Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24Sp/21/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200698 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6012200698.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pred samosudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou v právnej veci navrhovateľov: 1/ W. N., bytom M. XXX/X, O., 2/ G. Q., bytom Q. XXXX/X, W. W., 3/ F. O., bytom S. XXX, 4/ U. O., bytom S. XXX, 5/ F. S., bytom X. XXX, 6/ A. P., bytom S., 7/ G. Q., bytom Q. XXXX/X, W. W., 8/ P. Y., bytom P. XX, 9/ U. O., bytom X. rad XXX, P., 10/ U. O., bytom D., 11/ Y. O., bytom Gr. Q., 12/ U. F., bytom B. A. XX, Q. O.,13/ Y. F., W. XX, 14/ T. O., bytom V.P. S. XXXX/XX, N., 15/ Y. O., bytom T. A., 16/ G.. U. P., bytom F. XX, S. S., 17/ Y. F., bytom W. W., 18/ F. G., bytom W. XXX, 19/ U. O., bytom J.C. M. XXX/X, O.,20/ U. F., bytom C. I. XX, XXX XX X., 21/ S. X., bytom X. M. - C. XXXX, okr. O., 22/ W. N., bytom M. XXX/X, O., 23/ Y. O., bytom W., 24/ Y. W., bytom L. X, W. W., 25/ Y. M., bytom T. H. XXX, P., 26/ Y. O., bytom W., 27/ P. O., bytom Q. X, W. W., 28/ N. W., bytom S. XX, 29/ B. W., bytom X. XXXX/ XX,W. W., 30/ U. O., bytom W. XX, 31/ U. T., bytom Q., 32/ F. O., bytom Q. XX, Q. O., 33/ G.. Y. Y., bytom D., 34/ Y. T., bytom X. - H., 35/ N. M., bytom W. XXX, 36/ P. M., bytom O., 37/ N. C., bytom X. XXX, P., 38/ G. Q., bytom Q. XXXX/X, W. W., 39/ Q. M., bytom ul. A.P. XXX, O. F. N., 40/ T. X., bytom D. XX, D., 41/ Y. C., bytom Y. F. 1, P., 42/ P. H., bytom E. D., 43/ N. O., bytom M., 44/ U. O., bytom P. XX, 45/ U. O., bytom P. XX, 46/ U. S., bytom ul. 1. P. 5, X., 47/ F. C., bytom P. XXX, 48/ U. F., bytom Q. XX, N., 49/ U. L., bytom N., P., 50/ P. P., bytom A. XXXX/XX, N., 51/ Q. W., bytom D., 52/ Y. I., bytom X. pri W. W., 53/ F. W., bytom E. D. XX, 54/ F. Y., bytom F. XX, 55/ P. L., bytom E. XX, T. X., 56/ F. C., bytom F. XX, P., 57/ N. W., rod. W., bytom S. XX, 58/ F. O., bytom Q. XX, Q. O., 59/ N. P., bytom T., 60/ P. Y., bytom O. XX,P., 61/ G.. F. W., bytom F. XX, D., 62/ Y. O., rod. W., bytom G. XXX/XX, W. W., 63/ Y. C., O., 64/ N. O., bytom ul. X. XXX/XX, T. A., 65/ Y. P., rod. W., bytom X. XXX,66/ U. Q., bytom D., O., 67/ F., bytom W. W., 68/ N. O., bytom X. W. XX, 69/ U. O., bytom W. W., 70/ X. F., W. Y., F., 71/ F. P., bytom F. XX, P. O., 72/ P. O., bytom Q. 8, W. W., 73/ X. O., bytom W. X, 74/ Y. N., bytom X. XX, W. W., 75/ F. Q., manž. N. rod. F., bytom O. XXX/X, 76/ B. O., bytom X., 77/ U. O., bytom W. W., 78/ Y. N., bytom X. XXX, W. W., 79/ Y. N., bytom F., 80/ N. O., bytom C. XXX/X, N., 81/ N. M., bytom X. W., 82/ Y. U., bytom D., 83/ N. O., bytom D U. C., bytom D. XX, 85/ Y. F., bytom W., 86/ Y. M., bytom A. X. XX, W., 87/ G.. W. U., bytom A. X. XX, W., 88/ Y. T., bytom T. X. XX, 89/ Y. S., bytom X., 90/ Y. W., bytom X. W. XX, 91/ U. L., bytom N., P., 92/ N. O., bytom X. O. XX, 93/ Y. L., bytom V X. XX, 94/ N. M., bytom W. XXX, 95/ N. M., bytom W. XXX, 96/ P. W., bytom X.. F., XX/ N. O., bytom X. O. XX, 98/ O. F., bytom P. XX, A., 99/ F. C., bytom F. XX, P. 8, 100/ W. Q., bytom O. XX, X., 101/ X. O., bytom W. X, XXX/ U. F., bytom M. P., 103/ B. W., bytom F. XX, D., 104/ G.. F. W., bytom T. M. XX, D., zast. JUDr. Miloš Levrinc, PhD., advokát, J. Kozáčeka 13E, 960 01 Zvolen a Advokátska kancelária BAKO JANČIAR LEVRINC - advokáti s.r.o., J. Kozáčeka 13E, 960 01 Zvolen, proti odporcovi: Okresný úrad Zvolen, pozemkový a lesný odbor, Študentská 12, 960 01 Zvolen (do 30.09.2013 Obvodný pozemkový úrad Zvolen), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. OP/2012/00554/R 125 zo dňa 11.06.2012, takto r o z h o d o l : I/ Krajský súd rozhodnutie odporcu č. OP/2012/00554/R 125 zo dňa 11. júna 2012 z r u š u j e podľa § 250q ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p. a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie. II/ Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom náhradu trov konania na účet právneho zástupcu navrhovateľov AK BAKO-JANČIAR-LEVRINC - advokáti, s.r.o., J. Kozáčeka 13E, Zvolen, v sume 761,46 eur, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Odporca rozhodnutím č. OP/2012/00554/R125 zo dňa 11.06.2012 rozhodol, ako príslušný správny orgán, podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/203 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov tak, že navrhovatelia vymenovaní pod bodom 1/ až 102/, ktorí uplatnili reštitučný nárok v zastúpení G.. F. W., nespĺňajú podmienky uvedené v § 3 zákona č. 503/2003 Z.z., nakoľko pozemky, ku ktorým bol uplatnený reštitučný nárok, pôvodne vedené v pozemkovej knihy katastrálneho územia D. vo vložke č. XXX v 1-ici a vo vložke XXX v celosti na „Bývalí urbarialisti a želiari obce D.