Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/182/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711203185 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6711203185.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta č. 82, Bratislava 29, IČO: 36 062 235, zastúpená Allianz - Slovenská poisťovňa a. s., so sídlom Dostojevského rad č. 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, proti odporcovi U.. P. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., Ulica A. M. č. X,. právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou Ulianko & Holčík, s. r. o, so sídlom Námestie SNP č. 41, Zvolen, IČO: 36 856 517, o zaplatenie 18.871,31 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo konania 13C/120/2011-146 zo dňa 15. 03. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 16.502,70 eur spolu s úrokmi z omeškania ročne vo výške 9% z dlžnej sumy od 28. 02. 2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a vo výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e ; vo zvyšku zostáva rozsudok n e d o t k n u t ý. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd čiastočne vyhovel návrhu navrhovateľa, ktorý sa návrhom zo dňa 09. 03. 2011 domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 18.871,31 eur s príslušenstvom. Navrhovateľ svoj nárok odôvodnil ust. § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou motorového vozidla (ďalej v texte len „Vyhláška“). Po skutkovej stránke návrh odôvodnil tým, že odporca dňa 03. 04. 1996 riadil osobné motorové vozidlo značky P. XXX . tak, že v dôsledku predtým požitých alkoholických nápojov a neprimeranej rýchlosti narazil prednou časťou vozidla do zadnej časti pred ním idúceho trolejbusu. Pri tejto dopravnej nehode utrpel spolujazdec odporcu U.. P. Y. ťažké zranenia, na následky ktorých dňa XX. XX. XXXX zomrel. O vine a treste odporcu ako obvineného rozhodol právoplatne Krajský súd Nitra v konaní pod sp. zn. 3 To 66/1997. Slovenská poisťovňa a. s. Bratislava za odporcu uhradila v zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava I. vedeného pod sp. zn. 7C/84/2003 zo dňa 12. 11. 2009 náhradu nákladov na výživu pre pozostalé deti po nebohom U.. P. Y.. Keďže odporca v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu a bol mu zistený obsah alkoholu v krvi vo výške 0,90 - 0,95 ‰, uplatnil si navrhovateľ voči odporcovi v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia právo na náhradu vyplatených súm vo výške 18.871,31 Eur. Okresný súd vzhľadom na vykonané dokazovanie považoval návrh navrhovateľa za dôvodný len čiastočne a priznal mu nárok vo výške 16.502,70 eur spolu s príslušenstvom. Takto ustálená suma bola vyplatená navrhovateľom ako náhrada nákladov na výživu pre pozostalé deti po nebohom U.. P. Y., a to O. Y. a N. Y.. Suma, ktorá bola navrhovateľom vyplatená Advokátskej kancelárii JUDr. Janke Kmeťovej, Banská Bystrica za právne zastúpenie pozostalých vo výške 2.368,61 eur, ( a ktorá predstavovala trovy konania priznané v konaní pred Okresným súdom Bratislava I. pod sp. zn. 7C 84/2003 ), nebola plnením, ktoré by bolo vo forme náhrady škody, za ktorú zodpovedá priamo a výlučne poistený v dôsledku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V tomto rozsahu preto súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania účastníkov súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p., keď aplikoval zásadu pomeru úspechu a neúspechu v konaní. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci dospel k záveru, že navrhovateľ vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla poškodeným celkovú sumu 16.502,70 eur z dôvodu škody spôsobenej prevádzkovou motorového vozidla, vo vzťahu ku ktorému bol odporca poisteným ako vodič motorového vozidla. Bolo preukázané, že túto škodu spôsobil po požití alkoholického nápoja s tým, že u odporcu bol v krvi zistený obsah alkoholu vo výške presahujúcej 0,30 ‰. Práve tieto okolnosti založili nárok navrhovateľa proti odporcovi v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky. Zaviazal preto odporcu na zaplatenie náhrady súm, ktoré vyplatil navrhovateľ poškodeným, ktoré spočívali v náhrade nákladov na výživu pre pozostalé deti po nebohom U.. P. Y.. Navrhovateľ ich vyplatil na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 7C 84/2003. K výplate tejto sumy došlo dňa 01. 12. 2009, ktorú skutočnosť mal súd preukázanú z výpisu podnikateľského účtu Allianz - Slovenská poisťovňa a. s.. Okresný súd na námietku odporcu posudzoval i pasívnu vecnú legitimáciu. Jednoznačne ustálil, že v zmysle platnej právnej úpravy v čase vzniku dopravnej nehody, t. j. ku dňu 03. 04. 1996 sa za poisteného považoval aj vodič motorového vozidla, v tom prípade odporca, čo vyplýva jednak z cit. ust. § 22a/ ods. 1 zák. č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve (ďalej v texte len „Zákon o poisťovníctve“), ako aj z § 1 ods. 1 druhej vety Vyhlášky, ďalej aj z § 3 ods. 1 Vyhlášky. Na základe tohto posúdenia považoval odporcu v konaní za pasívne vecne legitimovaného. Okresný súd posudzoval aj odporcom vznesenú námietku premlčania a ustálil, že v tomto konaní je nárok navrhovateľa osobitným originálnym nárokom poisťovne proti poistenému. Vzhľadom na tento právny záver uviedol, že v takom prípade platí všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorej beh začína odo dňa, keď právo mohlo byť vykonané po prvý raz. Pre počiatok behu premlčacej doby je rozhodujúce vyplatenie poistného plnenia poškodeným ( § 9 ods. 2 Vyhlášky ), k čomu došlo dňa 01. 12. 2009 a návrh na súd bol podaný dňa 09. 03. 2011, teda vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Z tohto dôvodu predmetný návrh nepovažoval za premlčaný a na vznesenú námietku premlčania neprihliadal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie odporca. Odvolanie podal len v časti prvého výroku rozsudku, teda proti výroku, ktorým bol zaviazaný na zaplatenie sumy 16.502,70 eur spolu s príslušenstvom. Odôvodnil ho tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.. Súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, nakoľko nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, ako aj z dôvodu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že rozhodnutím súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, pretože neobsahuje odôvodnenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť akým spôsobom sa súd vysporiadal s námietkami odporcu uvedenými vo vyjadreniach zo dňa 02. 02. 2012, 15. 02. 2012 a 13. 03. 2012. Odporca poukazuje na nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia v tomto konaní, ktorého nedostatky mu určitým spôsobom neumožňujú primerane reagovať na nedostatky rozhodnutia súdu prvého stupňa, argumentovať, prípadne namietať jeho skutkové a právne závery. Poukázal tak na porušenie čl. 6 odsek 1 prvej vety Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len „Dohovor“), pretože vyššie uvedené vyjadrenia obsahovali skutočnosti, ktoré boli základnými tvrdeniami obrany odporcu v tomto konaní a mali pre posúdenie a rozhodnutie veci veľký význam. Predovšetkým v nich poukazoval na to, že v konaní pred Okresným súdom Bratislava I. vedenom pod č. k. 7C 84/2003 (ďalej v texte len „rozsudok Okresného súdu Bratislava I.) vystupoval navrhovateľ ako jediný odporca a nepodal v predmetnej veci žiadny opravný prostriedok. Túto skutočnosť nenamietal ani v rámci prvostupňového konania. Ak teda navrhovateľ poskytol plnenie na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava I., stotožnil sa s tým, že jeho označenie ako jediného odporcu nachádza oporu v znení Vyhlášky, t. j. že došlo k naplneniu jedného z troch taxatívne príslušným právnym predpisom stanoveného prípadu, kedy sa poškodený môže domáhať nároku na náhradu škody priamo