Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/189/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6804110882 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6804110882.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO : 36 864 421, proti povinnej C. I., nar. XX. XX. XXXX, J.. G. XXX/X, XXX XX S., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom, Exekútorský úrad Košice, Moyzesova 34, 040 01 Košice, pod sp. zn. EX 532/04, pre vymoženie pohľadávky v sume 159,33 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 6Er/1759/2008-26 03. 05. 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . Návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu vykonávanú pod sp. zn. EX 532/04 podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) a zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 99,55 eur. Súd konštatoval, že notárska zápisnica, na podklade ktorej sa oprávnený domáha nároku voči povinnému, nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože absentuje súhlas povinného s obsahom notárskej zápisnice a s jej vykonateľnosťou. V zmluve o úvere dlžník síce splnomocnil konkrétneho advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ale bez uzavretia dohody o plnomocenstve medzi povinným a advokátom, pretože z úverovej zmluvy nie je jasné, akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy dňa 01. 08. 2003 a samotné plnomocenstvo však dlžníkom podpísané nie je. Exekučný súd vo svojom rozhodnutí poukázal aj na rozpor záujmov zastúpeného so zástupcom. Pri uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby zástupcu, pretože zo zmluvy o úvere je zrejmé, že v zmluve bola použitá predtlač ktorá obsahovala meno splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra. Súd potom konštatoval, že notárska zápisnica, ako predložený exekučný titul, nespĺňa materiálne a formálne predpoklady, aby sa mohla stať spôsobilým exekučným titulom a vzhľadom na takýto právny záver, exekúciu ako nezákonne vedenú ex offo zastavil a s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku rozhodol o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 99,55 eur, nakoľko zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, ktorý navrhol vykonanie exekúcie na podklade nevykonateľného exekučného titulu. O výške trov exekúcie súd rozhodol v súlade s príslušnými ustanoveniami Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne a vo viacerých smeroch prezentuje svoje výhrady voči uzneseniu súdu. Namieta predovšetkým nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd, konajúci z pozície exekučného súdu, je v oblasti prieskumu notárskej listiny limitovaný ustanovením § 36 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej Notársky poriadok), pretože bol povinný predovšetkým notár pri výkone verejnej moci ex offo posúdiť súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi (§ 36 ods. 1 Notárskeho poriadku). Pokiaľ teda notár neodmietol vykonať úkon, zanikla podľa názoru oprávneného právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade notárskeho úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Oprávnený poukázal v tejto súvislosti aj na ustanovenie § 43 ods. 1 Notárskeho poriadku. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť a všeobecný súd nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z notárskej zápisnice. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Notársky poriadok zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné úkony notára právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný. Všeobecný súd nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený ďalej v dôvodoch odvolania poukázal na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Nie je prípustné, aby exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a oprávneným na druhej strane. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/ EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Oprávnený ďalej namieta, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou notárskej činnosti), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a nemal možnosť sa k nim vyjadriť, prípadne sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Exekučným súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a porušil tak zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré súd plnomocenstvo vyhlásil za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, pre rozpor so zákonom. Povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, udelením plnomocenstva povinný len preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice. Povinný navyše mohol toto plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Udelené plnomocenstvo preto nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, navyše oprávnený argumentuje, že udelené plnomocenstvo je dostatočne určité a zrozumiteľné. Nesúhlasí ani so záverom súdu, že povinný splnomocnil zástupcu v čase, kedy dlh neexistoval. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť dlh/záväzok uznať v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy. Taktiež nemá podklad záver súdu, že sa povinný vzdal týmto úkonom svojho práva. Žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice. Oprávnený sa nestotožňuje ani s dôvodmi súdu, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal zápisnicu, ktorá je v jeho neprospech. Zástupca povinného bol na základe plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice a skôr by bolo porušením jeho povinnosti, ak by túto úlohu nesplnil a zápisnicu by v mene povinného nespísal. Nesúhlasí ani s názorom súdu, že záujmy povinného boli v rozpore so záujmami zastúpeného. Povinný udelil plnomocenstvo nie bežnej civilnej osobe, ale advokátovi, ktorý je pri výkone právnych služieb nezávislý. Taktiež oprávnený nesúhlasí so záverom, že notárska zápisnica, ako exekučný titul, musí byť spísaná nielen s povinným, ale aj s oprávneným. Takýto záver nemá zákonné opodstatnenie a je v rozpore aj so súdnou úpravou, pričom oprávnený poukázal na uznesenie NS SR sp.z. 3Co 7/2007. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou podaného návrhu na vykonanie exekúcie. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril iba súdny exekútor. S právnym názorom v rozhodnutí prvostupňového súdu súhlasil a navrhol, aby odvolací súd odvolaniu oprávneného nevyhovel. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212 ods.1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. l a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Revúca. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - notárskej zápisnice so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul (a to akýkoľvek, ktorý pripúšťa ustanovenie § 41 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku) počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorom je vyznačená oprávnená a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas splnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma rovnako ako pri iných vykonateľných rozhodnutiach, ktoré sú spôsobilými exekučnými titulmi. Formálna stránka spočíva v dodržaní náležitostí notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je predpísaná priamo Exekučným poriadkom v ustanovení § 41 ods. 2 písm. c/ EP. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných predpisov procesného práva, sa uplatňujú obdobné kritéria, a preto záver o ich splnení alebo nesplnení (formálnych a materiálnych náležitostí) sa v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Odvolací súd v súvislosti s argumentom oprávneného o nedostatku právomoci exekučného súdu preskúmavať notársku zápisnicu poznamenáva, že závery o povinnosti (nielen oprávnenosti) exekučného súdu venovať náležitú pozornosť formálnym a materiálnym náležitostiam notárskej zápisnice, pokiaľ má byť uznaná za spôsobilý exekučný titul, vyplývajú z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 4Cdo 267/2007 zo dňa 18.12.2007), ako aj z nálezov a uznesení Ústavného súdu SR (napr. nález I. ÚS 5/2000 zo dňa 13.07.2000). V predmetnom náleze naviac Ústavný súd vyslovil osobitný akcent na dôsledné skúmanie notárskej zápisnice v exekučnom konaní, keď vyslovil, že je nutné uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici, ako exekučnému titulu, nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva, tak ako je to v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu. Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s dôrazom na údajné porušenie ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprípustnosti vedenia exekúcie dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre taký právny záver, aký súd vyvodil, sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere a notárskej zápisnice, ako exekučného titulu a nie je tak možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá zákonné ani skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta posledná, § 58 ods. 4 Exekučného poriadku) a preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania. Pokiaľ ide o ďalšie argumenty oprávneného obsiahnuté v odvolaní (poukazujúce na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, polemizujúce o správnosti právneho posúdenia plnomocenstva ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z hľadísk a kritérií spotrebiteľského vzťahu vyplývajúce z ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa ust. § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), odvolací súd sa nimi osobitne zaoberať nebude, nakoľko sú z hľadiska preskúmania správnosti napadnutého uznesenia bezpredmetné. V odôvodnení uznesenia exekučný súd právnu úpravu Európskeho spoločenstva, ani judikatúru Súdneho dvora ES neaplikoval, ani udelené plnomocenstvo neposudzoval z hľadísk spotrebiteľského práva podľa ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže neprípustnosť vedenia exekúcie vyvodil na odlišnom právnom posúdení. Odvolacie dôvody v tejto časti tak smerujú zjavne voči inému súdnemu rozhodnutiu. Exekučným titulom v danej veci je Notárska zápisnica sp. zn. N 5496/2003, NZ 34183/2005 zo dňa 13. 12. 2003, spísaná JUDr. Ondrejom Ďuriačom, notárom so sídlom v Partizánskom. Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) reálne v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. V tomto smere za daných konkrétnych okolností neobstojí ani argument o nezávislom postavení advokáta. Exekučný súd správne poukázal na dohodu o plnomocenstve v zmysle ustanovenia § 23 Občianskeho zákonníka a právne dôsledky z toho plynúce, ako aj na právo povinného (dlžníka) na slobodnú voľbu svojho zástupcu, čo dodržané nebolo, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Navyše dodáva, že už len samotná skutočnosť, že súdom je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že konkrétny oprávnený - Pohotovosť - vo všetkých zmluvách o úvere priamo v predtlači mal už vopred zakomponované udelené plnomocenstvo dlžníka len tomuto jedinému konkrétnemu advokátovi, naznačuje určitú väzbu oprávneného a konkrétneho advokáta, čo spochybňuje jednak predpoklad slobodnej voľby, resp. výberu právneho zástupcu dlžníka, ako aj nestrannosť a objektívnosť takéhoto právneho zástupcu pri hájení záujmov dlžníka pri výkone právnych úkonov vyplývajúcich z udeleného plnomocenstva a nedodržanie zákonnej podmienky zastúpenia v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zastupovať iného medzi iným nemôže ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Je potrebné v tejto súvislosti spomenúť i zásadnú skutočnosť, že povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Už len všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v odvolaním napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Súd po tom, čo exekúciu zastavil, pokiaľ rozhodoval o trovách zastavenej exekúcie, správne vyhodnotil procesné zavinenie oprávneného, ktorý sa nezákonne domáhal vedenie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu a uložil mu povinnosť nahradiť trovy povereného súdneho exekútora s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Výška uloženej povinnosti náhrady trov exekúcie odvolateľom namietaná nebola. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Po uplynutí odvolacej lehoty zaslal oprávnený okresnému súdu podanie z 26. 7. 2012 označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Neuznal právnu argumentáciu exekučného súdu. Dojednaním o plnomocenstve povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Okrem toho povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Exekučný súd nekonkretizoval, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný súd sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Jednotlivé ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán resp. účastníkov následného sporového konania, ale v celom jej znení (čl. 4 ods. 1 smernice). Preto je podľa názoru oprávneného nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohoto sporu Súdny dvor EÚ. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR. Ust. vnútroštátneho práva (najmä §§ 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, §§ 44 ods. 2, 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a §§ 31, 37, 39 a § 52 a nasl. OZ) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadradená. S poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty navrhol prerušenie konania za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení: „1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Súčasne prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Na uvedenom základe potom krajský súd posudzoval oprávneným formulované prejudiciálne otázky. K prvej otázke, krajský súd uvádza, že napadnutým uznesením okresný súd nevyslovil právny názor, že predmetné plnomocenstvo (ktoré je obsahom zmluvy o úvere zo dňa 09.11. 2004) je neprijateľnou podmienku zmluvy podľa ust. § 53 ods. 1 OZ resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a súd z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v typovej zmluve o spotrebiteľskom úvere toto plnomocenstvo ani neposudzoval. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd plnomocenstvo udelené dňa 09. 11. 2004 povinným (dlžníkom z úveru) Mgr. Tomášovi Kušnírovi na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu skúmal z hľadiska iných kritérií (najmä či je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú - v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému) a to podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov týkajúcich sa zastúpenia účastníka pri právnom úkone a týkajúcich a neplatnosti právneho úkonu. Exekučný súd v tomto procese aplikoval výlučne právo Slovenskej republiky, zákonné ustanovenia, kde v súdnej praxi niet pochýb o ich výklade - aj na základe existujúcej konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ide o aplikáciu zákonných ustanovení kde sa nevyskytuje prvok úniového práva a nie je potrebné, obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ o výklade a aplikácii úniového práva, teda ani s otázkou, akú formuloval pod bodom 1/ odvolateľ, ktorá nemá základ v prejednávanej veci a nie je ani spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad úniového práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu otázka odvolateľa nesmeruje. Pre rozhodnutie súdu nie je relevantná ani druhá otázka, pretože prejednávanú vec po stránke právnej nedeterminuje. Odvolateľ sa snažil získať odpoveď, „či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“. Krajský súd poukazuje na to, že v odôvodnení predmetného uznesenia exekučného súdu niet žiadnej zmienky o aplikácii cit. smernice o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ďalej k tejto otázke uvádza, že Exekučný poriadok aj vo fáze výkonu rozhodnutia pripúšťa možnosť posudzovať neprípustnosť exekúcie s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o neprípustnosti, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Podľa exekučného poriadku je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Použitie uvedených právnych postupov má za následok, že pohľadávku oprávneného voči povinnému nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a tento postup nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. V prejednávanom prípade nie je daná zákonný dôvod obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto krajský súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.