“ neprešli na štát niektorým zo spôsobov taxatívne uvedených v § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z., ale postupom podľa zákona č. 169/49 Zb. o vojenských obvodoch, ktorý dôvod pre reštituovanie vlastníctva zákon neupravuje. Navrhovatelia nepredložili žiadnu listinu, ktorá by preukázala, že predmetné pozemky alebo ich časti prešli na štát alebo inú právnickú osobu v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Takúto skutočnosť nezistil vlastným šetrením ani správny orgán. Tým, že nebol splnený základný predpoklad konania podľa zákona č. 503/2003 Z.z., správny orgán už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími nedostatkami podania. Proti tomuto rozhodnutiu bolo v zákonom stanovenej lehote podané odvolanie advokátom JUDr. Milošom Levrincom, PhD., ako právnym zástupcom navrhovateľov, ktorí uplatnili reštitučný nárok. Navrhol zrušiť rozhodnutie odporcu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Opravný prostriedok podal v mene navrhovateľov pod poradovým číslom 1/ až 102/ tak, ako boli označení v rozhodnutí správneho orgánu a osobitne aj za B. W. a G.. F. W.. Tvrdil, že navrhovatelia boli rozhodnutím odporcu ukrátení na svojich procesných právach účastníka konania, najmä v § 3, § 18 ods. 3, § 32, § 33 ods. 2, § 34, § 46, § 47 zákona č. 71/1967 Zb. a bol im odopretý spravodlivý správny proces s poukazom na článok 46 Ústavy SR a zároveň bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR. V opravnom prostriedku namietal najmä tieto skutočnosti: 1. Odporca vôbec nekonal a nedoručil napádané rozhodnutie navrhovateľom B. W. a G.. F. W., napriek tomu, že správnemu orgánu bolo zrejmé, že sú dedičmi a oprávnenými osobami po nebohom účastníkovi G.. F. W.. Rozhodnutie odporcu vôbec nezohľadňuje dedičskoprávne pomery, ktoré počas konania nastali, a teda právne nástupníctvo dedičov po oprávnených osobách. 2. Odporca rozhodol na základe neúplného spisu, bez preukázateľne jemu doručených podaní a návrhov účastníkov, čo zakladá nepreskúmateľnosť a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. 3. Nie je rozhodné, či zákon č. 503/2003 Z.z. v § 3 ods. 1 ako jeden zo zákonných spôsobov prechodu vlastníctva k pozemkom na štát vymenúva ako reštitučný titul zákon č. 169/1949 Sb.. Takýto právny názor a výklad práva je nesprávny. Stačí, ak sa v konaní preukáže existencia ktoréhokoľvek zo spôsobov nadobudnutia majetku štátom vymedzených v ustanovení § 3 ods. 1 bez ohľadu na to, či zákon ako reštitučný titul osobitne uvádza zákon č. 169/1949 Sb.. Takýto záver vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 13C/168/2007-146 zo dňa 09.04.2009, rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17Co/187/2009-190 zo dňa 27.01.2010 a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/192/2010-236 zo dňa 10.08.2011, ktoré sa v čase rozhodovania v administratívnom spise nenachádzali. 4. Navrhovatelia uplatnili reštitučný nárok z dôvodov podľa § 3 ods. 1 písm. m/, n/, o/. Tvrdia, že pozemky im boli vyvlastnené bez náhrady, zároveň že boli znárodnené v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady, a napokon že došlo k prevzatiu nehnuteľností bez právneho dôvodu. Nie je možné oddeliť proces znárodnenia (zoštátnenia) pozemkov od procesu uzatvárania dohody o vyplatení náhrady za zoštátnené pozemky a skutočného vyplatenia príslušnej náhrady. Podľa § 10, § 11 zákona č. 169/1949 Sb. im za zoštátnené nehnuteľnosti prináležala náhrada, ktorá im však nikdy nebola poskytnutá. V administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné bez akýchkoľvek pochýb usúdiť, že oprávneným osobám bola vyplatená náhrada. 5. Poukázal na nálezy Ústavného súdu SR č. III.ÚS 212/2010-34 z 05.10.2010, č. III.ÚS 127/2010-35 z 22.06.2010, z ktorých vyplýva povinnosť pre orgány verejnej moci interpretovať reštitučné zákony v súlade s cieľom sledovaným prijatím reštitučných zákonov. Vyplýva z nich tiež požiadavka kladená na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, aby pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a brali do úvahy nedostatky vtedajšej legislatívy príznačnej pre minulý režim. Odporca k opravnému prostriedku v písomnom vyjadrení zo dňa 20.08.2012 navrhol rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Reštitučný nárok uplatnil G.. F. W. ako zástupca Bývalých urbarialistov a želiarov v obci D., resp. ich potomkov. JUDr. Miloš Levrinc, advokát, oznámil odporcovi listom zo dňa 22.06.2007, že v ďalšom konaní na základe generálnej plnej moci zo dňa 22.06.2007 zastupuje navrhovateľov on. To, že splnomocniteľ G.. F. W. zomrel, mal oznámiť sám JUDr. Miloš Levrinc a zároveň určiť oprávnené osoby po ňom. Zmeny, ktoré počas konania nastali, mal odporcovi oznámiť právny zástupca navrhovateľov, ktorý však tak nepostupoval. Správny orgán rozhodoval z originálneho administratívneho spisu, ktorý bol vrátený z Okresného súdu Zvolen odporcovi prípisom zo dňa 16.04.2012. Pri rozhodovaní chýbal len obal s pevnými doskami, ktorý obsahoval plné moci pre JUDr. Miloša Levrinca, PhD. na zastupovanie vo veci uplatneného reštitučného nároku s tým, že odporca listom zo dňa 06.08.2012 požiadal súd o vrátenie zvyšnej časti spisu. Správny orgán počas prebiehajúceho konania úzko spolupracoval so zástupcom navrhovateľov G.. F. W.. Dvakrát bolo zvolané ústne pojednávanie dňa 18.05.2005 a dňa 10.01.2007, ktorého sa osobne zúčastnili aj niektorí ďalší navrhovatelia. V priebehu celého konania sa domáhali svojho práva hlavne z toho dôvodu, že považovali dohodu zo dňa 26.07.1956 za neplatnú. Správny orgán prerušil konanie rozhodnutím zo dňa 14.01.2005 za účelom predloženia dokladov, ktoré by preukazovali skutočnosť podľa § 3 zákona. Listom zo dňa 08.11.2007 JUDr. Miloš Levrinc oznámil odporcovi, že podal na Okresnom súde vo Zvolene návrh o určenie, že dohoda zo dňa 26.07.1956 je neplatná a zároveň, že podaním tohto návrhu sa začalo