Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoP/52/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711214090 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6711214090.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., vo veci starostlivosti o maloletú Z. P., nar. XX. XX. XXXX, zastúpenú Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen, odborom sociálnych vecí a rodiny, úsekom sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Krupina, ako opatrovníkom, dieťa rodičov matky Y. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX G., S. XXX, zastúpenej splnomocneným zástupcom E.. E. S., bytom K. II/XX, XXX XX Z. a otca E. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX L., B. 7, o návrhu matky na zvýšenie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 7P/69/2011-138 zo dňa 23. 04. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd čiastočne vyhovel návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu tak, že zvýšil vyživovaciu povinnosť otca zo sumy 49,79 Eur na sumu 100 Eur počnúc právoplatnosťou rozsudku; zmenil tým rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 11C/115/2008-65 zo dňa 18. 12. 2008 v časti určeného výživného a v prevyšujúcej časti súd návrh zamietol, pričom vyslovil, že ani jeden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že matka maloletého dieťaťa sa podaným návrhom domáhala zvýšenia vyživovacej povinnosti u maloletého dieťaťa na sumu 150 Eur mesačne od právoplatnosti rozsudku, súd zisťoval zmenu pomerov oproti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 11C/115/2008-65 zo dňa 18. 12. 2008, keď zistil, že došlo k zmene pomerov na strane maloletej, ktorá je staršia, začala študovať na základnej škole, v súvislosti s tým sa zvýšili jej výdavky na štúdium, stravu, ošatenie a bežné potreby. K zmene pomerov došlo aj na strane matky maloletej, ktorej pribudla vyživovacia povinnosť, narodil sa jej syn - maloletý Z. a nastúpila na materskú dovolenku. Otec dieťaťa, ktorý je vyučený, nemá zdravotné problémy brániace mu nájsť si zamestnanie, nepracuje, v ktorej súvislosti prvostupňový súd poukázal, že pre posúdenie schopnosti a možnosti rodiča prispievať na výživu maloletej neboli rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne pomery, to znamená, možnosti dané jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností, otec je manuálne zručný a nemá v osobnej starostlivosti maloleté dieťa, ktoré by ho obmedzovalo v možnosti nájsť si zamestnanie aj mimo svojho bydliska, preto súd dospel k záveru, že je v schopnostiach a možnostiach otca nájsť si primerané zamestnanie a k jeho dlžobám poukázal na § 62 ods. 5 prvá veta Zákona o rodine. Z rozhodovania rozsudku sp. zn. 11C/115/2008 - vyplynulo, že otec zarábal 6.983,-Sk a jeho príjem sa pohyboval okolo 25.000,-Sk, matka zarábala 1.000,-Sk mesačne, od takto určeného výživného prešla doba troch rokov, výdavky na strane maloletej sa podstatne zvýšili, preto súd zaviazal otca maloletej prispievať na výživu maloletej sumou 100 Eur. V prevyšujúcej časti návrh zamietol, pretože aj otec okrem bežného výživného sa podieľa na výchove maloletej, pravidelne sa s ňou stretáva, kupuje jej rôzne veci a darčeky. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol s poukazom na § 146 ods. 1 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku. Proti rozsudku prvostupňového súdu podal v zákonom stanovenej lehote otec odvolanie do všetkých jeho výrokov, pretože podľa jeho názoru rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď súd nesprávne vyhodnotil možnosti otca prispievať vo výške 100 Eur mesačne na výživné. Poukázal na § 62 ods. 2 Zákona o rodine, tiež na skutočnosť, že žije v 3-izbovom byte so svojimi rodičmi, ktorý byt nikdy nebol v jeho vlastníctve. Namietal, že prvostupňový súd vôbec nezisťoval jeho príjmy z brigádnických prác, na ktorých si občas privyrobí, výšku jeho záväzkov, ktoré majú pôvod v čase, kedy bol ženatý. Pokiaľ by mal prispievať na výživu maloletého dieťaťa sumou, ktorú určil súd, bude sa musieť mesačne zadlžovať nielen voči rodičom, ale aj iným tretím osobám, čo vedie k jeho väčšej insolvencii a znemožneniu platenia