Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16CoPr/4/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711202138 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6711202138.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa A.. Y. P., narodeného XX. XX. XXXX, trvale bytom B., M. R. Y. č. XX, právne zastúpeného JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Timravina 9, proti odporcovi SENOBLE Central Europe, s. r. o., so sídlom Zvolen, T. G. Masaryka 8580, IČO: 31629857, právne zastúpeného JUDr. Dušanom Paulíkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Banskej Bystrici, Kukučínova 18, o zaplatenie 25.582,98 EUR s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/81/2011-118 zo dňa 02. 12. 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 25.582,98 EUR spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 28. 05. 2011 až do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a v súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania, z r u š u j e a v tomto rozsahu vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 25.582,98 € spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 28. 5. 2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a zaviazal odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 4.087,25 €, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľovi vznikla škoda v dôsledku nevyplatenia cieľovej manažérskej odmeny potom, čo bolo najvyšším súdom konštatované a krajským súdom rozhodnuté, že manažérska zmluva v časti dohodnutej cieľovej odmeny je v rozpore s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce. Vychádzal zo záverov konania vedeného pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 6C 81/2004, v ktorom konaní bolo nesporné, že medzi účastníkmi konania existoval pracovný pomer založený pracovnou zmluvou a po niekoľkých mesiacoch jeho trvania bola medzi nimi uzavretá aj tzv. manažérska zmluva. Uvedená manažérska zmluva okrem iného upravovala v čl. IX. bod 2 vyplatenie cieľovej odmeny len v prípade, ak bude navrhovateľ odvolaný z funkcie, resp. odstúpi z funkcie a v nadväznosti na to rozviaže pracovný pomer. V súvislosti s touto náhradou sa v zmluve ďalej uvádzalo, že: „je stála, a to vzhľadom na nástup do nestabilných podmienok ohľadne majetkových vzťahov a vzhľadom na úlohu manažéra intenzívne pracovať na dosiahnutí stabilizácie“. Vzhľadom na právny záver o neplatnosti dojednania obsiahnutom v čl. IX. bod 2 manažérskej zmluvy z 01. 02. 2000 podľa § 242 ods. 1 písm. a), ods. 3 Zákonníka práce, boli podľa okresného súdu dané zákonné predpoklady v zmysle ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce (v znení účinnom do 31. 03. 2002), kde zamestnancovi - navrhovateľovi vznikla škoda následkom vyššie uvedeného neplatného právneho úkonu. Ku škode na strane navrhovateľa došlo tým, že mu uvedená cieľová odmena nebola vyplatená ( v dôsledku jej neplatnosti), pričom manažérsku zmluvu uzatváral navrhovateľ v dobrej viere s tým, že ak hospodárske výsledky a jeho snaha o zlepšenie hospodárskych výsledkov budú dobré, bude finančne motivovaný práve touto manažérskou odmenou. Skutočnosť, že odporca splnil podmienky upravené v článku IX., bod 2 manažérskej zmluvy zo dňa 01. 02. 2000 a aj napriek tomu mu táto odmena nebola vyplatená, nemôže byť na ťarchu navrhovateľa ako zamestnanca. Na základe neplatného právneho úkonu preto podľa okresného súdu nastal predpoklad upravený v § 243 ods. 4 Zákonníka práce a následkom takéhoto neplatného právneho úkonu vznikla navrhovateľovi škoda, na zaplatenie ktorej odporcu okresný súd aj zviazal. Pokiaľ ide o výšku náhrady škody, túto ustálil okresný súd sumou 18.256,66 EUR, čo predstavuje „cieľovú odmenu“ dohodnutú na základe neplatnej manažérskej zmluvy v čl. IX. bod 2 zo dňa 01. 02. 2000 ako desaťnásobok dohodnutej mesačnej odmeny, nakoľko v dôsledku vyslovenia jej neplatnosti Najvyšším súdom SR a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici navrhovateľovi táto cieľová odmena nebola vyplatená, čím bol znížený majetok navrhovateľa ako zamestnanca voči odporcovi ako zamestnávateľovi. Súčasťou priznanej istiny boli i trovy konania vo výške 4.752,98 EUR a trovy odvolacieho konania vo výške 2.573,34 EUR, ktoré musel navrhovateľ odporcovi zaplatiť potom, čo bol v pôvodnom konaní vedenom pred Okresným súdom vo Zvolene pod sp. zn. 6C 81/2004 neúspešný. O uvedené sumy sa reálne navrhovateľovi znížil jeho majetok a toto predstavuje podľa okresného súdu škodu, ktorá mu v dôsledku vyslovenia neplatnosti manažérskej odmeny vznikla. Podľa okresného súdu ide o škodu reálnu, ktorej výšku mal súd preukázanú, a preto žalobe v tejto časti vyhovel. Okrem istiny žiadal navrhovateľ priznať i úrok z omeškania od 19. 