Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoPr/4/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808899881 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6808899881.2 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov Mgr. Jaroslava Galla a JUDr. Oľgy Maľovej, v právnej veci navrhovateľa Y. O., nar. XX.X.XXXX, bytom V. B. č. XX, zastúpeného splnomocneným advokátom JUDr. Jánom Pokorným, Advokátska kancelária so sídlom Anenská 1, Bratislava, proti odporcovi Slovmag, a.s., Lubeník, Lubeník č. 236, IČO: 31686184, zastúpeným splnomocneným advokátom JUDr. Jánom Dorkinom, Advokátska kancelária so sídlom Námestie baníkov č. 17/33, Rožňava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Sociálnej poisťovne Bratislava, pobočka Rožňava, Ul. Štítnická č. 12, o odškodnenie choroby z povolania, na odvolanie navrhovateľa proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Revúca, č.k. 4C 34/2008-365 zo dňa 1.12.2011, takto r o z h o d o l : Čiastočný rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým čiastočným rozsudkom návrh navrhovateľa v časti, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 14.937,26 EUR titulom zvýšenia odškodnenia za bolesť, zamietol. Rovnako zamietol aj návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 69.707,23 EUR titulom zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Rozhodnutie o nároku uplatnenom navrhovateľom voči odporcovi titulom odstupného a straty na zárobku a o trovách konania ponechal okresný súd konečnému rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom vo veci samej domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 14.937,26 EUR z titulu zvýšenia odškodnenia za bolesť, sumu 69.707,23 EUR z titulu zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, a ďalšie nároky pozostávajúce z odstupného a z náhrady za stratu na zárobku. Svoj návrh odôvodnil tým, že pracoval u odporcu od 01. 01. 1987, po tom, ako po vyučení uzatvoril s odporcom pracovnú zmluvu. Počas pracovného pomeru prešiel viacerými profesiami. Počas práce pomocného lamača sa začali u neho prejavovať zdravotné ťažkosti spôsobené vibráciami. Opakovane bol práceneschopný. Dňa 18. 09. 2001 bolo u neho zistené ohrozenie chorobou z povolania a dňa 11. 04. 2002 bola u neho choroba z povolania zistená. Dňa 10. 06. 2002 bol Klinikou pracovného lekárstva, Fakultnou nemocnicou L. Pasteura Košice vypracovaný posudok o bolestnom, ktorým poškodenie zdravia navrhovateľa bolo ohodnotené 150 bodmi. Odporca základné bolestné navrhovateľovi vyplatil. Dňa 03. 06. 2003 Klinika pracovného lekárstva vypracovala posudok o sťažení spoločenského uplatnenia, ktorým poškodenie zdravia navrhovateľa bolo ohodnotené 350 bodmi a neskôr ďalšími 50 bodmi. Odporca základné sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľovi vyplatil. Navrhovateľ sa domáhal, aby priznané bodové ohodnotenie s prihliadnutím na diagnózu, nález o trvalej nespôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu, progresiu choroby, vek, v ktorom bola choroba diagnostikovaná, pretrvávajúce bolesti, rodinné pomery a obmedzené možnosti ďalšieho pracovného uplatnenia, súd zvýšil v prípade bolestného na 50- násobok a v prípade sťaženia spoločenské uplatnenia na 100-násobok. Okresný súd však návrh navrhovateľa ohľadne zvýšenia odškodnenia za bolesť a zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nepovažoval za dôvodný. Mal za preukázané, a medzi účastníkmi ani nebolo sporné, že navrhovateľ trpí chorobou z povolania, ktorá u neho bola zistená dňa 11. 04. 2002. Z výsluchu navrhovateľa zistil, že navrhovateľ pred diagnostikovaním choroby z povolania rekreačne hrával hokej, plával, hrával stolný tenis. Toho času už tieto aktivity nevykonáva. Navrhovateľ tiež uviedol, že si občas zahral na husliach. Okresný súd po vykonaní znaleckého a kontrolného znaleckého dokazovania dospel k záveru, že hoci navrhovateľ trpí chorobou z povolania, následky s tým súvisiace nie sú až takého rozsahu a takej intenzity, aby odôvodňovali mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Uviedol, že mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je vyhradené prípadom, keď liečba aplikovaná v súvislosti s chorobou z povolania je bolestivá, keď je pre