Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16CoPr/8/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6804114276 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6804114276.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľky A. K., narodenej XX. XX. XXXX, bytom Y., ul. X. Q. č. XXX/XX,. zastúpenej splnomocneným advokátom JUDr. Alexandrom Milkom, Advokátska kancelária 048 01 Rožňava, Cyrila a Metoda č. 4, proti odporkyni Nemocnici s poliklinikou, n. o. Revúca, IČO: 45 736 324, so sídlom Revúca, Litovelská 25, zastúpenej JUDr. Vierou Benickou, narodenou XX. XX. XXXX, bytom Y., ul. V. č. 870/1, o zaplatenie 7.149,55 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. Ra-3C/303/2004-282 zo dňa 13. decembra 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku o uložení povinnosti odporkyni zaplatiť navrhovateľke sumu 4.998,73 eur m e n í tak, že návrh zamieta; vo výroku, ktorým návrh okresný súd v zostávajúcej časti zamietol, ostáva nedotknutý; vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania m e n í rozsudok okresného súdu tak, že odporkyni sa náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva. Navrhovateľka je povinná zaplatiť trovy štátu na účet Okresného súdu Rimavská Sobota v sume 39,16 eur do troch dní. Odporkyni ani navrhovateľke sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd priznal navrhovateľke náhradu mzdy „celkovo za 12 mesiacov, t. j. 365 dní v sume 4 998,73 eur (365 x 7 x 58,946,-Sk), pričom pri určení výšky náhrady mzdy vychádzal z priemerného zárobku navrhovateľky, ktorý dosahovala za obdobie mesiacov júl, august a september 2004, t. j. rozhodujúci kalendárny štvrťrok s poukazom na ust. § 134 ods. 1 až 4 Zákonníka práce ...". Súd jej náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 kalendárnych mesiacov nepriznal, pretože v takomto prípade by rozhodoval nad rámec návrhu a tiež neaplikoval ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, pretože predmetné ustanovenie sa použije len vtedy, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol, pretože „pokiaľ ide o výšku sumy, ktorú uvádzal splnomocnený zástupca navrhovateľky, t. j. 7.149,55 eur ako výpočet náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov, táto suma nie je v súlade s výpočtom náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov prevedeným súdom". Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. §§ 79 ods. 1 až 4 a 134 ods. 1 až 11 Zákonníka práce. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p., teda, podľa zásady čiastočného úspechu v konaní. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p. ) odvolanie odporkyňa. Namietala, že okresný súd rozhodol o priznaní náhrady mzdy navrhovateľke za obdobie 12 mesiacov bez vymedzenia obdobia 12 mesiacov, za ktoré navrhovateľke priznal náhradu mzdy. Poukázala na to, že navrhovateľka v období od 01. 12. 2004 do 28. 11. 2005 bola práceneschopná, čiže nárok navrhovateľky na náhradu mzdy za toto obdobie jej nevzniká. Súd sa nevysporiadal s návrhom na nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľke za obdobie od decembra 2005, t. j. po období, kedy odporca navrhovateľke preukázateľne ponúkol prácu a oznámil jej, že môže nastúpiť na jej pôvodné miesto a navrhovateľka bez relevantných dôvodov prácu, ktorá jej bola ponúknutá, odmietla. Súd sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, že navrhovateľka sa od 01. 07. 2006 zamestnala, bola v riadnom pracovnom pomere v International Rescue system, s. r. o., Bratislava na pozícii zdravotnícky záchranár. Podľa názoru odporkyne navrhovateľke vzniká nárok na náhradu mzdy iba za dobu, po ktorú organizácia nebola ochotná zamestnávať navrhovateľku, t. j. za dobu od neplatného skončenia pracovného pomeru navrhovateľky výpoveďou až do doby, kedy organizácia, t. j. odporkyňa, navrhovateľke poskytla možnosť u odporkyne pracovať, teda, do decembra 2005. V zostávajúcej časti mal súd návrh navrhovateľky zamietnuť ako nedôvodný. Rozsudok okresného súdu žiadala zmeniť a navrhovateľke nepriznať žiadnu náhradu mzdy, resp. návrh navrhovateľky na náhradu mzdy zamietnuť. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti potvrdiť a zmeniť vo výroku o náhrade trov konania tak, aby úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov celého konania. Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) na pojednávaní nariadenom na prejednanie odvolania podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil. Navrhovateľka dňa 28. 12. 2004 podala návrh na začatie konania na Okresnom súde Revúca o neplatnosť výpovede, ktorá jej bola doručená odporkyňou dňa 23. 