Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/239/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6811201148 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6811201148.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozhodujúci v senáte v zložení JUDr. Mária Podhorová, predsedníčka senátu, JUDr. Peter Priehoda, JUDr. Mária Trubanová, PhD., v právnej veci navrhovateľky Z. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XX/XX, T. B., zastúpená Q.. M. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom F.. M. E. X, T. B., proti odporcom 1/ C. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. E. XXXX/XX, A. A., 2/ C. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/X, A. A. - B., 3/ V. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 3C/28/2011 - 66 zo dňa 17. 05. 2011, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že je vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese T., Obec W., k. ú. W., ktoré vznikli na základe geometrického plánu č. XXXXXXXX - XX/XXXX zo dňa 27. 10. 2010 vyhotoveného geodetom J.. F. S., ako parcela č. XX/X záhrada vo výmere 1374 m 2, parcela č. XX zastavaná plocha vo výmere 108 m2, parcela č. XX/X záhrada o výmere 570 m2 a parcela č. XX/X zastavaná plocha vo výmere 336 m2. Navrhovateľka tvrdila, že splnila všetky podmienky na určenie vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam vydržaním. Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľka síce osvedčila naliehavý právny záujem na danom určení v zmysle § 80 písm. c) OSP, avšak nepreukázala, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudla vydržaním, ani že jej svedčí iný nadobúdací titul, preto jej návrh zamietol. Prvostupňový súd vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka pri držbe dotknutých nehnuteľností nemohla byť a ani nebola s ohľadom na všetky okolnosti objektívne dobromyseľná v tom, že jej vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam patrí, najmä nemohla byť dobromyseľná vo svojej držbe s ohľadom na titul, na základe ktorého mal jej právny predchodca, resp. ona sama nadobudnúť vlastnícke právo k užívaným nehnuteľnostiam. V roku 1969, kedy malo medzi jej právnym predchodcom a Z. B. dôjsť k uzavretiu kúpnej zmluvy ohľadne užívaných nehnuteľností, bol zákon jednoznačný v tom, že na platnosť kúpnej zmluvy predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, sa vyžadovala písomná forma a vlastnícke právo v prípade nadobudnutia kúpou prechádzalo na kupujúcich až registráciou zmluvy štátnym notárstvom. Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že by medzi ňou resp. jej právnym predchodcom a Z. B. došlo k uzatvoreniu písomnej kúpnej zmluvy ohľadne nehnuteľností, určenie vlastníckeho práva ku ktorým sa domáha. Navrhovateľka ani jej právni predchodcovia nemali ani skutočný, ani domnelý nadobúdací titul spôsobilý na nadobudnutie vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam. Ústne uzavretá kúpna zmluva (aj keby jej uzavretie súd v konaní považoval za preukázané) takýmto spôsobilým titulom v čase jej uzavretia nebola. Preto ani navrhovateľka ani jej právny predchodca nemohli dotknuté nehnuteľnosti užívať s objektívne dôvodným presvedčením, že sú ich vlastníci, napriek tomu, že subjektívne o tomto presvedčení byť mohli. Pri užívaní nehnuteľnosti nemohli byť ani v ospravedlniteľnom omyle, že ich užívali ako ich vlastníci, pretože právna úprava nadobúdania nehnuteľností v čase, keď mali tieto nadobúdať, bola jednoznačná a vo svojom znení nepochybná. Neznalosť právnej úpravy v takomto prípade ani navrhovateľku ani jej právnych predchodcov v ich omyle neospravedlňuje. Prvostupňový súd uviedol, že nevykonal dokazovanie výsluchom ďalších navrhovaných svedkov, pretože ich výsluchom by neboli preukázané skutočnosti právne relevantné pre rozhodnutie vo veci a nezmenili by právny záver súdu. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 OSP, keď odporcovia 1/ a 3/ si trovy neuplatnili a odporkyňa 2/ síce uplatnila náhradu trov konania, ale zo spisu súd zistil, že jej žiadne nevznikli a preto, ani napriek ich úspechu v konaní im ich súd nemohol priznať. Proti rozsudku prvostupňového súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka. Odvolanie podala s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. b), d) a e) pričom uviedla, že poukazuje na svoje tvrdenia uvedené v písomnom vyhotovený návrhu, ako aj na tvrdenia uvedené na pojednávaní, hlavne tvrdenie svedka Y. P. a odporcu 1/ C. A., na základe ktorých, jej právny predchodca Q. K. uvedené nehnuteľnosti užíval ako vlastník, resp. ich mal v oprávnenej držbe. Skutočnosti uvádzané odporcami 2/ a 3/ neboli preukázané a títo predmetné nehnuteľnosti nikdy neužívali. Uvádza, že po ukončení pojednávania sa jej do držby dostali listinné dôkazy, na základe ktorých predmetné nehnuteľnosti boli v roku 1956 pôvodnými vlastníkmi odpredané nebohému Z. B., ktorý v písomnom liste uviedol, že tieto odkúpil od pôvodných spoluvlastníkov, bratov A. a to na základe písomnej kúpnej zmluvy za cenu 30.000,- Kčs. Odo dňa uzavretia kúpnej zmluvy si ani jeden z bratov A., ani ich prípadní dediči, neuplatňovali žiadne nároky na vlastníctvo predmetných nehnuteľností. V roku 1969 z rodinných dôvodov v tom čase vlastník nehnuteľností Z. B. spolu s manželkou V., nehnuteľnosti odpredali ako vlastníci, resp. oprávnení držitelia rodičom navrhovateľky a zároveň oznámili jeho právnym predchodcom, že uzavreli písomnú kúpnu zmluvu. Od tejto doby mali ako noví vlastníci alebo oprávnení držitelia predmetné nehnuteľnosti užívať, otec navrhovateľky Q. K. s celou rodinou a po smrti rodičov aj navrhovateľka a jej brat C. K.. Z oznámenia právneho predchodcu predávajúcemu Z. B. a jeho manželke bolo vyplatených 24.000,- Kčs ako kúpna cena na základe dohody. Odo dňa odpredania predmetných nehnuteľností si voči právnym predchodcom navrhovateľky ani voči navrhovateľke neuplatňovali žiadne nároky ani Z. B., ani jeho manželka V.. Domáha sa zmeny rozhodnutia prvostupňového súdu tak, že navrhovateľke súd prizná vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tak, ako sú uvedené v písomnom vyhotovení návrhu. Odporca 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 28. 