konanie o predbežnej otázke. Odporca zotrval na svojom stanovisku, že v danom prípade nie je naplnený uplatnený reštitučný titul podľa § 3 ods. 1 písm. m/, n/, o/ zákona č. 503/2003 Z.z.. Zákonodarca neriešil prechod pre územie vojenského obvodu D. ani v zákone č. 229/1991 Zb. a ani ako reštitučný titul pre zákon č. 503/2003 Z.z.. Novelou k zákonu č. 229/1991 Zb. uskutočnenou zákonom č. 172/2003 Z.z. zákonodarca upravil reštitučný nárok pre prechod majetku na štát podľa osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 169/1949 Sb., len ak sa pozemky nachádzajú na území vojenského obvodu Javorina. Poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý tiež vyriekol, že zákon č. 503/2003 Z.z. prechod vlastníctva na štát podľa zákona č. 169/1949 Sb. o vojenských obvodoch ako reštitučný titul neupravuje. Napokon poukázal na to, že reštitučný nárok si individuálne uplatnilo 52 osôb, pričom o všetkých týchto nárokoch bolo právoplatne rozhodnuté správnym orgánom a ani v jednom prípade nebol nárok priznaný. Rozhodnutia boli potvrdené aj v súdnom konaní. Jedná sa o rozsudky KS v Banskej Bystrici č.k. 23S 196/92 zo dňa 18.11.1992, č.k. 24Sp/7/2004-23 zo dňa 11.11.2004, č.k. 24Sp/21/2005-24 zo dňa 29.09.2005, č.k. 24Sp/25/2005-43 zo dňa 29.09.2005 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sž- o-ks 10/2006 zo dňa 09.06.2006. Na pojednávaní konateľ právneho zástupcu navrhovateľov JUDr. Miloš Levrinc, PhD. uviedol, že spornou skutočnosťou nie je to, že pozemky sú v užívaní vojenského obvodu D., preto oprávnené osoby ani nežiadajú o navrátenie týchto pozemkov, ale žiadajú o poskytnutie náhrady za pozemky, ktoré z tohto dôvodu nie je možné vydať. Z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/187/2009 vyplýva, že správny orgán má sám v rámci správneho konania skúmať súvisiace rozhodné skutočnosti, najmä či sú dané reštitučné nároky, či bola vyplatená náhrada za odňaté pozemky, s čím sa správny orgán vôbec nezaoberal. Nepreskúmaval dohodu, neplatnosti ktorej sa domáhali v konaní pred všeobecným súdom, pričom súdom bol zamietnutý návrh o určenie neplatnosti tejto dohody z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto určení, nakoľko posúdiť platnosť dohody má správny orgán. Tiež poukázal na názor krajského súdu v tomto rozsudku, že je irelevantným, či sa jedná o vyplatenie náhrady na základe platnej alebo neplatnej dohody, pričom rozhodujúce je to, či náhrada vyplatená bola alebo nebola, čo opäť správny orgán vôbec neskúmal. Správny orgán v odôvodnení rozhodnutia vôbec neuviedol, prečo konštatoval neexistenciu nároku. Z rozhodnutia nevyplýva názor, úvaha správneho orgánu a v podstate ani nevedel voči čomu sa má brániť. Jediným, čo z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, je to, že nie je daný reštitučný nárok, ak v ustanovení § 3, ods. 1 nie je explicitne vymenovaný zákon č. 169/1949 Sb. o vojenských obvodoch. Navrhovatelia uplatnili reštitučný nárok podľa písm. m/, n/, o/, čo odporca vôbec nevyhodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia, až v písomnom stanovisku k opravnému prostriedku sa vysporiadava s tým, prečo nie je daný takto uplatnený reštitučný nárok. Dodatočné odôvodnenie a stanovisko odporcu nemožno akceptovať, ak to nebolo uvedené v samotnom rozhodnutí. Rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia. Procesnou vadou je to, že odporca sa nevysporiadal s okruhom účastníkov konania a s právnym nástupníctvom po tých, ktorí v priebehu správneho konania zomreli. Konkrétne zomrel G.. F. W., ktorý bol zároveň zástupcom oprávnených osôb a právnymi nástupcami po ňom sú G.. F. W., syn a B. W., manželka. Odporcovi boli predložené viaceré dedičské rozhodnutia, na čo správny orgán nereagoval, vôbec sa s tým nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. G.. F. W. a B. W. mu udelili plnú moc dňa 24.07.2008 a napriek tomu ich správny orgán v napadnutom rozhodnutí nezahrnul do okruhu oprávnených osôb vymenovaných v rozhodnutí. Naopak pod bodom 61/ je uvedený nebohý otec a manžel týchto oprávnených osôb. Poukazovanie na iné rozhodnutia ohľadom individuálnych návrhov Bývalých urbarialistov a želiarov v obci D. považuje za irelevantné, keďže v odôvodnení rozhodnutia sa o tom nič neuvádza. Odporca neodôvodnil prečo nevyhovel návrhom na doplnenie dokazovania. Odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia uviedol, že správny súd nemôže nahrádzať správne konanie. Navrhol po zrušení rozhodnutia vec vrátiť správnemu orgánu, ktorý vydá rozhodnutie bez procesných vád, ktoré náležite odôvodní, v ktorom sa vysporiada so všetkými návrhmi na dokazovanie, a až po poznaní dôvodov rozhodnutia odporcu, môže na ne reagovať. Poverená zástupkyňa odporcu na pojednávaní zdôraznila, že za rozhodujúcu skutočnosť považuje to, že nebola splnená základná podmienka pre vyhovenie návrhu, a to prechod vlastníctva na štát niektorým zo spôsobov uvedených v reštitučnom zákone. Potom skutočnosť, či náhrada bola alebo nebola poskytnutá, považovali za irelevantnú, rovnako zaoberať sa zmenami v okruhu oprávnených osôb. Správny orgán rozhodol v podstate na základe návrhu, ako bol podaný, pretože nemali vedomosť o zmenách v okruhu oprávnených osôb. Bližšie neskúmali podmienky dohody, ktorej platnosť bola napadnutá aj na všeobecnom súde, nepovažovali to za