08. 2004, a že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá aj po 01. 12. 2004. Navrhovala odporkyni uložiť povinnosť uhradiť navrhovateľke stratu na mzde v sume 14.755,-Sk mesačne od 01. 12. 2004 až do doby, kedy vyzve navrhovateľku k nástupu do práce na pôvodné pracovné miesto a umožní jej nerušený výkon pracovných povinností. Zároveň žiadala uložiť odporkyni povinnosť uhradiť navrhovateľke všetky trovy. O neplatnosti výpovede bolo rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. Ra - 3C/303/04-91 zo dňa 7. júna 2007 tak, že súd určil, že výpoveď odporcu zo dňa 23. 08. 2004 daná navrhovateľke je neplatná. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/298/2007 zo dňa 06. 12. 2007. Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 31. 03. 2008. Navrhovateľka v konaní niekoľkokrát zmenila nárok voči odporkyni ohľadom výšky náhrady mzdy, ktorej sa domáha (v podaní zo dňa 10. 04. 2008 sa domáhala náhrady mzdy vo výške 15.386,-Sk mesačne za dobu od 01. 12. 2004 až do doby, do kedy odporkyňa umožní navrhovateľke nástup do zamestnania - č. l. 118 spisu, na pojednávaní dňa 21. 04. 2009 - č. l. 159 spisu žiadala navrhovateľka zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 6.128,64 eur brutto, čo predstavuje náhradu mzdy od 01. 12. 2004 za 12 mesiacov, na pojednávaní dňa 02. 02. 2010 okresný súd pripustil zmenu návrhu s tým, že navrhovateľka sa na odporkyni domáha zaplatenia sumy 16.587,73 eur. Nárok bol uplatnený do 31. 03. 2008, t. j. do právoplatného skončenia sporu ohľadom určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pôvodne okresný súd o návrhu navrhovateľky rozhodol rozsudkom č. k. Ra - 3C/303/2004 - 190 zo dňa 9. februára 2010 tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 7.149,55 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v zostávajúcej časti návrh zamietol a uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania. Súd mal za to, že ak zamestnanec v žalobe podanej po dni účinnosti výpovede z pracovného pomeru tvrdí, že zamestnávateľ s ním neplatne rozviazal pracovný pomer, potom z obsahu takej žaloby vyplýva, že sa zamestnanec domáha jednak vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, jeho ďalšieho trvania a taktiež aj prípadnej náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Žaloba o neplatnosť výpovede podaná na súde v zákonom stanovenej lehote nahrádza oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že na doterajšom zamestnávaní trvá. Z hľadiska nároku na náhradu mzdy nie je však rozhodujúce, kedy taká žaloba došla na súd, ale kedy bola žalovanému zamestnávateľovi doručená (návrh bol doručený odporkyni 26. 01. 2005 - č. l. 16 spisu). Súd prihliadol na tú skutočnosť, že „v priebehu roku 2004 v období od 01. 12. 2004 až do 31. 12. 2004 bola navrhovateľka práceneschopná, v priebehu roku 2005 by bola odpracovala 23 dní x 7 hodín, t. j. 161 hodín, v priebehu roku 2006 by bola odpracovala 187 dní x 7 hodín, t. j. 1 309 hodín, v priebehu roku 2007 by bola odpracovala 250 dní x 7 hodín, t. j. 1 750 hodín, v priebehu roku 2008 by bola odpracovala 62 dní x 7 hodín, t. j. 434 hodín, pričom celkový počet odpracovaných hodín za obdobie od 01. 12. 2004 do 31. 03. 2008 by predstavoval 3 654 hodín x priemerný hodinový zárobok 58,945 eur, čo sa rovná sume 7 149,55 eur". Čo do rozdielu medzi navrhovateľkou uplatneným nárokom a súdom vypočítanou náhradou mzdy, v tejto časti okresný súd návrh zamietol. V dôsledku odvolania odporkyne Krajský súd v Banskej Bystrici uvedený rozsudok okresného súdu uznesením č. k. 12Co/260/2010 - 221 zo dňa 18. 11. 2010 zrušil vo výroku o povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľke 7.149,55 eur a o jej povinnosti zaplatiť navrhovateľke trovy konania a vec vrátil na ďalšie konanie, a vo výroku, v ktorom okresný súd návrh navrhovateľky v zostávajúcej časti zamietol, ponechal nedotknutým. Odvolací súd mal za to, že navrhovateľka žiadala poskytnúť náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, je taktiež zrejmé, že jej zamestnávateľ požiadal jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy navrhovateľke vôbec nepriznať. Vzhľadom na uvedené bolo povinnosťou okresného súdu posúdiť, či existujú relevantné dôvody na aplikáciu ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, najmä zistiť, či navrhovateľke bola ponúknutá práca po daní jej výpovede, či takúto ponuku zamestnávateľa využila, a prípadne, ak ju odmietla, či na to mala relevantné dôvody. Následne prvostupňový súd o návrhu znovu rozhodol po doplnení dokazovania, a to v poradí druhým rozsudkom č. k. Ra-3C/303/2004-244 zo dňa 3. mája 2011 tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 4.766,36 eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a v zostávajúcej časti návrh navrhovateľky zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Náhradu mzdy navrhovateľke okresný súd priznal za 17 mesiacov a 23 dní, pričom „náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov znížil o 1/3 (t. j. 2 383,183 eur) s poukazom na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce s tým, že pôvodná suma za obdobie od 01. 