Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/271/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6008200801 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6008200801.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa V. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X. M., K. XX/XX, právne zastúpeného Mgr. Andreou Legényovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom vo Veľkom Krtíši, Komenského 3, proti odporcom 1/ R.. V. J., B.., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Z., L. XX, právne zastúpenému JUDr. Milošom Kvasňovským, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Dunajská 32, 2/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie sumy 66.387,84 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 8C/24/2010 - 247 zo dňa 20. 06. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa pôvodne domáhal od odporcu 1/ zaplatenia sumy 66.387,84 € s príslušenstvom titulom nemajetkovej ujmy. Návrh odôvodnil tým, že odporca 1/ ako príslušník Policajného zboru O. N., porušil jeho ústavné práva, občianske práva a slobody, ochranu osobnosti a nedotknuteľnosť vlastníctva, bez právneho dôvodu zasahoval do jeho práv, keď došlo k zásahu do pokojného stavu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, súkromia, a to tým, že vydal nezákonné rozhodnutie - vzniesol voči nemu obvinenie pre trestný čin sprenevery dňa 22. 04. 1999, čiže obvinil ho už v prípravnom konaní. Keďže došlo k neoprávnenému zásahu „na jeho osobu“, žiadal o odškodnenie a náhradu nemajetkovej ujmy. Zároveň v pôvodnom návrhu uviedol, že svoj nárok uplatňuje voči odporcovi 1/ aj titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako i nesprávnym úradným postupom. V priebehu konania navrhovateľ rozšíril svoj návrh aj voči odporcovi 2/, a to Ministerstvu vnútra SR, ako zamestnávateľovi odporcu 1/ a zaplatenia žalovanej sumy sa domáhal od odporcov 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne aj titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V zmysle výzvy okresného súdu ustanovená právna zástupkyňa navrhovateľa upresnila nárok navrhovateľa na zaplatenie vyššie uvedenej sumy titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená navrhovateľovi protiprávnym konaním odporcu 1/, a to tým, že vzniesol voči navrhovateľovi obvinenie uznesením zo dňa 22. 04. 1999, následne bolo voči navrhovateľovi vedené trestné konanie, a to až do doby, kým bol spod obžaloby oslobodený rozhodnutím Okresného súdu Veľký Krtíš v spojení s uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 10. 2002. Odporcu 2/ navrhovateľ žaloval ako zamestnávateľa odporcu 1/ a voči nemu sa domáhal zaplatenia vyššie žalovanej sumy titulom náhrady škody nezákonným rozhodnutím s tým, že zaplatenia žalovanej sumy sa domáhal od odporcov 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne. Konštatovala, že konaním odporcu 1/ došlo „k zníženiu ľudskej dôstojnosti a vážnosti osoby navrhovateľa v mieste pobytu a taktiež musel ukončiť podnikanie následkom tohto konania.“ O vyššie špecifikovanom nároku navrhovateľa rozhodol okresný súd v zmysle ust. § 11, § 13 Občianskeho zákonníka v spojení s čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a zistený skutkový stav posúdil aj podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ( ďalej v texte len „zák. č. 58/1969 Zb.“ ), keď navrhovateľom označené rozhodnutie, ktoré považoval za nezákonné, bolo vydané dňa 22. 04. 1999. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na ochranu jeho osobnosti, odporca 1/ vydal uznesenie o vznesení obvinenia dňa 22. 04. 1999 pri vyšetrovaní trestnej veci, v ktorej postupoval v zmysle ustanovení Trestného poriadku aplikujúc zásady trestného konania v zmysle § 2 Trestného poriadku a z vykonaných dôkazov nemal preukázané, že odporca 1/ postupoval nezákonne a navrhovateľ žiadny takýto dôkaz neuviedol. Odporca 1/ teda úkony v trestnej veci vykonával ako vyšetrovateľ policajného zboru a jeho konanie nebolo v rozpore s právami a povinnosťami stanovenými právnym poriadkom, konkrétne trestným zákonom, trestným poriadkom. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa, ktorý sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, ani v tomto rozsahu nepovažoval nárok za dôvodný, keď navrhovateľ nesprávne označil pasívne legitimovaného účastníka tohto hmotnoprávneho vzťahu. Zároveň konštatoval, že odporcami vznesená námietka premlčania predmetného nároku navrhovateľa titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je dôvodná v zmysle § 22 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb.. Naviac, v predmetnej veci nie sú splnené predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody, keď všetky predpoklady musia byť splnené kumulatívne. