Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/97/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808899983 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6808899983.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného Všeobecná zdravotná poisťovňa, pobočka Rožňava, Kósu Schoppera 22, 048 01 Rožňava proti povinnému nebohému B. X., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel XX. XX. XXXX, podnikajúceho pod obchodným menom: FA TRASH A SPOL., IČO: 30284236, so sídlom Železničná 103, 050 01 Revúca, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Róbertom Tutkom, Exekútorský úrad v Rožňave, Čučmianska dlhá 26, 048 01 Rožňava, pod sp. zn. EX 193/98, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 2.231,19 Eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 6Er/591/2008-70 z 01. 03. 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku III., ktorým súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že v priebehu exekučného konania povinný zomrel 03. 12. 2004. Povinný zomrel bez právneho nástupcu. Nebolo teda možné v zmysle § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 preukázať prechod vymáhanej povinnosti na inú osobu. Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. 01. 2002 nemal vlastnú úpravu procesného nástupníctva účastníka exekučného konania. Procesné nástupníctvo posúdil podľa § 107 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) v spojení s § 251 ods. 4 O. s. p. podľa tohto všeobecného predpisu a dospel k názoru, že ak prechod vymáhanej povinnosti na inú osobu nebolo možné preukázať, je dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Exekučné konanie začalo do 01. 02. 2002. Otázku, či vznikla oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, skúmal podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 a dospel k záveru, že oprávnenému nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy exekúcie z dôvodu, že nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie v dôsledku smrti povinného. Neuspokojenie nárokov súdneho exekútora na náhrade trov exekúcie nepovažoval za protiústavné. Ústavný súd Českej republiky pod sp. zn. III. ÚS 1226/08 aj Európsky súd pre ľudské práva vyslovili rovnaký názor, že riziko (neuspokojenia nárokov na náhradu trov konania), ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Uznesenie okresného súdu napadol odvolaním súdny exekútor vo výroku o trovách exekúcie. Tvrdil, že súdny exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba na uskutočňovanie núteného výkonu rozhodnutí má vždy právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Toto jeho právo je výslovne zakotvené v §§ 196 ods. 1 a 200 ods. 1 Exekučného poriadku. Ak by zákonodarca zamýšľal opak, volil by skôr slovné spojenie „môže priznať“ alebo iné rovnakého významu. Neobstojí argument súdu, že exekútor má z exekúcie zisk a preto musí znášať aj riziko, že v určitých prípadoch nebude mať uhradené trovy. Súdny exekútor je verejným činiteľom splnomocneným štátom k výkonu verejnej moci v podobe núteného výkonu rozhodnutí. Je povinný prijímať všetky návrhy na vykonanie exekúcie, teda aj „stratové“, preto ho nemožno porovnávať s profesiami, kde subjekt dobrovoľne vstupuje do rizika za účelom dosiahnutia zisku. V prípade, že by smrť povinného bez právnych nástupcov znamenala zastavenie exekúcie bez nároku na náhradu trov exekútora, viedlo by to účastníkov k podávaniu návrhov na zastavenie exekúcie z dôvodov nemajetnosti povinného a v konečnom dôsledku k nevymoženiu pohľadávky oprávneného. Exekútor práve v záujme oprávneného mnohokrát takýto návrh nepodá, pretože povinný sa môže v priebehu exekúcie zamestnať, začať poberať dôchodok, prípadne nadobudnúť iný exekúciou postihnuteľný majetok. Za opodstatnené považoval, aby na náhradu trov exekúcie bol zaviazaný oprávnený aj napriek skutočnosti, že nemusel ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Navrhol zmeniť uznesenie okresného súdu a oprávnenému uložiť povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 146,24 Eur. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Sudca okresného súdu, ktorému vec bola predložená na rozhodnutie o odvolaní súdneho exekútora proti rozhodnutiu o trovách exekúcie, v predkladacej správe uviedol, že odvolaniu súdneho exekútora nemieni vyhovieť. V súlade s argumentáciou Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci 2CoE/55/2012 má zato, že odvolanie súdneho exekútora treba odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré začali do 01. 02. 2002 sa dokončia podľa doterajších predpisov. Názor prvostupňového súdu, že podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 nebol súdny exekútor označený za účastníka exekučného konania, je v súlade so znením tohto zákonného ustanovenia (účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný). Prípustnosť odvolania proti uzneseniu v exekučnom konaní upravoval Občiansky súdny poriadok v znení účinnom ku dňu 31. 