relevantné, a to aj s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia správneho súdu v Banskej Bystrici, ktorým boli potvrdené rozhodnutia v obdobnej veci. Súd na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu ako aj postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, a to konajúc podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p., pričom dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie podľa § 250q ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p.. Účelom reštitučného zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. je prinavrátenie vlastníctva, resp. poskytnutie náhrady oprávneným osobám, ktorým prešlo vlastníctvo k pozemkom na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období niektorým zo spôsobov vymenovaných v § 3 ods. 1 reštitučného zákona. Jedná sa teda o zákon, ktorý svojou podstatou napráva krivdy, ktoré boli spôsobené totalitným režimom, postupmi vtedajších štátnych orgánov, ktoré neboli v súlade s princípmi demokracie, právneho štátu a ochrany základných práv a slobôd. Krivdy boli spôsobené stratou vlastníckeho práva, a preto cieľom a účelom reštitučných zákonov je prinavrátiť vlastníctvo, t.j. je premietnutím princípu ústavnej ochrany vlastníctva zaručenej čl. 20 Ústavy SR. Reštitučný zákon neznamená automatické obnovenie vlastníckych práv, ale zvolený bol princíp vrátenia majetku po splnení určitých zákonom stanovených podmienok. Zákon tým reaguje aj na záujmy a práva iných osôb ako oprávnených osôb, ktorí medzičasom mohli nadobudnúť predmetný majetok, v snahe vyhnúť sa vzniku ďalších krívd. Zákon č. 503/2003 Z.z. je v poradí druhým zákonom upravujúcim reštitúciu vlastníckeho práva k pozemkom, ak nebolo vydané podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. V prípade reštitúcií nejde o ochranu existujúceho majetku oprávnenej osoby, ale o navrátenie vlastníctva strateného v rozhodujúcom období (od 25. februára 1948 do januára 1990). Právo na reštitúciu je osobitný druh majetkového práva, ktorého vznik je podmienený splnením zákonom stanovených podmienok. Jednak sú to objektívne podmienky - strata vlastníckeho práva v rozhodujúcom období, strata vlastníckeho práva niektorým zo zákonom stanovených dôvodov, uplatnenie nároku v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, ako aj subjektívne podmienky. Splnenie týchto podmienok má konštitutívny význam, to znamená, že bez ich splnenia právny nárok na reštitúciu nevznikne. Reštitučné zákony upravujú okruh oprávnených osôb stanoviac osobitné podmienky pre ne, pričom ich postavenie (oprávnených osôb v zmysle § 2 ods. 2) nie je totožné s dedičmi, čo vyplýva zo zvláštnej povahy reštitučného práva. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z.; právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z.; ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku, c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti, d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1, e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z.; oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku a) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom konaní, prípadne v trestnom konaní správnom podľa skorších predpisov, ak bol výrok zrušený podľa osobitných predpisov, b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme, c) postupu podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení zákona č. 67/1952 Zb., d) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, e) vyhlásenia zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv. renunciačné vyhlásenie), f) toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území Slovenskej republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa zákona č. 183/1950 Zb. o majetku zanechanom na území Československej republiky osobami, ktoré optovali pre Zväz sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie, g) zmluvy o darovaní nehnuteľnosti uzavretej darcom v tiesni, h) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu, i) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorou občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo opustenie republiky, prípadne uznanie takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom prípade je oprávnenou osobou nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj ak táto zmluva nenadobudla účinnosť, j) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, k) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni, l) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená, m) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, n) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady, o) prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, p) politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, r) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov, s) prikázania do užívania právnickej osoby na základe zákona č. 55/1947 Zb. o pomoci roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu alebo vládneho nariadenia č. 50/1955 Zb. o niektorých opatreniach na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby, t) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, ak členmi družstva boli aj fyzické osoby; na prevzatie tohto majetku sa použijú osobitné predpisy. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z.z.; na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z.z.; ak podľa osobitných predpisov došlo po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby k obmedzeniu užívania pozemku tým, že pozemok alebo jeho časť je určený na obranu štátu 19) alebo je určený na ťažbu nerastov, 20) alebo sa stal podľa osobitných predpisov 21) súčasťou lesného pôdneho fondu v národnom parku, alebo je na území chráneného areálu, prírodnej rezervácie, prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku, chráneného vtáčieho územia, navrhovaného územia európskeho významu, alebo ich ochranného pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany, alebo šľachtiteľskej plochy, je na vôli oprávnenej osoby, či bude požadovať vydanie vlastníctva k pôvodnému pozemku alebo prevod iného pozemku vo vlastníctve štátu. Ak oprávnená osoba požiada o prevod iného pozemku, postupuje sa podľa odseku 2. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že správny orgán konal a rozhodol o reštitučnom nároku oprávnených osôb preskúmavaným rozhodnutím dňa 11.06.2012, teda v čase, keď niektoré z oprávnených osôb stratili spôsobilosť na práva a povinnosti v dôsledku smrti, a teda aj spôsobilosť byť účastníkom správneho konania. Jedná sa o vadu v procese, ak správny orgán koná s účastníkom konania, ktorý nemá procesnoprávnu spôsobilosť. Povinnosťou správneho orgánu bolo v danej veci konať s právnymi nástupcami zomretých oprávnených osôb v období po uplatnení reštitučného nároku, resp. s právnym zástupcom splnomocneným na zastupovanie právnymi nástupcami, keďže plnomocenstvo smrťou zastúpeného zaniká. Ak odporca takto nekoná, dochádza k odňatiu práva účastníka na spravodlivý správny proces, čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj v rozpore s ustanoveniami reštitučného zákona. Súd poukazuje na vyslovený právny názor Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp.zn. 1Sžo 11/2008 zo dňa 22.07.2008, z ktorého vyplýva, že ak správny orgán rozhodoval o vecných právach oprávnenej osoby, hoci v čase rozhodnutia už bola mŕtva, rozhodol o hmotnoprávnom nároku fyzickej osoby bez spôsobilosti na práva a povinnosti, ktorá skutočnosť bez ďalšieho spôsobuje nezákonnosť a vecnú nesprávnosť preskúmavaného rozhodnutia. K uvedenému súd poznamenáva, že bolo povinnosťou odporcu prihliadať na zmeny v okruhu účastníkov konania a s touto skutočnosťou sa aj v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať, aby bolo zrejmé, s kým správny orgán koná. Súd pritom dáva do pozornosti, že okruh oprávnených osôb v zmysle § 2 ods. 2 reštitučného zákona nie je totožný s okruhom dedičov. Z predmetného rozhodnutia vôbec nevyplýva okruh účastníkov konania, len okruh oprávnených osôb, ktoré uplatnili v zákonom stanovenej lehote reštitučný nárok, a to vo väzbe s rozhodnutím, že tieto oprávnené osoby nespĺňajú podmienky pre priznanie reštitučného nároku. Tým, že správny orgán nekonal s právnymi nástupcami zomretých oprávnených osôb, opomenul právo právnych nástupcov zúčastniť sa predmetného konania. Nebolo povinnosťou správneho orgánu rozhodovať o priznaní, či nepriznaní reštitučného nároku právnym nástupcom, ale bolo jeho povinnosťou s nimi konať a doručiť im (resp. právnemu zástupcovi) rozhodnutie, proti ktorému by mohli brojiť, v prípade negatívneho rozhodnutia, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia by priznaný nárok bolo možné zaradiť do dedičského konania po poručiteľovi, ktorý uplatnil reštitučný nárok. Súd sa stotožňuje so stanoviskom odporcu, že v záujme hospodárnosti a efektívnosti správneho konania bolo aj povinnosťou, či už ostatných účastníkov konania alebo právneho zástupcu informovať konajúci správny orgán o smrti niektorých z oprávnených osôb, na ktorú objektívnu skutočnosť mal správny orgán adekvátne reagovať. Súd tiež poznamenáva, že predmetná odvolacia námietka bola neurčitá, najmä nevyplývalo z nej, ktoré pôvodné oprávnené osoby zomreli, a preto súd ani nemal možnosť túto námietku v podrobnostiach vyhodnotiť. K námietke, že správny orgán rozhodoval na základe časti spisu, súd uvádza, že podstatnú časť administratívneho spisu mal správny orgán pri rozhodovaní k dispozícii. Z vyjadrení účastníkov a z doložených listín vyplýva, že súdom bol dodatočne vrátený len balík obsahujúci splnomocnenia udelené advokátovi, čo samo o sebe nezakladá dôvod pre tvrdenú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Navyše odvolateľ nekonkretizoval, v čom by táto vada v konaní mala spôsobiť nezákonnosť, netvrdil, čo by bolo iné, ak by správny orgán mal k dispozícii kompletný spis, čo konkrétne správny orgán nemal možnosť zistiť, posúdiť pri rozhodovaní za stavu, že mu chýbala táto časť administratívneho spisu. Strohé konštatovanie o neúplnosti spisu bez ďalšej väzby na konkrétnu vadu, spočívajúcu v nezákonnosti rozhodnutia, nepovažuje súd za dostačujúce. Poukazovanie na závery súdov konajúcich v občianskom súdnom konaní, súd považuje za irelevantné pre rozhodovanie správneho orgánu. Súdy riešili otázku ne/platnosti zmluvy, pričom návrh bol zamietnutý pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení práve s odkazom na toto správne konanie. Preto konštatovanie, že navrhovatelia neboli úspešní, nie je výstižné, pretože súdy nezamietli návrh pre to, že by považovali zmluvu za platnú, keďže platnosťou zmluvy sa vôbec