Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/26/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200213 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6013200213.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci žalobcu: AJUGA, s.r.o. so sídlom Vajanského námestie 13, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 46 819 428, zast. Advokátskou kanceláriou Patajová Pataj s.r.o., J. Chalupku 8, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 867 519 proti žalovanému: Daňový úrad Banská Bystrica, so sídlom Nová 13, 974 04 Banská Bystrica v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 20.02.2013 sa žalobca domáhal, aby súd s poukazom na ust. § 250t ods. 1 až 4 O.s.p. uložil žalovanému povinnosť konať v konaní vedenom pod č. 9600301/5/3179251/2012, zaregistrovať žalobcu pre daň z pridanej hodnoty (ďalej „DPH“), vydať mu osvedčenie o registrácii pre DPH a prideliť mu identifikačné číslo (ďalej len „IČ“) pre DPH do 7 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu. Žalobca v žalobe uviedol, že na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 02.10.2012 kúpil od spoločnosti CONECOM s.r.o. Banská Bystrica, ktorá je platiteľom DPH, časť podniku. Zápis o tejto skutočnosti do obchodného registra bol Okresným súdom v Banskej Bystrici potvrdený Potvrdením zo dňa 19.10.2012 vydaným na základe návrhu na zápis sp. zn. 5/Nre/95/2012 zo dňa 15.10.2012. Prevádzaná časť podniku spoločnosti CONECOM bola v obchodnom registri zapísaná ako odštepný závod, resp. iná organizačná zložka podniku. Žalobca následne s poukazom na ust. § 4 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 222/2004 Z.z.“) oznámil túto skutočnosť žalovanému a požiadal o vydanie osvedčenia o registrácii platiteľa dane, nakoľko sa v zmysle § 4 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. bez ďalšieho ex lege stal platiteľom dane. Žalovaný na predmetnú žiadosť reagoval listom zo dňa 31.10.2012, ktorým žalobcovi oznámil, že sa nestal platiteľom dane zo zákona a odmietol mu vydať osvedčenie o registrácii pre DPH. Tento postup žalovaný odôvodnil skutočnosťou, že žalobca údajne nenadobudol časť podniku v zmysle ust. § 476 až § 488 Obchodného zákonníka (ďalej „ObZ“), ako aj tým, že žalobca nie je zdaniteľnou osobou a nevykonáva ekonomickú činnosť. Takýmto postupom žalovaný podľa žalobcu porušuje zák. č. 222/2004 Z.z.. Žalobca v žalobe poukázal na znenie § 5 ObZ, ktorý definuje pojem „podniku“ a nesúhlasil so záverom žalovaného, že podnik nadobudnutý žalobcom od spoločnosti CONECOM nespĺňa zákonnú definíciu podniku uvedenú v cit. ustanovení ObZ. Spochybňovanie platnosti predaja časti podniku so spoločnosti CONECOM na žalobcu, ako skutočnosti povinne zapisovanej do obchodného registra, ktorý bol Okresným súdom v Banskej Bystrici v súlade so zákonom preskúmaný a následne zapísaný do obchodného registra, pričom v zmysle § 27 ods. 3 ObZ sú údaje zapísané v obchodnom registri účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia, je postupom zasahujúcim do ústavného princípu trojdelenia moci a žalovaný ako správny orgán nerešpektuje a spochybňuje registračné rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica. Žalobca v žalobe zdôraznil, že z ust. § 4 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. je nepochybné, že žalovaný bol povinný bez zbytočného odkladu, najneskôr v lehote 7 dní od doručenia dokladov preukazujúcich skutočnosť, že žalobca nadobudol časť podniku od spoločnosti CONECOM s.r.o., ktorá je platiteľom DPH, vydať osvedčenie o registrácii pre DPH a prideliť mu IČ pre DPH. Obsahom uvedenej právnej normy je povinnosť žalovaného konať a jeho nečinnosť je podľa žalobcu nutné považovať za nezákonný a protiprávny postup, ktorá skutočnosť vytvára predpoklady pre podanie žaloby v zmysle ust. § 250t O.s.p., keďže žalovaný podľa žalobcu nekonal bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným právnym predpisom tým, že bol v konaní nečinný, hoci niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby vo veci konal a vydal žalobcovi osvedčenie o registrácii pre DPH a pridelil mu IČ pre DPH. Žalobca má za to, že v zmysle § 250t ods. 1 veta druhá O.s.p. použil všetky prostriedky, ktorých použitie mu umožňuje právny poriadok SR a žalovaný v danej veci stále nekonal. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 08.03.2013 uviedol, že v prípade oznámenia žalobcu o nadobudnutí časti podniku podľa § 4 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. stav, že orgán verejnej správy - žalovaný je v konaní nečinný nenastal, pretože žalovaný považuje konanie za ukončené, čo vyplýva zo zaslaného Oznámenia o nevydaní osvedčenia o registrácii pre daň č. 9600301/5/3179251/2012 z 31.10.2012. Žalovaný na základe verejne dostupných informácií nadobudol pochybnosť o naplnení dôvodov na registráciu pre DPH, na základe čoho v súčinnosti s daňovým subjektom (žalobcom) vykonal miestne zisťovanie na overenie skutkového stavu. Na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že z hľadiska zákona o DPH, v kontexte Smernice 2006/112/ES a ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ nedošlo k naplneniu dôvodov pre registráciu podľa zák. č. 222/2004 Z.z. v nadväznosti na ust. § 3 cit. zákona, hoci podľa národného práva SR došlo k naplneniu formálnych podmienok pre zápis predaja časti podniku do obchodného registra. O vykonaných dôkazoch a o záveroch žalovaný informoval žalobcu ústne aj písomným oznámením. Žalovaný z výpisu z obchodného registra zistil, že žalobca v septembri 2012 vytvoril 16 odštepných závodov a do októbra 2012 vytvoril 170 divízií s rovnakým sídlom, rovnakým vedúcim a rovnakým predmetom činnosti, pričom vedúcim divízie je jediný spoločník a konateľ spoločnosti CONECOM H.. S., pričom sídla divízií sú na adrese jeho trvalého pobytu. Po vzniku divízií došlo k predaju týchto divízií (do 20.10.2012 bolo predaných 160 divízií), pričom tento predaj je zapísaný ako predaj časti podniku. Na základe týchto skutočností žalovaný bezodkladne po obdržaní oznámenia od žalobcu preveril opodstatnenosť registrácie pre DPH, pričom v konaní postupoval v súlade so základnými zásadami správy daní a v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom (žalobcom). Na základe získaných dôkazov u žalovaného vznikla pochybnosť o skutočnostiach uvedených žalobcom v oznámení a začal vykonávať ďalšie dôkazy a zisťovania. Z uvedeného vyplýva, že jeho postup nemôže byť hodnotený ako jeho nečinnosť. Z ďalšieho vykonaného dokazovania mal žalovaný za preukázané, že v skutočnosti nedošlo k prevodu žiadnych aktív a boli naplnené len formálne predpoklady pre zápis prevodu v obchodnom registri, čo je pre účely zákona o DPH podporeného ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ nedostatočné. Žalobca nepreukázal, že disponoval aktívami, ktoré mohli byť na neho prevedené, nepreukázal postavenie zdaniteľnej osoby, ani vykonávanie ekonomickej činnosti. Po vyhodnotení všetkých dôkazov žalovaný zistil, že konanie spoločnosti CONECOM s.r.o. smerovalo k jedinému cieľu - získať vyššiu cenu pri prevode spoločnosti registrovanej za platiteľa DPH. Ďalším sledovaným cieľom bolo vyhnúť sa umelo registrovanej spoločnosti plateniu zábezpeky v zmysle § 4c zák. č. 222/2004 Z.z.. Uvedené viedlo k logickému záveru žalovaného, že konaním subjektu došlo k zneužívaniu ustanovení, ktorých cieľom má byť zníženie administratívnej záťaže pri prevode aktív medzi prevodcom a nadobúdateľom. Žalovaný poukázal na to, že pri výklade ustanovení zák. č. 222/2004 Z.z. je potrebné sledovať zmysel a účel týchto ustanovení, pričom ust. § 4 nie je možné vykladať nezávisle od iných ustanovení a zdôraznil priamu nadväznosti na ust. § 3 zák. č. 222/2004 Z.z., v zmysle ktorého je zdaniteľnou osobou každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Ďalej poukázal na to, že pri výklade pojmov používaných v zák. č. 222/2004 Z.z. nie je možné vychádzať len z gramatického výkladu tohto zákona, ale je potrebné využiť výklad systematický v úzkom vzťahu s výkladom teleologickým. Zároveň je potrebné uplatniť eurokonformný výklad. Na základe Smernice Rady č. 2006/112/ES a ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ môže postavenie platiteľa DPH nadobudnúť len zdaniteľná osoba, ktorá vykonáva ekonomickú činnosť. Daňová správa preto posudzuje, či osoba, ktorej má byť vydané osvedčenie o registrácii za platiteľa DPH, má postavenie zdaniteľnej osoby, či vykonáva ekonomickú činnosť alebo má reálne podnikateľské zámery, a to s cieľom rozlíšiť tých, ktorí chcú vstúpiť do systému DPH len za účelom jeho zneužitia. Automatická registrácia, bez akéhokoľvek preskúmania, nie je žiadúca, nebola by v súlade s cieľom sledovaným Smernicou a v konečnom dôsledku by mohla mať negatívny dopad na príjmy štátneho rozpočtu, ako aj na ostatných platiteľov dane tým, že sa rozvíja nekalá súťaž a zhoršuje podnikateľské prostredie pre všetkých. Žalovaný vo vyjadrení konštatoval, že o zistených skutočnostiach bol konateľ žalobcu, ktorý je zároveň konateľom prevodcu, informovaný, a zároveň mu bolo zaslané písomné oznámenie o vykonaných dôkazoch a záveroch správcu dane (žalovaného). Zák. č. 222/2004 Z.z., ani zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“) nestanovuje lehotu, v ktorej by bol správca dane povinný takéto oznámenie zaslať, urobené však bolo v primeranej 30-dňovej lehote. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd vecne a miestne príslušný na konanie o žalobe žalobcu podanej v zmysle § 250t O.s.p. dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť, a preto postupujúc podľa § 250t ods. 4 prvá veta a veta in fine O.s.p. uznesením žalobu zamietol. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250t ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 250t ods. 4 O.s.p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Podľa § 250t ods. 8 O.s.p. na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy SR súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Cieľom procesnej úpravy zakotvenej v IV. hlave V. časti O.s.p. je poskytnúť fyzickým a právnickým osobám účinnú súdnu ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy. Z ust. § 250t ods. 1 O.s.p. vyplýva, že konanie sa začína na návrh, v ktorom fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Postupom správny orgán realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, pričom činnosť predstavuje aktívny postup podľa procesných a hmotnoprávnych predpisov, ktoré správny orgán oprávňujú a súčasne zaväzujú na úkony v priebehu konania. Z ust. § 244 ods. 3 O.s.p. vyplýva, že pod postupom správneho orgánu treba rozumieť aj nečinnosť správneho orgánu. Nečinnosťou je pasivita správneho orgánu vo veciach, v ktorých bolo začaté správne konanie, hoci niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán vo veci konal a rozhodol. Úlohou správneho súdu je preskúmať zákonnosť postupu správneho orgánu, t.j. či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Súd sa zameriava najmä na posudzovanie otázky, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne či nevykonal chybný úkon. Rozsah súdneho prieskumu však nie je absolútny, je daný rozsahom a dôvodmi návrhu. Predpokladom úspešnosti návrhu proti nečinnosti správneho orgánu v zmysle § 250t O.s.p. je preukázanie jeho prípustnosti, a to jednak z hľadiska preukázania tvrdenia, že správny orgán nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný a jednak z hľadiska preukázania skutočností, že žalobca už vyčerpal všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Iba v prípade splnenia týchto podmienok prípustnosti návrhu, súd posudzuje dôvodnosť návrhu z hľadiska vecnej stránky, t.j. posudzuje samotný postup správneho orgánu upravený konkrétnymi príslušnými procesnými, resp. hmotnoprávnymi predpismi týkajúcimi sa príslušnej prejednávanej veci. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 65 ods. 1 Daňového poriadku orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní. Podľa § 65 ods. 2 Daňového poriadku ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister. Podľa § 66 Daňového poriadku ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v § 65 ods. 1 a 2 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť druhostupňový orgán. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, b/ zák. č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len "sťažovateľ"), ktorým a/ sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou (ďalej len "činnosť") orgánu verejnej správy, b/ poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je v pôsobnosti orgánu verejnej správy. Podľa § 20 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o prokuratúre“) prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa § 21 ods. 2 Zákona o prokuratúre právnymi prostriedkami, ktorými prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, sú: a/ protest prokurátora, b/ upozornenie prokurátora, c/ návrh na začatie konania pred súdom podľa osobitného zákona. Podľa § 28 ods. 1 Zákona o prokuratúre prokurátor je oprávnený podať orgánu verejnej správy upozornenie na účel odstránenia porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorému došlo v postupe orgánu verejnej správy pri vydávaní opatrenia alebo rozhodnutia alebo jeho nečinnosťou. Podľa § 250t ods. 2 O.s.p. prokurátor môže podať návrh podľa odseku 1, ak orgán verejnej správy je v konaní nečinný aj po upozornení prokurátorom. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. ekonomickou činnosťou (ďalej len "podnikanie") sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. Podľa § 4 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. platiteľom sa stáva aj právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá nadobudne v tuzemsku podnik alebo časť podniku platiteľa tvoriacu samostatnú organizačnú zložku podľa všeobecného predpisu, a to odo dňa nadobudnutia podniku alebo jeho časti. Platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie, a to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom. Platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ktorá dodá stavbu, jej časť alebo stavebný pozemok alebo prijme platbu pred ich dodaním, a to tým dňom, ktorý nastane skôr, ak sa z dodania má dosiahnuť obrat podľa odseku 1, okrem dodania stavby, jej časti alebo stavebného pozemku, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 38 ods. 1. Títo platitelia sú povinní oznámiť daňovému úradu skutočnosť, na základe ktorej sa stali platiteľom, do desiatich dní odo dňa vzniku tejto skutočnosti. Daňový úrad je povinný platiteľa registrovať pre daň, vydať mu osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť mu identifikačné číslo pre daň bezodkladne, najneskôr do siedmich dní odo dňa doručenia oznámenia skutočnosti, na ktorej základe sa stal platiteľom. Podľa § 67 ods. 1, 4 a 6 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt, ktorý sa registruje u správcu dane podľa osobitných predpisov, je povinný predložiť správcovi dane žiadosť o registráciu na tlačive, ktorého vzor určí ministerstvo; ak sa žiadosť o registráciu podáva elektronickými prostriedkami, podáva sa v predpísanej forme. (4) Správca dane preverí údaje uvedené v žiadosti o registráciu a v prílohách podľa odseku 3, a ak má pochybnosti o ich správnosti alebo úplnosti, vyzve daňový subjekt, aby údaje bližšie vysvetlil, zmenil alebo doplnil, a zároveň určí lehotu, v ktorej je daňový subjekt povinný výzve vyhovieť. (6) Ak daňový subjekt výzve správcu dane nevyhovie, vydá správca dane rozhodnutie, v ktorom žiadosť o registráciu zamietne, ak tento zákon neustanovuje inak. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. Podľa § 1 ods. 2 Daňového poriadku podľa tohto zákona sa postupuje, ak osobitné predpisy neustanovujú inak. Zmysel inštitútu konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy upraveného v IV. hlave V. časti O.s.p. spočíva v tom, že ak má určitý subjekt právo na včasné vybavenie veci v zákonom stanovenej lehote a na vydanie rozhodnutia a jeho právo je porušené nezákonnou činnosťou správneho orgánu, môže dotknutý subjekt podať návrh na súd, aby uložil príslušnému správnemu orgánu povinnosť vo veci konať a rozhodnúť. Predpokladom úspešnosti návrhu proti nečinnosti orgánu verejnej správy je, že tento orgán je nečinný, t.j. koná v rozpore s konkrétnym