01. 2002 v § 202 ods. 2 tak, že odvolanie bolo prípustné len, ak Exekučný poriadok prípustnosť odvolania výslovne ustanovoval. Súčasťou Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 nebolo ustanovenie § 58 ods. 5 Exekučného poriadku o prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu súdu o trovách konania v uzneseniach podľa § 57. Paragraf 58 sa o odsek 5 (proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné) rozšíril až na základe novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 01. 09. 2005. Pre rozhodnutie o odvolaní súdneho exekútora musel odvolací súd skúmať nielen to, či súdny exekútor je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania, ale aj či je odvolanie proti takémuto rozhodnutiu súdu prípustné, ak Exekučný poriadok v § 235 ods. 2 odkazuje súd na rozhodovanie v konaniach začatých do 01. 02. 2002 na predpisy účinné do 31. 01. 2002. V § 238 ods. 1, 2 Prechodné a záverečné ustanovenia účinné od 01. 09. 2005 je ustanovené, že konania začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak odsek neustanovuje inak a v odseku 2 je inak ustanovené, že § 58 ods. 5 Exekučného poriadku sa použije aj na konania začaté pred 01. 09. 2005. V Dôvodovej správe k návrhu zákona, ktorým sa zmenil Exekučný poriadok v § 58 o nový odsek 5 je uvedené len to, že navrhované znenie pripúšťa možnosť odvolania proti rozhodnutiu o trovách konania; účastníkom konania, aj súdnemu exekútorovi sa umožní, aby bolo možné preskúmať toto rozhodnutie. V Prechodných ustanoveniach k úpravám účinným od 01. 09. 2005 nie je v Dôvodovej správe uvedené, na ktoré konania začaté pred 01. 09. 2005 sa ustanovenie § 58 ods. 5 Exekučného poriadku vzťahuje, či na všetky začaté od účinnosti Exekučného poriadku od 01. 12. 1995 alebo len na tie, ktoré začali po 01. 02. 2002 vzhľadom na ďalší odkaz v Prechodnom ustanovení v § 235 ods. 2 na použitie zákona v znení účinnom do 31. 01. 2002. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zakotvené: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“ Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje Ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Práva na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy sa možno domáhať len v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi. Kto a akým spôsobom sa môže domáhať súdnej ochrany v exekučnom konaní, vymedzuje nielen Exekučný poriadok (lex specialis), ale aj Občiansky súdny poriadok (lex generalis). Aplikácia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aj na konanie podľa Exekučného poriadku je zakotvená v § 251 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučného poriadku) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Znamená to, že ak Exekučný poriadok neobsahuje osobitnú úpravu procesného postupu súdu exekútora a účastníkov, je potrebné na práva a povinnosti účastníkov exekučného konania, činnosť súdneho exekútora a činnosť súdu aplikovať Občiansky súdny poriadok. V prípade, ak určitý procesný postup nerieši ani Exekučný poriadok, ani Občiansky súdny poriadok, bude sa táto právna situácia riešiť analógiou zákona alebo analógiou podľa všeobecných právnych zásad. V zmysle § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v spojení s § 238 ods. 2 Exekučného poriadku proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. Odvolanie proti rozhodnutiu súdu (aj exekučného súdu) môže podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku podať účastník konania, pokiaľ to zákon nevylučuje. Účastníkom konania podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, na ktoré § 235 ods. 2 Exekučného poriadku odkazuje, boli len oprávnený a povinný. Ak by súd vychádzal iba z doslovného znenia zákona, musel by odvolanie súdneho exekútora proti rozhodnutiam vydaným v exekučných konaniach začatých do 01. 02. 2002 odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Takýto výklad zákona prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach 2 Cdo/126/2009 z 20. 05. 2009 aj 1 Cdo/14/2010 z 27. 01. 2010. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach konštatoval, že súdnemu exekútorovi, ktorému v konaniach začatých do 01. 02. 2002 Exekučný poriadok postavenie účastníka exekučného konania bez zreteľa na to, či súd rozhoduje o trovách exekúcie alebo nie, nepriznával, nemohla byť rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým bolo jeho odvolanie odmietnuté ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolací súd ale v názoroch na postavenie súdneho exekútora v konaniach začatých do 31. 01. 2002 nie je jednotný. Uznesením z 20. 07. 2007 sp. zn. 1 Cdo/10/2007 Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 27. 04. 