nezaoberali. Názor navrhovateľov, že postačuje k ich úspechu v predmetnom reštitučnom konaní, ak sa preukáže existencia ktoréhokoľvek zo spôsobov prechodu majetku na štát v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. bez ohľadu na to, že zákon č. 169/1949 Sb. nie je uvedený v § 3, nevyplýva priamo z pripojených rozhodnutí všeobecných súdov. Súd pritom poukazuje na to, že všeobecným súdom ani neprináleží posudzovať splnenie podmienok stanovených reštitučným zákonom, keďže zákonodarca zveril právomoc rozhodovať o reštitučných nárokoch príslušným orgánom štátnej správy, a nie všeobecným súdom. Avšak tvrdený názor navrhovateľov možno vyčítať z nálezov Ústavného súdu ÚS.III 212/2010 z 05.10.2010, ďalej z nálezu ÚS SR IV.209/2010 zo 16.09.2010, ale aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžo-ks 130/2005 z 09.06.2006, 6Sžo 240/2008 zo 14.10.2009. Vzhľadom na procesnú situáciu, keď správny súd o tej istej právnej otázke dotýkajúcej sa posudzovania dôvodnosti reštitučného nároku na základe individuálnych návrhov oprávnených osôb, už rozhodoval a zaujal stanovisko, že zákon č. 503/2003 Z.z. prechod vlastníctva na štát podľa zákona č. 169/1949 Sb. o vojenských obvodoch ako reštitučný titul neupravuje, v dôsledku čoho nebolo nemožné uplatneným reštitúciám priznať úspech, súd na novšie rozhodnutia ústavného súdu neprihliadol. Zohľadnil pritom, že sa nejedná o skutkovo identické veci. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke, za rovnakej alebo analogicky skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (III.ÚS 328/05). Keďže súd nemal preukázanú zmenu skutkového stavu, resp. zmenu právneho prostredia (zmena právnej úpravy, prijatie judikatúry s opačným právnym posúdením konkrétnej veci), súd na skôr vyslovenom právnom názore zotrváva. Navyše súd poznamenáva, že správne súdnictvo nenahrádza rozhodzovaciu činnosť správneho orgánu a posudzuje len zákonnosť napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či a ako správny orgán pri rozhodovaní a postupe aplikoval príslušné procesné a hmotné právne predpisy. Odklon od právneho posúdenia veci nie je však vylúčený práve u správneho orgánu, ktorý poznajúc rozhodzovaciu prax Ústavného súdu SR (okrem už vymenovaných rozhodnutí, napr. aj nález sp.zn. I.ÚS 123/2010 zo dňa 30.06.2010), ako aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva k aplikácii § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., a to v zmysle názoru Ústavného súdu, že nemožno uprieť vývoj právneho názoru a zohľadňovať posun súdnej praxe. Je zrejmé, že odporca v odôvodnení rozhodnutia nedostatočne uviedol, z akého dôvodu oprávneným osobám nevyhovel. Záver, k akému dospel správny orgán, nekorešponduje so stanoviskom odporcu, aký odporca prezentoval napríklad v liste adresovanom Ministerstvu obrany SR - Správa nehnuteľného majetku a výstavby ul. ČSA 7 Banská Bystrica zo dňa 14.12.2006, v ktorom uvádza, že podľa predbežného zisťovania odporca dospel k názoru, že oprávneným osobám vznikne nárok na navrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom v zmysle § 3 ods. 1 písm. o/ zákona č. 503/2003 Z.z., ako aj zo zápisnice o ústnom pojednávaní konanom dňa 10.01.2007 na Obvodnom pozemkovom úrade vo Zvolene, kde riaditeľ úradu informoval, že došlo po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu k obmedzeniu užívania pozemku tým, že pozemok alebo jeho časť je určený na obranu štátu a teda je na vôli oprávnenej osoby, či bude požadovať vydanie vlastníctva k pôvodnému pozemku alebo prevod iného pozemku vo vlastníctve štátu. Ďalším krokom, ako to vyplýva zo zápisnice, mala byť výzva zástupcovi navrhovateľov o vyjadrenie, či súhlasia s finančnou náhradou, alebo prípadne s vydaním náhradných pozemkov do ich vlastníctva. Zástupca navrhovateľov bol tiež upozornený, aby predložil doklady, ktoré preukazujú, že navrhovatelia sú oprávnenými osobami po pôvodných vlastníkoch. Z uvedenej zápisnice a listu vyplýva, že správny orgán v podstate uznával reštitučný nárok oprávnených osôb, avšak napadnutým rozhodnutím takto nerozhodol, pričom svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. K okruhu účastníkov súdneho konania súd uvádza, že navrhovateľmi v súdnom konaní podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. sú tí, ktorí podali opravný prostriedok, ktorí o sebe tvrdia, že ako účastníci správneho konania boli rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátení na svojich právach. Ďalšími účastníkmi konania v zmysle § 250m ods. 3 O.s.p. sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne a odporcom je správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Opravný prostriedok bol podaný v mene všetkých účastníkov správneho konania advokátom. Samotný právny zástupca v opravnom prostriedku vytýka správnemu orgánu, že nezohľadnil okruh účastníkov správneho konania, právne nástupníctvo po zomrelých osobách, ktoré uplatnili reštitučný nárok, pričom sám neuviedol konkrétne, v mene ktorých podáva opravný prostriedok. Keďže neustálený okruh účastníkov správneho konania správnym orgánom je vytýkanou vadou v správnom konaní, pričom ani z odvolania nie je okruh účastníkov zrejmý, súd považoval za odvolateľov (navrhovateľov) taký okruh účastníkov konania, aký bol uvedený v opravnom prostriedku, v mene ktorých bolo podané