodnúť. Úkon zdravotnej starostlivosti (zdravotný výkon) je súkromnoprávnym úkonom, ktorým sa zasahuje do telesnej integrity pacienta. Ak ošetrujúci lekár alebo zdravotnícky pracovník zasahuje do telesnej integrity pacienta, nepostačuje, ak pacient vysloví s týmto úkonom súhlas. Udeleniu súhlasu vždy musí predchádzať poučenie v kvalite vyjadrenej v ustanovením § 6 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Ak povinný subjekt (odporca) uvedené poučenie navrhovateľke neposkytol, potom súhlas so zásahom do telesnej integrity pacienta (navrhovateľky) nespĺňa podmienku ochrany osobnosti podľa § 6 zákona o zdravotnej starostlivosti, ani podľa Občianskeho zákonníka. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľka sa 02.02.2009 dostavila do zdravotníckeho zariadenia odporcu na pracovisko jednodňovej chirurgie, kde sa mala podrobiť plánovanej artroskopickej operácii ľavého kolena, k čomu poskytla informovaný súhlas (podľa § 6 ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti). Táto skutočnosť v konaní sporná nebola. Pochybením ošetrujúceho lekára však bola uskutočnená operácia na pravom kolene pacientky bez tohto, že by si odporca splnil povinnosť poskytnúť poučenie v zmysle § 6 ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti vyžiadaním informovaného súhlasu. Navrhovateľka teda nebola informovaná o účele a povahe zákroku, jeho následkoch, možnostiach voľby a rizikách jeho odmietnutia a preto nemohla zvážiť, či s ním súhlasí alebo nie. Odporca týmto spôsobom vážne zasiahol a obmedzil právo navrhovateľky slobodne rozhodovať o sebe a svojom zdravotnom stave. Spôsob akým odporca v danom prípade konal bol neakceptovateľný, pretože vážne narušil dôveru navrhovateľky v jeho postup, ktorá nemala inú možnosť iba sa podrobiť zákroku. Medzi okolnosti, ktoré majú vplyv na závažnosť ujmy a zvyšujú intenzitu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky nepochybne možno zaradiť fakt, že u navrhovateľky po mylnom operačnom zákroku bola v ten istý deň realizovaná aj „plánovaná“ operácia a ani vo vzťahu k tomuto zákroku jej nebolo poskytnuté poučenie podľa § 6 zákona o zdravotnej starostlivosti. Nebolo preukázané, že by s týmto zákrokom navrhovateľka uvedomujúc si dôsledky operácie oboch kolien v jeden deň potom, ako došlo k neoprávnenej operácii pravého kolena. Pokiaľ s operáciou ľavého kolena navrhovateľka pôvodne súhlasila, tento súhlas nemožno rozširovať aj na to, že so zákrokom súhlasila v situácii, keď došlo k mylnej operácii. Tento operačný zákrok bol uskutočnený bez tohto, aby odporca dodržal podmienky ochrany osobnosti. Je logické tvrdenie navrhovateľky, že by nesúhlasila s operáciou druhého (ľavého) kolena v situácii, kedy by zostala úplne obmedzená v pohybe, ak by odporcom bola primerane poučená v súlade s ustanovením § 6 ods. 1 zákona o zdravotnej starostlivosti. Neobstoja tvrdenia odporcu, že navrhovateľka súhlasila s vykonaním druhej operácie, bezprostredne po vykonaní prvej operácie, pokiaľ ich nepodložil súhlasom navrhovateľky s náležitosťami podľa § 6 zákona o zdravotnej starostlivosti. Rovnako je ťažké predpokladať, že navrhovateľka v situácii bezprostredne po uskutočnení „ neoprávnenej“ operácie mohla primeraným spôsobom zvážiť ďalší operačný zákrok a jeho dôsledky. Finančná satisfakcia musí vyjadrovať primeranú kompenzáciu vo vzťahu k tým aspektom osobnosti navrhovateľky, ktoré boli zásahom dotknuté. Náhrada nemajetkovej ujmy bola navrhovateľke prisúdená za zásah do jej telesnej integrity bez jej súhlasu operáciou pravého kolena a hneď v ten istý deň následne aj ľavého kolena. Navrhovateľke bolo konaním odporcu odopreté právo na slobodné individuálne rozhodnutie pacienta. Súd pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľky vôbec neprihliadol na bolesť a zdravotné následky operácie, pretože nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia predmetom konania nebol. Z tohto dôvodu považoval odvolací súd finančnú satisfakciu v sume 3.500,- EUR pre zmiernenie nemajetkovej ujmy navrhovateľky za dostatočnú. Navrhovateľka žiadala, aby jej súd priznal nemajetkovú ujmu vo výške 60.000,- EUR. Výšku nemajetkovej ujmy odôvodnila poukazom na rozhodnutia súdov vo väzbe na „cenu ľudského života“, ktorá judikatúrou mal byť ustálená vo výške 66.387,84 EUR. Krajský súd po vykonanej analýze skutkových okolností, ktoré majú vzťah k spôsobenej ujme (sú v príčinnej súvislosti) mal za to, že odporca navrhovateľke svojím nedbanlivostným konaním spôsobil následok, ktorý nemožno odstrániť uvedením do predošlého stavu. Je v celom rozsahu odôvodnené priznanie finančnej náhrady. Ak však navrhovateľka z hľadiska určenia výšky peňažnej náhrady argumentovala „cenou ľudského života“, krajský súd poukazuje na to, že horná hranica možnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je stanovená zákonom ani rozhodnutím súdu. Analógia uvedená navrhovateľkou v danom prípade však nie je adekvátna, pretože presný finančný ekvivalent za ľudský život nemožno určiť a jej výška závisí len od úvahy súdu. Krajský súd poukazuje na právnu úpravu vyplývajúcu zo zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činnými, ktorá vychádza zo sumy odškodnia zodpovedajúcej päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (16.360,- EUR), ktorá má byť vyplatená poškodenému, ak trestným činnom bola spôsobené smrť osoby. Aj z toho hľadiska sa navrhovaná výška peňažnej náhrady javí byť neprimeraná. Občianskoprávna ochrana osobnosti zahrňuje právo na ochranu osobného súkromia, kam patrí aj právo pacienta slobodne sa rozhodovať „o sebe samom“. Navrhovateľka ako pacientka mala právo byť odporcom informovaná o lekárskom zásahu do jej telesnej integrity, tak aby sa mohla pre uvedený zásah slobodne rozhodnúť. Pokiaľ okresný súd stanovil čiastku 3.500,- EUR ako sumu, ktorá napĺňa satisfakčnú funkciu peňažného zadosťučinenia s jej výškou možno súhlasiť. Úroveň peňažnej satisfakcie zodpovedá povahe neoprávneného zásahu a okolnostiam, ktoré majú vzťah k spôsobenej nemajetkovej ujme. Krajský súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. vo výroku, ktorým návrh navrhovateľky v prevyšujúcej časti zamietol, ako vecne správny. Okresný súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a o odporcovi podľa zásady úspechu priznal právo na náhradu trov vo výške 759,67 EUR. Pri určení výšky odmeny právneho zástupcu odporcu vychádzal zo sumy 3.500,- EUR. Navrhovateľka s rozhodnutím súdu o trovách konania nesúhlasila, pretože okresný súd mal rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O.s.p., keďže výsledok konania závisel od úvahy súdu. Odvolanie navrhovateľky v tejto časti krajský súd považoval za dôvodné. Ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok konania a je opodstatnené podľa neho postupovať vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Účastníkovi konania súd podľa tohto zákonného ustanovenia prizná plnú náhradu trov konania, hoci mal vo veci len čiastočný úspech. Základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. V danom prípade sa navrhovateľka domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom ochrany osobnosti vo výške 60.000,- EUR. Trovy navrhovateľke vznikli iba z dôvodu jej právneho zastúpenia v konaní (keďže súd ju od povinnosti platiť súdny poplatok z návrhu oslobodil) a vyčíslila ich v písomnom podaní z 19.03.2012 v sume 4.728,83 EUR. Pri určení odmeny za úkon právnej služby vychádzala z tarifnej hodnoty veci zodpovedajúcej žalovanej sume (60.000,- EUR), čo nebolo správne. Je opodstatnené, aby až súdom prisúdená výška plnenia (nie uplatnená) bola braná za základ pre výpočet trov konania, vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že účastník je zastúpený advokátom. Len týmto okamihom je známa hodnota sporu (rozhodnutie NS NSSR z 30.01.2007, sp. zn. 2 M Cdo 3/2006). Táto zásada je vyjadrená priamo v § 142 ods. 3 O. s. p. v poslednej vete za bodkočiarkou. V konaní pred okresný súdom navrhovateľka uplatnila nárok na trovy právneho zastúpenia celkom za 5 úkonov právnej služby. Krajský súd vychádzal z ustanovenia ň 142 ods. 3 O. s. p. a § 10 ods. 1 vyhl. č . 