Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/202/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6907203312 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6907203312.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO : 35 807 598, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr. Martinom Máčajom, so sídlom Advokátskou kanceláriou 811 09 Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému : P. Y., narodený XX.XX.XXXX, adresa pre doručovanie : V. O., XXX XX E., okres D., T. XXX, na vymoženie pohľadávky v sume 677,15 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Petrom Cirbesom, so sídlom Exekútorský úrad 040 01 Košice, Ďumbierska č. 2 pod spisovou značkou Ex 172/2007, o odvolaní oprávneného zo dňa 04.01.2012 proti uzneseniu Okresného súdu Revúca číslo konania 4Er/3152/2008-18 zo dňa 14.12.2011, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Revúca číslo konania 4Er/3152/2008-30 zo dňa 20.02.2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením exekučný súd exekúciu vykonávanú pod sp. zn. EX 172/2007 vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v nadväznosti na ustanovenie § 52, § 53 ods. 1, 2 a ods. 4 písm. r/ a ods. 5 Občianskeho zákonníka, s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), konkrétne čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 2 písm. a/ a čl. 6 ods. 1 smernice a prílohy danej smernice. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam poskytovania úveru, teda aj rozhodcovskej doložke. Zmluva tak priznáva spotrebiteľovi malý okruh práv, nakoľko podľa rozhodcovskej doložky, ak podá dodávateľ žalobu na rozhodcovskom súde, je založená právomoc rozhodcovského súdu, čiže spotrebiteľ po podaní žaloby dodávateľom už nemá možnosť podať žalobu na štátny súd. Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku, keďže sú obmedzené práva spotrebiteľa, resp. možnosť jeho ochrany či voľby a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na jej zastavenie. Následne potom súd s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodol o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 60,09 eur, nakoľko zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, ktorý sa domáhal vedenia exekúcie bez náležitého exekučného titulu. O výške trov exekúcie súd rozhodol v súlade s príslušnými ustanoveniami Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.04.2008. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní spochybňuje dôvody, pre ktoré exekučný súd exekúciu zastavil, keď považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za spotrebiteľskú zmluvu. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. S poukazom na ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka má tento druh zmlúv povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere sa za spotrebiteľské zmluvy v zmysle Občianskeho zákonníka považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a novela č. 568/2007 Z.z., ktorá toto ustanovenie zmenila a za spotrebiteľskú zmluvu považuje všetky zmluvy bez ohľadu na právnu formu, nadobudla účinnosť až 01. januára 2008. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, považuje za nepochybné, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Z textu rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Pritom z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na písomný charakter konania pred Stálym rozhodcovským súdom mal povinný možnosť vyjadriť sa k podanému návrhu oprávneného, avšak povinný žalobnú odpoveď nezaslal. Oprávnený taktiež zdôraznil, že v zmysle príslušnej smernice (č. 93/13/EHS) sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Oprávnený sa dôvodmi odvolania dotkol aj výroku o trovách exekúcie avšak len v rozsahu uloženej povinnosti náhrady trov exekúcie, nakoľko má za to, že predmetná exekúcia prebieha v súlade s platnými právnymi predpismi a nestotožňuje sa preto ani s priznanými trovami exekúcie súdneho exekútora. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Revúca. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Návrhom datovaným dňa 27.02.2007 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave spisovej značky : SR 6068/2006 zo dňa 30.11.2006. Predmetom rozhodcovského konania bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 07.07.2006. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktorých súčasťou je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, vyplývajúci zo zmluvy úvere, je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a s v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Argument poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Neobstojí odvolacia námietka oprávneného, spochybňujúca právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným ako vzťahu spotrebiteľského. Pri posúdení charakteru posudzovanej úverovej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy o úvere. Aj keď je možné pripustiť, že ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka platného v danom čase, ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník (ktorými ustanoveniami sa mala uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXX spravovať), iba z tejto skutočnosti však nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z ustanovení osobitnej právnej úpravy zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Predovšetkým z ustanovenia § 1 písm. a/ a b/ definujúcich zmluvné strany a z ustanovenia § 6, zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa. Zmluvu o úvere navyše možno nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo dňa 07.07.2006 je nutné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka zabezpečujúce ochranu práv spotrebiteľa a to aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve, bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Z uvedeného záveru potom súdu vyplýva povinnosť nezákonne vedenú exekúciu ex offo zastaviť. Súd po tom, čo exekúciu zastavil, pokiaľ rozhodoval o trovách zastavenej exekúcie, správne vyhodnotil procesné zavinenie oprávneného, ktorý sa nezákonne domáhal vedenie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu a uložil mu povinnosť nahradiť trovy povereného súdneho exekútora s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Výška uloženej povinnosti náhrady trov exekúcie odvolateľom namietaná nebola Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov X : X. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.