Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/149/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6811200965 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6811200965.1
Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Danice Kočičkovej právnej veci navrhovateľa: Q. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, zast. súdom ustanoveným opatrovníkom: Centrum právnej pomoci so sídlom Bratislava, Námestie slobody 12, kancelária Rimavská Sobota, Námestie M. Tompu 2, proti odporcovi: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta 8, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie navrhovateľa zo dňa 25. 04. 2012 proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 4C/30/2011-70 zo dňa 13. 03. 2012, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odporcovi náhrada trov konania nebola priznaná.
Okresný súd v dôvodoch konštatoval, že navrhovateľ podal návrh na Krajskom súde v Banskej Bystrici dňa 12. 03. 2009. Žiadal o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 952/2009-BA, BA-1275/2009, 223-224/2009, 1109003829, zo dňa 29. 01. 2009, ktorým rozhodnutím odporca potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Rožňava č. 300-1446/2008-1, 1108042038 zo dňa 19. 11. 2008, ktorým bol navrhovateľovi priznaný nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 477,99 eura v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 01. 04. 1987. Navrhovateľ žiadal k sume 477,99 eura pripočítať úrok a žiadal priznať odškodnenie za 20 rokov neľudského zaobchádzania a zdĺhavého úmyselného preťahovania jeho záležitostí zo strany Sociálnej poisťovne - pobočky Rožňava.
Neskôr, potom čo navrhovateľovi bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, bol mu ustanovený zástupca na zastupovanie v konaní a to Centrum právnej pomoci, podal navrhovateľ prostredníctvom súdom ustanoveného zástupcu spresnený návrh. Uviedol, že svoju žiadosť o náhradu nemajetkovej ujmy opiera o ustanovenie § 420 OZ a tiež o ustanovenia antidiskriminačného zákona, ktoré upravujú uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania. Odporca svojím konaním a to vydávaním rozhodnutí, pri zisťovaní zdravotného stavu, nezaobchádzal s navrhovateľom tak, ako s inými osobami v porovnateľnej situácii. Navrhovateľ preto žiadal, aby bola odporcovi uložená povinnosť uhradiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 100 000 eur za neľudské zaobchádzanie a diskrimináciu v lehote do 15 dní.
Neskôr svoj návrh navrhovateľ ešte upresnil s tým, že sa domáha zaplatenia 100 000 eur titulom rasovej diskriminácie. Toto spresnenie bolo urobené prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu navrhovateľa, pričom zástupca zároveň uviedol, že navrhovateľ mu neposkytol žiadne dôkazy a k uplatňovanému nároku sa preto bližšie vyjadriť nevie.
Odporca žiadal v celom rozsahu návrh zamietnuť a zdôrazňoval, že voči navrhovateľovi nepostupoval diskriminujúco alebo znevýhodňujúco.
Okresný súd pri právnom posúdení nároku vychádzal z ustanovení zákona č. 365/2004 Z. z. v platnom znení. Poukázal na § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2, § 9 ods. 3, § 11 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení súd uviedol, že pri posúdení, či určité konanie môže predstavovať diskrimináciu, je potrebné dôraz klásť na dôvod, ktorým sú tieto konania vedené, nie na diskriminovanú osobu. Aby bolo možné hovoriť o diskriminácii, museli by byť jednotlivé navrhovateľom tvrdené diskriminačné konania odporcu vedené jednotným dôvodom diskriminácie. V spornom prípade jednotný dôvod diskriminácie neexistuje. Konania odporcu spája iba to, že boli urobené vo vzťahu k navrhovateľovi, a že ich navrhovateľ hodnotí ako konania pre neho nepriaznivé.
Skutočnosť, že niektoré z konaní odporcu navrhovateľ hodnotí ako diskriminujúce, a dokonca ani keby niektoré z konaní odporcu predstavovali porušenie zákona interného predpisu odporcu, alebo dobrých mravov, sama o sebe neznamená, že nimi odporca konal diskriminačne a porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Odporca ako orgán verejnej moci vykonáva svoju činnosť v zmysle zákona a jeho rozhodnutia sú preskúmateľné súdom. Navrhovateľ teda mal preukázať dôvod diskriminácie a okolnosti, od ktorých by bolo možné dovodiť, že bol priamo alebo nepriamo diskriminovaný v súvislosti s týmto dôvodom. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodov v zákone uvedených nemožno spájať len so subjektívnymi pocitmi toho, koho sa majú týkať. Je nevyhnutné preukázať, že ide o stav objektívny, pri ktorom by intenzitu nepriaznivého zásahu pociťovala aj ktorákoľvek iná osoba. Nebolo preukázané, že by objektívne existoval stav, z ktorého by bolo možné vyvodiť iný spôsob zaobchádzania s navrhovateľom ako s inými klientmi odporcu. Ani navrhovateľ o tom žiadne dôkazy nepredložil.
Návrh navrhovateľa bol preto zamietnutý.