proti poisťovni. Výnimočnosť uvedeného postupu poškodených (pozostalých) je reprezentovaná aj prostredníctvom § 823 Občianskeho zákonníka a § 7 ods. 1 Vyhlášky, v zmysle ktorého platí, že náhradu platí poisťovňa poškodenému, poškodený však nemá právo na plnenie proti poisťovni, s výnimkou prípadov uvedených v § 3 ods. 4, § 8 a § 9 ods. 2 Vyhlášky. Odporca má za to, že nedošlo k naplneniu zákonom prezumovaných podmienok na možnosť uplatňovania si nárokov zo strany poškodených priamo voči poisťovni v konaní pred Okresným súdom Bratislava I.. Uvedené namietal práve vo svojom vyjadrení z 02. 02. 2012 a 13. 03. 2012. Výklad, ktorý by umožňoval poškodeným (pozostalým po poškodenom) domáhať sa svojich nárokov na náhradu škody priamo proti poisťovni bez toho, aby si primárne uplatňovali svoj nárok priamo proti osobe zodpovednej za škodu je neprijateľný. Poistný vzťah je svojim spôsobom nadstavbový resp. akcesorický právny vzťah, ktorý zaväzuje poisťovňu a poisteného, a tento v žiadnom ohľade nie je izolovaný od základného zodpovednostného vzťahu, ktorý vzniká medzi škodcom a poškodeným. Takáto situácia by predstavovala značnú nerovnováhu medzi právami osoby zodpovednej za škodu (škodcu - poisteného) a poisťovňou, nakoľko Vyhláška právo poisteného voči poisťovni reštrikčne upravuje s poukazom na to, že právna situácia poisťovne voči poistenému nemôže byť horšia, než postavenie poisteného voči poškodenému, a preto poisťovni priznala právo uplatňovať proti poistenému všetky námietky, ktoré mohol zodpovedný za škodu uplatniť vo vzťahu k poškodenému, teda aj námietku premlčania. Odporca s poukazom na ust. § 3 ods. 4 Vyhlášky opätovne zdôraznil, že v konaní pred Okresným súdom Bratislava I. mal byť ako pasívne legitimovaný subjekt - škodca, teda odporca a mal byť riadnym účastníkom konania, pretože žiadny iný subjekt zodpovedný za vznik uplatnených nárokov pozostalých neexistuje. Z uvedeného dôvodu , podľa odporcu, nie je možné považovať argumentáciu navrhovateľa o relevantnosti založenia jeho výlučnej pasívnej legitimácie v konaní pred Okresným súdom Bratislava I. v zmysle § 3 ods. 4 Vyhlášky za opodstatnenú. Tvrdil, že: „poisťovni - navrhovateľovi nevznikla za poisteného prevádzkovateľa (U.. Y.) povinnosť poskytnúť poškodeným (pozostalým) plnenie za prevádzkovateľa ako „poisteného“, ale za odporcu ako „poisteného“ vodiča, a preto skutočnosť, že zomrel prevádzkovateľ nemôže mať žiadny vplyv na povinnosť pozostalých žalovať osobu zodpovednú za škodu spôsobenú na zdraví práve prevádzkovateľovi motorového vozidla“. Odporca ďalej spochybnil svoje postavenie ako „poisteného“, nakoľko pre postavenie „poisteného“ sa v zmysle § 3 ods. 1 Vyhlášky nevyhnutne predpokladá existencia jeho zodpovednosti za vznik nárokov poškodeného. Keďže poškodeným bol v danom prípade aj sám prevádzkovateľ, tak podľa názoru odporcu nemôže zároveň vystupovať vo vzťahu k jeho nárokom na náhradu škody (nárokom pozostalých) aj ako osoba zodpovedná. Navrhovateľ preto plnil poškodeným nedôvodne a v nesprávnej výške a zároveň plnil premlčaný dlh. Takto poskytnuté plnenie podľa názoru odporcu bolo plnením poskytnutým v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Vyhlášky, v zmysle ktorého má poisťovateľ povinnosť uhrádzať za poisteného poškodeným uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody, v rozsahu a vo výške podľa osobitných právnych predpisov. Namietal aj to, že vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe má súd v konaní, v ktorom sa prejednáva nárok na náhradu škody povinnosť aj bez návrhu účastníkov skúmať, či sú dané dôvody pre obmedzenie zodpovednosti tretej osoby t. j. škodcu - poisteného, v dôsledku spoluzavinenia osoby poškodenej. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 2451/2007 a 25 Cdo 895/2008, z ktorých obsahu je zrejmé, že riziko dopravnej nehody pri vedení motorového vozidla osobou, ktorá požila alkoholické nápoje je tak vysoké, že prístup spolujazdca, ktorý sa rozhodol za tých podmienok jazdu absolvovať, nemožno hodnotiť inak, ako krajne riskantné. Obidve predmetné rozhodnutia zároveň stanovili výšku určeného spoluzavinenia zo strany spolujazdca, ktorý absolvoval jazdu motorovým vozidlom, ktoré viezla osoba pod vplyvom alkoholu na úroveň až 50 %. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, alebo postupom podľa ust. § 220 O. s. p. rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že námietky ktoré odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza v odvolaní sa v plnom rozsahu stotožňujú z jeho písomnými podaniami, ako aj ústnym prednesom, ktoré odzneli v priebehu konania pred okresným súdom. Súd prvého stupňa jasne a zrozumiteľne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyložil, z akých právnych ustanovení pri rozhodovaní vychádzal a akým spôsobom vyložil ich obsah. Už z toho, že súd vyložil obsah znenia právneho predpisu určitým spôsobom, je možné logicky vyvodiť, že inú právnu argumentáciu súd nepovažuje za dôvodnú a zákonnú. Zdôraznil, že podstatou existencie výluky z ust. § 823 OZ je vznik priameho nároku poškodeného uplatniť si právo na náhradu škody priamo voči poisťovni a je len na vôli poškodeného, či si toto právo uplatní samostatne alebo kumulatívne. Svoj nárok nepovažoval za premlčaný a poukázal na platnú judikatúru všeobecných súdov Slovenskej republiky. Na ďalšiu skutočnosť, na ktorú odporca poukazoval v odvolaní, a to na spoluzavinenie poškodeného uviedol, že s uvedenou skutočnosťou sa zaoberal i Okresný súd Bratislava I.. V tejto súvislosti poškodená, U.. S. Y. predložila ako dôkaz písomné prehlásenie odporcu U.. P. C., v ktorom bolo uvedené, že motorové vozidlo v čase vzniku dopravnej nehody viedol odporca a U.. P. Y. (poškodený) pravdepodobne nevedel, že U.. P. C. vedie motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ v konaní pred Okresným súdom Bratislava I. spoluvinu nenamietal. K uvedenému však podotkol, že túto námietku odporca pred prvostupňovým súdom do skončenia dokazovania nevzniesol, a preto nemôže byť ani odvolacím dôvodom (§ 120 ods. 4 O. s. p.). Mal za to, že navrhovateľ v priebehu konania preukázal naplnenie všetkých zákonných predpokladov pre dôvodné uplatnenie postihu voči odporcovi, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu a vecne správny potvrdil. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania v rozsahu určenom ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým okresný súd uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu vo výške 16.502,70 eur spolu s príslušenstvom, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, podľa ktorého je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 837,70 Eur, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým návrh navrhovateľa ohľadne sumy 2.368,61 eur s príslušenstvom zamietol, zostáva podľa § 206 ods. 2 O. s. p. nedotknutý. Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k najzásadnejším argumentom uvádzaným odporcom v odvolaní dodáva odvolací súd nasledovné: Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo na spravodlivý proces účastníkov konania, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, naopak súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III US 36/2010). Odvolací súd tak poukazuje na námietku odporcu, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu nie je v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne ust. § 157 O. s. p.. Naopak, okresný súd sa s každou jednotlivou námietkou odporcu, na ktorú poukazoval počas konania a následne i v samotnom odvolaní, teda vrátane písomných podaní zo dňa 02. 02. 2012, 15. 02. 2012 a 13. 03. 2012, vysporiadal. Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o čiastočnej dôvodnosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolané v rozhodnutí, rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah predmetného odvolania je takmer zhodný s námietkami odporcu počas konania, jeho písomnými a ústnymi podaniami pred prvostupňovým súdom, a preto odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam odporcu je úplné aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Odporca v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom. Ak odporca v odvolaní poukazuje na spoluzavinenie poškodeného, teda nebohého U.. Y., potom v zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR č. k. 25Cdo/2451/2007 a č. k. 25Cdo/895/2008 je zrejmé, že ide o inštitút spoluzavinenia pri nároku na náhradu škody. V tomto konaní však náhrada škody nie je posudzovaná, a táto okolnosť mohla byť prejednávaná len v rámci konania pred Okresným súdom Bratislava I.. Navrhovateľ v pôvodnom konaní pred Okresným súdom Bratislava I. spoluvinu nenamietal, nakoľko vychádzal z čestného prehlásenia poškodenej, ktorý predložila ako dôkaz v konaní. Právnu argumentáciu titulom zohľadnenia 50 % spoluviny však odporca pred prvostupňovým súdom až do skončenia dokazovania nenamietal, preto v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p., odvolací súd na ňu ďalej neprihliadal a nie sú ani dôvodom v zmysle § 205a O. s. p.. Do práva na spravodlivý súdny proces rozhodne nepatrí právo, aby sa súd stotožnil s právnymi závermi prezentovanými jednou alebo druhou stranou v konaní. Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle Článku 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, zaväzuje súdy na odôvodnenie súdnych rozhodnutí; nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Rozsah tejto povinnosti sa preto môže merať podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný vo svetle okolností každého prípadu. Prvostupňový súd jednoznačne odôvodnil svoje rozhodnutie, pokiaľ išlo o všetky námietky dané odporcom, a to najmä pokiaľ ide o kumulatívne naplnenie predpokladov na uplatnenie postihu v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a ) Vyhlášky. Právo na spravodlivý súdny proces teda nezahŕňa, aby sa súd stotožnil s právnymi názormi účastníkov konania, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani aby bol úspešný v konaní (I. ÚS 50/04), ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhovaných dôkazov súdom. K námietke odporcu uvádzanej v odvolaní, ktorá bola posudzovaná i prvostupňovým súdom, a ktorá bola rozhodujúca pre zodpovedanie otázky, či odporcu ako vodiča motorového vozidla je možné považovať za poisteného, odvolací súd opätovne poukazuje na znenie ust. § 22a/ ods. 1 Zákona o poisťovníctve, ako aj § 1 ods. 1 druhej vety Vyhlášky, § 3 ods. 1 Vyhlášky. Odvolací súd opätovne cituje ust. § 1 ods. 1 Vyhlášky, podľa ktorého sa zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vzťahuje, ak táto Vyhláška neustanovuje inak, na zodpovednosť za škodu prevádzkovateľa a vodiča motorového vozidla,..., a týka sa jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou jeho vozidla. Odvolací súd nesúhlasí so záverom odporcu, že v danom prípade ide o osobu, ktorá napĺňa obe kategórie, teda tak prevádzkovateľa a súčasne vodiča motorového vozidla. Tento výklad nepotvrdzuje ani samotné znenie odseku 2/ tohto ustanovenia, podľa ktorého sa na účely tejto Vyhlášky posudzuje ako prevádzkovateľ motorového vozidla aj ten, kto použije motorové vozidlo bez vedomia alebo proti vôli prevádzkovateľa, ako aj fyzická a právnická osoba, u ktorej je motorové vozidlo v oprave. I v prípade týchto osôb ide teda o poisteného. Poisteným sa rozumie každý, kto za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá, bez zreteľa na to, či ide o osobu zodpovedajúcu za škodu na základe objektívnej zodpovednosti podľa § 427 a nasl. OZ alebo o osobu zodpovedajúcu podľa § 420 OZ. Rozlišovanie pojmov prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla je upravené aj v § 3 ods. 1 Vyhlášky, pričom v odseku 2/ sa jednoznačne konštatuje, že za škodu spôsobenú inému sa považuje aj škoda na zdraví alebo smrť prevádzkovateľa motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, ak toto motorové vozidlo v čase vzniku skutočnosti, ktorou bola škoda spôsobená, sám neviedol. Poistnou udalosťou je práve vznik povinnosti poisteného nahradiť škodu tak podľa odseku 1/ , ako aj odseku 2/ ust. § 3 Vyhlášky. Ak o náhrade tejto škody rozhoduje oprávnený orgán (v danom prípade Okresný súd Bratislava I. ) platí, že poistná udalosť nastala až dňom, keď rozhodnutie, podľa ktorého má poisťovňa plniť nadobudlo právoplatnosť. Za škodu, ktorá vznikla zodpovedal jednak vodič motorového vozidla (odporca), ktorý nehodu zavinil a tiež nebohý U.. Y. ako prevádzkovateľ tohto motorového vozidla (§ 427 ods. 1 Obč. zák.); obom teda vzniklo právo, aby poisťovňa za nich nahradila poškodeným uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle § 3 ods. 1 Vyhlášky. Poisteným teda v tomto prípade bol nielen prevádzkovateľ motorového vozidla ale i vodič, ktorý viedol „vinné“ vozidlo. Ak teda pri uplatnení práva zo zákonného poistenia už nejestvuje osoba, ktorá bola prevádzkovateľom „vinného“ vozidla, má poškodený právo na náhradu priamo voči poisťovni a v rovnakom rozsahu, ako by ho mal proti neexistujúcemu subjektu. Iné je však posudzovanie uplatnenia práva zo zákonného poistenia - poistnoprávny vzťah, ktorého správnosť namieta odporca, pokiaľ ide o konanie vedené pred Okresným súdom Bratislava I., a iné je posudzovanie postihového práva v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky. Ide o dva rozdielne samostatné nároky. Námietky odporcu smerujúce voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I., podľa ktorého vznikla navrhovateľovi povinnosť vyplatiť na základe poistného vzťahu náhradu škody poškodeným (pozostalým), preto neobstoja. V danom prípade ide o právoplatný a vykonateľný rozsudok, ktorým je pri posudzovaní postihového nároku navrhovateľa okresný a následne i odvolací súd viazaný. Námietky odporcu vo vzťahu k účastníkom konania v konaní pred Okresným súdom Bratislava I., resp. procesnému priebehu vo vzťahu k tomu, kto vystupoval v konaní ako odporca, je pre posúdenie nároku v tomto konaní irelevantné. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že na daný prípad je možné aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 202/2004 podľa ktorého, pre prípad, ak poisťovňa (navrhovateľ) odmietla poškodeným nahradiť škodu alebo jej časť (v tomto prípade nedoplatok na náhrade nákladov na výživu pozostalých), ust. § 9 ods. 2 Vyhlášky dávalo poškodeným oprávnenie uplatniť svoje nároky na súde, a to ako voči poistenému, tak aj voči poisťovni. Podľa tohto rozhodnutia NS SR , nešlo teda o samostatné právo poškodeného proti poisťovni na vyplatenie toho, čo bola poisťovňa povinná nahradiť za svojho poistenca, ale o možnosť uplatniť na súde nielen nárok voči škodcovi na náhradu škody, ak o výške ešte nebolo právoplatne rozhodnuté, ale zároveň aj nárok voči jeho poisťovni, ktorá - hoci bola povinná za poistenca vyplatiť poškodenému náhradu škody v rozsahu, v akom za ňu poškodený škodca zodpovedal - plniť odmietla; ide teda o dva samostatné nároky poškodeného proti dvom subjektom, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu. Ak sú odporcovia v jednom konaní, obidva uvedené subjekty majú postavenie samostatných spoločníkov a jedným súdnym rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na plnenie celého dlhu veriteľovi (poškodenému). Obidvaja povinní môžu však byť žalovaní veriteľom na splnenie dlhu každý osobitne, v inom konaní a obidva hmotnoprávne nároky môžu byť tiež právoplatne priznané. Podstatným ale v tomto konaní je, že okresný súd vyhodnotil a s týmto právnym názorom sa stotožňuje i súd odvolací, že odporca bol v danom