akéhokoľvek ďalšieho výživného. Nevyhýba sa plateniu, už pred zmenou rozsudku prispieval na výživu dcéry 50 Eur mesačne a nad rámec určeného výživného zadovážil množstvo vecí pre jej osobnú potrebu, aj v rokoch 2009 a 2012 nad rámec výživného nakupoval drobné veci, čím sa súd nezapodieval. Podľa odvolateľa napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jeho základných práv podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v nadväznosti na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to tým, že súd na vec aplikoval len niektoré ustanovenia § 62 a § 75 Zákona o rodine, pričom jeho povinnosťou bolo aplikovať všetky ustanovenia Zákona o rodine, najmä § 62 ods. 2 Zákona o rodine, čím došlo k poškodeniu jeho základných práv v postavení žalovaného na právnu istotu spočívajúcu v predvídateľnosti práva, zaužívaných princípov a z toho plynúcich rozhodnutí. Keďže prvostupňový súd tak nepostupoval, jeho výsledkom je určenie výživného nezodpovedajúceho pomerom otca a súd neskúmal jeho majetkové pomery. Tiež namietal, že súd neozrejmil skutkový stav, že otec si musí požičiavať na živobytie od svojich rodičov na úhradu dlžôb majúcich pôvod v časoch uzavretia manželstva. Podľa otca rozsudok je postihnutý aj vadou arbitrárnosti, tým, že prvostupňový súd nechal nepovšimnuté argumenty otca vo veci aplikácie § 62 ods. 2 Zákona o rodine v spojení s § 78 ods. 1 Zákona o rodine a § 153 ods. 1 O. s. p., ktoré boli rozhodné pre vynesenie záveru prvostupňového súdu, ktorý len stroho a neúnosným spôsobom konštatoval, že otcovi nebránia žiadne skutočnosti v tom, aby si mohol nájsť zamestnanie prípadne aj mimo svojho bydliska. Keďže odôvodnenie rozsudku nedáva žiadne odpovede na základné otázky vyžadované Zákonom o rodine na určenie výživného, čo do výšky i času, čo jeho závery v kontexte § 62 ods. 2 Zákona o rodine a § 153 ods. 1 O. s. p. ho robia nepreskúmateľným vo vzťahu k zákonu a samotnej žalobe. Prvostupňový súd samovoľne určil zvýšenie výživného, napriek obligatórnej aplikácii § 62 ods. 2 Zákona o rodine, ktorý neaplikoval. Nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť rozsudku treba považovať za porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Má zato, že funkciou súdu je poskytovať nestrannú ochranu subjektívnym právam účastníkov konania, a nie ich vychovávať k lepšiemu životu. Súdy sú povinné vychádzať zo zisteného skutkového stavu, a nie sa prostredníctvom rozhodnutí pokúšať vytvárať stav, aký by súd považoval za vhodný pre osobný život zúčastnených. Poukázal na § 78 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že prvostupňový súd sa nezaoberal zmenou pomerov na jeho strane ako žalovaného, keď jeho povinnosťou je vždy skúmať zmenu pomerov, ktorá nastala medzi účastníkmi od pôvodného rozhodnutia. V čase pôvodného rozhodnutia predstavoval jeho príjem 25.000,-Sk, čo je v prepočte 829,85 Eur. Jeho pomery sa za posledný rok zmenili neúnosným spôsobom, čo súd pri zohľadnení výšky určenia zvýšeného výživného žiadnym spôsobom neodôvodnil. Tiež poukázal na § 62 ods. 3 Zákona o rodine a § 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keď za životné minimum fyzickej osoby sa považuje suma alebo úhrn súm vo výške 86,65 Eur mesačne. Z uvedeného vyplýva, že vyživovacia povinnosť v minimálnom rozsahu predstavuje sumu vo výške 26 Eur, pričom on si ju plní nad rámec zákonných ustanovení a jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, v ktorých sa nachádza, neodôvodňujú priznanie zvýšeného nároku na výživné. Poukázal, že práca umeleckého kováča dnes hlavne v mieste jeho bydliska (L.) nepredstavuje možnosť zamestnať sa v uvedenom odbore, práca samostatnej zárobkovo činnej osoby by viedla v dnešnej ekonomickej situácii k okamžitému úpadku bez možnosti odberu vyrobených výrobkov, o ktoré nie je záujem. Nie je schopný zabezpečiť chod kováčskej dielne. Preto konštatuje, že pre určenie výšky výživného sú rozhodujúce reálne zárobkové schopnosti a možnosti každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami (fyzickou zdatnosťou, vzdelaním, praktickými skúsenosťami), ale aj okolnosťami objektívneho charakteru, najmä existenciou pracovných