odvolanie právnym zástupcom, čo vyplýva z obsahu odvolania. Súd akceptoval pre účely súdneho konania aj splnomocnenia udelené na právne zastúpenie už v správnom konaní, ako aj splnomocnenia predložené v súdnom konaní, keďže tieto boli doložené len v dôsledku zmeny formy poskytovania právnej pomoci v podstate tým istým advokátom. Z vyššie uvedených dôvodov súd napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.. Pri vyhlásení rozhodnutia súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľom náhradu trov konania na účet právneho zástupcu navrhovateľov v sume, aká bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozhodnutia. Právny zástupca v zákonom stanovenej lehote vyčíslil trovy právneho zastúpenia, ktoré si uplatnil vo výške 63.413,96 eur vrátane DPH. Vychádzal z toho, že zastupuje 104 navrhovateľov, podľa ich označenia v napádanom rozhodnutí pod por.č. 1/ až 102/ a v opravnom prostriedku pod por.č. 1/ až 102/ a navyše pod 103/ B. W. a 104/ G.. F. W.. Podľa § 13 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo vyčíslení znížil základnú sadzbu o 50% (v roku 2012 stanovená sumou 127,16 eur a v roku 2013 stanovená sumou 130,16 eur), keďže sa jedná o zastupovanie viacerých navrhovateľov. Výsledná základná sadzba tarifnej odmeny potom u každého navrhovateľa predstavuje za úkony v r. 2012 sumu 63,58 eur a v r. 2013 sumu 65,00 eur. Za každý úkon právnej služby si uplatnil režijný paušál, ďalej náhradu cestovných výdavkov a náhradu za stratu času. Ako platiteľ DPH zvýšil vyčíslenú odmenu a náhrady o 20% DPH. Súd priznal trovy právneho zastúpenia, vychádzajúc z Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a zohľadniac účelnosť vynaložených trov v súvislosti s uplatnením práva. Súd nepovažuje za správne vyčíslenie základnej sadzby tarifnej odmeny u každého jednotlivého navrhovateľa, vzhľadom na osobitosť, povahu správneho konania. V správnom konaní sa preskúmava podaním opravného prostriedku (v konaní podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.) zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pričom okruh účastníkov je definovaný zákonom (§ 250m ods. 3 O.s.p.), t.j. sú nimi tí, ktorí nimi boli v konaní pred správnym orgánom. Nejedná sa teda o typické občianskoprávne konanie, v ktorom by sa konalo o individuálnych právach viacerých navrhovateľov, ale v danom prípade sa posudzuje zákonnosť jedného rozhodnutia správneho orgánu, pričom bez ohľadu na to, koľko účastníkov konania v správnom konaní vystupovalo, sa jedná v zásade vždy o rovnakú argumentáciu, ktorou sa napáda zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu. Pluralita viacerých navrhovateľov je teda daná len na základe špecifickej právnej úpravy obsiahnutej v § 250m ods. 3 O.s.p. a tiež povahou reštitučného konania, keď pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe kat.úz. D. vo vložke č. XXX v 1-ici a vo vložke XXX v celosti boli Bývalí ubarialisti a želiari obce D.. Súd preto úkony právneho zástupcu nepovažoval za spoločné úkony viacerých navrhovateľov. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby stanovil v zmysle § 11 ods. 4 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v roku 2012 na sumu 127,16 eur a v roku 2013 na sumu 130,16 eur. Úkony právnej služby súd priznal nasledovne: 1. príprava a prevzatie zastúpenia (§ 14 ods. 1 písm. a/ cit. vyhl. v znení do 30.06.2013) ................................................................................................................ 127,16 eur režijný paušál (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.) .....................................................7,63 eur spolu .................................................................................................. 134,79 eur 2. podanie opravného prostriedku (§ 14 ods. 1 písm. b/ cit. vyhl. v znení do 30.06.2013) ....................................................................................................... 127,16 eur režijný paušál ........................................................................................ 7,63 eur spolu .................................................................................................. 134,79 eur 3. účasť na pojednávaní dňa 21.02.2013 (§ 14 ods. 5 písm. b/ cit. vyhl. v znení do 30.06.2013) ......................................................................................................... 31,79 eur režijný paušál ........................................................................................ 7,81 eur spolu .................................................................................................... 39,60 eur 4. účasť na pojednávaní dňa 07.11.2013 (§ 13a ods. 1 písm. d/ cit. vyhl. v znení od 01.07.2013), 2x nakoľko pojednávanie presiahlo 2 hodiny.............................. 2 x 130,16 eur t.j. ...................................................................................................... 260,32 eur režijný paušál ........................................................................................ 7,81 eur spolu .................................................................................................. 268,13 eur 5. náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 cit. vyhl.), presun zo Zvolena do Banskej Bystrice a späť - na pojednávanie dňa 21.02.2013 ................. 