prípade poisteným. Následne je nevyhnutné konštatovať, že nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých nie je nárokom na náhradu škody, ktorý prešiel na poisťovňu podľa ust. § 827 Obč. zák., ale ide o zvláštny nárok poisťovne voči poistenému, vyplývajúci priamo zo špeciálneho právneho predpisu, ktorý zakladá (upravuje) predmetný poistný vzťah. Z dikcie ust. § 11 ods.1 Vyhlášky vyplýva, že poisťovateľ má nárok na náhradu poistného plnenia za podmienok uvedených pod písmenami a) až f) nielen proti osobe, ktorá uzavrela s poisťovateľom zmluvu o poistení zodpovednosti, ale aj proti poistenému, ktorý nie je touto osobou. Vyhláška v citovanom ust. § 11 teda priznáva poisťovni tzv. postihové právo aj proti iným subjektom, na ktoré sa vzťahuje poistenie zodpovednosti, než je poistník ( v tomto prípade prevádzkovateľ ). Z uvedeného potom možno vyvodiť, že uplatnený nárok poisťovne vyplývajúci z ust. § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky je špecifickým nárokom poisťovne z poistného pomeru, ktorý nemá charakter nároku na náhradu škody, z ktorého dôvodu sa nebude ani jeho premlčanie riadiť úpravou premlčania práva na náhradu škody v zmysle § 106 Obč. zák.. V tomto prípade preto platí všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Obč. zák., ktorej beh začína odo dňa, keď právo mohlo byť vykonané po prvý raz. Pre počiatok behu premlčacej doby je tu rozhodujúce vyplatenie poistného plnenia poškodenému, k čomu došlo v prejednávanej veci dňa 01. 12. 2009. K uvedenému je nevyhnutné zdôrazniť, že právo poisťovne domáhať sa od poisteného náhrady sumy vyplatenej poškodeným v prejednávanom prípade nie je odvodené od práva poisteného, ktoré by na poisťovňu prešlo v zmysle ust. § 813 ods. 1 OZ, ale ide o osobitný priamy nárok poisťovne proti poistenému, na základe poistného vzťahu upraveného v § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky, v ktorom sú aj presne vymedzené podmienky, za ktorých tak môže postupovať. Citované ustanovenie je lex specialis, ( upravujúci vzťah medzi poisteným a poisťovňou v oblasti zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ), proti všeobecnej úprave zmluvného poistenia uvedenej v ust. § 788 a nasledujúcich OZ. Z uvedeného vyplýva, že preto aby si poisťovňa mohla v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky uplatňovať s úspechom právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, musí poistený spôsobiť škodu úmyselne alebo po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 ‰ alebo návykovej látky alebo lieku označeného zákazom viesť motorové vozidlo. V prejednávanej veci treba súhlasne s prvostupňovým súdom konštatovať, že poistený, v danom prípade vodič motorového vozidla, spôsobil vznik škody v príčinnej súvislosti s požitím alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 ‰. Okolnosti týkajúce sa podmienok, na základe ktorých boli poškodení (pozostalí) oprávnení uplatňovať svoj nárok priamo voči poisťovni, nie sú preto podstatné pre posúdenie tohto návrhu navrhovateľa. Rozhodol o nich právoplatne Okresný súd Bratislava I.. Na zdôraznenie správnosti, že odporca bol v tomto prípade poisteným je predovšetkým vyššie uvedená citácia ustanovení Vyhlášky ale aj logický výklad, že zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje k vzniku škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie. Z obsahu spisu je teda nepochybné, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáha tzv. postihového práva v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky. V konaní bolo nesporné, že odporca ako vodič zavinil dopravnú nehodu, že motorové vozidlo viedol pod vplyvom alkoholu, a že pri nehode došlo ku škode spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Nesporné bolo aj to, že navrhovateľ nahradil poškodeným vzniknutú škodu v žalovanej sume formou poskytnutia poistného plnenia na základe