09. 2001 v prípade sumy 18.256,66 EUR a v prípade vyčíslených a priznaných trov konania od 01. 04. 2007 vo výške 2.573,34 EUR a od 24. 04. 2009 v sume 4.752,98 EUR. V tomto rozsahu považoval súd návrh za nedôvodný a priznal v zákonnom stanovenej výške úrok z omeškania z celej sumy, počnúc dňom 28. 05. 2011, teda odo dňa nasledujúceho po dni, kedy odporca prevzal žalobu a predvolanie na termín, t. j. od okamihu, kedy sa reálne žalovaný dozvedel o tom, že si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody. Okresný súd,teda priznal navrhovateľovi okrem istiny príslušný úrok z omeškania v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s vládnym nariadením č. 87/1995 Z. z. (§ 3), teda vo výške 9,25% ročne od 28. 05. 2011 až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti ( týkajúcej sa úroku z omeškania ) súd žalobu zamietol. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie odporca. Odvolanie podal proti výroku, ktorým mu okresný súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 25.582,98 EUR spolu s príslušenstvom, ako aj proti výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Namietal, že predmetný rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nepovažoval za správne, že okresný súd neprihliadal na námietku premlčania ním vznesenú v konaní. Podľa odporcu súd prvého stupňa opomenul existenciu ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí najneskoršie za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co 46/09-237 zo dňa 19. 03. 2009 bol podľa odporcu len deklarovaný existujúci právny stav od 14. 02. 2000, a to taký, že ust. ods. 2 časti IX. manažérskej zmluvy je absolútne neplatné. Dané ustanovenie bolo, teda, neplatné už 14. 02. 2000. Objektívna trojročná doba preto navrhovateľovi plynula bez ohľadu na skutočnosť, či sa o neplatnosti príslušnej časti manažérskej zmluvy dozvedel alebo nie, resp. bez ohľadu na skutočnosť, kedy sa dozvedel o tom, že mu nejaká škoda vznikla. Objektívna premlčacia doba preto podľa odporcu uplynula 14. 02. 2003. Ak by aj škodová udalosť nastala podľa skutočnosti uvádzaných navrhovateľom v návrhu dňa 18. 09. 2001, čo vyplýva z toho, že navrhovateľ v návrhu požadoval zaplatenie úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 19. 09. 2001, objektívna premlčacia doba by aj v tomto prípade uplynula, a to 18. 09. 2004. Súd prvého stupňa sa však podľa odporcu nezaoberal začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, ale len premlčacej doby subjektívnej. Odporca nesúhlasil s tým, že by navrhovateľovi mohol vzniknúť nárok na uplatňovanie náhrady škody až v dôsledku vyslovenia neplatnosti právneho úkonu, teda, na základe súdneho rozhodnutia, keďže prípadný nárok navrhovateľa na náhradu škody vznikol úplne najneskôr odmietnutím odporcu vyplatiť mu nárok podľa neplatného ust. ods. 2 časti IX. manažérskej zmluvy. Podľa odporcu škodová udalosť, ak by k nej skutočne došlo, by v tomto prípade nastala už dohodnutím takéhoto neplatného ustanovenia, keďže rozhodnutie príslušného súdu o tom, že určitý právny úkon je absolútne neplatný, je len deklaratórne. Skutočnosť, že sa niekto ako zamestnanec domáha plnenia manažérskej zmluvy, nezakladá, že mu nezačne plynúť objektívna alebo subjektívna premlčacia doba, týkajúca sa nároku na náhradu škody, a ani to, že sa plynutie premlčacej doby, týkajúcej sa nároku na náhradu škody pretrhne, resp., že plynutie premlčacej doby, týkajúcej sa nároku na náhradu škody spočíva. Na základe týchto skutočností považuje odporca nárok uplatnený navrhovateľom za premlčaný. Ďalšou odvolacou námietkou odporcu bola skutočnosť, že navrhovateľ v tomto konaní nepredložil doklad, ktorým bol vymenovaný do funkcie ekonomického námestníka, pričom aj vzhľadom na túto skutočnosť odporca naďalej tvrdí, že takýto doklad ani neexistuje. Ak navrhovateľ nebol do funkcie ekonomického námestníka nikdy vymenovaný, nemohol nikdy z takejto funkcie odstúpiť a ani byť odvolaný, a teda aj z týchto dôvodov vyplýva, že v prípade navrhovateľa nikdy nenastali podmienky vyžadované