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil z tarifnej hodnoty 3.500,- EUR, ktorá zodpovedá prisúdenej výške plnenia. Právnemu zástupcovi navrhovateľky patrí odmena za 3 úkony právnej služby vykonané v roku 2011 vo výške 393,39 EUR (3 x 131,13 EUR). V roku 2012 si právny zástupca navrhovateľky uplatnil nárok na odmenu za dva úkony a to za „stretnutie s klientom“ a za „zastupovanie na meritórnom súdnom pojednávaní (plus 100% za trvanie)“. Krajský súd priznal navrhovateľke trovy právneho zastúpenie za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky (za konanie pred súdom v rozsahu za každé dve začaté hodiny). Súdne pojednávanie na okresnom súde konané dňa 02.02.2009 trvalo 2 hod a 51 min., preto právnemu zástupcovi navrhovateľky vznikol nárok na odmenu vo výške 262,26 EUR (2 x 131,13 EUR). Krajský súd nepriznal právnemu zástupcovi navrhovateľky odmenu za „stretnutie s klientom“, ktorej účelnosť nemal preukázanú obsahom spisu. Právny zástupca navrhovateľky si uplatnil nárok na náhradu za miestne telekomunikačné a miestne prepravné výdavky tzv. režijný paušál celkom za 3 úkony v roku 2011 a 3 úkony v roku 2012. Krajský súd za dôvodne uplatnený považoval režijný paušál k trom úkonom v roku 2011 vo výške 22,23 EUR (3 x 7,41 EUR) a k jednému úkonu v roku 2012 v sume 7,63 EUR. Právnemu zástupcovi navrhovateľky patrí tiež právo na náhradu cestovných nákladov za cestu na pojednávanie okresného súdu konané dňa 03.11.2011 a dňa 02.02.2012 z Banskej Bystrice do Zvolena a späť vo výške spolu 23,82 EUR. Právnemu zástupcovi patrí tiež náhrada za stratu času v rozsahu za 4 začaté polhodiny v sume spolu 49,40 EUR. Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky sa priznaná odmena a náhrady zvyšujú o 20% DPH, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. Právnemu zástupcovi navrhovateľky, ktorý je platiteľom DPH, patrí odmena a náhrada výdavkov v sume 758,73 EUR zvýšená o 20% DPH, t. j. o sumu 151,75 EUR. Okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 a 3 O. s. p., preto krajský súd napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220 O.s.p. vo výroku o trovách konania a navrhovateľke priznal trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 910,48 EUR, ktoré je odporca podľa § 149 ods. 1 O. s. p. povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľky spoločnosti AKSK, .s.r.o. so sídlom v Banskej Bystrici. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľke odvolací súd nezistil. Už v uznesení sp. zn. 17Co/156/2011 z 30. 06. 2011 odvolací súd zaujal názor, že navrhovateľka nie je v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p. povinná právne kvalifikovať uplatnený nárok. Inú vadu návrhu okresný súd navrhovateľke nevytýkal. V odvolacom konaní navrhovateľka mala len čiastočný úspech (v časti o trovách konania), odporca si trovy odvolacieho konania neuplatnil, preto krajský súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu (§ 142 ods. 2, § 224 ods. 1 O.s.p.). Okresný súd navrhovateľke priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi. Prvostupňový súd opomenul odporcovi uložiť povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa položky 7b písm. b/ Zákona o súdnych poplatkoch uložil odporcovi odvolací súd. Výška súdneho poplatku bola určená ako súčet základnej sadzby súdneho poplatku 66 Eur + 3 % z výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 3.500 Eur, t.j. 105 Eur, spolu 171 Eur. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.