Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/156/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711202018 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6711202018.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa: C. X., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX U., J. XX, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Michalom Vlkolinským, 960 01 Zvolen, Nám. SNP 17/29, proti odporcovi: R. diaľničná spoločnosť, so sídlom XXX XX D., K. R. XX, X.: XX XXX 001, o zaplatenie náhrady za zriadené vecné bremeno, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/24/2011-95 zo dňa 01. 03. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Súd návrh zamietol, keď vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že vecné bremeno zaťažujúce nehnuteľnosti navrhovateľa v prospech odporcu je zriadené zákonom a odporca ho nadobudol zo zákona dňom vzniku Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., t. j. od 01. 02. 2005, a náhrada za zriadené vecné bremeno môže byť len jednorazovou náhradou. Poukázal na to, že navrhovateľ si pôvodne uplatňoval zaplatenie jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena a až po vznesení námietky premlčania odporcom si uplatňoval nárok na náhradu vo forme opakujúceho sa plnenia za obdobie, za ktoré by nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena ešte nebol premlčaný. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom, ktorá patrí povinnému subjektu z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva. Nemožno, teda, jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku, ak by došlo k prevodu alebo prechodu vlastníctva k zaťaženej veci. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno, nakoľko pri kúpe danej veci by sa zohľadnilo zaťaženie veci právom tretej osoby, v dôsledku čoho by bola cena takého predmetu znížená. Bolo by v rozpore so zásadou dobrých mravov (§ 3 ods. 1 OZ), ak by nový majiteľ zaťaženého pozemku „získal“ na nižšej kúpnej cene pre vecné bremeno na príslušnom pozemku a zároveň by mal nárok aj na finančnú náhradu za toto vecné bremeno. Vlastník pozemku si mohol uplatniť právo na jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena od 01. 02. 2005, a preto došlo k premlčaniu nároku navrhovateľa na túto náhradu uplynutím dňa 01. 02. 2008, keď uplynula trojročná premlčacia lehota stanovená v § 101 OZ. Keďže odporca vzniesol námietku premlčania, súd bol povinný na ňu prihliadať. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa zásady úspechu (§ 142 ods. 1 OSP) v konaní, avšak odporcovi náhradu trov konania ako úspešnému účastníkovi nepriznal vzhľadom k tomu, že si náhradu trov neuplatnil a zo spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 151n ods. 1, 151o ods. 1 OZ, § 6 ods. 1 zák. č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti, čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 101 OZ, § 128 ods. 2 OZ, § 451 ods. 2 OZ. Proti rozsudku Okresného súdu podal v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie navrhovateľ. Poukázal na to, že medzi účastníkmi konania nespornými skutočnosťami v konaní boli vlastnícky vzťah navrhovateľa k pozemkovým nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX pre J. úrad D. D., I. katastra U. pre okres U., pre obec D., katastrálne územie D., pod A. „majetková podstata“ C-KN parcela č. XXXX/X o výmere XXXX m2, zastavané plochy a nádvoria, č. XXXX/XX o výmere XXX mX zastavané plochy a nádvoria a č. XXXX/XX o výmere XXXX mX zastavané plochy a nádvoria; vecné bremeno zapísané v časti C „ťarchy“ listu vlastníctva č. XXXX spočívajúce v užívaní nehnuteľností - vyššie uvedených pozemkov v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., zapísané dňa 19. 01. 2011; existencia diaľnice, resp. diaľničných privádzačov postavených priamo na zemskom povrchu, teda nie pod zemským povrchom ako v prípade elektrických, plynových a podobných prípojok a nie nad zemským povrchom ako v prípade elektrického vedenia; spoplatnenie prechodu cez nehnuteľnosti navrhovateľa mýtom od 01. 01. 2010 doposiaľ. Spornou skutočnosťou medzi účastníkmi v konaní bola otázka primeranej náhrady za intenzívne užívanie nehnuteľností navrhovateľa odporcom, či je táto náhrada jednorazová alebo má charakter opakovaného plnenia, či sa jedná o bezdôvodné obohatenie, a pod. Poukázal na ust. § 6 zákona Národnej rady č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ustanovenia k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú predmetom prechodu práv a povinností podľa tohto zákona, ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu vkladu do diaľničnej spoločnosti z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim, a ktorých užívanie je dané tým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností. V zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia diaľničná spoločnosť je povinná vyporiadať vlastníctvo nehnuteľností uvedených v ods. 1 do svojho vlastníctva. Poukázal aj na ust. § 151n ods. 1, 151o ods. 1 OZ, § 451 ods. 2 OZ, § 3 ods. 1 OZ, článok 12 ods. 1 Ústavy SR. Podľa jeho názoru oprávnenie jedného vlastníka držať, užívať a nakladať s vecou, ktorá je rovnakého druhu ako vec patriaca inému vlastníkovi, nesmie byť podrobené výhodnejším alebo menej výhodným zákonným podmienkam, než sa vzťahuje na tohto iného vlastníka. Vyššie uvedené nehnuteľnosti sú pozemky, na ktorých sa nachádza diaľnica. Tieto sú vecou subsumovateľnou pod pojem majetok, ktorý požíva ochranu v zmysle čl. 20 Ústavy. Nie je právne udržateľná situácia, keď navrhovateľ ako vlastník nemôže s predmetom svojho vlastníctva nakladať, držať ho a užívať, a jeho jediný „kontakt“ s predmetom vlastníctva predstavuje povinnosť uhradiť daň z nehnuteľností príslušnej obci. Odporca jeho pozemok zaťažil vecným bremenom bez náhrady a tento stav od roku 2004 sa stal stavom trvalým. Zdôraznil aj čl. 1 Protokoku č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého ...každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Obmedzenie práva navrhovateľa užívať majetok malo právny základ, sledovalo legitímny cieľ vo všeobecnom záujme, bola porušená rovnováha medzi všeobecným záujmom a záujmom