Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/268/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711218087 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6711218087.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša , v právnej veci navrhovateľov 1/ U. O., rod. X., narodenej XX. XX. XXXX, bytom XXX XX M., M. XXX/XX, 2/ R. M., rod. M., narodenej XX. XX. XXXX, bytom XXX XX K., Môťová, D. mieru XXX/XX, 3/ D. M., rod. M., narodeného XX. XX. XXXX, bytom XXX XX K., D. mieru XXX/XX, 4/ U. B., rod. M., narodenej XX. XX. XXXX, bytom XXX XX K., E. M. X. XXX/XX, 5/ U. P., rod. M., narodenej XX. XX. XXXX, bytomXXX XX K., J. M. XXXX/XX, 6/ U. B., rodenej M., narodenej XX. XX. XXXX, bytom XXX XX K., N. XXXX/XX, všetci zastúpení advokátom JUDr. Emilom Vaňkom, Advokátska kancelária so sídlom 960 01 Zvolen, Sládkovičova 2, proti odporcom I/ E. U., narodeného XX. XX. XXXX, bytom XXX XX K., A. O. XXX/XX, občan SR, 2/ M. U., narodenej XX. XX. XXXX, bytom XXX XX K., A. O. XXX/XX, občianka SR, oboch zastúpených JUDr. Ivanou Gajdošíkovou, advokátkou, 960 01 Zvolen, Kozáčeka 146/13, o zaplatenie 247,13 EUR s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/233/2011 - 78 zo dňa 24. mája 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Navrhovatelia 1/ až 6/ sú povinní nahradiť spoločne a nerozdielne odporcom I/, II/ náhradu trov odvolacieho konania v sume 35,02 EUR pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní na účet právnej zástupkyne odporcov I/, II/ JUDr. Ivany Gajdošíkovej, vedený v Tatra banke, a. s., pobočka Zvolen, č. účtu : XXX XXX XXXX/XXXX, VS: XXXX, do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Zvolen návrh navrhovateľov zamietol a zároveň uložil povinnosť navrhovateľom nahradiť odporcom I/, II/ trovy konania vo výške 138,42 EUR na účet právnej zástupkyne odporcov v lehote 7 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že navrhovatelia sú podieloví spoluvlastníci nehnuteľností - pozemkov pod bytovým domom, v ktorom odporcovia I/, II/ vlastnia byt. Odporcovia I/, II/ dlhodobo neplatili za užívanie cudzieho pozemku a za obmedzenie vlastníckeho práva ani právnym predchodcom navrhovateľov žiadnu náhradu. Navrhovatelia v rade 1/ až 6/ vydali dňa 01. 12. 2010 „platobný výmer“, v ktorom uplatnili v súlade so zákonom (čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR, § 128 ods. 2 OZ) nárok na náhradu za nezákonné obmedzenie vlastníckeho práva inštitútom zriadenia práva obdobného vecnému bremenu podľa § 23 zákona č. 182/1993 Z. z. v platnom znení, ako obvyklú náhradu zodpovedajúcu výške nájomného za zastavané pozemky v danej lokalite, ktorého hodnota vychádza z objektivizovanej trhovej hodnoty stavebného pozemku pod obytným domom v danej lokalite. Nárok si uplatnili spätne za obdobie od 01. 01. 2008 do 31. 12. 2010 s poukazom za ročnú náhradu za 1 m2 s tým, že odporcami výzva na zaplatenie nebola akceptovaná. Okresný súd vec posúdil podľa ust. § 23 ods. 1, 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov podľa § 151n ods. 1 OZ a § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam. Okresný súd návrh zamietol z dvoch dôvodov, a to, keď mal za to, že relutárna (finančná) náhrada za vznik vecného bremena je náhradou jednorazovou, nemá charakter cyklického (opakovaného) plnenia, a preto je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Predmetný nárok je len jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena - v danom prípade v čase účinnosti zhora citovaného zákona, teda dňa 01. 09. 1993. Ďalší (následný) vlastník zaťaženej nehnuteľnosti - v tomto prípade žalobcovia- nadobudli pozemok už spolu s vecným bremenom a preto nie je možné, aby ako ďalší nadobúdatelia zaťaženého pozemku s existujúcim vecným bremenom sa právne účinným spôsobom mohli domáhať relutárnej náhrady za jeho vznik. Nárok na relutárnu náhradu za vznik vecného bremena si mohol uplatniť, v prípade neúspešného mimosúdneho snaženia, vlastník dotknutej nehnuteľnosti vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť 01. 