príležitostí primeraných vlastnostiam rodičov. Poukázal na § 62 ods. 4 Zákona o rodine v spojení s § 75 ods. 1 Zákona o rodine, keď súdy si musia zabezpečiť podklad s náležitým zistením skutočností týkajúcich sa kritérií, ktoré sú podľa Zákona o rodine rozhodujúce. V rozsudku súd neaplikoval žiadny spôsob určenia sumy 100 Eur ako výživného odôvodňujúceho pomery na strane žalovaného. Poukázal, že životná úroveň detí by mala byť rovnaká ako životná úroveň rodičov, pričom jeho životná úroveň nedosahuje životnú úroveň matky dieťaťa, už len z dôvodu, že nemá toho času žiadny príjem, žije v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi. Jeho životná úroveň je nízka a nemá možnosť ju zvyšovať, má za preukázané obmedziť aj nároky dieťaťa a prispôsobiť ich jeho životnej úrovni, pretože Zákon o rodine nespomína povinnosť rodičov zvyšovať životnú úroveň dieťaťa. Snaží sa zabezpečiť všetky nároky dieťaťa pri jeho zverení na čas určený rozsudkom v jeho prítomnosti. Podľa jeho názoru výdavky udávané matkou sú prehnané s prihliadnutím na potreby maloletého dieťaťa a súd sa nezaoberal vyčíslením primeraných mesačných nákladov na maloleté dieťa. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nepriznal náhradu trov konania žiadnemu účastníkovi konania. K odvolaniu otca sa vyjadril Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny B. tak, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomných a ústnych vyjadrení a navrhuje potvrdiť napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne. K odvolaniu otca zaslala vyjadrenie matka prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Podľa jej názoru súd bral na zreteľ možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného, nakoľko zohľadnil reálne možnosti povinného rodiča, to znamená možnosti dané jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností. Otec dieťaťa je mladým človekom, je manuálne zručný, o čom svedčí aj jeho vzdelanie v odbore umelecký kováč, nemá žiadne zdravotné problémy, ktoré by mu bránili vo výkone akejkoľvek i manuálnej práce, žije u svojich rodičov v hlavnom meste v L. kraji, kde je najmenšia miera evidovanej nezamestnanosti na Slovensku, pričom na najväčšom internetovom portáli je uvedené, že v L. kraji je ku dňu 13. 07. 2012 voľných 3335 pracovných miest. Podľa jej názoru sa prvostupňový súd zapodieval záväzkami odvolateľa a poukázal na § 62 ods. 5 Zákona o rodine, keď správne konštatoval, že výživné má prednosť pre inými výdavkami rodičov. Súd nebol povinný skúmať množstvo „drobných vecí“, ktoré odvolateľ pre svoje dieťa ešte pred podaním návrhu na zvýšenie výživného matkou kúpil. Podľa nej odvolanie považuje za oddialenie platby zvýšeného výživného, pričom maloletá nastúpila povinnú školskú dochádzku v roku 2011, čo prinieslo zvýšené náklady na nákup oblečenia, školských potrieb a je to považované za zmenu pomerov. Rozhodnutie doteraz nie je právoplatné a podaním odvolania sa posúva vykonateľnosť súdneho rozhodnutia na neskôr, odvolateľ by si mal uvedomiť, že je otcom maloletého dieťaťa, ktoré nevyhnutne potrebuje zvýšené výživné, nakoľko onedlho nastúpi už do 2. ročníka základnej školy. Otec by sa mal správať ako zodpovedný otec a nemal by sa vyhýbať svojim rodičovských povinnostiam. Prvostupňový súd sa zapodieval možnosťami, schopnosťami, majetkovými pomermi odvolateľa, keď konštatoval, že žije vo svojej izbe u svojich rodičov, čo je vyjadrením majetkových pomerov povinného rodiča, tiež vychádzal zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny L.. Nie je pravda, že prvostupňový súd len stroho a neúnosným spôsobom konštatoval, že odvolateľovi nebránia žiadne skutočnosti v tom, aby si našiel zamestnanie aj mimo svojho bydliska s poukazom na stranu 4 napadnutého rozsudku. Vzhľadom na vnútorný trh Európskej únie, ktorý je jednotným trhom nič nebráni odvolateľovi, aby si hľadal prácu aj za hranicami Slovenskej republiky, napr. v blízkom Rakúsku. Odvolateľ sa viac ako rok snaží nájsť prácu, pokiaľ by mal skutočný záujem zamestnať sa, sú desiatky inzerátov, ktoré zodpovedajú vzdelaniu, zručnostiam a schopnostiam odvolateľa. Výdavky uvádzané matkou sú reálnymi, tie skutočne mesačne