následky na zdraví poškodený takmer vyradený zo života a keď jeho predpoklady k uplatneniu v spoločnosti sú takmer stratené (poškodený nie je schopný sám sa obslúžiť a pod.). Z výsluchu znalkýň mal však súd za preukázané, že zdravotný stav navrhovateľa nie je ničím výnimočný v porovnaní s inými obdobnými prípadmi a navrhovateľ nie je odkázaný na pomoc, resp. starostlivosť inej osoby. V čase pred zistením choroby z povolania navrhovateľove zapojenie v rôznych oblastiach života nebolo na takej úrovni, že by ho bolo možné pokladať za vysoké a mimoriadne. Choroba z povolania diagnostikovaná u navrhovateľa objektívne tohto obmedzuje v možnostiach pracovného zaradenia a aj vo výkone iných manuálnych prác. Rozsah obmedzenia je však štandardný v porovnaní s obmedzeniami iných osôb trpiacich rovnakou chorobou z povolania a tento bol dostatočne kompenzovaný priznaným maximálnym bodovým hodnotením odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. U navrhovateľa nedošlo teda k takému obmedzeniu činnosti, resp. ich strate, ani k tak neznesiteľným a dlhotrvajúcim bolestiam, aby to odôvodňovalo postup podľa § 7 ods. 3 Vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej v texte ako „Vyhláška č. 32/1965 Zb.“). Rozhodnutie o nároku uplatnenom navrhovateľom voči odporcovi titulom odstupného a straty na zárobku a rozhodnutie o trovách konania okresný súd ponechal konečnému rozsudku. Proti čiastočnému rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Napadnutý čiastočný rozsudok navrhol alternatívne zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie alebo zmeniť a návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu vyhovieť. Uviedol, že pri zisťovaní, či sú u žalobcu splnené podmienky pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť sa prvostupňový súd zameral na dokazovanie, či a aké bolesti navrhovateľ pociťuje v súčasnosti. Pritom však nevykonal žiadne dokazovanie na zistenie, či a aké bolesti v čase liečenia choroby z povolania navrhovateľ vytrpel, preto ani nemohol správne rozhodnúť o tom, či sú dané dôvody pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť. Ďalej poukázal na to, že v konaní bolo najmä kontrolným znaleckým posudkom preukázané, že u navrhovateľa bola choroba z povolania zistená vo veku 33 rokov, a teda tento vo veľmi mladom veku stratil spôsobilosť na výkon manuálnych zamestnaní, pre ktoré mal vzhľadom na dosiahnuté vzdelanie pracovné predpoklady. Jeho pracovné uplatnenie je značne obmedzené lebo nemôže zaťažovať horné končatiny, čo je pre manuálnu prácu nevyhnutné. Choroba vytvára výrazné obmedzenia pri zapojení navrhovateľa do rodinného života. Býva na dedine v dome, o ktorý sa musí starať, nosiť palivo, rúbať drevo a pod. Tieto práce mu však robia problémy. Následky choroby tiež vylúčili navrhovateľa aj z mimopracovných aktivít spočívajúcich v záľubách, ktorým sa navrhovateľ predtým venoval. Nemôže vykonávať žiadnu činnosť vyžadujúcu si fyzickú námahu, ani takú činnosť ako je plávanie keď pociťuje blok v ramenných kĺboch. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že navrhovateľovi bolo vyplatené odškodnenie v rozsahu, ktorý je primeraný jeho ochoreniu a následkom tohto ochorenia. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že následky choroby z povolania nie sú ničím výnimočným a nijakým spôsobom sa neodlišujú od následkov u iných osôb postihnutých touto chorobou z povolania. Liečba ochorenia navrhovateľa nie je bolestivá a zároveň nebolo preukázané ani výnimočné sťaženie spoločenského uplatnenia v rodinnom, spoločenskom a kultúrnom živote, keď navrhovateľ nikdy nevykonával žiadnu športovú alebo kultúrnu aktivitu na vyššej úrovni. Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom vyjadrení uviedol, že prejavy choroby u navrhovateľa sa neodlišujú od iných prípadov poškodených, ktorým bola diagnostikovaná rovnaká choroba z povolania. U navrhovateľa sa jedná o bežné ťažkosti a prejavy tejto choroby. Mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 Vyhlášky č. 32/1965 Zb. slúži na odškodňovanie iných ako bežných následkov spojených s danou chorobou. Na odškodnenie bežných následkov slúži bežné bodové ohodnotenie, ktorá bolo u navrhovateľa využité v plnej miere. Odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia samo vo svojej podstate predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pri životných úkonoch poškodeného pri uspokojovaní životných a spoločenských potrieb. Jeho zvýšenie prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď sú objektívne obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Z uvedených dôvodov navrhol vedľajší účastník na strane odporcu napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnutý čiastočný rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, pretože bol vo výroku vecne správny. Podľa § 2 ods. 1 Vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej len "Vyhláška č. 32/1965 Zb."), odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. Podľa § 4 ods. 1 Vyhlášky č. 32/1965 Zb., sa sťaženie spoločenského uplatnenia odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľné nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len "následky"). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Podľa § 6 ods. 1 Vyhlášky č. 32/1965 Zb., pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku. Podľa § 7 ods. 1, 2 Vyhlášky č. 32/1965 Zb., výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod. Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk. Podľa § 7 ods. 3 Vyhlášky č. 32/1965 Zb., v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumy ustanovené v odsekoch jedna a dva. Odvolací súd sa po preskúmaní rozsudku prvostupňového súdu v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Navrhovateľ sa svojim návrhom vo veci samej domáhal 50-násobného zvýšenia odškodnenia za bolesť a 100-násobného zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Poukázal na to, že diagnostikovaná choroba z povolania ho závažným spôsobom ovplyvňuje v pracovnom, rodinnom i spoločenskom živote. Uviedol, že od jej diagnostikovania je nespôsobilý vykonávať doterajšiu prácu, problém mu robí akékoľvek fyzická námaha, nemôže sa venovať svojim záľubám i nevyhnutnej práci okolo domu, v ktorom žije. Okresný súd poukazujúc na zákonné znenie dotknutých ustanovení Vyhlášky č. 32/1965 Zb. nepovažoval chorobu z povolania, ktorou trpí navrhovateľ, za tak výnimočnú, aby ju bolo možné považovať za prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý by okresnému súdu umožnil návrhu navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vyhovieť. Vychádzal pritom z vykonaného znaleckého dokazovania, výsluchov svedkov i samotného navrhovateľa. Ustálil, že choroba z povolania, ktorá bola navrhovateľovi diagnostikovaná nevybočuje z rámca ostatných obdobných profesijných ochorení, navrhovateľ pri jej liečbe nepociťuje výrazne zvýšené bolesti, a ani ho rozhodným spôsobom nevylučuje zo spoločenského, rodinného a kultúrneho života. Odvolací súd sa s uvedenými závermi v celom rozsahu stotožňuje. Náhrada za bolesť spôsobenú chorobou z povolania sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Ide teda o bolesť, ktorú poškodený pociťuje v dôsledku choroby z povolania a tiež o bolesť, ktorá je spojená s jej liečením. Náhrada za bolesť nepatrí za jednoduché duševné reakcie na postihnutie organizmu, ktoré sú prechodného charakteru a ani za následnú bolesť, ktorá sa hodnotí pri sťažení spoločenského uplatnenia. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. Za týmto účelom zákonodarca v prílohách k Vyhláške č. 32/1965 Zb. stanovil sadzby, v rámci ktorých sa výška náhrady za bolesť určuje, ako aj zásady, podľa ktorých sa pri určovaní bodového hodnotenia náhrady za bolesť postupuje. V prejednávanom prípade bolo navrhovateľovi priznané bodové hodnotenie bolestného podľa bodu 41b. tabuľky III. Vyhlášky č. 32/1965 Zb. v maximálnej výške 150 bodov. Navrhovateľ vo svojom návrhu odôvodnil zvýšenie odškodnenia za bolesť na 50-násobok „s prihliadnutím na diagnózu, nález o trvalej nespôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu, progresiu choroby, pretrvávajúce bolesti, vek, obmedzené možnosti riadne zabezpečovať hmotnú starostlivosť o rodinu a obmedzené možnosti ďalšieho pracovného uplatnenia.