09. 1993 a uplynula 01. 09. 1996. Navrhovateľka 1/ nadobudla zodpovedajúci spoluvlastnícky podiel k sporným pozemkom v roku 2005 na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený príslušnou správou katastra pod č. V XXX/XX-XXXX/XX, navrhovatelia 2/ až 6/ nadobudli na nich pripadajúci spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam v roku 2010 na základe osvedčenia o dedičstve č. XXD/XXX/XXXX zo dňa 05. 10. 2010. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že ani jeden z nich nebol primárnym vlastníkom alebo spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti v čase účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. ,teda, dňa 01. 09. 1993. Ďalším dôvodom, pre ktorý okresný súd zamietol návrh, je tá skutočnosť, že ani jeden z navrhovateľov nie je vecne aktívne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby. Prípadná vecná aktívna legitimácia by svedčila pôvodnému výlučnému vlastníkovi (prípadne viacerým spoluvlastníkom), ktorý bol vlastníkom (spoluvlastníkom) dotknutej nehnuteľnosti v období od 01. 09. 1993 do 01. 09. 1996. O náhrade trov konaní rozhodol okresný súd podľa zásady úspechu v konaní podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a o platobnom mieste v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p. . Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie navrhovatelia 1/ až 6/. Odvolanie podali z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d), e) a f) O. s. p.. Uviedli, že si uplatnili náhradu voči odporcom (v odvolaní zrejme nedopatrením uvedené, že voči žalobcom) z titulu obmedzenia vlastníckeho práva k pozemku z dôvodu jeho zastavania bytovým domom, v ktorom vlastnia svoj byt. Navrhovatelia sa rozhodli požadovať permanentnú náhradu v bežnej trhovej výške zodpovedajúcej odplate nájomného za prenájom pozemku ročnou paušálnou sumou za 1 m2 zastavanej plochy zodpovedajúcej podielu odporcov na spoločných priestoroch bytového domu. Pokiaľ okresný súd určil, že jediná zákonná forma náhrady je náhrada jednorazová, a že sa jedná o náhradu za zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 182/1993 Z. z., takéto rozhodnutie nie je v súlade s platným právom. Uviedli, že v rozhodnutí ide o nezákonnú interpretáciu právneho nástupníctva vlastníckeho práva, ak súd vyhlasuje neplatnosť dedenia tým, že dedičov nepovažuje za legitímnych nositeľov vlastníckeho práva tak, že nie sú v spore aktívne legitimovaní s poukazom na to, že aktívne legitimovaná bola iba ich stará mať. Navrhovatelia v rade 1/ až 6/ sú spoluvlastníkmi pozemkov zapísaných na LV č. XXXX a LV č. XXXX, vedených na F. katastra K., pre obec a kat. úz. K. , od dňa registrácie v registri nehnuteľností, čo je zistiteľné z listov vlastníctva. Podľa § 123 OZ vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podľa § 132 OZ vlastníctvo sa nadobúda kúpou, darovaním, dedením, inou zmluvou alebo spôsobom stanoveným zákonom. Vlastníctvo nadobudli navrhovatelia takto, čo súd popiera tým, že im upiera aktívnu vecnú legitimáciu. Pokiaľ je niekto vlastníkom, tak má aj práva vlastníka, ktoré zodpovedajú obsahu vlastníckeho práva. Súčasným vlastníkom prvostupňový súd odňal právo vec užívať, lebo pozemok celý zastavaný užíva odporca v celom rozsahu a tiež mu odňal právo na plody a úžitky, hoci z povahy vlastníctva obsahu užívania vyplýva, že toto právo má vlastník neodňateľné, nepremlčateľné, a to v každom okamihu vlastníctva. Navrhovatelia sa nedomáhajú odškodného alebo náhrady za znehodnotenie predmetu vlastníctva, ale sa domáhajú vydania úžitku z titulu vlastníctva nehnuteľnej veci, ktorú užíva a plody z nej berie cudzia osoba odlišná od vlastníka. Súd nezistil, kto, kedy a ako stavbu bytovky zrealizoval, a či náhodou nebola postavená alebo skolaudovaná aj v roku 2005. Namietali, že okresný súd odmietol dokazovanie právnych skutočností súvisiacich s výstavbou