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého súd priznal úspešným účastníkom konania náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie navrhovateľ. Nestotožnil sa s právnym záverom okresného súdu o nedôvodnosti jeho nároku keď uviedol, že „na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.“ Zároveň namietal, že s právnym názorom prvostupňového súdu sa nestotožňuje aj z dôvodu, že sa nezúčastnil pojednávania, nakoľko namietal osobu sudcu z dôvodu zaujatosti a naďalej trvá na tom, že v konaní konal nezákonný sudca. Podľa navrhovateľa je „dokázateľné, že došlo k spôsobenej škode, nakoľko odporca 1/ napriek existujúcim dôkazom v trestnom konaní, ktoré potvrdzovali jeho nevinu voči nemu vzniesol obvinenie a až následne súd ho spopod obžaloby oslobodil“. Svoj nárok si uplatňoval v zmysle § 3, § 9 a § 17 zák. č. 514/2003 Z. z., keď táto škoda spočívala najmä v znížení jeho dôstojnosti v očiach spoluobčanov a rodiny, pretože už samotné trestné stíhanie bolo znevažujúce a ponižujúce pre navrhovateľa. Odporcu 2/ preto žaloval z dôvodu, že v tom čase bol odporca 1/ zamestnancom Ministerstva vnútra SR, ktoré je priamo zodpovedné za škodu, ktorú spôsobil jeho zamestnanec. Navrhol preto rozsudok okresného súdu zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odporca 2/ uviedol, že sa s rozhodnutím okresného súdu vo veci samej stotožňuje. Mal za to, že okresný súd v predmetnej veci skutkový a právny stav zistil v dostatočnom rozsahu pre meritórne rozhodnutie a na základe zistených skutočností vo veci správne rozhodol, keď uplatnený žalobný návrh v celom rozsahu zamietol. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 1, 2 O. s. p.) napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vo výroku vecne správny. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu o nedôvodnosti nároku navrhovateľa tak titulom ochrany osobnosti, ako i nároku vyplývajúcemu z náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a preto považuje jeho výrok napadnutého rozsudku za vecne správny. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Obsah predmetného odvolania je takmer zhodný s obsahom žalobného návrhu navrhovateľa, písomnými podaniami počas celého prvostupňového konania, a preto samotné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Odvolací súd v priebehu odvolacieho konania oboznámil účastníkov konania s možnosťou iného právneho posúdenia pasívnej legitimácie odporcu 1/, ak v návrhu a následne aj počas konania pred prvostupňovým súdom navrhovateľ uplatňoval svoj nárok na zaplatenie sumy 66.387,84 € voči odporcovi 1/ aj titulom ochrany osobnosti. Odvolanie navrhovateľa, keď odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi tohto odvolania, nebolo dôvodné ani pokiaľ v ňom poukazoval na aplikáciu zákona č. 514/2003 Z. z.. V prejednávanej veci navrhovateľ zmätočne uplatňoval svoj nárok na zaplatenie vyššie uvedenej sumy od oboch odporcov spoločne a nerozdielne, keď uplatnil v skutočnosti dva nároky, a to jednak nárok na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka). Úprava odškodnenia za nezákonné rozhodnutie v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. sa úplne líši od toho, čo vyžaduje pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy Občiansky zákonník. K nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda nároku, ktorý mal vyplývať z ustanovení Občianskeho zákonníka §-u 11 a nasl., odvolací súd uvádza nasledovné : Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do jej osobnosti, najmä jej života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. K neoprávnenému zásahu podľa tvrdenia navrhovateľa do jeho osobnostných práva malo dôjsť vydaním rozhodnutia príslušníkom Policajného zboru vo O. N., odporcom 1/, a to vydaním uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 22. 04. 1999. K vydaniu tohto uznesenia došlo odporcom 1/ pri plnení úloh zamestnávateľa - právnickej osoby, a to v miestnej, časovej a vecnej súvislosti s plnením jeho pracovných úloh, ako vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru vo O. N.. Z uvedeného je zrejmé, že prípadný, navrhovateľom tvrdený, neoprávnený zásah do jeho osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej osoby, a preto občianskoprávne sankcie podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka v tomto prípade postihujú samotnú právnickú osobu, a teda nie odporcu 1/. V danom prípade odporca 1/ nie je pasívne legitimovaným, pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na ochranu osobnosti nezákonným rozhodnutím vydaným odporcom 1/ ( viď. aj rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 28 Cdo/931/2002, 30 Cdo/73/2003). K uvedenému právnemu posúdeniu a možnosTI jeho aplikácie vyzval odvolací súd účastníkov konania výzvou, na základe ktorej navrhovateľ vo vyjadrení zo dňa 04. 