Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/55/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712206083 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6712206083.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Ľudovíta Bradáča a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jany Novotnej v právnej veci žalobkyne F.. K. N., bytom H. č. XXX, E., právne zastúpená JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom, so sídlom Humenné, ul. Kukurelliho 1505/52, proti žalovanému Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Špitálska 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. AA/2012/05553-OPHN zo dňa 19.03.2012 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného č. AA/2012/05553-OPHN zo dňa 19.03.2012 podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 574,62 Eur do 3 dní na účet jej právneho zástupcu JUDr. Františka Svatušku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo Zvolene č. B/2012/25155/H1/1 zo dňa 30.01.2012 a toto rozhodnutie potvrdil. V zákonom stanovenej lehote podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu žalobkyňa. Žiadala ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, nové rozhodnutie z dôvodu jeho nezákonnosti. V dôvodoch žaloby uviedla, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné, nakoľko žalovaný pri posúdení výšky príjmov pre nárok na dávku v hmotnej núdzi postupoval nesprávne, pretože jej jediným príjmom v čase rozhodovania bolo výživné na dve deti v celkovej výške 300,- Eur od otca týchto detí na základe rozsudku a teda príjem nepresahoval sumu životného minima vo výške 363,13 Eur. Uviedla, že do výšky príjmu nie je možné započítať sumu 100,- Eur na každé dieťa poukazovanú otcom detí na detské vkladné knižky na tvorbu úspor, pretože túto sumu na rozdiel od bežného výživného nemôže použiť na úhradu akýchkoľvek bežných potrieb maloletých detí, pretože naň potrebuje súhlas súdu, pričom tieto prostriedky nie je možné použiť na pokrytie bežných výdavkov. K žalobe žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť s poukazom, že vo veci rozhodoval v súlade so zákonom č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, pričom tento zákon jednoznačne stanovuje podmienky pre priznanie dávky v hmotnej núdzi, ktoré žalobkyňa ako žiadateľka jednoznačne nespĺňala. Krajský súd preskúmal vec podľa piatej časti I. a II. hlavy a z dôvodu ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z nasledovných dôvodov: Krajský súd v konaní zistil, že žiadateľka podala žiadosť o pomoc v hmotnej núdzi z dôvodu, že je nezamestnaná a evidovaná na úrade práce od 01.06.2011. Posledná dávka v nezamestnanosti jej bola vyplatená v mesiaci december 2011 a od januára 2012 je bez príjmu. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene boli maloleté deti H. a N. N. zverené do jej osobnej starostlivosti a otec maloletých detí bol zaviazaný prispievať na ich výživu v sume po 150,- na každé dieťa mesačne a ďalej po 100,- Eur na každé dieťa spolu s bežným výživným na tvorbu úspor, ktoré sa poukazujú na detské vkladné knižky. Žalovaný, ako i prvostupňový správny orgán v konaní vychádzali pri posudzovaní veci z toho, že príjem F.. N. ako žiadateľky dávky na základe uvedených právoplatných rozsudkov tvorí 300,- Eur mesačne a tvorba úspor v sume 200,- Eur mesačne, teda celkovo 500,- Eur a pričom životné minimum v zmysle zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime v platnom znení predstavuje za dané obdobie 363,13 Eur a to 189,83 Eur mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu a sumu 86,65 Eur mesačne, ak ide o nezaopatrené dieťa, teda v danom prípade žalobkyňa spolu s ňou posudzovanými osobami presahuje stanovený príjem 363,13 Eur mesačne a teda nebolo možné jej priznať dávku v hmotnej núdzi. Vychádzajúc z ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o rodine (zákon č. 36/2005 Z.z. v platnom znení) je potrebné aj sumu na osobitnom účte považovať za výživné, patrí do rozsahu výživného a teda je potrebné ho tiež považovať za príjem. Podľa § 1 zákona č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi v platnom znení tento zákon upravuje právne vzťahy pri posudzovaní hmotnej núdze občana a poskytovaní dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke, ktorých cieľom je spolu s jeho príjmami zabezpečiť základné životné podmienky a pomoc v hmotnej núdzi s prispením aktívnej účasti občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú základné životné podmienky na účely tohto zákona sú: jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Podľa § 2 zákona č. 599/2003 Z.z. hmotná núdza je stav, keď príjem občana, fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú nedosahuje životné minimum a občan a fyzické osoby, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú si príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z.z. za príjem sa na účely posudzovania hmotnej núdze, zabezpečenia základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi považuje príjem podľa osobitného predpisu, pričom podľa bodu 7 takýmto osobitným predpisom je § 4 zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime. Podľa § 4 ods. 1 zákona o životnom minime za príjem sa na účely určenia súm životného minima považujú sumy uvedené pod písmenami a) až i) citovaného ustanovenia, pričom ani v jednom z nich sa nenachádza výživné stanovené pre maloleté deti a to či už vo forme bežného mesačného výživného alebo tzv. úspor. Na základe hore citovaných zákonných ustanovení je možné jednoznačne konštatovať, že žaloba žalobkyne bola dôvodná, keď vychádzajúc z jej obsahu táto považovala za nelogické, aby sa pre účely určenia dávky v hmotnej núdzi považoval za jej príjem výživné určené pre jej maloleté deti. Hlavnou argumentačnou bázou medzi žalobkyňou i žalovaným v priebehu celého správneho konania bola najmä otázka tej časti výživného, ktorá v zmysle § 63 ods. 3 zákona o rodine bola určená na tzv. tvorbu úspor. Krajský súd však v kontexte tejto argumentácie vychádzal zo zásady, že výživné je v tomto zmysle nedeliteľné, že rozdiel medzi bežným výživným a výživným určeným v zmysle citovaného ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o rodine má rovnakú funkciu a to predovšetkým zabezpečiť primerané prostriedky na obživu a výchovu maloletých detí a možnosť určenia tzv. úsporovú časť je len účelová odlišnosť tohto výživného, preto potom nemohol považovať argument žalobkyne i obranu žalovaného ohľadne časti výživného určeného na úspory za právne relevantný k otázke posudzovania rozsahu žaloby vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. V zmysle citovaných ustanovení najmä § 5 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi a § 4 zákona o životnom minime je nesporné, že výživné v akejkoľvek forme nie je príjem, resp. nepovažuje sa za príjem na účely posudzovania hmotnej núdze a preto potom pokiaľ žalovaný tak učinil, je jeho rozhodnutie nezákonné v celosti a nemohol preto krajský súd inak ako ho v zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pričom v ďalšom konaní bude týmto vysloveným právnym názorom viazaný. Nakoľko žalobkyňa bola úspešná v konaní, krajský súd jej priznal i náhradu vyúčtovaných trov konania v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p. a tieto trovy zaviazal žalovaného uhradiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu. Celé trovy pozostávali z trov právneho zastúpenia, pričom právny zástupca žalobkyne vo veci vykonal dva hlavné úkony, kde za jeden úkon právnej služby podľa § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. mu prináleží 127,16 Eur, náhrada za stratu času 12,71 Eur za jednu polhodinu, pričom celková strata času predstavuje 24 polhodín a režijný paušál za dva úkony po 7,63 Eur, teda 15,26 Eur, spolu 574,62 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na tunajšom súde. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/), f/) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.