ust. ods. 2 časti IX. manažérskej zmluvy, ktoré by mali pre navrhovateľa zakladať nárok na tzv. cieľovú odmenu. Odporca ďalej tvrdil, že v spornej časti manažérskej zmluvy bol medzi účastníkmi dohodnutý v prospech navrhovateľa nárok na „náhradu“ len v prípade, že navrhovateľ bude odvolaný, resp. odstúpi z funkcie a v nadväznosti na odvolanie, resp. odstúpenie z funkcie, najneskôr však do jedného mesiaca, podnikne kroky, ktoré znamenajú rozviazanie pracovného pomeru so spoločnosťou a v žiadnom inom prípade. Takýto prípad podľa odporcu nenastal. Ďalšia odvolacia námietka odporcu spočívala v tom, že neposkytnutie dohodnutého plnenia, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom, nemôže byť nikdy škodou, majetkovou ujmou, na ktorú by mohol mať ktokoľvek právny nárok. Poukázal na skutočnosť, že plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, zakladá bezdôvodné obohatenie. Následne poukázal i na ust. § 205b ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31. 03. 2002, podľa ktorého zamestnávateľ je povinný nahradiť zamestnancovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, pokiaľ škodu neodčiní uvedením do predošlého stavu. Zamestnávateľ, teda, podľa tohto ustanovenia nie je povinný zamestnancovi nahradiť okrem skutočnej škody aj inú škodu, resp. ušlý zisk. Ak sa odporca v tomto súdnom konaní návrhom domáhal ušlého zisku, robí tak bez akéhokoľvek právneho základu takéhoto nároku. Navrhovateľovi sa reálne jeho majetok v dôsledku neplatnosti právneho úkonu nejako reálne neznížil, a to, že navrhovateľ nedostal niečo na čo nemal podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nárok, nemôže znamenať, že navrhovateľ mal ušlý zisk alebo, že mu vznikla škoda. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odporca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamieta a navrhovateľovi uloží povinnosť nahradiť odporcovi trovy prvostupňového i odvolacieho konania. K odvolaniu odporcu zaslal písomné vyjadrenie navrhovateľ, v ktorom navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v plnom rozsahu potvrdil a zaviazal odporcu k náhrade trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania. Mal za to, že súd prvého stupňa správne právne posúdil námietku premlčania odporcu, keď na ňu neprihliadol a v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 - 23 z 11. 11. 2010, posúdil začiatok plynutia objektívnej aj subjektívnej premlčacej lehoty. Vznik škody podľa navrhovateľa nemôže byť naviazaný na deň podpisu pracovnoprávnej zmluvy, ale až na moment, kedy sa poškodený o škode preukázateľne dozvedel, nakoľko opačný výklad je podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR potrebné hodnotiť ako svojvoľný, opomínajúci skutočný účel relevantnej právnej normy. Pokiaľ ide o otázku splnenia formálnych podmienok na vyplatenie podielovej odmeny (cieľovej odmeny), podľa navrhovateľa tieto boli v súdnom konaní dostatočne preukázané, keď už aj v konaní pred Najvyšším súdom SR ostala otvorená výhradne otázka platnosti predmetného ustanovenia manažérskej zmluvy. Opakovane zdôraznil, že okresný súd si pri posudzovaní dôkazov osvojil skutkové zistenia vyšších súdov, z ktorých jasne vyplýva, že k uzatvoreniu manažérskej zmluvy došlo, že boli splnené formálne požiadavky na vyplatenie cieľovej odmeny, avšak v zmysle záveru rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 132/2007 zo dňa 17. 12. 2008, nemohlo byť ustanovenie manažérskej zmluvy platné z hľadiska hmotného práva, lebo priznáva navrhovateľovi také plnenie z pracovnoprávneho vzťahu, o ktorom pracovnoprávne predpisy neustanovujú, že by ho mohol zamestnávateľ zamestnancovi poskytnúť. Prvostupňový súd, teda, podľa navrhovateľa k aplikácii ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce, účinného do 31. 03. 2002 dospel na základe jednoznačne preukázateľných skutočností a tvrdenie odporcu, že súd rozhodnutie odôvodňuje neexistujúcimi dôvodmi, je nepravdivé. Navrhovateľ ďalej v písomnom podaní poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 4601/2007 zo dňa 18. 12. 2008, podľa ktorého v predmetnom spore bol pri identických právnych predpisoch priznaný ušlý zisk ako škoda. Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania ( § 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 1, 2 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sumu 25.582,98 EUR spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 28. 