Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/516/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6804110752 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6804110752.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: G. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: X. XXXX/XX, XXX XX H., vedenej pod sp. zn.: EX 361/04 súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom, so sídlom Exekútorského úradu Moyzesova 34, Košice, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 292,77-Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca, číslo konania 6Er/279/2008-36 zo dňa 26.06.2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd konajúci ako súd exekučný zastavil exekúciu podľa § 57 ods.1 písm. a) zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“). V druhom výroku uznesenia oprávnenému uložil nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 121,61-Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti daného uznesenia. V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača bola spísaná dňa 06.12.2003 notárska zápisnica č. N 5293/2003, NZ 115517/2003. Dňa 30.06.2003 bola uzatvorená zmluva o úvere č.XXXXXXX, v ktorej povinný ako dlžník splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. V danej veci absentovalo uzatvorenie dohody o plnomocenstve medzi povinným a Mgr. Tomášom Kušnírom. Z úverovej zmluvy nie je jasné akú vôľu mienil povinný ako dlžník prejaviť podpísaním zmluvy o úvere, okrem jeho súhlasu s prijatím a vrátením poskytnutej sumy za zmluvne stanovených podmienok. Zmluvu o úvere povinný podpísal, samotné plnomocenstvo povinným ako dlžníkom však podpísané nie je. Nie je však zrejmé, či povinný tým mienil splnomocniť aj advokáta. V zmluve o úvere bolo plnomocenstvo spísané bez ďalšej prezentácie zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Na základe toho súd považuje prejav vôle povinného za neurčitý a v danej časti absolútne neplatný právny úkon. Naviac povinnému bola obmedzená slobodná voľba advokáta, nakoľko pri uzatvorení úverovej zmluvy bola použitá predtlač, kde v textovej časti na rovnakej strane, kde sa uzatvárajú zmluvné podmienky, je v samostatnej časti textu uvedený konkrétny advokát, ktorý má na základe plnomocenstva hájiť záujmy splnomocniteľa. Preto nemožno jednoznačne dospieť k záveru, že dlžník podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť dohodu o plnomocenstve. Nakoniec povinnému vyššie uvedeným postupom bola odňatá možnosť slobodnej voľby pri výbere svojho zástupcu. Vyššie uvedené potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 8 Sžo 17/2007. V predmetnej veci nebol preukázaný prejav vôle povinného uzavrieť s Mgr. Tomášom Kušnírom dohodu o plnomocenstve, nie je možné ani preukázať oprávnenie Mgr. Tomáša Kušníra spísať za povinného notársku zápisnicu, ktorá by mohla byť riadne vykonateľným exekučným titulom, a teda ani vyjadriť za povinného súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Predmetný exekučný titul nie je vykonateľný z dôvodu absencie súhlasu povinného s jeho vykonateľnosťou, a preto predmetnú exekúciu ex offo zastavil. Vzhľadom na zastavenie exekúcie, súd nerozhodoval o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Podľa § 203 ods.1 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške 121,61-Eur (súdny exekútor si vyčíslil odmenu pri zastavení exekúcie vo výške 142,82-Eur, ktorú súd krátil na sumu 121,61-Eur, a to pre duplicitné uplatnenie úkonov: prijatie návrhu na vykonanie exekúcie, jeho preštudovanie a zaevidovanie; spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie a výzvy zo strany súdneho exekútora aj podľa § 14 ods.1 písm. a) vyhlášky č.288/1995 Z.z. a pre skutočnosť, že náhrada za stratu času v zmysle vyhlášky č.288/1995 Z.z. patrí súdnemu exekútorovi bez ohľadu na počet zúčastnených osôb na úkonoch v mieste, ktoré nie je sídlom exekútorského úradu alebo jeho kancelárie). Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím predmetného uznesenia z nasledovných dôvodov: - všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie akoby bol exekučný titul zrušený, k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu s výsledkom absolútnej nerozpornosti, - bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi, práve notár napráva takéto situácie napríklad v prípade neúmerne vysokých úrokov v zmluvách o pôžičke, neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, nie exekučný súd, - z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje, - exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako exekučným titulom nakladať ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti, - exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, - exekučný súd svojim postupom porušil princíp rovnosti zbraní, s negatívnym dopadom pre oprávneného, - plnomocenstvo vôbec nebolo možné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože nebolo zmluvným ustanovením, a preto nebolo možné naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „OZ“). V závere odvolania oprávnený navrhol, aby súd napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Odvolaciemu súdu bol spolu s podaným odvolaním doručený aj návrh oprávneného zo dňa 24.8.2012 na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili. Napadnuté rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4 O.s.p.). Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu danom § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods.1, ods.2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že súčasťou návrhu na vykonanie exekúcie bol exekučný titul - notárska zápisnica č. N 5293/2003, NZ 115517/2003 spísaná dňa 06.12.2003 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom generála Svobodu 1069/4, Partizánske, na žiadosť Mgr. Bruna Žlnaya, substitúta advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, konajúceho na základe plnej moci za povinného, ktorý požiadal, aby do notárskej zápisnice bolo spísané osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z.. V uvedenej notárskej zápisnici splnomocnený zástupca povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 12301,-Sk (408,32-Eur), vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25% denne od 25.10.2003 do zaplatenia; pričom vyhlásil, že tento vyššie uvedený dlh splatí k rukám oprávnenej osoby do 15.12.2003. V opačnom prípade súhlasí s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 30.06.2003 vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods.2 zákona č.233/1995 Z.z. na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva. Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil, pretože aj podľa odvolacieho súdu podpisom zmluvy o úvere zo strany povinného nie je preukázaný prejav jeho vôle uzatvoriť s Mgr. Tomášom Kušnírom dohodu o plnomocenstve a taktiež možnosť prejavu jeho slobodnej vôle pri výbere advokáta, a teda Mgr. Tomáš Kušnír, resp. Mgr. Bruno Žlnay nemal oprávnenie za povinného spísať notársku zápisnicu (ktorá by mohla byť spôsobilým exekučným titulom) a následne súhlasiť s jej vykonateľnosťou. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení okresného súdu, na ktoré poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza aj ďalšie dôvody, ktorými zároveň reaguje na relevantné námietky v odvolaní. Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť aj rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa § 31 ods. 4 OZ ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu. Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Krajský súd mal v konaní preukázaný rozpor záujmov povinného a zástupcu. Predmetná zmluva o úvere bola vypracovaná ako predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. Tomáš Kušnír, t.j. pri uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu. Ak oprávnený takto postupoval a určil dopredu osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, spochybňuje to základný predpoklad pri udelení plnej moci, že splnomocnenec bude konať v záujme povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri vypĺňaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným, čo má za následok obhajovanie záujmov oprávneného v súvislosti s vymáhaním jeho pohľadávok. Podľa § 323 ods.1 Obchodného zákonníka (ďalej aj ako „OBZ“), ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Podľa § 574 ods.2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Inštitút uznania záväzku je jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon ako podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku, bližšie však tento pojem nevymedzuje. Nevyhnutnými zložkami uznania sú dôvod a výška záväzku. Pri takejto interpretácii nie je obsahový rozdiel medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku. Uznanie záväzku je potrebné kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uzná za svoj určitý záväzok, čím potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii záväzku zaťažuje dlžníka. Uznať dlh alebo záväzok je teda právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Z predmetného ustanovenia obchodného zákonníka teda vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda (resp. zmluvné zastúpenie ako dvojstranný právny úkon, ktorý vznikol v deň uzatvorenia zmluvy o úvere) je preto neplatná podľa § 39 OZ s poukazom na § 574 ods.2 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak teda v čase uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný v tom čase nemohol realizovať svoje právo dlh uznať alebo neuznať, a preto nemohol následne povinný ani splnomocniť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na uvedené právo. Povinnosťou súdu je v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku prihliadať na tieto skutočnosti ex offo. Na základe exekučného titulu, ktorý vznikol z absolútne neplatného právneho úkonu (nie je možnosť konvalidácie) je potrebné exekúciu zastaviť, pre absenciu relevantného exekučného titulu. Na základe uvedených skutočností aj odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplaného plnomocenstva podľa § 39 OZ, je neplatné aj vyhlásenie Mgr. Tomáša Kušníra, resp. Bruna Žlnaya pred notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom o uznaní dlhu povinným v prospech oprávneného a o súhlase s vykonateľnosťou. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona, pôsobí voči každému, nepremlčuje sa a súd na ňu prihliada ex offo. Odvolací súd opiera rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov. Záver súdov o neprípustnosti vedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov) je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému dospela ustálená rozhodovacia prax súdov. Odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs Grécko z 29. Mája 1997, Higgins vs Francúzsko z 19. Februára 1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom ktorého bolo konštatovanie o neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd, na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím argumentom. Odvolací súd sa stotožňuje aj s výrokom uznesenia okresného súdu, týkajúcim sa náhrady trov exekúcie, nakoľko zastavenie exekúcie bolo zavinené oprávneným v dôsledku materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu, pričom ani samotný oprávnený vo svojom odvolaní jemu uloženú povinnosť nahradiť trovy exekúcie ako aj výšku trov exekúcie nijako nenamietal. Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody, a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa 26. júla 2012. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 O.s.p. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky v odvolaní, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. ( v samostatnom návrhu na prerušenie konania). Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z obidvoch dôvodov. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.