Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13CoE/294/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6804112504 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6804112504.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému E. B., nar. XX. X. XXXX, bytom XXX XX K., R. XXXX/X, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorského úradu 060 01 Zvolen, Borovianska 17, vedenej pod sp. zn. EX/2999/2004, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 3Er/1801/2008-19 zo dňa 10. 10. 2012, takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zastavil exekúciu a vo výroku, ktorým uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 34,34 Eur, p o t v r d z u j e . Odvolanie oprávneného proti výroku, ktorým okresný súd rozhodol, že povinný nemá právo na náhradu trov exekúcie, o d m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením, ktoré vydala vyššia súdna úradníčka, okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zastavil v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej aj „EP“). V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučným titulom je notárska zápisnica N 371/2004, NZ 29052/2004 zo dňa 3. 4. 2004, v ktorej zástupca povinného vyjadril právny záväzok povinného splatiť oprávnenému dlh vyplývajúci z úverovej zmluvy č. 6290055 zo dňa 9. 12. 2003. Súd preskúmal notársku zápisnicu a predmetnú zmluvu o úvere a zistil, že v danej veci nebol splnený jeden zo základných predpokladov materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. c/ EP, ktorým je súhlas povinného s obsahom notárskej zápisnice a s jej vykonateľnosťou. Nebolo zistené uzavretie dohody o plnocenstve medzi povinným a Mgr. Tomášom Kušnírom, lebo z úverovej zmluvy nie je jasné, akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy. Povinný podpísal len zmluvu, nie samotné plnomocenstvo. Prejav vôle povinného je preto neurčitý a v tejto časti neplatný. Nedostatkom predmetného právneho úkonu je aj to, že bola obmedzená slobodná voľba právneho zástupcu. Pri uzatváraní úverovej zmluvy bola použitá pretlač, kde v textovej časti na rovnakej strane, kde sa uzatvárajú zmluvné podmienky, je v samostatnej časti textu uvedený konkrétny advokát, ktorý má na základe splnomocenstva hájiť záujmy splnomocniteľa. Preto nemožno dospieť k záveru, že dlžník podpísaním zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve. Dlžníkovi takýmto postupom bola odňatá možnosť slobodnej voľby pri výbere svojho zástupcu. Preto notárska zápisnica, na podklade ktorej sa vedie exekúcia, nie je vykonateľný exekučný titul z dôvodu absencie súhlasu povinného s jej vykonateľnosťou. O trovách exekúcie rozhodol okresný súd s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 EP a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Ďuricovi trovy exekúcie, lebo k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného. Exekučný súd priznal súdnemu exekútorovi podľa príslušných ustanovení vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov ako oprávnene uplatnené trovy exekúcie v sume 34,34 Eur. Povinnému náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Vytýkal súdu, že sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu neprináleží. Exekučný súd nie je „legitímne schopný“ vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, lebo exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom „s výsledkom absolútnej nerozpornosti“ v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP. Exekučný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu limitovaný ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. Oprávnený ďalej uviedol, že bolo povinnosťou notára pri výkone verejnej moci ex offo posúdiť súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súlad so zákonnom a dobrými mravmi. Notár, ako právne vzdelaná osoba, je spôsobilý posúdiť, či požadovaný úkon odporuje zákonu alebo ho obchádza. Ani chýbajúcu právnu úpravu, nemôže súd nahrádzať svojimi rozhodnutiami. S poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu, konkrétne uznesenie sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06 uviedol, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka (povinného) v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., v zmysle ktorého súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zásadu zákazu diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Nie je možné objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Podľa názoru oprávneného súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“) a poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné. Okresný súd bez vypočutia oprávneného rozhodol o jeho právnom postavení, pričom nemal možnosť vyjadriť sa a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave. V prípade, a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, podľa oprávneného uvádza, že udelené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“), resp. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, pričom neprijateľnosť podmienky vidí v hrubom nepomere medzi právami a povinnosťami v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom mohol plnomocenstvo kedykoľvek odvolať. Uzavreté plnomocenstvo nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 OZ. Je aj dostatočne určité a zrozumiteľné. Súd tiež nesprávne konštatoval, že povinný udelil plnomocenstvo v čase, keď dlh neexistoval. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh v čase jeho vzniku. Nie je správny ani záver, že zástupca povinného zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu v jeho neprospech. Tento záver nevyplýva z vykonaného dokazovania, ide len o domnienku a subjektívny názor súdu. Poukázal aj na ust. § 41 ods. 2 písm. c/ EP, podľa ktorého osoba povinná a oprávnená majú byť v notárskej zápisnici vyznačené. Nie je potrebné, aby notárska zápisnica bola úkonom oboch osôb s poukazom aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Co 7/2007 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. Naviac otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, súd posudzoval, keď poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Neexistujú iné dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne a ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Zároveň v podanom odvolaní podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, konkrétne na uznesenie z 14. 3. 