02. 2013 ( č. l. 276 spisu) uviedol, že „sa domáha náhrady škody s poukazom na ust. § 373 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj náhrady škody z titulu ochrany osobnosti, nakoľko vydaním uznesenia o vznesení obvinenia došlo k zásahu do jeho osobnostných práv.“ Navrhovateľ si preto i na základe tejto výzvy naďalej uplatňoval svoj nárok na ochranu osobnosti tak voči odporcovi 1/, ako aj voči jeho zamestnávateľovi, ktorým v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia bolo Ministerstvo vnútra SR. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní, ako aj v dodatočnom vyjadrení k možnému inému právnemu posúdeniu uviedol, že odporcu 2/ žaluje titulom ochrany osobnosti a z tohto titulu sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu v tom, že úkony odporcu 1/ v trestnom konaní vykonal ako vyšetrovateľ PZ , ktoré úkony neboli vykonané v rozpore s právami a povinnosťami stanovenými právnym poriadkom. Ani ďalším postupom v trestnom konaní neboli vytknuté porušenia ustanovení Trestného zákona, či Trestného poriadku. Uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver o spáchaní trestného činu a vine obvineného. Toto rozhodnutie je vydané na základe dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin. Ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, nemusí to vždy znamenať, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané nesprávne (v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku). Jednotlivé dôvody oslobodenia spod obžaloby nemajú z hľadiska hodnotenia správnosti uznesenia o vznesení obvinenia rovnaký význam. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. ( viď. aj rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5 Cdo/274/2007 ). V rozsudku, ktorým bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený bola dôvodom pre jeho oslobodenie okolnosť, že jeho konanie nie je natoľko spoločensky nebezpečné, aby naplnilo po materiálnej stránke znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. K posúdeniu závažnosti - stupňa spoločenskej nebezpečnosti bolo možné pristúpiť aj po začatí trestného stíhania, ak v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia tieto okolnosti neboli preukázané. To, že k protispoločenskému konaniu navrhovateľa došlo a že boli naplnené znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu po formálnej stránke, spochybnené nebolo. Naviac odvolací súd poukazuje na to, že vo vzťahu k odporcovi 2/ nie sú dané všetky znaky neoprávnenosti jeho zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. V konaní nebolo preukázané, či prípadný neoprávnený zásah, na ktorý navrhovateľ v konaní len poukazoval, skutočne aj vyvolal následok predpokladaný v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie predpokladá priznanie nemajetkovej ujmy len v prípade, ak by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 ( upustenie od neoprávnených zásahov, odstránenie následkov týchto zásahov a primerané zadosťučinenie ), a to najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadne príčinnej súvislosti, zaťažujú dotknutú fyzickú osobu. Navrhovateľ v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal mieru, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti a za týmto účelom navrhovateľom nebol označený, resp. navrhnutý žiadny dôkaz. Túto mieru je však možné zisťovať len dokazovaním a posúdením na základe poznania následnej reakcie, ktorú mal zásah vyvolať v rodinnom, pracovnom, či v inom prostredí fyzickej osoby a vyhodnotenia tejto reakcie. V konaní však v žiadnom prípade nebolo navrhovateľom preukázané, že by k uvedenej reakcii svedčiacej o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka došlo, a teda, že by mohla byť fyzickej osobe (navrhovateľovi) výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poskytnutia ochrany v zmysle ust. § 13 ods. 1 OZ sa navrhovateľ nedomáhal. V konaní nebolo v tomto smere vykonané žiadne dokazovanie s ohľadom na skutočnosť, že zo strany navrhovateľa nebol navrhnutý za účelom preukázania jeho tvrdení žiadny dôkaz, a to napriek poučeniu právnej zástupkyne navrhovateľa, ako i samotného odporcu v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p.. V tomto smere preto nie je možné okresnému súdu vytýkať nedostatočne zistený skutkový stav, pokiaľ sám účastník konania nesplnil svoju povinnosť. Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR nepatrí do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo účastníka konania vyjadriť sa k spôsobu hodnotenia ním navrhovaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Okresný súd sa teda správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Záverom preto odvolací súd k nároku navrhovateľa titulom ochrany osobnosti uvádza, že vo vzťahu k odporcovi 1/ tento nie je vo veci pasívne legitimovaný a pokiaľ ide o odporcu 2/ ako zamestnávateľa odporcu 1/, v tomto prípade neboli naplnené predpoklady pre vznik nároku v zmysle § 13 ods. 2 OZ, navyše nebola preukázaná protiprávnosť prípadného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa titulom náhrady škody, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím ( uznesením vyšetrovateľa R.. V. J. - príslušníka Policajného zboru vo O. N. zo dňa 22. 