2 x 13,01 eur ................... 26,02 eur - na pojednávanie dňa 07.11.2013 ................. 2 x 13,01 eur ................... 26,02 eur spolu náhrada za stratu času .................................................................... 52,04 eur 6. náhrada cestovného - súd priznal cestovné vo výške úhrady cestovného verejným dopravným prostriedkom zo Zvolena do Banskej Bystrice a späť dňa 21.02.2013 a dňa 07.11.2013, 1,30 eur x 4, spolu ................................................................................................. 5,20 eur. Právny zástupca je registrovaným platiteľom DPH (overené na webovej stránke), preto podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky súd zvýšil odmenu a náhrady vo výške 634,55 eur o 20% DPH - 126,91 eur, takže spolu boli priznané trovy právneho zastúpenia vo výške 761,46 eur, na zaplatenie ktorej zaviazal odporcu. Súd krátil odmenu za účasť na pojednávaní dňa 21.02.2013, keď priznal odmenu vo výške 1-iny, pretože sa jednalo o pojednávanie bez prejednania veci. Práve právny zástupca navrhovateľov navrhol odročiť toto pojednávanie pre prekážku ním tvrdenú. Pokiaľ by súdu bol tento dôvod oznámil skôr, bolo by možné pojednávanie zrušiť a nariadiť iný termín. Súd nepriznal odmenu za opakovaný úkon príprava a prevzatie zastúpenia v súvislosti so zmenou právneho zástupcu z objektívnych dôvodov, a to zmeny zákona o advokácii, keď zohľadnil, že v podstate zastupuje ten istý advokát, ktorý už prvotné úkony s klientmi vykonal, bol oboznámený s predmetom sporu a ďalšia odmena za ten istý úkon by bola neúčelná. Rovnako súd nepriznal odmenu za úkon stanovisko k vyjadreniu odporcu zo dňa 29.10.2013, nakoľko zo strany súdu na takýto úkon nebol vyzývaný. Za účelom vyjadrenia sa právneho zástupcu k veci bolo nariadené pojednávanie. Náhradu za stratu času súd nepriznal tak, ako bola uplatnená, nakoľko má za to, že zo sídla advokáta na súd bolo možné dostaviť sa do 30 minút. Súd nepriznal vyčíslené cestovné, pretože súd môže postupovať podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách len v prípade, ak advokát preukáže náhradu cestovných výdavkov. Právny zástupca nedoložil čitateľné osvedčenie o evidencii motorového vozidla tak, aby bolo možné z neho zistiť rozhodujúce údaje pre výpočet náhrad, t.j. nebolo možné verifikovať jeho vyúčtovanie. Súd nepriznal režijné paušály za každý úkon jednotlivých navrhovateľov. Režijný paušál je možné priznať len raz, a to aj v prípade, pokiaľ by súd akceptoval spoločný úkon viacerých navrhovateľov. Súd poznamenáva, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania aj podľa osobitnej právnej úpravy (§ 250k O.s.p.), ktorá sa aplikuje v správnom súdnictve, je potrebné prihliadať na účelnosť vynaložených trov. Z rozhodnutia Ústavného súdu ČR I.ÚS 988/12 zo dňa 25.07.2012 vyplýva, že súd má zohľadňovať samotný účel civilného procesu, pričom civilné súdne konanie nemôže byť odtrhnuté od svojho skutočného spoločenského poslania a nemôže sa stať iba nástrojom slúžiacim k vytváraniu ľahkého a nijak neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v náhrade trov na zastúpenie advokátom. Z tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že neúspešný účastník konania nemá hradiť úspešnému účastníkovi všetky trovy konania, ale iba tie, ktoré možno považovať za potrebné k účelnému uplatňovaniu, či bráneniu práva. Podľa Ústavného súdu ČR sa civilné konanie nemôže stať iba nástrojom na generovanie ľahkého zisku spočívajúceho v náhrade trov na právne zastúpenie v typovo podobných a jednoduchých veciach na úkor neúspešných účastníkov konania. Viedlo by to totiž okrem iného k podpore zneužitia práva na zastupovanie advokátom. Zákaz zneužitia práva je právnou zásadou, ktorá sa uplatňuje aj v práve procesnom, výslovne je upravená v § 2 O.s.p.. Súd vzhľadom na okolnosti danej veci, na špecifickosť právnej úpravy ohľadom správneho súdnictva, okruhu účastníkov konania v tomto súdnom konaní, reštitučného zákona, má za to, že pre dosiahnutie cieľa sledovaného opravným prostriedkom smerujúcim proti jednému rozhodnutiu správneho orgánu, nebolo nevyhnutné zastupovať všetkých navrhovateľov. Keďže sa jedná o oprávnené osoby odvodzujúce svoje právo od Bývalých urbarialistov a želiarov, navonok právny zástupca akoby konal v jednej právnej veci, za jeden subjekt (pozemkové spoločenstvo Urbár D.), nepovažuje súd za spravodlivé ani za účelné priznanie náhrady trov konania za zastupovanie viacerých osôb, preto priznal náhradu trov konania vo výške vyššie vyčíslenej. Pokiaľ by súd akceptoval opodstatnenosť osobitného zastúpenia navrhovateľov pod por. č. 103/ a č. 104/, ktorí odôvodňujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k nim, nemalo by to vplyv na výšku priznanej základnej sadzby tarifnej odmeny, keďže by išlo o spoločné úkony dvoch osôb (§ 13 ods. 2 cit. vyhl.). Záverom súd poukazuje na stanovisko vysloveného v predmetnom náleze Ústavného súdu ČR, že náhrada trov konania, o ktorej súd rozhoduje, nemá smerovať k „potrestaniu“ neúspešného účastníka, ale jedine k tomu, aby strane, ktorá uspela, boli kompenzované náklady, ktoré boli potrebné k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu práva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné (§ 250s (druhá veta) a contr. O.s.p.).