12. 2004 do 31. 03. 2008 predstavovala 7 149,55 eur, z tejto sumy súd odpočítal 2 383,183 eur (t. j. 1/3)". Aj tento rozsudok bol po podaní odvolania účastníkmi konania zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/222/2011 - 267 zo dňa 22. septembra 2011 z dôvodu zmätočnosti rozsudku, keď odvolací súd poukázal na protirečivosť dôvodov napadnutého rozsudku, keď na jednej strane z dôvodov vyplýva, že okresný súd náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov súd znížil o 1/3-inu, na druhej strane však uviedol, že pôvodná suma za obdobie od 01. 12. 2004 do 31. 03. 2008 predstavovala 7.149,55 eur a z tejto sumy odpočítal 2.383,183 eur, t. j. 1/3-inu. Okresný súd teda náhradu mzdy nekrátil len za obdobie presahujúce 12 mesiacov, ale za celé obdobie, za ktoré si navrhovateľka uplatňovala náhradu mzdy pôvodne. V tomto smere bol rozsudok okresného súdu nepreskúmateľný, nejasný a neurčitý. Následne na výzvu okresného súdu navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu opakovane uviedla, že trvá na náhrade mzdy za obdobie 12 kalendárnych mesiacov vo výške 7.149,55 eur. Na to okresný súd v poradí tretím rozsudkom č. k. Ra - 3C/303/2004 - 282 uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke 4.998,73 eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, v zostávajúcej časti návrh zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Týmto rozsudkom, teraz napadnutom odvolaním, okresný súd priznal navrhovateľke náhradu mzdy celkovo za 12 mesiacov, t. j. 365 dní v sume 4.998,73 eur (365 x 7 x 58,946 eur), pričom pri určení výšky náhrady mzdy vychádzal z priemerného zárobku navrhovateľky za obdobie júl až september 2004. Za čas presahujúci 12 mesiacov navrhovateľke náhradu mzdy nepriznal, pretože v takomto prípade by rozhodoval nad rámec návrhu. Súd uviedol tiež, že neaplikoval ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, pretože predmetné ustanovenie sa použije len vtedy, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa ust. § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Podľa ods. 9 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa na účely výpočtu peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných právnych predpisov z priemerného mesačného čistého zárobku zamestnanca, tento zárobok sa zisťuje z priemerného mesačného zárobku odpočítaním súm poistného na sociálne poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, preddavku poistného na zdravotné poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, v ktorom sa tento zárobok zisťuje. Podľa ods. 10 citovaného zákonného ustanovenia odsekov 1 až 9 platia primerane na účely zisťovania pravdepodobného zárobku. Podľa ust. § 37 Zákonníka práce doba, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti, a doba, ktorej uplynutím je podmienený vznik práva alebo povinnosti, sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím posledného dňa určenej alebo dohodnutej doby. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z. ) v pôvodnom znení, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. § 79 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce boli novelizované zákonom č. 210/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť od 01. 07. 2003 a podľa tohto zákona § 79 ods. 1 znie : „Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru". Zároveň v § 79 ods. 2 sa číslovka „12" nahrádza slovom „deväť". Ďalšou novelou Zákonníka práce zákonom č. 348/2007 Z. z. účinného od 01. 09. 2007 sa ustanovenie § 79 ods. 2 zmenilo nasledovne : „Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať". Podľa ust. § 252b tohto zákona ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. septembrom 2007, ak nie je ďalej ustanovené inak. Právne úkony urobené pred 1. septembrom 2007 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy platnej do 31. augusta 2007. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo potrebné nárok navrhovateľky posudzovať podľa Zákonníka práce platného a účinného v čase, kedy jej bola daná výpoveď, t. j. ku dňu 24. 08. 