bytovky, s vlastníctvom bytom, s vlastníctvom pozemkov, so vznikom geometrického plánu, s jeho zápisom do evidencie nehnuteľností, vznik parciel a ich evidenciu v katastri nehnuteľností, vznik zápisu vecného bremena k pozemku v prospech vlastníkov bytov v katastri nehnuteľností a jeho charakter, lebo ide o akt, ktorý má nesporne konštitutívny charakter. Právo navrhovateľov sa mohlo prvýkrát vykonať až zápisom vecného bremena do registra nehnuteľností v roku 2010, a to na základe nimi predloženého geometrického plánu, a to vkladom V XXX/XXXX. V zmysle ust. § 151 OZ na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností a ak vlastníkovi bytu zákon č. 182/1993 Z. z. takú možnosť dáva, tak je v jeho záujme, aby vo svoj prospech toto právo uplatnil. Súd pri rozhodovaní vychádzal z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, lebo pojednávanie bolo vedené nekontradiktórne, jednostranne, neúplne, skutkovo i právne a tvrdenia i navrhované dôkazy navrhovateľov boli úplne svojvoľne a nekvalifikovane odmietané. Poukázali na to, že navrhovatelia sa domáhali svojho nároku podľa navrhovaných dôkazov, ktoré opierajú o nárok na zákonom stanovenú náhradu podľa § 128 ods. 3 OZ. Požadovali rozhodnúť podľa geometrického plánu C.. B. a podľa znaleckého posudku C.. P. podľa úplného listu vlastníctva XXXX kat. úz. K.. Rozsudok okresného súdu žiadali zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť alebo rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Navrhovatelia sa zároveň dožadovali pripustenia dovolania, pričom dôležitosť principiálne správneho rozhodnutia opierajú o skutočnosť, že navrhovatelia podali na okresnom súde vyše 330 rovnakých žalôb a vec je potrebné riešiť aj z pohľadu zneužívania práv vlastníkov bytov proti vlastníkom pozemkov a z pohľadu vydierania vlastníkov pozemkov. Vec je naliehavá aj z toho pohľadu, že môže spôsobiť rozsiahle odvetné opatrenia súvisiace so zamedzením prístupu k bytom a spory nenaberú konca. Odporcovia I/, II/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov poukázali na to, že navrhovatelia v žiadnej časti odvolania neuvádzajú žiadne zákonné ustanovenie, ktorým by svoje odvolanie bližšie odôvodnili, ani zákonné ustanovenia, na základe ktorých by mal súd rozhodnúť v ich prospech. Jediné zákonné ustanovenie je § 128 ods. 3 OZ, od ktorého odvodzujú svoj nárok na náhradu za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve navrhovateľov odporcami. Uviedli, že zotrvávajú na svojich vyjadreniach zaslaných súdu písomne a prednesených ústne na pojednávaniach na okresnom súde. Nárok navrhovateľov považujú za premlčaný, nakoľko ich nárok vznikol k 01. 09. 1993 a premlčal sa v zákonnej trojročnej premlčacej lehote. Aktívne legitimovanými by boli len pôvodní vlastníci predmetných nehnuteľností, ktorí boli vlastníkmi k 01. 09. 1993. Rozsudok okresného súdu žiadali ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že žiadne rozhodnutia v obdobných veciach nie sú nejednotné, a preto nie je potrebné uvedené konanie prejednať v dovolaní. Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania ( § 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 O. s. p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 148/2011 Z. z.) a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Je nepochybné, že navrhovatelia 1/ až 6/ sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov evidovaných F. katastra K., pre kat. úz. K. na LV č. XXXX, ako parc. M. č. XXXX/XXX, M. č. XXXX/XXX, M. č. XXXX/ XXX, M. č. XXXX/XXX, M. č. XXXX/XXX a M. č. XXXX/XXX. Ako vyplýva z výpisu listu vlastníctva č. XXXX, vedeného na Správe katastra K. pre kat. úz. K., sčasti na pozemkoch leží stavba súp. č. XXX, bytový dom, H. O.. Odporcovia I/, II/ sú vlastníkmi bytu č. 14 vo vchode č. 41 na siedmom poschodí v uvedenom bytovom dome v spoluvlastníckom podiele 1/1 a s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele 7365/988472. Na LV č. 8996 je v časti „C“: Ťarchy zapísané zákonné vecné bremeno k pozemkom N. parc. č. XXXX/ XXX,XXX,XXX,XXX,XXX a XXX, spočívajúce v práve stavby a povinnosti vlastníka pozemkov strpieť užívanie pozemkov vlastníkmi bytov v bytovom dome postavených na týchto pozemkoch - XXXX/XX. Je nepochybné, že zapísané zákonné vecné bremeno vzniklo v súlade s § 23 ods. X zákona č. 182/1993 Z. z . o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Uvedené ustanovenie zákona ohľadne vecného bremena odkazuje na § 151n a nasl. OZ. Vznik tohto vecného bremena zo zákona je treba považovať za usporiadanie stavby na cudzom pozemku bez ohľadu na to, či táto bola zriadená oprávnene alebo neoprávnene. Vlastníkovi domu, ak nebol vlastníkom pozemku, vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapísalo do katastra nehnuteľností. Toto vecné bremeno vzniklo od účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., teda, dňom 01. 09. 1993. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo užívať vec niekým iným než vlastníkom veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo strpieť, ničoho sa zdržať alebo niečo konať, pričom tzv. zákonné vecné bremená majú tiež tento charakter. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov. Pokiaľ tieto špeciálne právne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou podľa hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka. Nakoľko k vzniku vecného bremena došlo zo zákona, nie je možné hovoriť o odplatnom alebo bezodplatnom zriadení vecného bremena, najmä, ak vecné bremeno je zapísané už do katastra nehnuteľností. Aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremená vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vznikajú za náhradu (ako je to napríklad riešené v rámci nároku na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľností podľa § 10 ods. 3 zák. č. 656/2004 Z. z. o energetike), je potrebné v tejto súvislosti vychádzať z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s vysloveným právnym záverom k podobnej úprave Občianskeho zákonníka, konkrétne § 135c ods. 3, ktorý tiež upravuje zriadenie vecného bremena za náhradu. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom vyplývajúcim z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“ (k veci) a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno, teda, jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Takáto finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Tento nárok je iba jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t. j. k 01. 09. 1993. Navrhovatelia 1/ až 6/ sú tzv. ďalšími vlastníkmi zaťaženej nehnuteľnosti, ktorí nadobudli pozemok už s vecným bremenom. Vecné bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, preto nie je možné, aby ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom sa mohol úspešne domáhať finančnej náhrady. Ako vyplýva z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, navrhovateľka 1/ nadobudla spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy V XXX/XX, navrhovatelia 2/ až 6/ nadobudli podiel na nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve XXD/XXX/XXXX zo dňa 05. 10. 2010. Nehnuteľnosť (pozemok) nadobudli navrhovatelia 1/ až 6/ už s existujúcim vecným bremenom, preto nemôžu sa úspešne domáhať finančnej náhrady. V tomto rozsahu preto ide o nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Obdobný právny záver bol konštatovaný v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/10/2011 z 278. 06. 2011, ktorý bol napadnutý sťažnosťou účastníka konania na Ústavnom súde SR, avšak ústavný súd rozhodnutím č. I ÚS 1/2012 - 17 zo dňa 11. 01. 