03. 2011 kde poznamenal, že svoj podiel predal manželom B., a tento zápis bol v pozemkovej knihe vykonaný. K ďalšiemu osudu týchto nehnuteľností sa vyjadriť nevie. Odporkyňa 2/ v písomnom vyjadrení navrhuje potvrdiť rozsudok prvostupňového súdu a trvá na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Odporca 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uvádza, že svoje písomné stanovisko uviedol na prvostupňovom konaní, ktorého sa aj zúčastnil a stotožňuje sa s prvostupňovým rozsudkom v celom rozsahu. Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, stotožniac sa zároveň aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje a na ktoré odkazuje ( § 219 ods. 2 OSP). Pokiaľ ide o nový písomný dôkaz priložený spolu s odvolaním navrhovateľky, odvolací súd konštatuje, že na tento dôkaz nemôže prihliadať, pretože nie sú splnené podmienky v zmysle § 205a ods. 1 písm. d) OSP - skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej, odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd zároveň zistil, že účastníci boli na pojednávaní riadne poučení v zmysle § 120 ods. 4 OSP, čo vyplýva zo zápisnice pred prvostupňovým súdom založenej v spise na č. l. 61 až 65. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že navrhovateľka napáda prvostupňový rozsudok z dôvodu, ktorý je predpokladaný v ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dôvod podľa ods. 2 písm. a) - v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 uvádza, len ako označenie paragrafového znenia, avšak žiadnym spôsobom nekonkretizuje a dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. e) na ktorý poukazuje - doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ako už bolo povedané vyššie, nemôže odvolací súd akceptovať, pretože navrhovateľka nepreukázala, že tento dôkaz nemohla bez svojej viny označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. V zmysle uvedeného vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, ide o nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, rozdielnou od vlastníka. Ide teda o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Na to, aby niekto nadobudol vlastníctvo, teda aby vydržal vlastnícke právo, musia byť zároveň splnené všetky zákonné podmienky vydržania a to spôsobilý predmet vydržania, existencia oprávnenej držby a nepretržitosť držby po celú zákonom stanovenú vydržaciu dobu. So všetkými týmito podmienkami sa prvostupňový súd dostatočne zaoberal a v dostatočnom rozsahu tieto aj preskúmal. Pokiaľ ide o posúdenie oprávnenosti držby, odvolací súd súhlasne s názorom prvostupňového súdu akcentuje, že držiteľ musí byť v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a to v dobrej viere s ohľadom na všetky okolnosti. Dobromyseľnosť držby musí byť hodnotená objektívne, nepostačuje subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že mu vec alebo právo náleží. Z takéhoto pohľadu je potrebné brať do úvahy to, či držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, nemôže teda vychádzať zo subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý mohol mať za následok vznik práva. V zmysle súdnej praxe to neznamená, že titul musí objektívne existovať, stačí, že držiteľ je so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že titul existuje. Z tohto pohľadu je potrebné posúdenie, či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu možno od každého požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosť, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera sa preto musí vzťahovať k všetkým právnym skutočnostiam majúcim za následok nadobudnutie veci alebo práva (ktoré je predmetom držby), teda aj k existencii písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ sa niekto chopil držby vecného práva k nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy, nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom vecí ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. Pokiaľ niekto chce urobiť právny úkon smerujúci k nadobudnutiu vlastníctva nehnuteľnosti pri zachovaní obvyklej opatrnosti si musí byť vedomý toho, že ústna zmluva takéto následky nemôže vyvolať. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k takémuto záveru vysvetliac zároveň ospravedlniteľný (v tomto prípade neospravedlniteľný) právny omyl držiteľa, je jeho právny záver správny a s týmto sa stotožňuje aj odvolací súd (správne pri tom poukázal prvostupňový súd na príslušnú judikatúru Najvyšší súd ČR, rozsudok sp. zn. 22Cdo/417/98, tiež 22Cdo/721/2002). V zmysle uvedeného odvolací súd považuje právny záver prvostupňového súdu, podľa ktorého navrhovateľka nepreukázala vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním ani iným nadobúdacím titulom a preto rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil, zároveň konštatujúc správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje v zmysle § 219 ods. 2 OSP. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože nebol daný návrh na takéto rozhodnutie potrebný podľa § 151 ods. 1 OSP. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov X : X. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.