2005 sp. zn. 3CoE/14/2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že postupom odvolacieho súdu, ktorý odmietol odvolanie súdneho exekútora, proti rozhodnutiu o trovách exekúcie v konaní začatom v roku 1999 s odôvodnením, že nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania, odvolací súd odňal účastníkovi konania možnosť realizovať jeho procesné práva. Súdneho exekútora v zmysle § 37 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom po 01. 02. 2002 aj keď konanie začalo pred 01. 02. 2002) považoval za účastníka exekučného konania a osobu oprávnenú na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu o trovách exekúcie. O dovolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove, ktorým na odvolanie oprávneného proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o trovách exekúcie Krajský súd v Prešove zmenil uznesenie okresného súdu tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. 09. 2008 sp. zn. 2 Cdo/139/2008 tak, že uznesenie Krajského súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a to len z toho dôvodu, že súdnemu exekútorovi ako účastníkovi konania podľa § 37 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku nebolo doručené odvolanie oprávneného a týmto postupom odvolacieho súdu bola súdnemu exekútorovi odňatá možnosť vyjadriť sa k odvolaniu oprávneného. Dovolací súd súdneho exekútora považoval za účastníka exekučného konania napriek tomu, že exekučné konanie v danej veci začalo 09. 02. 2001, kedy ešte Exekučný poriadok súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania nepriznával. V exekučnom konaní začatom na Okresnom súde Bardejov v roku 2000 podal súdny exekútor odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu o trovách exekúcie. Krajský súd v Prešove odvolanie súdneho exekútora odmietol ako podané neoprávnenou osobou. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove odmietol konštatujúc, že dovolateľom vytýkané vady uvedené v § 237 O. s. p. (súdy nesprávne posúdili právne postavenie súdneho exekútora, keď ho vylúčili ako účastníka pre určitý úsek konania, t.j. pre konanie vo veci trov exekúcie), nezistil. V tejto veci Najvyšší súd Slovenskej republiky súdneho exekútora v konaní začatom do 31. 01. 2002 za účastníka nepovažoval. Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení z 24. 02. 2012 č. k. 2CoE/55/2012-31 si osvojil názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení z 27. 01. 2010 sp. zn. 1 Cdo/14/2010, že súdny exekútor nie je v konaniach začatých do 01. 02. 2002 účastníkom exekučného konania a odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Revúca, ktorým pri zastavení exekúcie rozhodol okresný súd o trovách exekúcie, odmietol. O sťažnosti súdneho exekútora v súvislosti s konaním začatým v roku 1999 u Okresného súdu Prešov, v ktorom súdny exekútor namietal porušenie jeho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „len ústavný súd“) v uznesení z 10. 11. 2010 sp. zn. II. ÚS 475/2010 tým, že krajský súd bez ďalšieho potvrdil uznesenie okresného súdu v časti výroku o nepriznaní trov exekúcie tak, že ho odmietol (v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní sťažovateľovi trov konania) ako zjavne neopodstatnenú. Za podstatné z rozhodnutia II. ÚS 475/2010 odvolací súd považuje, že v konaní začatom pred 01. 02. 2002 ústavný súd považoval súdneho exekútora za účastníka konania, ktorý mohol a aj využil svoje právo účastníka podať odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o trovách exekúcie. Kto je účastníkom konania vymedzuje Občiansky súdny poriadok v § 90 tak, že účastníkom konania sú: navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje. Osobitná definícia účastníkov je vymedzená v § 94 O. s. p. v konaniach, ktoré je možné začať aj bez návrhu. Všetky tri definície účastníka (1. navrhovateľ a odporca, 2. ten, koho zákon za účastníka označuje, 3. tí, o právach a povinnostiach, ktorých má byť v konaní, ktoré môže začať aj bez návrhu konané) označujú osoby, ktoré sú účastníkom konania od jeho začatia až do jeho skončenia. Týmito definíciami účastníkov konania nie je vylúčené, aby niekto bol účastníkom konania len pre určitý úsek. Za účastníkov konania len pre určitý úsek označuje Občiansky súdny poriadok napr. svedkov a znalcov v prípade, ak sa rozhoduje o ich nárokoch. Rovnako Exekučný poriadok rozlišuje účastníkov exekučného konania, ktorým toto postavenie priznáva pre konanie ako celok a ktorým sa takéto postavenie priznáva len pre určitú časť konania. Oprávnený a povinný sú účastníkom exekučného konania pre celé konanie, súdny exekútor, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, ale aj pre časť konania o schválení rozvrhu výťažku dražby nehnuteľnosti, napriek tomu, že zákon osobitne takéto postavenie súdneho exekútora v § 164 Exekučného poriadku nedefinuje, pretože rozvrhom výťažku súd nepriamo rozhoduje aj o výške odmeny súdneho exekútora (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 13/2007, aj 3 Cdo 161/2005). Ak Exekučný poriadok v niektorých ustanoveniach ukladá súdu doručiť čiastkové