Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/421/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6804111995 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6804111995.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,821 08 Bratislava, IČO:36 864 421, proti povinnej: I. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/X, XXX XX U., t.č. bytom T. XXX, XXX XX T., vedenej pod sp. zn. EX 1872/04-2 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad Borovianska 17, Zvolen pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 569,61 EUR s prísl., o návrhu na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 4Er/1795/2008-20 z 06. júna 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Revúca č. k. 4Er/1795/2008-20 z 06. júna 2012 p o t v r d z u j e. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Revúca (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č. k. 4Er/1795/2008-20 z 06. júna exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. a/ zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Druhým výrokom súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V predmetnej veci bola exekučným titulom, na podklade ktorého sa exekúcia vykonávala, notárska zápisnica č. N 660/2004, NZ 12875/2004 spísaná dňa 15.02.2004 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Exekučný súd preskúmal exekučný titul a zistil, že v predmetnej notárskej zápisnici Mgr. Tomáš Kušnír ako zástupca povinnej vyjadril záväzok povinnej splatiť oprávnenému dlh vyplývajúci zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX, ktorá bola uzatvorená medzi oprávneným a povinnou dňa 26.08.2003. Exekučný súd uviedol, že nebol riadne splnený jeden zo základných predpokladov materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice, ktorým je súhlas povinnej s obsahom notárskej zápisnice a s jej vykonateľnosťou. Zo zmluvy nie je jasné, akú vôľu mienila dlžníčka prejaviť podpísaním zmluvy, pričom samotné plnomocenstvo však dlžníčkou podpísané nie je. Dlžníčka týmto postupom bola odňatá možnosť slobodnej voľby pri výbere svojho zástupcu. Exekučný súd dospel k záveru, že predmetný exekučný titul nie je vykonateľný z dôvodu absencie súhlasu povinnej s jeho vykonateľnosťou, a preto exekúciu zastavil. Proti rozhodnutiu exekučného súdu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ O.s.p.“), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal na ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti ( ďalej len „ Notársky poriadok“) a uviedol, že bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám vykonáva činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží. Exekučný súd musí s exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.. Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu ( oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36,§38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, pričom práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 ods. 1 OZ. Namietal, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Odvolateľ namietal, že tvrdenie exekučného súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti, posúdil exekučný súd nesprávne, nakoľko nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust. § 574 ods. 2 OZ v nadväznosti na ust. § 39 OZ. Povinný mohol kedykoľvek udelené plnomocenstvo odvolať, pričom toto právo nevyužil. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil a teda neprekročil udelené plnomocenstvo. Poukázal na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a uviedol, že povinný udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie bežnej osobe, ale advokátovi. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Co 7/2007 a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. V závere uviedol, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Dňa 23. augusta 2012 bolo doručené odvolaciemu súdu podanie oprávneného zo dňa 26. júla 2012 označené ako návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinný a ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili. Napadnuté rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 O.s.p.. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu danom § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 26.08.2003. V zmluve vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný (dlžník) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, aby vo forme notárskej zápisnice uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 15.02.2004 bola notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom v Partizánskom, spísaná notárska zápisnica N 660/2004, NZ 12875/2004 v bode 3 ktorej Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej plnej moci zo dňa 02.01.2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra, konajúci na základe splnomocnenia tvoriaceho súčasť tejto notárskej zápisnice vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 21026,- Sk. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi priamo v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom povinného, preto Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej plnej moci zo dňa 02.01.2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného. Z obsahu zmluvy o úvere uzatvorenej medzi dlžníkom vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene advokát Mgr. Tomáš Kušnír uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. na celý majetok povinného do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Vzhľadom k tomu, že dvojstranný právny úkon zastúpenia medzi povinným a Mgr. Tomášom Kušnírom vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, t.j. v čase, keď ešte žiaden dlh neexistoval, a keď bolo možné len do budúcna predpokladať, že by dlh mohol vzniknúť, krajský súd sa zaoberal jednak tým, či advokát Mgr. Tomáš Kušnír bol splnomocnený na úkony v takom rozsahu, ako ich vykonal, a