Proti rozsudku odvolanie podal navrhovateľ. Žiadal, aby krajský súd spravodlivo vo veci rozhodol. Uviedol, že vidí diskrimináciu voči svojej osobe v tom, že bol 20 rokov psychicky týraný správaním sociálnej poisťovne voči nemu. On sa za dlhé roky nevedel domôcť uznania invalidity ani choroby z povolania, hoci na základe lekárskych záznamov a znaleckých posudkov mal nárok na toto už od roku 1987.
Záverom navrhovateľ žiadal, aby krajský súd neprihliadal na to, či ide o rasový alebo nerasový motív nespravodlivého konania sociálnej poisťovne voči nemu, ale prihliadal na skutočnosť, že tento neľudský skutok sa naozaj stal, čo považuje za porušenie svojich ľudských práv. Žiadal teda, aby mu bolo priznané odškodnenie za neľudské zaobchádzanie zo strany sociálnej poisťovne.
Navrhovateľ naviac v odvolaní ako aj v neskoršom podaní adresovanom priamo krajskému súdu uviedol, že odvoláva svoju právnu zástupkyňu C. S. z Centra právnej pomoci, so sídlom Námestie M. Tompu 2, 979 01 Rimavská Sobota. Robí tak z dôvodu, že uvedená advokátka s ním nespolupracovala, neobhajovala jeho záujmy na súdom pojednávaní. Dôkazovými materiálmi proti odporcovi sa vôbec nezaoberala a dokonca za celý čas priebehu tejto veci nemala žiadne poznatky o jeho spore so sociálnou poisťovňou.
K podanému odvolaniu sa odporca vyjadril. Navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako správny. Trval na tom, že vo vzťahu k žalobcovi nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a vo vzťahu k žalobcovi bol zachovaný rovnaký postup ako k ostatným klientom. Organizačné zložky sociálnej poisťovne rozhodujú v súlade s platnou zákonnou úpravou bez ohľadu na pohlavie, rasu, národnosť, príslušnosť k národnostnej menšine účastníka konania. Námietku žalobcu považuje za subjektívny názor. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní zdravotného stavu žalobcu a následne pri rozhodovaní o jeho nároku na jednotlivé dávky sociálneho poistenia postupovala v súlade s platnými právnymi predpismi vychádzajúc z odborných lekárskych nálezov predkladaných žalobcom, pričom z jej strany nedošlo k psychickému týraniu žalobcu. Tvrdenie žalobcu vo vzťahu k posudkovým lekárom, ktorý za finančnú odmenu mali priznávať niektorým občanom invaliditu, považuje za účelové, právne nepodložené.
Dňa 30. 07. 2012 došlo odvolaciemu súdu ďalšie podanie navrhovateľa, kde opakuje svoje prednesy a pripája opisy a fotokópie už podložených dokladov.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správny.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov.
Ustanovenie § 205 a 205a OSP ustanovuje čo má obsahovať odvolanie, z akých dôvodov odvolanie možno podať, kedy možno v odvolaní použiť skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, a dokedy môže odvolateľ rozšíriť rozsah v akom rozhodnutie napáda a dôvody odvolania.
Následne ustanovenie § 213 ods. 1 OSP zaväzuje odvolací súd k viazanosti skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa. Výnimky sú uvedené v ods. 2 až 7 citovaného paragrafu.
Navrhovateľ v podanom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, ani nenavrhuje vykonať nové dôkazy než boli vyhodnotené okresným súdom. Naďalej zdôrazňuje svoj pocit ukrivdenosti vyplývajúci zo skutočnosti, že jeho zdravotný stav bol narušený už v roku 1987 (kedy mu podľa jeho názoru vznikol nárok na chorobu z povolania), pričom odporca až v roku 2006 mal uznať jeho ochorenia.
Za tohto stavu veci však odvolací súd nemá oprávnenie, ktoré by vyplývalo z OSP preskúmavať vecnú správnosť alebo správnosť právneho zhodnotenia rozsudku súdu prvého stupňa. Takto bol daný dôvod pre potvrdzujúci rozsudok krajského súdu.
Úspešný odporca si trovy odvolacieho konania neuplatnil a preto o ich náhrade krajský súd nerozhodoval.
Navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania vyjadril aj nespokojnosť so zástupkyňou v osobe C. S..
Navrhovateľovi na jeho žiadosť bol ustanovený bezplatný právny zástupca, ktorým môže byť iba centrum právnej pomoci. Navrhovateľ nevyhlásil, že rezignuje na bezplatné zastupovanie týmto orgánom. Nespokojnosť navrhovateľa s osobou, ktorá na základe poverenia centra vykonáva jeho zastúpenie, nerieši súd, ale situáciu musí riešiť navrhovateľ priamo s centrom právnej pomoci. Tu môže žiadať, aby mu na zastupovanie bola určená iná osoba.
O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Poučenie:
proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.