2004, a t. j. podľa novely Zákonníka práce zákonom č. 210/2003 Z. z., v zmysle ktorého v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práce alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, pričom však ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Navrhovateľka oznámila listom z 30. 09. 2004 odporkyni, že nesúhlasí s výpoveďou a 28. 12. 2004 podala žalobu na Okresnom súde Revúca o neplatnosť výpovede, v ktorej sa domáhala aj nahradiť jej stratu na mzde mesačne od 01. 12. 2004 (trojmesačná výpovedná lehota začala plynúť 1. septembra 2004 a uplynula 30. novembra 2004). Návrh bol doručený odporkyni 26. januára 2005 (č. l. 16). Je možné mať za to, že navrhovateľka odporkyni oznámila, že na zamestnávaní trvá listom z 30. 09. 2004, do 30. novembra 2004 navrhovateľka poberala ešte mzdu, a preto jej vznikol nárok na náhradu mzdy až od 01. 12. 2004. Medzi účastníkmi konania nie je sporným, že navrhovateľka bola od 01. 12. 2004 do 28. 11. 2005 práceneschopná. Platí však, že ak v dôsledku pracovnej neschopnosti zamestnanec nie je schopný pracovať alebo nie je ochotný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, aj keď predtým vyhlásil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával (viď Helena Barancová - Zákonník práce, komentár SPRINT. 2003, str. 354). Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka bola od 01. 12. 2004 do 28. 11. 2005, t. j. po dobu 12 kalendárnych mesiacov práceneschopná, za ktoré obdobie buď poberala nemocenské dávky alebo jej na ne aspoň vznikol nárok, navrhovateľka nemá za toto obdobie nárok na náhradu mzdy, a preto krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľke sumu 4.998,73 eur zmenil tak, že návrh zamietol. Vzhľadom k tomu, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité (§ 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení zák. č. 210/2003 Z. z.), odvolací súd vyzval účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213 ods. 2 O. s. p.) na pojednávaní nariadenom na prejednanie odvolania. Žiadosti právneho zástupcu navrhovateľky o odročenie pojednávania odvolací súd nevyhovel vzhľadom k tomu, že v súdenej veci išlo o právne posúdenie veci bez nutnosti doplnenia ďalšieho dokazovania. Odvolací súd dospel k tomu záveru, že navrhovateľka nemá nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01. 12. 2004 do 28. 11. 2005 z toho dôvodu, že pokiaľ jej boli vyplácané nemocenské dávky, resp. jej vznikol na ne nárok, tieto by bola dostávala aj v tom prípade, keby bola zamestnaná a bola práceneschopná, a aj v tom prípade by nemohla poberať aj nemocenské dávky, aj mzdu. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd v zostávajúcej časti návrh zamietol, odvolaním napadnutý nebol, preto v tomto výroku odvolací súd rozsudok okresného súdu ponechal nedotknutým. Odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil aj vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania, pričom pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., a teda, rozhodoval podľa zásady úspechu v konaní. Odporkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto má právo na náhradu trov prvostupňového konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odvolací súd ale náhradu trov prvostupňového konania odporkyni nepriznal vzhľadom na ust. § 150 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol tieto skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval odvolací súd tú skutočnosť, že odporkyňa bola tou osobou, ktorá dala navrhovateľke neplatnú výpoveď, v dôsledku ktorej skutočnosti sa navrhovateľka domáhala náhrady mzdy. V konaní vznikli štátu trovy v súvislosti s vyplatením svedočného svedkovi H.. Q. E. v sume 39,16 eur z rozpočtových prostriedkov okresného súdu (uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota RA - 3C/303/2004-300 zo dňa 19. júna 2012). Podľa ust. § 148 ods. 1, vety prvej, O. s. p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Navrhovateľka bola v konaní neúspešná, a preto jej odvolací súd uložil povinnosť zaplatiť na trovy štátu na účet Okresného súdu Rimavská Sobota sumu 39,16 eur do troch dní. Navrhovateľke náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná z toho dôvodu, že v konaní nebola úspešná, a i keď si právo na ich náhradu uplatnila, na ich náhradu nárok nemá (§ 142 ods. 1 O. s. p., v odvolacom konaní v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p.). Odporkyňa síce v odvolacom konaní bola úspešná, právo na ich náhradu si ale v zmysle ust. § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnila). Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.