“ S prihliadnutím na uvedené dôvody možno konštatovať, že vo vzťahu k návrhu na zvýšenie odškodnenia za bolesť, je relevantný len argument odporcu ohľadne pretrvávajúcich bolestí spojených s chorobou z povolania. Pretrvávajúce bolesti, aj keď odvolací súd si je vedomý, že bolesť je subjektívnou kategóriou a jej prežívanie je individuálne u každého jedinca, však navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, čím dôkazné bremeno neuniesol. Zvýšená bolestivosť priebehu choroby z povolania prípadne jej liečenia v porovnaní s inými obdobnými chorobami z povolania nebola znalkyňami indikovaná, keď znalkyňa B.. I. S. uviedla, že navrhovateľ v kľude nemusí pociťovať žiadne bolesti a pri námahe určitú bolesť pociťovať môže. Ďalej uviedla, že podávanie infúzií a fyzikálno- rehabilitačné cvičenia (t.j. liečbu, ktorú navrhovateľ mal z medicínskeho hľadiska raz za 3 mesiace podstúpiť) môže byť bolestivé. Znalkyňa Q.. B.. K. D. V., J.. nepovažovala spôsob liečby aplikovaný na navrhovateľovi za bolestivý. Navyše uviedla, že navrhovateľ nie je odkázaný na užívanie liekov proti bolesti, k čomu sa znalkyňa B.. S. vyjadriť nevedela. Zhodne však obe znalkyne uviedli, že prejavy a ani priebeh choroby navrhovateľa sa ničím neodlišuje od prejavov a priebehu choroby iných pacientov trpiacich rovnakou chorobou. Naopak obe zhodne konštatovali, že u navrhovateľa ide o prejavy menšieho rozsahu a existujú aj horšie prípady. Navyše u väčšiny pacientov sa prejavuje aj opúchanie rúk, čo u navrhovateľa zistené nebolo. Možno teda konštatovať, že pokiaľ je predpokladom na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť podľa § 7 ods. 3 Vyhlášky č. 32/1965 Zb. skutočnosť, že sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa, teda o bolesť vymykajúcu sa štandardom, okresný súd rozhodol správne, pokiaľ návrh navrhovateľa zamietol. Na správnosti uvedeného záveru nemôžu nič zmeniť ani námietky navrhovateľa prezentované v odvolaní, keď tento tvrdil, že okresný súd sa v rámci konania zaoberal len pretrvávajúcimi bolesťami navrhovateľa, a vôbec neprihliadal na bolesti, ktoré navrhovateľ vytrpel v čase liečenia choroby (t.j. v minulosti). K uvedenému odvolací súd totiž dodáva, že navrhovateľ v priebehu konania až do vyhlásenia dokazovania za skončené, poukazoval len na svoje pretrvávajúce bolesti a iné obmedzenia. Skutočnosť, že svoj nárok na zvýšenie odškodnenia za bolesť odôvodňuje tým, že si zvýšenú bolesť vytrpel v čase liečenia choroby (t.j. v minulosti), po prvý krát uviedol až v rámci odvolania. Ide teda o skutočnosť, ktorá nebola pred súdom prvého stupňa navrhovateľom tvrdená. Občiansky súdny poriadok v § 205a síce pripúšťa, aby skutočnosti neuplatnené pred súdom prvého stupňa boli odvolacím dôvodom, avšak v len presne špecifikovaných prípadoch. Týmito sú: a/ skutočnosti sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu; b/ skutočnosťami má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej; c/ odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.; d/ skutočnosti účastník bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uvedený výpočet sa neaplikuje v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom prípade sa nejedná o konanie podľa § 120 ods. 2 O.s.p., odvolateľom namietané skutočnosti sa netýkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu. Zároveň nebola zo strany okresného súdu zistená žiadna vada konania (a to od jeho začiatku po predloženie veci odvolaciemu súdu), ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Odvolateľ bol na pojednávaní dňa 1.12.2011 riadne v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. poučený. Zároveň nemožno ani konštatovať, že by navrhovateľ v odvolaní prezentované skutočnosti nemohol označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Preto odvolací súd na uvedené námietky odvolateľa nemohol prihliadnuť. Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len "následky"). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Pri jeho odškodňovaní sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku. Odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia samo vo svojej podstate predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pri životných úkonoch poškodeného pri uspokojovaní životných a spoločenských potrieb. V prejednávanom prípade bolo navrhovateľovi priznané bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia podľa bodu 107. tabuľky IV. Vyhlášky č. 32/1965 Zb. v maximálnej výške 400 bodov. Navrhovateľ vo svojom návrhu odôvodnil zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia na 100-násobok „s prihliadnutím na diagnózu, nález o trvalej nespôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu, progresiu choroby, vek, obmedzené možnosti riadne zabezpečovať hmotnú starostlivosť o rodinu a obmedzené možnosti ďalšieho pracovného uplatnenia.