Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16CoE/28/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808201166 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6808201166.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa so sídlom v Bratislave, pobočka Rožňava, Kóssu Schoppera 22, proti povinnému S. M., nar. XX. 5. XXXX, zomr. X. XX. XXXX, naposledy bytom S., T. R. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Róbertom Tutkom, Exekútorský úrad so sídlom Rožňava, Čučmianska dlhá 26, pod sp. zn. EX 328/99, o vymoženie 909,57 EUR, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 6Er/1704/2008-40 zo dňa 28. 10. 2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu, vo výroku o trovách exekúcie, p o t v r d z u j e . Vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie ostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil, súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že exekučné konanie sa začalo na návrh oprávneného doručený súdnemu exekútorovi dňa 25. 3. 1999 (pozn. správne má byť 28. 5. 1999). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 14. 6. 1999. Nakoľko v priebehu exekúcie dňa 3. 12. 2004 povinný zomrel a dedičské konanie po povinnom bolo zastavené pre nemajetnosť, okresný súd napadnutým uznesením exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení platnom a účinnom do 31. 1. 2002 vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Pri rozhodovaní o trovách exekúcie okresný súd postupoval podľa § 203 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 31. 1. 2002), kde bolo ustanovené, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie; súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Mal za preukázané, že skutočným dôvodom zastavenia exekúcie bola smrť povinného, ktorá je neodvrátiteľnou právnou udalosťou. Vyslovil názor, že náležitá opatrnosť zo strany oprávneného nemôže zahŕňať aj možnosť smrti povinného (fyzickej osoby) práve v priebehu exekúcie, navyše keď sa exekučné konanie začalo v roku 1999 a povinný zomrel až v roku 2004. Na základe uvedeného potom okresný súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Proti výroku uznesenia, ktorým okresný súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor. Uviedol, že je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu rozhodnutí, pričom táto jeho činnosť je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo iným obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti, a pod. Nemá, teda, možnosť získať odmenu iným spôsobom ako výkonom exekučnej činnosti. Právo na získanie odmeny pritom vyplýva súdnemu exekútorovi z § 196 Exekučného poriadku a tiež z vyhlášky č. 288/1995 Z. z.. Súdny exekútor má, teda, vždy právo na náhradu trov exekúcie. Je nemysliteľné, aby znášal náklady na exekúciu, ktorá bola zastavená napríklad pre nemajetnosť povinného alebo pre zánik jeho subjektivity. Je na oprávnenom, či sa rozhodne podať návrh na začatie exekúcie. Ak ho podá, musí počítať s tým, že exekúcia nebude vždy úspešná a v takomto prípade, ak nebude možné zaviazať na náhradu trov povinného, bude ich znášať oprávnený. Odvolateľ navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil napadnutý výrok uznesenia okresného súdu tak, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 133,51 Eur. Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora vyjadril tak, že na základe postúpenia pohľadávky je novým oprávneným obchodná spoločnosť Slovenská konsolidačná a. s., so sídlom v Bratislave. Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania, v súlade s ustanovením § 214 ods. 1,2 O. s. p., napadnutý výrok uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie podľa ustanovenia § 219 ods. l O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa § 196 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 31. 1. 2002) za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Podľa § 200 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 31. 1. 2002), trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 31. 1. 2002) náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Podľa § 203 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 31. 1. 2002), ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Krajský súd preskúmaním súdneho spisu zistil, že oprávnený sa návrhom zo dňa 26. 5. 1999, súdnemu exekútorovi doručeným dňa 28. 5. 1999, domáhal voči povinnému vymoženia sumy v celkovej výške 27.402 Sk (909,57 EUR), na základe právoplatného a vykonateľného platobného výmeru Všeobecnej zdravotnej poisťovne, pobočka Rožňava č. 1322/98/1 zo dňa 16. 12. 1998 a č. 1322/98/2 zo dňa 16. 12. 1998. Oba exekučné tituly nadobudli právoplatnosť dňa 1. 2. 1999 a vykonateľnosť dňa 9. 2. 1999. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 14. 6. 1999. Písomným podaním zo dňa 5. 10. 2009 navrhol súdny exekútor vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a túto zastaviť, pričom poukázal na skutočnosť, že povinný dňa 3. 12. 2004 zomrel a Okresný súd Rimavská Sobota uznesením sp.zn. 2D/93/2005 zo dňa 5. 4. 2005 dedičské konanie po povinnom pre nemajetnosť zastavil. Na náhradu trov exekúcie vo výške 133,51 EUR súdny exekútor žiadal zaviazať oprávneného. Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil; náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal nakoľko dospel k záveru, že oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Odvolací súd sa s uvedeným záverom okresného súdu plne stotožňuje a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Exekučný poriadok zakotvuje zásadu, že náklady exekúcie v zmysle ustanovenia § 200 (t. j. odmenu exekútora, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času) uhrádza zásadne povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Z prezentovanej zásady, že trovy exekúcie hradí povinný, Exekučný poriadok pripúšťa výnimky, a to v prípade, ak bola exekúcia zastavená, kedy za naplnenia zákonných predpokladov je možné uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie aj oprávnenému. Vychádzajúc zo znenia § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 1. 2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie po tom, čo posúdi, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a za predpokladu, ak je možné objektívne konštatovať, že mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Ako už na to správne poukázal okresný súd, v danom prípade nie je spravodlivo možné konštatovať, že oprávnený by pri náležitej opatrnosti mohol predvídať zastavenie exekúcie, ktorá skutočnosť by mala potom za následok rozhodnutie o náhrade trov konania s poukazom na ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 1. 2002. Odvolací súd mal za preukázané, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 28. 5. 1999, t. j. do štyroch mesiacov od vykonateľnosti exekučných titulov. V čase podania návrhu na vykonanie exekúcie mal povinný 25 rokov a výška uplatnenej pohľadávky bola 909,57 EUR. Na základe uvedeného možno spoľahlivo konštatovať, že oprávnený uskutočnil všetky potrebné právne kroky smerujúce k vymoženiu svojej pohľadávky v lehote jej vykonateľnosti, pričom nemohol objektívne predvídať zánik právnej subjektivity povinného, najmä vzhľadom na samotný charakter právnej udalosti vedúcej k strate právnej subjektivity povinného, na vek povinného v čase začatia exekučného konania a tiež vzhľadom na výšku vymáhanej pohľadávky. Navyše je potrebné uviesť, že k smrti povinného došlo po viac ako piatich rokoch od začiatku exekučného konania. Na základe uvedeného nemožno v prejednávanej veci konštatovať splnenie podmienok, za ktorých by bolo možné zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Nakoľko na náhradu trov exekúcie nebolo možné zaviazať ani povinného pre stratu jeho právnej subjektivity, rozhodol okresný súd správne, keď súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Odvolacie námietky súdneho exekútora nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Súdny exekútor v nich prakticky len poukázal na skutočnosť, že má za každých okolností právo na náhradu trov exekúcie. Nepoukázal však na žiadne okolnosti, na základe ktorých by mohol odvolací súd dospieť k záveru, že oprávnenému takúto povinnosť možno uložiť. Možno síce prisvedčiť názoru súdneho exekútora, že súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov exekúcie, uvedené však nemusí bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (mutatis mutandis Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983). Z ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení platnom do 31. januára 2002 vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie mohol súd uložiť oprávnenému uhradiť trovy exekúcie, avšak výlučne iba vtedy, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Pokiaľ mal, teda, odvolací súd jednoznačne za preukázané, že oprávnený nemohol v čase podania návrhu predvídať neskorší dôvod jej zastavenia, musel zvážiť, či možno v rámci ústavne konformného výkladu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 31. 1. 2002) zaviazať oprávneného na úhradu trov exekučného konania aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto ustanovenia, a to s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má zákonom priznaný nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú. Odvolateľ bol presvedčený, že oprávnený musí niesť riziko možnej povinnosti uhradiť trovy v prípade, ak na úhradu týchto trov nebude možné zaviazať povinného. S uplatnenou argumentáciou však nemožno súhlasiť. Exekučný poriadok v znení platnom a účinnom k 31. januáru 2002 bol založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 bolo možné na úhradu trov zaviazať oprávneného. Výklad zastávaný v tejto súvislosti odvolateľom je v priamom rozpore s citovaným ustanovením Exekučného poriadku, a nie je preto akceptovateľný. Takú interpretáciu a aplikáciu právneho predpisu, ktorá je v zrejmom rozpore s jeho znením, nemožno považovať za legitímny výklad. Navyše je potrebné dodať, že súdnemu exekútorovi nič nebránilo v tom, aby v priebehu exekúcie požiadal oprávneného na zloženie primeraného preddavku na odmenu a náhradu hotových výdavkov. Neušlo tiež pozornosti odvolacieho súdu, že súdny exekútor si vo vyúčtovaní trov exekúcie zo dňa 5. 10. 2009 uplatnil viaceré úkony exekučnej činnosti a s nimi spojené hotové výdavky, ktoré boli uskutočnené (vynaložené) až po smrti povinného. Uvedený postup súdneho exekútora je v príkrom rozpore z ustanovením § 199 Exekučného poriadku s poukazom na § 22 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že do 31.1.2002 síce súdny exekútor nebol účastníkom exekučného konania v jeho časti, v ktorej sa rozhoduje o náhrade trov exekúcie, ale pokiaľ o ich náhrade okresný súd rozhodol, ide o rozhodnutie, ktoré sa týka práv a povinností súdneho exekútora. Preto proti takémuto rozhodnutiu môže súdny podať odvolanie tak ako účastník konania. V opačnom prípade by došlo k denegácii spravodlivosti, nakoľko by sa mu odoprela možnosť domáhať sa svojho práva na súde. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil. Ostatné výroky napadnutého uznesenia ponechal odvolací súd nedotknutými ako odvolaním nenapadnuté. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3: 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.