rozhodnutia súdu aj iným osobám ako účastníkom exekučného konania vymenovaným v § 37 ods. 1, stávajú sa tieto osoby pre ten konkrétny úsek konania účastníkmi konania, pretože sa rozhoduje o právach a povinnostiach, ktoré sa ich týkajú. Odvolaním súdneho exekútora napadnuté uznesenie vydala vyššia súdna úradníčka okresného súdu. Súdni úradníci sú podľa § 2 ods. 1 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch štátnymi zamestnancami. Štátny zamestnanec nespĺňa kritériá nezávislosti ustanovené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pred ktorými sa môže „každý“ domáhať svojho práva na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej záležitosti a práve z tohto dôvodu článok 142 ústavy v odseku 2 zakotvuje, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 26. 03. 2008 sp. zn. IV. ÚS 200/2007 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 13. 10. 2008 sp. zn. 3 Cdo 204/2008 vyslovili zhodný názor, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť vzhľadom na účel sledovaný v článku 142 ods. 2 v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikdy konečným rozhodnutím vo veci, lebo zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle Ústavy Slovenskej republiky minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením opravného prostriedku. Túto požiadavku treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov). Ak § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v spojení s § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku pripúšťa odvolanie proti všetkým rozhodnutiam o trovách konania v uzneseniach o zastavení exekúcie a každý má podľa článku 46 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru právo na to, aby sa jeho vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednala na nezávislom a nestrannom súde, je podľa názoru odvolacieho súdu namieste extenzívny výklad účastníctva v exekučnom konaní a v zmysle všeobecného predpisu Občianskeho súdneho poriadku je potrebné za účastníka konania v časti, v ktorej rozhodol súd o trovách exekúcie s právami podať opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu považovať aj súdneho exekútora najmä, keď článok 142 ods. 2 Ústavy vylučuje, aby rozhodnutie štátneho zamestnanca bolo konečným rozhodnutím. Po tejto analýze pristúpil odvolací súd k vecnému prejednaniu odvolania súdneho exekútora bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti vo výroku o trovách konania ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Náhradu trov exekúcie okresný súd súdnemu exekútorovi nepriznal z dôvodu, že ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 neumožňuje oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie, keď zastavenie exekúcie ani pri náležitej opatrnosti predvídať nemohol. Je pravdou, že smrť povinného bez právneho nástupcu by za súčasne platného a účinného Exekučného poriadku bola vecným dôvodom pre záver, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a súd by exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a následne by podľa § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku znášal trovy exekúcie oprávnený. Žiadne z týchto ustanovení umožňujúcich zastaviť exekúciu pre nemajetnosť povinného a uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie pri tomto dôvode zastavenia exekúcie v čase ku dňu 31. 01. 2002 účinné neboli. V zmysle § 235 ods. 2 Exekučného poriadku mohol súd o zastavení exekúcie rozhodnúť len spôsobom, aký uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu súladným aj s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným vo viacerých jeho rozhodnutiach, že nepriznanie trov exekúcie súdnemu exekútorovi v konkrétnych odôvodnených prípadoch nie je možné považovať za porušenie základného práva súdneho exekútora podľa článku 20 ods. 1 Ústavy vlastniť majetok a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu, že riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 475/2010-20 z 10. 11. 2010 a iné). Toto riziko neuhradenia trov môže súdny exekútor eliminovať tým, že od oprávneného bude požadovať preddavok na trovy exekúcie. V Náleze II. ÚS 314/2011-37 z 20. 10. 2011 Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na pojmový a aj významový rozdiel medzi platením trov konania a náhradou trov konania. Aj v exekučnom konaní platí, že si každý účastník konania platí trovy konania zo svojho a následne po zaplatení trov konania prichádza na rad otázka náhrady trov konania. Trovy exekučného konania platí, resp. znáša v prvom rade oprávnený z exekúcie, od ktorého má súdny exekútor v zmysle § 197 ods. 2 Exekučného poriadku požadovať preddavok na svoje trovy a až následne má oprávnený aj exekútor nárok na „náhradu“ trov, ktoré už boli vynaložené na účelné vymáhanie nároku a tieto náklady podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku uhrádza povinný. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.