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12. Opätovne uviedol, že súd posúdil plnomocenstvo v zmluve o úvere za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa bez náležitého zdôvodnenia. Namietal, že súd sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa jeho názoru je nutné požiadať Súdny dvor EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, lebo v prílohe smernice nie je výslovne uvedené, že splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocní fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, treba považovať za nekalú podmienku. Žiadal preto predložiť Súdnemu dvoru EÚ dve prejudiciálne otázky, a to konkrétne, či „je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorý dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?“ A či „je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo aby alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil uvedené prejudiciálne otázky. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca uviedol, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.sp., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zastavil exekúciu a vo výroku, ktorým uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 34,34 Eur podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil; odvolanie oprávneného proti výroku, ktorým okresný súd rozhodol, že povinný nemá právo na náhradu trov konania podľa § 218 ods. 1, písm. b/ O.s.p. odmietol. Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd uvádza: Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 EP. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie (výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. „Pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za kvalifikované, teda opodstatnené a právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Z obsahu podaného odvolania ako aj podania, v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie konania, je zrejmé, že časť odvolacích námietok ako aj navrhované prejudiciálne otázky sa netýkajú predmetného uznesenia. Okresný súd pokiaľ exekúciu, z dôvodu nevykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu zastavil, neaplikoval ustanovenia týkajúce sa ochrany práv spotrebiteľa, a ani Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Plnomocenstvo udelené povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi v úverovej zmluve súd právne neposúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na oprávneným predloženú druhú prejudiciálnu otázku odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade naplnenia zákonných podmienok, okresný súd môže svojím rozhodnutím zastaviť prebiehajúcu exekúciu. Takéto rozhodnutie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 Charty o práve na spravodlivý proces. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že zmluva o úvere č. 6290055 medzi oprávneným, ako veriteľom, a povinným, ako dlžníkom, bola uzavretá dňa 9. 12. 2003 (č.l. 6 p.v. spisu). V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je obsiahnutá formulácia, z ktorej vyplýva, že dlžník splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na to, aby v jeho mene uznal záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Dňa 3. 4. 2004 bola pred notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou spísaná notárska zápisnica N 371//2004, NZ 29052/2004, v bode 3, ktorej Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej plnej moci zo dňa 2. 1. 2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra vyhlásil, že v mene povinného uznáva voči oprávnenej osobe dlh v celkovej sume 19 525,- Sk vtedy platnej meny, čo do jeho základu a výšky vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne od 8. 2. 2004 do zaplatenia, ktorý splatí v lehote do 13. 4. 2004. V opačnom prípade súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, že plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi povinným priamo v zmluve o úvere nie je platným jednostranným právnym úkonom povinného, pretože dlžník nemohol zasiahnuť do navrhovaného obsahu zmluvy a vzhľadom na jej predtlačenú formu nemohol povinný ovplyvniť ani výber svojho zástupcu. V čase uzavretia úverovej zmluvy nemal oprávnený žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinný dal plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávneným na právny úkon, ktorý v budúcnosti môže ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu len so súhlasom povinného (dobrovoľne). Povinný teda platne nesplnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra na svoje zastupovanie. Notárska zápisnica nie je exekučným titulom aj preto, že o jej spísanie za povinného nepožiadal notára advokát Mgr. Tomáš Kušnír (ak by sme uznali platnosť plnomocenstva), ale len advokátsky koncipient Mgr. Bruno Žlnay, hoci tento nebol v „Splnomocnení“, ktoré je uvedené v úverovej zmluve, spomenutý ako možná ďalšia osoba, ktorá môže advokáta zastúpiť. Z ustanovenia § 12 zákona číslo 132/1990 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky koncipient advokáta môže zastúpiť len pri jednotlivých úkonoch a to nikdy proti vôli klienta. Správne sa preto už pri uzatváraní zmluvy o zastúpení advokátom klient má advokátom informovať, či za advokáta môže konať aj koncipient a súhlas klienta je potom obsiahnutý v udelenom plnomocenstve pre advokáta. V súdenej veci advokát Mgr. Tomáš Kušnír nepostupoval správne aj preto, že substitučné plnomocenstvo nebolo udelené v konkrétnej veci konkrétneho klienta, ale ako tzv. univerzálne bez akejkoľvek špecifikácie a k tomu ešte pred „udelením“ plnomocenstva klientom advokátovi (už dňa 02. 01. 2003). „Univerzálne“ substitučné plnomocenstvo je neplatné. Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom, táto skutočnosť nie je prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 EP). Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým rozhodnutím, ktoré by podľa ust. § 159 ods. 3 O.s.p. tvorilo prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Na základe uvedeného odvolací súd námietku oprávneného, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol, považoval za nedôvodnú, rovnako ako námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdila notárka JUDr. Jarmila Kováčová pri spisovaní notárskej zápisnice, keďže súd nie je viazaný názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice. Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal náležité dokazovanie, pretože v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Pre vyslovený záver okresného súdu, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a notárskej zápisnice. V rozsahu podaného odvolania odvolací súd preskúmal aj výrok rozhodnutia o trovách exekúcie pričom zistil, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď o trovách exekúcie rozhodoval podľa § 200 ods. 1, § 203 ods. 1 EP a na náhradu trov súdneho exekútora zaviazal oprávneného, ktorý procesne zavinil zastavenie exekúcie. Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými skutočnosťami rozhodnutie nedôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne v celom rozsahu potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.