04. 1999 ), ktorým bolo vznesené obvinenie voči navrhovateľovi, keď následne bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 1T/124/99-226 v spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 2To 1053/02 zo dňa 09. 10. 2002, ( rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš bol navrhovateľovi doručený dňa 19. 08. 2002 a následné uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica dňa 18. 11. 2002 ), ohľadne tohto nároku odvolací súd uznáva, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, v tomto prípade navrhovateľ, právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo by nemal iba vtedy, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len preto, že nie je za trestný čin zodpovedný, resp., že mu bola udelená milosť, alebo, že trestný čin bol amnestovaný (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 64/2008). Navrhovateľ však bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že konanie obžalovaného nie je natoľko spoločensky nebezpečné, aby naplnilo po materiálnej stránke znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, a keďže sa tak nejednalo o trestný čin, súd obžalovaného spod obžaloby podľa § 226 písm. b) Trestného poriadku oslobodil. Základ nároku uplatneného v tejto právnej veci je preto podľa odvolacieho súdu možné posúdiť podľa ust. § 1 až § 4 zák. č. 58/1969 Zb., ktorý sledoval, aby majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Ak preto proti navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie, nie je na ňom, aby niesol materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, keď sa neskôr ukázalo uvedené obvinenie nesprávnym a trestné konanie sa skončilo tak, že na navrhovateľa treba nahliadať ako na nevinného. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4 MCdo/15/2009 ). Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery odvolací súd konštatuje, že okresný súd správne aplikoval na danú vec v zmysle ust. § 27 zák. č. 514/2003 Z. z. zák. č. 58/1969 Zb., nakoľko v danej veci je rozhodujúci čas vydania príslušného rozhodnutia, ( a nie zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého si nárok uplatňoval navrhovateľ ). Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Napadnutý rozsudok obsahuje správne konštatovanie, že pokiaľ § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. za ústredný orgán konajúci v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená v trestnom konaní (vedenom proti osobám nepodliehajúcim vojenskej súdnej právomoci), označoval len jediný subjekt - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, v prejednávanej veci navrhovateľ označil ako zodpovedný subjekt odporcu 2/, teda Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Navrhovateľ mal však svoj nárok uplatňovať voči štátu - Slovenskej republike, a nie voči jednak fyzickej osobe ( odporcovi 1/ ), a nie voči právnickej osobe resp. ústrednému orgánu štátnej správy ( odporcovi 2/ ). Právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím je možné uplatňovať len voči štátu, a ako správne konštatoval aj okresný súd, v mene Slovenskej republiky mal ako ústredný orgán štátnej správy, v mene ktorej koná, vystupovať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu označil ako účastníka konania Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a nie Slovenskú republiku, v mene ktorej koná pred súdom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, nejde len o nedostatok podmienky konania v zastúpení účastníka, ktorý je možné odstrániť a o ktorého odstránenie je súd povinný sa postarať, ale o nesprávnu vecnú legitimáciu, keď nositeľom povinnosti vyplývajúcej z hmotnoprávneho predpisu nie je ústredný orgán štátnej správy, ale samotný štát, teda Slovenská republika. Pokiaľ by navrhovateľ označil v návrhu ako účastníka konania Slovenskú republiku v spojení s určitým štátnym orgánom, avšak iným, než ktorého sa prejednávaná vec týka, mohlo by dôjsť i za asistencie súdu k odstráneniu tejto vady. Navrhovateľ však neuplatnil svoj nárok voči Slovenskej republike, preto okresný súd návrh zamietol i z tohto dôvodu vecne správne. Nositeľom povinnosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom je výlučne štát, a to tak pri zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím, ako aj pri zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ( viď. aj rozsudok NS