vynakladá len na základné životné potreby stravu, obuv a ošatenie pre dieťa. Spochybňovanie zo strany odvolateľa je možné považovať za konanie otca dieťaťa v rozpore so záujmami a nevyhnutnými potrebami dieťaťa. Má za to, že odvolateľ vo svojom odvolaní len poukazuje na svoje zákonné, resp. ústavné práva, ale vôbec sa nezapodieva tým, že popri svojich právach má aj povinnosti, napr. povinnosť prispievať na výživu svojho maloletého dieťaťa s ohľadom na možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) prejednal odvolanie otca v rozsahu danom § 212 ods. 1 písm. a/ O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 7P/69/2011 a vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je návrh matky vo veci starostlivosti o maloletú X-ročnú Z., ktorá je zverená do jej osobnej starostlivosti, pretože rodičia maloletej sú rozvedení, nežijú v spoločnej domácnosti, pričom rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11C/115/2008-65 zo dňa 18. 12. 2008 bol otec zaviazaný prispievať na výživu maloletej sumou 1.500,-Sk (49,79 Eur). Maloletá Z. začala navštevovať 1. ročník základnej školy, matka žiadala zvýšené výživné 150 Eur počnúc právoplatnosťou rozhodnutia. Matka je toho času na materskej dovolenke, žije s druhom A.. F. F., s ktorým má maloletého syna. Otec nemá žiadnu inú vyživovaciu povinnosť. Okresný súd zisťoval zmenu pomerov v zmysle § 78 ods. l zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákon o rodine“) vrátane schopností, možností a majetkových pomerov rodičov. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že otcom napadnuté rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, pretože na zvýšenie výživného sú splnené podmienky vymedzené v ustanovení § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine, to znamená, že matka ako navrhovateľka v konaní preukázala, že došlo k takej zmene pomerov, ktoré v zmysle citovaného ustanovenia odôvodňovali zmenu prechádzajúceho rozhodnutia o určení vyživovacej povinnosti otca voči maloletej Z. (rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11C/115/2008 zo dňa 18. 12. 2008, v ktorom čase určovania vyživovacej povinnosti maloletá Z. bola 3-ročná a príjem matky bol 1.000,-Sk mesačne, otec mal zistený príjem 6.983,-Sk a podľa jeho uvedenia jeho príjem sa pohyboval okolo 25.000,-Sk mesačne). V konaní bolo preukázané, že za obdobie od poslednej úpravy výživného (18. 12. 2008) došlo k takej zmene pomerov, najmä na strane oprávnenej osoby - maloletej a jej oprávnených potrieb, najmä v súvislosti s jej fyzickým vekom (maloletá Z. má 7 rokov, navštevuje 1. ročník základnej školy) a vývojom životných nákladov (§ 78 ods. 3 Zákona o rodine tzv. valorizačná klauzula), ktorá objektívna skutočnosť sama osebe by mohla odôvodniť zmenu výšky výživného v zmysle citovaného rozhodnutia Okresného súdu Zvolen v rozsahu vyživovacej povinnosti v závislosti od schopností, možností a majetkových pomerov povinnej osoby. Podľa názoru odvolacieho súdu otec v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, majúce vplyv na určenie rozsahu jeho vyživovacej povinnosti k maloletej. Všetky skutočnosti, ktoré v odvolaní zdôraznil (jeho finančná situácia, ako aj súčasné osobné pomery), boli známe súdu už v štádiu prvostupňového konania a podstatné je, že okresný súd tieto skutočnosti ako relevantné pri určení vyživovacej povinnosti otca k maloletej Z. aj zohľadnil. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali v tejto veci správnosť rozsudku prvého stupňa, súd prvého stupňa venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre zmenu súdneho rozhodnutia o výživnom vrátane skutočností dôležitých pre určenie výšky výživného, dostatočne teda zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., s ktorými dôvodmi sa v celom rozsahu odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. K dôvodom otca uvádzaných v odvolaní odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že primerané výživné pre maloletú Z. je 100 Eur mesačne, odvolací súd nezistil dôvod na zmenu tohto rozhodnutia, resp. jeho zrušenie a vrátenie prvostupňovému súdu na ďalšie konanie podľa návrhu otca, pretože takto určené výživné zodpovedá zistenému skutkovému stavu veci (§ 153 ods. l O.s.p.) a zákonnej úprave (§ 78 ods. 1 a 3, 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 75 ods. 1 Zákon o rodine), ktorú prvostupňový súd správne na danú vec aplikoval. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie prvostupňového súdu, tak ako to určil a odôvodnil, zodpovedá zákonnej úprave ohľadom posúdenia oprávnených potrieb maloletej, najmä vzhľadom na jej vek a tomu zodpovedajúcu potrebu v súvislosti s uspokojovaním základných, aj ostatných životných potrieb nevyhnutných pre jej celkový úspešný vývin, ako aj posúdenia schopnosti, možnosti a majetkových pomerov povinného, ktoré skutočnosti namietal otec. Odvolací súd zdôrazňuje, že obaja rodičia majú voči dieťaťu zákonnú vyživovaciu povinnosť a jej plnenie je prvoradou povinnosťou rodičov, pričom rozhodujúcim zákonným kritériom na určenie výšky výživného sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery osobitne každého z rodičov v závislosti od odôvodnených potrieb dieťaťa, ktorých rámec sa rozširuje súčasne so zmenenými ekonomickými pomermi a nárastom spotreby. Vyživovacia povinnosť môže byť plnená formou osobnej starostlivosti, prípadne starostlivosťou o domácnosť podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, formou poskytovania vecných plnení, napr. bývania alebo stravovania a formou platenia výživného ako peňažného príspevku na uhrádzanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a podobne). Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určí súd na základe zákonných podmienok (§ 62 ods. 2 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine) komplexne v zmysle zákonných kritérií ustanovených § 75 ods. 1 Zákona o rodine, keď súd neprihliada len na skutočné príjmy povinného rodiča, ale vychádza aj z jeho potencionálnych príjmov, ktoré by mal, resp. mohol dosahovať pri existencii objektívne preukázaných skutočností (vek, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zameranie, zdravotný stav, schopnosti, prax, situácia na trhu práce a pod.). Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá aj týmto zákonným kritériám vrátane § 62 ods. 5 Zákona o rodine a z neho vyplývajúce plynulé zvyšovanie miery rodičovskej zodpovednosti s tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď si rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa, keďže výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča. V danom prípade matka sa o maloletú Z. osobne stará, konkretizovala v návrhu odôvodnené potreby maloletej spojené s jej výživou, ošatením, bývaním, starostlivosťou o zdravie, ako aj náklady súvisiace s jej vzdelaním, výchovou, kultúrnym a športovým vyžitím a záujmami, z čoho prvostupňový súd pri určení výšky výživného aj vychádzal a otec je povinný platiť súdom určené výživné a nie výživné podľa jeho želania poukazujúc na jeho pomery, pretože tieto vo veciach starostlivosti o maloletých nemajú prednosť pred ochranou práv a oprávnených záujmov maloletého so zreteľom na jeho právne postavenie upravené v ústave, v medzinárodných zmluvách (najmä Dohovor o právach dieťaťa) a ostatných zákonoch (najmä Zákon o rodine), keď záujem maloletého na zákonné výživné od svojich rodičov je v tomto konaní primárny. Odvolací súd poukazuje, že matkou konkretizované odôvodnené potreby maloletej Z. predstavujú bežný štandard, preto nie je na mieste odvolacia námietka otca o prehnaných výdavkov na jej potreby, naopak odvolací súd akcentuje, že otec je v produktívnom veku, je vyučený ako umelecký kováč, má prax, nemá žiadne zdravotné obmedzenia, a teda má reálne možnosti uplatniť sa na trhu práce v rámci Slovenska, ale aj mimo neho, ktoré skutočnosti nemôžu byť vyhodnotené na ujmu maloletého dieťaťa, na základe čoho aj odvolací súd má za to, že je v schopnostiach a možnostiach otca nájsť si primerané zamestnanie aj pre to, aby si mohol riadne plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť k maloletej Z., prípadne zvyšovať svoju životnú úroveň, za ktorého stavu potom nie je na mieste obmedzovať nároky maloletého dieťaťa a znižovať výživné, resp. limitovať ho minimálnym výživným. Napokon uvedený záver nie je v nesúlade ani s predloženým daňovým priznaním obchodnej spoločnosti C., s.r.o. za rok 2010 (č. l. 90 a nasl.), z ktorého okrem straty tejto spoločnosti, na ktorú poukazoval otec, vyplývajú aj odpisy hmotného majetku vo výške 2.367,15 Eur a účtovné odpisy dlhodobého hmotného majetku vo výške 3.033,15 Eur, ktoré nesvedčia o nemajetnosti tejto obchodnej spoločnosti a z tohto titulu aj nemajetnosti otca ako spoločníka a konateľa tejto obchodnej spoločnosti. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na čl. 27 bod 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého má každé dieťa právo na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj, pričom prvoradú zodpovednosť za zabezpečenie životných podmienok nevyhnutných pre rozvoj dieťaťa nesú v rámci svojich schopností a možností rodičia. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na minimálne výživné v zmysle § 62 ods. 3 Zákona o rodine, k tomu odvolací súd uvádza, že uvedené ustanovenie Zákona o rodine predstavuje výnimku a špeciálnu úpravu vo vzťahu k § 62 ods. 2 Zákona o rodine, čo znamená, že ide o výnimočnú situáciu, kedy ak nie je možné uplatniť § 62 ods. 2 Zákona o rodine, teda kritérium schopností, možností a majetkových pomerov, výnimočne sa uplatní minimálne výživné v zmysle § 62 ods. 3 Zákona o rodine, a to za situácie v prípade objektívne danej sociálnej odkázanosti rodiča (zdravotné dôvody, reálna nemožnosť pracovného uplatnenia pre nedostatok pracovných miest, výkon vojenskej služby, vysokoškolské štúdium, hmotná núdza z objektívnych dôvodov), čo však vzhľadom na vyššie uvedené nie je prípad odvolateľa. Výživné na maloletú Z. bolo zvýšené podľa návrhu matky počnúc právoplatnosťou rozsudku, preto nebol dôvod, aby sa prvostupňový súd zapodieval poskytnutým plnením zo strany otca v minulosti (množstvo vecí pre osobnú potrebu maloletej, drobné veci). Napokon v zmysle judikatúry (R 15/1966, R 44/1966) nie je možné zohľadniť tie plnenia, ktoré rodič poskytol len príležitostne, v dobe styku s dieťaťom a ktoré svojou povahou neprekračujú bežné výdavky a nesmerujú k uspokojovaniu odôvodnených potrieb maloletého. Záverom odvolací súd môže len konštatovať, že nezistil taký postup prvostupňového súdu, ktorý by nebol v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v danej veci, preto nie je možné sa ani stotožniť s nepreukázaným tvrdením odvolateľa, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jeho základných práv podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavy SR“) a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože ani právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. l Ústavy SR, ani právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe nezahŕňa rozhodnutie podľa želania účastníka konania, resp. stotožnenie sa s jeho právnym názorom. Zhrnúc uvedené podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa napadnutý rozsudok aj požiadavku jeho riadneho a presvedčivého odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. a nie je postihnutý vadou arbitrárnosti, či nepreskúmateľnosti, pretože závery prvostupňového súdu a tomu zodpovedajúci rozsudok zodpovedá príslušným ustanoveniam O. s. p. a Zákona o rodine a možno vysloviť, že sleduje predovšetkým primárny záujem maloletého dieťaťa v danom konaní. Na základe uvedeného potom aj napadnutý rozsudok nie je svojvoľný a nie je možné konštatovať, že postupom prvostupňového súdu došlo k porušeniu práva otca ako účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Záverom odvolací súd podotýka, že vzhľadom na vek maloletej Z. možno v jej prípade ešte predpokladať ďalší nárast potrieb v súvislosti jednak s povinnou školskou dochádzkou, prípadne prípravou na budúce povolenie ďalším štúdiom, kedy zrejme budú musieť byť opätovne konfrontované jej odôvodnené potreby a možnosti a schopnosti povinného rodiča. Zhrnúc uvedené a vyhodnotiac odvolacie dôvody otca, odvolací súd môže len konštatovať, že prvostupňový súd svojim rozhodnutím skutkovo ani právne nepochybil a naplnil zmysel a účel právnej úpravy zmeny vyživovacej povinnosti vyplývajúcej najmä z § 78 Zákona o rodine, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.