“ Vyhláška č. 32/1965 Zb. v § 7 ods. 3 umožňuje odškodnenie priznané na základe lekárskeho posudku zvýšiť, avšak len za predpokladu, ak sú tu okolnosti hodné osobitného zreteľa. Správne poukázal prvostupňový súd na to, že u navrhovateľa sa o prípad osobitného zreteľa nejedná. Zo znaleckého posudku B.. V. vyplynulo, že znalkyňa nepovažuje prípad navrhovateľa za hodný osobitného zreteľa. Uviedla, že navrhovateľ má istý hendikep v súvislosti s chorobou z povolania, keď nemôže vykonávať všetky práce, avšak uvedené nemožno považovať za niečo výnimočné. Jedná sa o ľahší, resp. bežný prípad choroby z povolania s obvyklými následkami. V praxi sú známe aj oveľa ťažšie prípady. Dokonca sa u väčšiny pacientov objavujú opuchy končatín, čo u navrhovateľa badateľné nebolo. Navrhovateľ môže vykonávať menšie údržbárske práce. Problémy mu môže robiť rúbanie dreva, ktoré si musí rozložiť na kratšie úseky. Prenášať bremená je navrhovateľ spôsobilý, avšak len o menšej hmotnosti. Choroba z povolania neovplyvňuje jeho spôsobilosť viesť motorové vozidlo. B.. S. vo svojom znaleckom uviedla, že považuje navrhovateľa za prípad hodný osobitného zreteľa vzhľadom na to, že mu choroba z povolania bola diagnostikovaná vo veku 33 rokov a znemožnila mu vykonávať doterajšiu prácu. Uviedla, že navrhovateľ je spôsobilý viesť motorové vozidlo a problémy mu môžu robiť aj bežné údržbárske práce. Na odstránenie rozdielnosti v názoroch na zdravotný stav navrhovateľa, vykonal okresný konfrontáciu oboch znalkýň, kde síce obe v podstatných častiach zotrvali na záveroch svojich znaleckých posudkov, avšak zhodne uviedli, že od navrhovateľa existujú aj omnoho ťažšie prípady a navrhovateľ má typické príznaky pre tento typ choroby z povolania. Z výsluchov navrhovateľa tak isto nebolo zistené, že by tento bol odkázaný na sústavnú pomoc inej osoby, že by sa nedokázal sám obliecť, dodržiavať hygienu, najesť sa a pod. Rovnako bolo správne konštatovanie okresného súdu, že v prípade navrhovateľa nejde o osobu aktívneho politického, kultúrneho prípadne športového života, keď v súvislosti s obmedzeniami, ktoré navrhovateľ má, tento uviedol, že si nemôže už zahrať ľadový hokej, plávať, hrať na husliach, pričom bolo preukázané, že uvedené činnosti navrhovateľ vykonával len rekreačne. Odvolací súd (obdobne ako súd prvostupňový) nespochybňuje obmedzenia, ktoré navrhovateľovi v súvislosti s chorobou z povolania vznikli. Je nepochybné, že je obmedzený vo výbere zamestnania, keď nemôže vykonávať namáhavú fyzickú prácu a tiež má určité obmedzenia pri bežných pracovných činnostiach súvisiacich so záhradou, údržbou rodinného domu a pod. Uvedené obmedzenia sú však podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne kompenzované priznaným bodovým hodnotením sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške maxima, t.j. 400 bodov. Správnosť uvedeného záveru podporuje aj skutočnosť, že napriek nepochybným zdravotným problémom, navrhovateľ po diagnostikovaní choroby z povolania a po ukončení pracovného pomeru k odporcovi pracoval od r. 2003 do r. 2005 ako mechanik šijacích strojov, od r. 2005 do r. 2006 ako vodič kamiónu a od r. 2006 do r. 2008 ako obsluha štiepkovača a manipulačného stroja na drevo, kedy mu bola diagnostikovaná závažná choroba. Na základe uvedeného odvolací súd, stotožňujúc sa v plnom rozsahu so závermi okresného súdu, rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že u navrhovateľa nejde o tak závažný prípad choroby z povolania vylučujúci navrhovateľa z akejkoľvek činnosti vyžadujúcej zvýšenú fyzickú námahu, ktorý by bolo možné podradiť pod prípady hodné osobitného zreteľa, a ktorý by odôvodňoval mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia u navrhovateľa. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3: 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.