SR, sp. zn. 4 Cdo/185/2007 ). Pasívnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník je subjektom povinnosti, ktorá je predmetom konania. Oprávnenie vystupovať v mene štátu neznamená, aby navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím mohol uplatniť priamo proti ústrednému orgánu štátnej správy, a keďže odporca 2/ nie je nositeľom povinnosti vyplývajúcej z ustanovení zák. č. 58/1969 Zb., odvolací súd v dôsledku nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcu 2/ považoval i v tomto rozsahu výrok rozsudku okresného súdu za vecne správny. Odvolací súd sa stotožňuje i s právnym záverom okresného súdu, pokiaľ tento konštatuje, že vznesenie námietky premlčania odporcami 1/ a 2/ vo vzťahu k nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., je dôvodné. Okresný súd správne poukázal na ust. § 22 ods. 1, 2 tohto zákona. Podľa § 20 zák. č. 58/1969 Zb. platí, že pokiaľ tento zákon neustanovuje niečo iné, riadia sa právne vzťahy ním upravené ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v ustanovenej dobe; na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Premlčanie je uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by bolo právo vykonané, v dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Účelom inštitútu premlčania je na jednej strane viesť oprávneného k tomu, aby v prípade nesplnenia záväzku povinným zbytočne neodkladal uplatnenie svojho práva, na druhej strane poskytnúť dlžníkovi nástroj na obranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil v stanovenej lehote. Premlčacou dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť vykonané právo, aby nedošlo k jeho premlčaniu. Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik samotného práva, dlžníkom účinne vznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva. Námietka premlčania môže byť úspešne uplatnená len za predpokladu, že sa veriteľ svojho práva behom premlčacej doby nedomáhal uplatnením na súde. Podľa § 22 ods. 1 až 3 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Z obsah spisu je zrejmé, že navrhovateľovi bolo „zrušujúce“ rozhodnutie, ktorým bol v tomto prípade rozsudok, ktorým bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený, doručený dňa 18. 11. 2002, kedy mu bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2To 1053/02, ktorým bolo odvolanie okresného prokurátora zamietnuté. Doručením tohto uznesenia navrhovateľovi začala plynúť premlčacia lehota. K jej uplynutiu došlo 18. 11. 2005. Návrh na náhradu škody bol navrhovateľom uplatnený na okresnom súde dňa 06. 05. 2008, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Keďže odvolací súd a aj okresný súd považoval nárok navrhovateľa titulom náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. za premlčaný a zároveň odporcovia 1/ a 2/ nie sú v konaní vecne pasívne legitimovaní, odvolací súd sa ďalšími námietkami zo strany navrhovateľa vo vzťahu k uplatnenému nároku ( splnenie základných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody), z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní, nezaoberal. V odvolaní poukazoval navrhovateľ na to, že v konaní konal nezákonný sudca. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že zákonná sudkyňa JUDr. Eva Čipková nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, keď Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 08. 12. 2010 pod sp. zn. 16NcC/44/2010 rozhodol ako súd nadriadený, že zákonná sudkyňa JUDr. Eva Čipková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 8C/24/2010. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal navrhovateľ dovolanie. Konanie o dovolaní bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Cdov 7/2011 zo dňa 23. 11. 2011 zastavené, nakoľko na prejednanie dovolania podaného navrhovateľom Najvyššiemu súdu SR chýba funkčná príslušnosť. O námietke zaujatosti voči zákonnej sudkyni bolo právoplatne rozhodnuté a žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by spochybňovali nezaujatosť zákonnej sudkyne, z obsahu spisu nevyplývajú. Konanie preto netrpí vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, príp. ktorou by došlo k postupu súdu, ktorým by bola odňatá možnosť navrhovateľovi konať pred súdom v zmysle ust. § 221 ods. 2 písm. f) O. s. p.. Prvostupňový súd správne právne odôvodnil, prečo návrhu nevyhovel a vzhľadom na dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol, ako aj dôvody uvádzané v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., v nadväznosti na ust. § 151 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého rozhoduje súd o náhrade trov konania na návrh. Ani jeden z účastníkov konania návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal, tieto si účastníci konania neuplatnili, preto o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.