Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/241/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6809200130 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6809200130.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému Y. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. T. XXX/X, XXX XX Y., o vymoženie pohľadávky vo výške 916,15 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 12474/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 4Er/17/2009-12 zo dňa 22. mája 2012, takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a . Uznesenie Okresného súdu Revúca č.k. 4Er/17/2009-12 zo dňa 22. mája 2012 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Revúca uznesením č.k. 4Er/17/2009-12 zo dňa 22. mája 2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Na odôvodnenie uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, vydaný pod sp. zn. SR 07467/2008 dňa 15. augusta 2008 na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 27. februára 2008, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru si zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku. Vzhľadom na povahu zmluvných strán, predmet podnikateľskej činnosti oprávneného a obsah zmluvy o úvere okresný súd zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní predmetnej spotrebiteľskej zmluvy a zmluvných podmienok úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy súd zistil, že tieto obsahujú neprijateľnú podmienku, a to rozhodcovskú doložku. Okresný súd na prebiehajúce exekučné konanie aplikoval ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Okresný súd zistil, že rozhodcovská doložka nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Povinný pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na všeobecných obchodných podmienkach s oprávneným, mohol len celú zmluvu prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka síce umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný súd Slovenskej republiky alebo rozhodcovský súd, v prípade, ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súdu, musí sa spotrebiteľ tomuto konaniu podrobiť. Oprávnený podal žalobu na rozhodcovský súd, čím povinný stratil možnosť vybrať si, ktorý súd bude vo veci rozhodovať, a teda bol nútený podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským súdom. U povinného tak bola obmedzená možnosť výberu súdu, ktorý bude rozhodovať spor zo zmluvy o úvere, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach zmluvných strán na strane povinného. Okresný súd dospel k záveru, že dojednaná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv a s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Dojednanie rozhodcovskej doložky je neplatné a predstavuje neprijateľnú podmienku. Keďže exekučný titul bol vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy a v rozpore so zákonom, okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, nakoľko výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okresný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky, ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1 vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej uviedol, že okresný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku. Okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského súdu konal mimo rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. Okresný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil jeho právo na súdnu ochranu. Okresný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave (smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Nesúhlasil ani s tým, že okresný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Namietal, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Z ustanovení § 57 ods. 2 , § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a z ust. § 45 ZoRK vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu. ZoRK v ust. § 40 umožňuje možnosti nápravy rozhodcovského rozsudku. K tvrdeniu okresného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že okresný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná. Poukázal na znenie ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na to, že od 01. 01. 2008 podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľnú podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná tak možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Keďže možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, v ktorej nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. Jeho klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Poukázal na podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na charakter jeho podnikateľskej činnosti nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Ďalej oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Podľa jeho názoru dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu oprávnený uviedol, že podľa ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. V bode 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť mu za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, súd už raz posudzoval a o nej rozhodol. Podľa jeho názoru, v danom prípade nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu a ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne a ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podaním zo dňa 26. júla 2012 oprávnený podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. V podaní uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Poukázal na slovenské znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúcim neprijateľné podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru oprávneného je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS a najmä s ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd konnie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca odvolaniu nemienil vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd zo spisu zistil, že dňa 20. decembra 2008 bol u súdneho exekútora vo forme zápisnice spísaný návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 2. februára 2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, IČO: 35 922 761 sp. zn. SR 07467/08 zo dňa 15. augusta 2008. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť, aby žalobcovi (oprávnenému) zaplatil sumu 916,15 Eur (27.600,-- Sk) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 908,19 Eur (27.360,-- Sk) od 27. apríla 2008, do zaplatenia a trov konania v sume 227,88 Eur (6.865,-- Sk). Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na zmluvy o úvere č. XXXXXXX, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 27. februára 2008. Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania. Oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1, vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti N. W., C-76/10 v bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie. Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného poriadku, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere (27. februára 2008) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že je nepochybné, že s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto je potrebné na tento právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Tomuto zisteniu bolo potom potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, ďalší procesný postup okresného súdu. Odvolací súd konštatuje, že do slovenskej legislatívy boli prebraté viaceré smernice Európskej rady a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Takouto smernicou je aj smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na ktorú v napadnutom rozhodnutí odkazuje okresný súd. Smernica je v podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý článok 249 Zmluvy o založení ES) záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok ktorý sa má dosiahnuť. Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka) a ktorý nadobudol účinnosť 01. 04. 2004. Úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nie je možné považovať za taxatívnu, pričom je možné vychádzať aj z osobitnej právnej úpravy zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch účinnej v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) predovšetkým z ust. § 2 písm. a) a b) definujúcich zmluvné strany . Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 os. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V ust. § 53 ods. 4 Občiansky zákonník len príkladmo ustanovuje, ktoré podmienky je možné považovať za neprijateľné, pričom podľa písm. r) tohto ustanovenia za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách spôsobujú neplatnosť zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, pričom tieto podmienky sú aj v rozpore s dobrými mravmi. Podľa článku 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 27. februára 2008, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je rozhodcovská doložka, ktorú okresný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. V danom prípade rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, kde v článku 17. si zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanom v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci; v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva aj z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, pričom takto dohodnutá rozhodcovská doložka tak, ako je dojednaná, doslovnému zneniu ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neodporuje. Ale dôsledkom takto dojednanej rozhodcovskej doložky je, že oprávnený si ju dohodol sám pre seba, čím uvedené ustanovenie obchádza. Z uvedeného vyplýva, že takto dojednanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú ochranu či už z nevedomosti alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľnou podmienkou. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, pričom toto ustanovenie je v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS o ochrane spotrebiteľov z 05. 04. 1993. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, a preto napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.