riadne uzavretej poistnej zmluvy. Uvedenú sumu nevyplatil navrhovateľ dobrovoľne, došlo k nemu na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Ak v závere odvolania poukazuje odporca na to, že okresný súd sa nevysporiadal s možnosťou absencie pasívnej legitimácie navrhovateľa v postavení odporcu v konaní pred Okresným súdom Bratislava I. jeho námietka nie je dôvodná. Posudzovanie pasívnej legitimácie v inom konaní, ktoré je právoplatne skončené a jeho rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné, nie je predmetom posúdenia v tomto konaní. V tomto prípade nemohol okresný súd považovať túto právnu otázku ani za prejudiciálnu, nakoľko podľa § 156 ods. 4 O. s. p. len čo súd vyhlásil rozsudok, je ním viazaný. Vyhlásený rozsudok nemôže meniť. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na ust. § 159 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. Okolnosti za akých došlo k možnosti uplatniť poškodenými náhradu škody priamo voči poisťovni boli predmetom posúdenia a právneho vyhodnotenia v konaní pred Okresným súdom Bratislava I.. V tomto konaní jednoznačne nie je sporné, že odporca ako vodič motorového vozidla sa dopustil trestného činu, v dôsledku ktorého došlo k ublíženiu na zdraví s následkom smrti, a to pod vplyvom alkoholických nápojov. Vzhľadom i na vyššie uvedené okolnosti posudzovanie, či a v akom rozsahu by sa mohol brániť v konaní pred Okresným súdom Bratislava I. nie je pre posúdenie tohto nároku podstatné. Práve okolnosť, že vodič motorového vozidla toto viedol po požití alkoholického nápoja, zakladá jeho zodpovednosť i voči poisťovni, ktorá za odporcu vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla náklady na pozostalostnú rentu poškodeným. K uvedenému rozsahu náhrady škody odvolací súd poznamenáva, že ide len o nedoplatok na nákladoch na pozostalostnú rentu, ktorý poisťovňa odmietla plniť poškodeným, ktorú obranu však Okresný súd Bratislava I. v pôvodnom konaní neuznal. Poisťovňa preto bol povinná uvedené sumy (nedoplatok na pozostalostnom výživnom) poškodeným vyplatiť, keď výplata týchto súm je v priamej príčinnej súvislosti s vedením motorového vozidla po požití alkoholického nápoja odporcom, v dôsledku ktorého došlo ku vzniku škody spôsobenej práve prevádzkou motorového vozidla. Snaha odporcu zastrieť tieto základné skutkové okolnosti a zistenia, je len snahou o nesplnenie svojej povinnosti voči poisťovni (v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky) vzhľadom na podstatný časový odstup od dopravnej nehody, pri ktorej ku vzniku škody došlo. I napriek tomuto časovému odstupu však odporca musí niesť zodpovednosť vyplývajúcu z jeho protiprávneho konania. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že predpoklady na uplatnenie postihu voči odporcovi boli kumulatívne naplnené: a) škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla, b) výplata poistného plnenia bola oprávnená na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I. a c) ku spôsobeniu dopravnej nehody, a teda následne i škody, došlo po požití alkoholického nápoja, keď bol zistený u odporcu v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 ‰. Na základe vyššie uvedeného považoval odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 16.502,70 eur s príslušenstvom a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, za vecne správny, preto ho v zmysle § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu podľa § 206 ods. 2 O. s. p. nedotknutý. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní. Odporca, ktorý si náhradu trov odvolacieho konania uplatnil riadne a včas v súlade s ust. § 151 O. s. p., v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Navrhovateľ napriek úspechu v odvolacom konaní návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal, preto o nich odvolací súd nerozhodoval. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.