2012 sťažnosť účastníka konania odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd nezistil, že by výklad krajského súdu a závery v ňom vyslovené boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Podľa vyjadreného názoru ústavného súdu v tomto rozhodnutí nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v právnom závere vyslovenom krajským súdom, podľa ktorého zriadením vecného bremena v zmysle zákona Národnej rady SR č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, bol vzájomný vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby vyriešený ex lege, a preto aplikácia ust. § 135c Občianskeho zákonníka o vyporiadaní stavby na cudzom pozemku už neprichádzala do úvahy, pričom vzhľadom na čl. 11 ods. 4 Listiny patrí vlastníkovi pozemku náhrada z titulu obmedzenia vlastníckeho práva v dôsledku zriadenia vecného bremena v prospech vlastníkov stavby. Nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti ani v závere, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva patrilo iba tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého pozemku v momente vzniku vecného bremena, a nie sťažovateľovi, ktorého krajský súd nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného v súvislosti s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože za legitimovaného považoval iba predchádzajúceho vlastníka (právneho predchodcu sťažovateľa). Zároveň ústavný súd v plnom rozsahu poukázal na obdobné závery vyslovené už vo svojom skoršom uznesení č. k. II ÚS 506/2011 - 21 z 03. 11. 2011. V tomto rozsahu je možné stotožniť sa s argumentáciou okresného súdu o nedostatku vecnej legitimácie na strane navrhovateľov. Pokiaľ okresný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľom vzhľadom na zriadené zákonné vecné bremeno nie je možné priznať náhradu, ako opakujúcu sa dávku alebo plnenie, odvolací súd sa s takýmto názorom stotožňuje. Je zrejmé, že navrhovatelia si svoj nárok nemohli uplatniť titulom nájomného, prípadne bezdôvodného obohatenia, nakoľko tento nárok nie je možné podriadiť pod ustanovenia týkajúce sa týchto právnych inštitútov. Zákon č. 182/1993 Z. z. nestanovuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, napriek tomu sa môže dotknutý vlastník domáhať práva na poskytnutie náhrady len priamo s odvolaním sa na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd bez toho, aby bolo nevyhnutne nutné z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom nižšej právnej sily (pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR PL.ÚS 41/1997, kde je riešená náhrada vo vzťahu k zákonu č. 229/1991 Zb.). Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je len jeden a aj podľa názoru odvolacieho súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. V danom prípade, t. j. v čase účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., teda dňa 01. 09. 1993. Každý ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti už nadobudol pozemok aj s týmto vecným bremenom a preto nie je možné, aby sa ďalší nadobúdatelia už zaťaženého pozemku s existujúcim vecným bremenom domáhali finančnej náhrady za jeho vznik. Bolo preto vecou pôvodného vlastníka, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie (obdobný záver bol vyjadrený aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/165/2008 - 255 z 22. 04. 2009 napadnutý sťažnosťou na Ústavnom súde SR, ktorý však sťažnosť účastníka konania rozhodnutím č. III. ÚS 13/2010 - 24 zo dňa 20. 01. 2010 odmietol ako zjavne neopodstatnenú). Navrhovatelia 1/ až 6/ sa domáhali opakovaného plnenia nároku na náhradu za zákonné obmedzenie vlastníckeho práva inštitútom zriadenia práva obdobného vecnému bremenu, ako obvyklej náhrady zodpovedajúcej výške nájomného za zastavané pozemky v danej lokalite, a to spätne za obdobie od 01. 08. 2008 do 31. 12. 