navrhovateľa, pričom súčasná právna úprava má za následok obmedzenie zmluvnej voľnosti navrhovateľa. Odporca výrazným spôsobom obmedzuje vlastnícke právo navrhovateľa a uvalil na navrhovateľa neprimerané bremeno, ktoré nemožno ospravedlniť na základe legitímneho cieľa sledovaného vo verejnom záujme. Rozsudok okresného súdu žiadal zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť. K odvolaniu navrhovateľa podal písomné vyjadrenie odporca. Mal za to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a danú vec správne právne posúdil. V odvolaní navrhovateľ neuviedol žiadny alternatívny právny názor a nevyvrátil žiadny zo záverov súdu prvého stupňa. Navrhovateľom citované ustanovenia Ústavy SR, rozhodnutí Ústavného súdu SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nijako právne posúdenie veci súdom prvého stupňa nevyvracajú, naopak, závery prvostupňového súdu potvrdzujú. Rozsudok okresného súdu navrhol ako správny a zákonný potvrdiť. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania viazaný jeho rozsahom a dôvodmi podľa ust. § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu, a to v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli súdu (§ 21 ods. 2 vyhlášky č. 148/2011 Z. z.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Okresný súd rozhodol o veci na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, na ktorý aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov, ktoré aj správne vyložil. Rozsudok okresného súdu je riadne odôvodnený. V hodnotení skutkových zistení okresného súdu neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Okresný súd sa s každou jednotlivou námietkou navrhovateľa (ale aj odporcu) vyporiadal, prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj spravodlivé. Obsah predmetného odvolania je v podstate zhodný s obsahom vyjadrení právneho zástupcu navrhovateľa pred okresným súdom a so stanoviskom navrhovateľa prezentovanom v priebehu celého konania. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredložil ani ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom okresného súdu, že v súdenej veci vzniklo odporcovi právo zodpovedajúce vecnému bremenu dňom účinnosti zákona o Národnej diaľničnej spoločnosti (zákon č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti), ktorá vznikla dňa 01. 02. 2005. Navrhovateľ podal návrh na začatie konania na okresnom súde dňa 14. 02. 2011, a teda po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby (§ 101 OZ) odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym názorom okresného súdu, že vecné bremeno vzniklo v súdenej veci „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva, a teda vlastník pozemku mal právo len na jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena zo zákona. Nad rámec dôvodov uvedených v rozsudku okresného súdu odvolací súd dodáva: Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo užívať vec niekým iným než vlastníkom veci, ktorého obmedzuje, tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať, pričom tzv. zákonné vecné bremená majú tiež tento charakter. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov. Pokiaľ tieto špeciálne právne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou podľa hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka. Nakoľko v súdenej veci došlo k vzniku vecného bremena (práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) zo zákona, nie je možné hovoriť o odplatnom zriadení vecného bremena, najmä ak vecné bremeno je zapísané už do katastra nehnuteľností. Národná diaľničná spoločnosť je síce povinná vyporiadať vlastníctvo predmetných nehnuteľností do svojho vlastníctva (v zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 639/2004 Z. z.), zákon však za nedodržanie tejto povinnosti nestanovuje žiadnu sankciu ani následok. Niet však pochýb o tom, že navrhovateľovi ako vlastníkovi pozemku vznikol nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno, a to jednorazovú náhradu, ktorú si mohol uplatniť do troch rokov odo dňa účinnosti zákona o Národnej diaľničnej spoločnosti, teda od 01. 02. 2005. Keďže návrh na začatie konania podal po uplynutí uvedeného dátumu, jeho nárok je premlčaný, a preto správne okresný súd návrh zamietol. Pokiaľ ide o tú skutočnosť, či navrhovateľovi patrí jednorazová náhrada alebo má táto náhrada charakter opakovaného plnenia, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu. Nárok navrhovateľa na náhradu vznikol, aj keď zákon č. 639/2004 Z. z. nestanovuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, a to s odvolaním sa na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd bez toho, aby bolo nevyhnutne nutné z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom nižšej právnej sily (pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR PL. ÚS 41/1997, kde je riešená náhrada vo vzťahu k zákonu č. 229/1991 Zb.). Aj keď, teda, nárok navrhovateľa na jednorazovú náhradu vznikol, tento nárok bol z dôvodov vyššie uvedených premlčaný. Finančná náhrada za vznik vecného bremena (práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) je v súdenej veci nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je len jeden a podľa názoru odvolacieho súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. Každý ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti už nadobúda pozemok aj s týmto vecným bremenom, preto nie je možné, aby sa ďalší nadobúdatelia už zaťaženého pozemku s existujúcim vecným bremenom domáhali finančnej náhrady za jeho vznik. Bolo preto vecou pôvodného vlastníka, či si nárok na túto náhradu uplatní alebo nie (obdobný záver bol vyjadrený aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/165/2008-255 z 22. 04. 2009 napadnutý sťažnosťou na Ústavnom súde SR, ktorý však sťažnosť účastníka konania rozhodnutím č. III ÚS 13/2010-24 zo dňa 20. 01. 2010 odmietol ako zjavne neopodstatnenú). V ďalšom odvolací súd len poukazuje na dôvody rozsudku okresného súdu a to aj pokiaľ ide o dôvody ohľadom náhrady trov prvostupňového konania. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval vzhľadom k tomu, že nárok na ich náhradu nebol uplatnený. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.