to či zmluvné zastúpenie medzi ním a povinným nie je absolútne neplatné. V zmluve o úvere si účastníci dohodli, že ich zmluvný vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Inštitút uznania záväzku je jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon ako podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku, bližšie však tento pojem nevymedzuje. Nevyhnutnými zložkami uznania sú dôvod a výška záväzku. Pri takejto interpretácii nie je obsahový rozdiel medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku. Uznanie záväzku treba kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý sa adresuje veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uzná za svoj určitý záväzok, čím potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Zákonným dôsledkom uznania záväzku je právna domnienka, ktorá je vyvrátiteľná, že záväzok v čase uznania existoval. Uznať dlh alebo záväzok je teda právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Z citovaného ustanovenia Obchodného zákonníka vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda je preto neplatná s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka v spojitosti aj s § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak teda v čase uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný nemohol v tom čase ani realizovať svoje právo dlh uznať alebo neuznať. Z tohto dôvodu potom nemohol povinný ani splnomocniť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na uvedené právo. Krajský súd ďalej poukazuje aj na rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu. V danom prípade je zrejmé, že povinný (dlžník) nemal možnosť výberu zástupcu, pretože z obsahu spisu, ako aj ďalších spisov oprávneného vyplýva, že zmluva o úvere bola vypracovaná už ako predtlač, ktorú používa oprávnený pri uzatváraní zmlúv o úvere a pretlač už obsahuje aj meno splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra. Ak teda oprávnený postupoval uvedeným spôsobom a dopredu určil osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, bola spochybnená podstata a základný predpoklad udelenia plnej moci v tom, aby splnomocnenec hájil záujmy povinného. Z tohto dôvodu ak zmluvné zastúpenie je neplatný právny úkon, nemohol potom Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej plnej moci zo dňa 02.01.2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra svojím konaním ani uznať dlh povinného čo do dôvodu aj výšky, a ani súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ako už bolo vyššie uvedené, titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku bola notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie listina spísaná notárom, ktorá spĺňa náležitosti stanovené na spisovanie notárskych zápisníc podľa zákona č. 323/1992 Zb. (notársky poriadok), a ktorá má charakter verejnej listiny. Podľa notárskej zápisnice je možné nariadiť exekúciu vtedy, ak spĺňa nielen náležitosti ustanovené na spisovanie notárskych zápisníc notárskym poriadkom, ale aj náležitosti uvedené v ustanovení § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, okruh účastníkov notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu výslovne neoznačuje. V danom prípade krajský súd vychádzal z toho, že notárska zápisnica so súhlasom vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach a povinnostiach, na základe ktorého môže veriteľ vymáhať od dlžníka splnenie povinnosti cestou exekúcie bez toho, aby musel mať iný titul. Odvolací súd dospel k záveru, že takáto notárska zápisnica musí byť spísaná priamo s osobou povinnou, ako aj osobou oprávnenou. Danej požiadavke môže byť vyhovené tým, že tieto osoby budú účastníkmi jediného zápisu, keď notárska zápisnica bude spísaná za prítomnosti obidvoch účastníkov alebo pokračovaním v notárskej zápisnici, alebo tak, že k prejavu vôle spísanej v notárskej zápisnici len s jednou z uvedených osôb pristúpi formou samostatnej notárskej zápisnice aj druhá osoba. V tomto kontexte krajský súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR spisová značka 1 ÚS 5/2000 zo dňa 13.07.2000. V danom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného, a z tohto dôvodu, s poukazom na vyššie uvedené nespĺňa požiadavky, ktoré na notársku zápisnicu ako spôsobilý exekučný titul kladie ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Z notárskej zápisnice ani nevyplýva, že by povinná osoba s vykonateľnosťou súhlasila. Okrem toho dohoda o plnomocenstve uzatvorená medzi povinným a Mgr. Tomášom Kušnírom je absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a preto aj z tohto dôvodu nemôže byť notárska zápisnica spôsobilým exekučným titulom. Odvolacie námietky oprávneného považoval súd za neopodstatnené. Súd mal za to, že exekučný súd v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, a to na návrh účastníka, alebo aj bez návrhu. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti, môže aj bez návrhu exekúciu zastaviť. Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd opiera svoje rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. Záver súdov o neprípustnosti exekúcie v obdobných veciach ( bez zmeny právneho prostredia - právnej úpravy, judikatúry) nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť prípustná, pretože čo i len jeden súdmi uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo ( na základe akých dôvodov) je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v prejednávanej veci, nové argumenty „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument ( Georgidias vs. Grécko z 29.5.1997, Higgins vs. Francúzsko z 19.02.1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom ktorého bolo konštatovanie neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil a poukázal na ne. Preto sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím argumentom. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.