05. 2011 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a v súvisiacom výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania, podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p. zrušil a v tomto rozsahu vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( § 221 ods. 2 O. s. p.), pretože dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani na jeho potvrdenie, ani na jeho zmenu. Výrok rozsudku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol, je podľa § 206 ods. 2 O. s. p. nedotknutý. Podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že právny záver prvostupňového súdu o dôvodnosti nároku navrhovateľa a jeho výšky je predčasný a pre nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov právne neudržateľný. Z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej veci nesporné, že navrhovateľovi vznikol dňa 01. 09. 1999 pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. 08. 1999, uzavretej s odporcom, na základe ktorej bol prijatý do funkcie ekonomického námestníka. Tento pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Tiež je skutkovo nesporné, že 14. 02: 2000 účastníci konania uzavreli manažérsku zmluvu, v ktorej v čl. IX. bod 2 zmluvy bol stanovený záväzok odporcu vyplatiť navrhovateľovi jednorazovo náhradu vo výške desaťnásobku základnej mesačnej mzdy uvedenej v poslednom dodatku zmluvy v prípade, ak bude odvolaný, resp. odstúpi z funkcie po odpracovaní 6 mesiacov v spoločnosti a najneskôr do jedného mesiaca od odvolania, resp. odstúpenia z funkcie, rozviaže pracovný pomer. V konaní, ktoré predchádzalo tejto žalobe, a to konkrétne v konaní pred Okresným súdom Zvolen č. k. 6C/ 81/2004 , bolo jednoznačne konštatované, že dojednanie obsiahnuté v čl. IX. bod 2 manažérskej zmluvy z 01. 02. 2000 považoval Najvyšší súd SR za neplatné podľa § 242 ods. 1 písm. a), ods. 3 Zákonníka práce, lebo ním bolo priznané navrhovateľovi také plnenie z pracovnoprávneho vzťahu, o ktorom pracovnoprávne predpisy neustanovujú, že by ho mohol zamestnávateľ zamestnancovi poskytnúť. Keďže v uvedenom konaní sa navrhovateľ domáhal vyplatenia spornej manažérskej cieľovej odmeny, tento jeho nárok bol v uvedenom konaní, ako nedôvodný, zamietnutý v celom rozsahu. Ak ale vznikla následkom neplatného právneho úkonu zamestnancovi škoda, nemôže byť neplatnosť právneho úkonu zamestnancovi na ujmu, pokiaľ ju nespôsobil výlučne sám, a v tomto prípade je zamestnávateľ povinný ju zamestnancovi nahradiť, a to podľa ust. § 187 ods. 1 Zákonníka práce, ak vznikla zamestnancovi škoda pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním porušením pracovných povinností alebo úmyselným konaním proti pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia, alebo podľa ust. § 187 ods. 2 Zákonníka práce, ak škodu spôsobil zamestnancovi zamestnávateľ porušením právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa zamestnancami konajúcimi v jeho mene. V tomto prípade ide zo strany zamestnávateľa o objektívnu zodpovednosť. Podľa § 187 ods. 2 Zákonníka práce, účinného do 31. 03. 2002 nie je rozhodujúce, či škoda vznikla pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Pri tomto druhu zodpovednosti neexistuje zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa, ale len obmedzenie tejto zodpovednosti podľa § 205a Zákonníka práce. Majetková ujma, ktorú je možné vyjadriť v peniazoch, je predpokladom ako vzniku nároku z bezdôvodného obohatenia, tak i nároku zo zodpovednosti za škodu. Obe citované ustanovenia upravujú tzv. všeobecnú zodpovednosť zamestnávateľa za škodu vzniknutú zamestnancovi. Predpoklady vzniku zodpovednosti zamestnávateľa za škodu však upravuje rozdielne. Podľa § 187 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá mu vznikla aj inak ako pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, a to za predpokladu, že ku škode došlo následkom porušení právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľom. Zodpovednosť za škodu v prejednávanej veci je založená na základe ust. § 187 ods. 2 Zákonníka práce. Predpoklady zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú zamestnancovi podľa tohto ustanovenia sú, ako vyplýva z vyššie uvedeného, 1/ porušenie právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa zamestnancami konajúcimi jeho menom alebo zamestnávateľom - fyzickou osobou, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením právnych povinností a vznikom škody. Ku vzniku povinnosti k náhrade škody je nevyhnutné, aby všetky predpoklady boli splnené súčasne a pokiaľ chýba ktorýkoľvek z nich, nárok, a teda ani povinnosť k zaplateniu, nevzniká. Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal vyššie uvedenými predpokladmi, a to najmä vznikom samotnej škody (rozsahom) a príčinnou súvislosťou medzi uvedeným porušením právnych povinností a vznikom škody. Škodou ako jedným z predpokladov pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa za škodu podľa ust. § 187 Zákonníka práce sa rozumie ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného ( t. j. majetková ujma) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou (§ 205b ods. 1 Zákonníka práce) je zmenšenie majetku poškodeného zamestnanca. Zamestnávateľ, ktorý za túto škodu zodpovedá, je v zásade povinný nahradiť zamestnancovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, pokiaľ škodu neodčiní uvedením do predošlého stavu. Vyššie uvedené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu však okresný súd neposudzoval, a konštatovanie okresného súdu v odôvodnení týkajúceho sa vzniku škody a jej rozsahu tým, že „o sumu 25.582,98 EUR sa reálne navrhovateľovi znížil jeho majetok, pričom ide o škodu reálnu“, je nepreskúmateľné. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak je rozhodnutie nepreskúmateľné, pretože je nezrozumiteľné, alebo že v ňom nie sú uvedené konkrétne, objektívne preskúmateľné dôvody, musí sa zrušiť a vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Nepreskúmateľným sa stane rozhodnutie najmä vtedy, ak z jeho odôvodnenia dostatočne nevyplýva konkrétny a jednoznačný dôvod jeho výroku. Takýmto postupom sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nie len formálnou požiadavkou , ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. K odvolacím námietkam odporcu odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa správne právne posúdil námietku premlčania odporcu, keď na ňu neprihliadol, a začiatok plynutia objektívnej i subjektívnej premlčacej lehoty posúdil správne. Právny záver okresného súdu spočívajúci v tom, že neplatnosť právneho úkonu nemôže byť na ujmu zamestnancovi, je správny, avšak okresný súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal so samotnými predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu. Preto v tejto časti považoval odvolanie odporcu odvolací súd za dôvodné. Úlohou okresného súdu preto bude vysporiadať sa so všetkými predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú bývalému zamestnancovi v zmysle ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce v nadväznosti na spoločné ustanovenia o zodpovednosti zamestnávateľa upravené v § 205a až § 205d Zákonníka práce. Okresný súd odôvodní, či u navrhovateľa došlo k vzniku škody, ak áno, či ide o skutočnú škodu, ktorá zamestnancovi vznikla a v čom táto spočíva ( ak podľa Najvyššieho súdu SR nejde o plnenie podľa pracovnoprávnych predpisov, resp. plnenie, ku ktorému nedošlo z dôvodu rozporu so zákonom ) , a či medzi škodou, ak k nej došlo a porušením právnych povinností zamestnávateľa, existuje príčinná súvislosť. Námietky odporcu, že ak by aj vznikol nárok na náhradu v zmysle manažérskej zmluvy, tak nie sú splnené podmienky upravené v manažérskej zmluve, ako aj ohľadne preukázania vymenovania odporcu do funkcie ekonomického námestníka s tým, že táto funkcia je len uvedená v pracovnej zmluve, boli okresným súdom v odôvodnení jeho rozhodnutia vyhodnotené správne ako nedôvodné. Skutočnosť, že navrhovateľ splnil podmienky upravené v manažérskej zmluve, a aj napriek tomu mu táto odmena nebola vyplatená, ale sama o sebe nespôsobuje vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody. I keď neplatnosť tohto právneho úkonu nemôže byť na ťarchu navrhovateľa, je nevyhnutné posúdiť, či na jeho strane došlo k vzniku škody, v čom táto spočíva, a či boli splnené všetky predpoklady zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú zamestnancovi podľa ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s ust § 187 ods. 2 Zákonníka práce (viď. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 4601/2007). V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd o trovách celého, teda, aj odvolacieho konania ( § 224 ods. 3 O. s. p. ). Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.