2011, ako obvyklej ročnej náhrady za 1 m2. Vzhľadom na to, že ide o zriadené zákonné vecné bremeno, opakujúcu sa dávku alebo plnenie nie je možné priznať. Aj keby tento uplatnený nárok bol posúdený ako celok, ako jednorazová finančná náhrada, takáto finančná náhrada môže byť uplatnená len za vznik vecného bremena, ku dňu vzniku vecného bremena a len v prospech vlastníka pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. Pokiaľ prvostupňový súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú odporcami a považoval nárok navrhovateľa za premlčaný, odvolací súd opakovane poukazuje na to, že navrhovatelia by mohli uplatňovať len nárok na jednorazovú finančnú náhradu s odvolaním sa na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, táto jednorazová finančná náhrada by však patrila len tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého pozemku v momente vzniku vecného bremena (čo navrhovatelia 1/ až 6/ nie sú), teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t. j. k 01. 09. 1993, pričom takýto nárok sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá však márne uplynula dňa 01. 09. 1996. Tieto právne závery, na ktorých stavia odvolací súd, boli už predmetom posudzovania ústavným súdom v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí, preto nie je dôvod, aby odvolací súd sa od takýchto právnych záverov odchýlil. Z týchto dôvodov preto rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené ako vecne správne. Len pre úplnosť odvolací súd poukazuje, že pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, je rozsudok odvolacieho súdu komformný aj s rozhodnutím tohto súdu vo veci 15Co/86/2012-66 zo dňa 13. júna 2012 v obdobnej veci vedenej na návrh tých istých navrhovateľov proti iným odporcom. Odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že navrhovatelia sa v súdenej veci domáhali zaplatenia náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, pričom svoje vlastnícke právo preukazovali zápisom na LV č. XXXX (viď aj odvolanie navrhovateľov v bode II., druhý a tretí odsek), v ktorom sú zapísané iné pozemky než tie, na ktorých je predmetný bytový dom postavený. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 . Odvolací súd v súdenej veci dovolanie nepripustil (nevyslovil, že je dovolanie prípustné) vzhľadom k tomu, že rozhodnutie vo veci samej po právnej stránke nepovažoval za rozhodnutie zásadného významu, keď nezistil, že by v obdobných veciach rozhodovali súdy odlišne (viď napr. aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/10/2011 z 27. 06. 2011, v ktorej veci sťažnosť účastníka Ústavný súd rozhodnutím č. I. ÚS 1/2012 - 17 zo dňa 11. 01. 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom Ústavný súd v plnom rozsahu poukázal aj na obdobné závery vyslovené už vo svojom skoršom uznesení II. ÚS 506/2011-21 z 03. 11. 2011). Odporcovia I/, II/ boli v prvostupňovom konaní v celom rozsahu úspešní, a preto im okresný súd správne priznal náhradu trov prvostupňového konania podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a uložil navrhovateľom v 1/ až 6/ rade povinnosť zaplatiť náhradu trov konania advokátovi (právnej zástupkyni odporcov I/, II/) v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p.. V tomto smere odvolací súd len poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožňuje. Odporcovia I/, II/ boli v odvolacom konaní úspešní, preto podľa zásady úspechu v konaní v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v odvolacom konaní v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. majú právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktorú si uplatnili a vyúčtovali podaním z 19. 09. 2012. Odporcom I/, II/ patrí právo na náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej služby - podanie vyjadrenia k odvolaniu (§ 14 ods. 1 písm. b/, vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) v sume 9,13 EUR (základná sadzba tarifnej odmeny 18,26 EUR za 1 úkon - § 13 ods. 1 uvedenej vyhlášky - znížená na polovicu pri zastupovaní dvoch klientov - § 13 ods. 2 tej istej vyhlášky - plus 7,63 EUR náhrada hotových výdavkov, tzv. režijný paušál - § 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 35,02 EUR. O povinnosti navrhovateľov 1/ až 6/ nahradiť odporcom I/, II/ trovy odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 149 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu v pomere 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.