ustanovením právnej normy, ktorá ho oprávňuje a súčasne aj zaväzuje konať a rozhodnúť (vydať rozhodnutie). Nekonanie (nečinnosť) musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán konať (vrátane rozhodovania). Nečinnosť je teda pasivita správneho orgánu vo veci, ktorá mu bola predložená na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že v konaní podľa § 250t O.s.p. a nasl. sa nie je možné úspešne dovolávať ochrany proti akejkoľvek nečinnosti orgánu verejnej správy, ale iba vtedy, pokiaľ je správny orgán nečinný v prípade, keď má povinnosť vydať rozhodnutie. Ak nie je povinnosťou správneho orgánu vydať rozhodnutie, nie je v právomoci súdu poskytovať ochranu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorý je s vykonaním úkonu (vydaním rozhodnutia) v omeškaní a súd nemôže rozhodnúť o povinnosti takýto úkon vykonať. Dovolať sa ochrany pred súdom je teda obmedzené len na prípady, keď má správny orgán v administratívnom konaní povinnosť vydať rozhodnutie, má tak urobiť v zákonom stanovenej lehote a navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Súd po preskúmaní veci, zaoberajúc sa primárne otázkou prípustnosti žaloby, dospel k záveru, že žalobca v žalobe neoznačil žiadne listiny osvedčujúce, že vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňujú ustanovenia osobitných zákonov; konkrétne Daňový poriadok v ust. § 66 upravujúcom „Opatrenia proti nečinnosti“ v nadväznosti na § 63 ods. 1, § 65 ods. 1 a 2 Daňového poriadku a § 4 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z., zák. č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach a zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Jedná sa o právne prostriedky, ktorých vyčerpanie umožňuje osobitný predpis a ich vyčerpanie bolo, resp. je v dispozícii žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienky prípustnosti žaloby, t.j. nepreukázal, či postupoval v zmysle Daňového poriadku, resp. či podal sťažnosť podľa zák. č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach a ako bolo o tejto sťažnosti rozhodnuté, resp. či bol podaný a ako bol vybavený jeho podnet na prokuratúre. Súd v rámci konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 250t O.s.p. nenahrádza činnosť iných štátnych orgánov pri odstraňovaní tvrdenej nečinnosti. Súdne konanie v zmysle § 250t O.s.p. nastupuje až v prípade preukázania, že žalobcom boli vyčerpané všetky prostriedky umožňujúce zjednanie nápravy upravené v právnom poriadku SR. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že splnenie povinnosti podať sťažnosť sa nevyžaduje len vtedy, ak návrh v zmysle § 250t ods. 2 O.s.p. podal prokurátor v prípade, že orgán verejnej správy, resp. jeho bezprostredne nadriadený orgán alebo dozerajúci orgán, je v konaní nečinný aj po upozornení prokurátorom (§ 28 a § 29 zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre). V konaní súdu podľa § 250t O.s.p. sa uplatňuje princíp subsidiarity v tom zmysle, že súd koná na základe žaloby proti nečinnosti len vtedy, ak žalobca vyčerpal prostriedky na zjednanie nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. III.ÚS 317/04, ktorý konštatoval, že „súd príslušný rozhodovať o návrhu namietajúcom nečinnosť správneho orgánu musí splnenie podmienky vyčerpania prostriedkov nápravy, ktorých použitie umožňujú osobitné predpisy, posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu, rešpektujúc účel konania podľa § 250t O.s.p., ktorým je poskytnutie súdnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy by mohli byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní.“ Súd dospel k záveru, že práve s prihliadnutím na okolnosti tohto konkrétneho prípadu, ktoré sú zrejmé z obsahu administratívneho spisu a podaní účastníkov konania (a/ vytvorenie 150 divízií od októbra 2011 do 12.10.2012 spoločnosťou CONECOM s.r.o., ktoré všetky majú rovnaké sídlo, rovnaký predmet činnosti, rovnakého štatutárneho zástupcu, ktorým je jediný konateľ a spoločník spoločnosti CONECOM s.r.o. H.. Q. S., pričom sídla divízií sú na adrese jeho trvalého pobytu; b/ po vzniku divízií došlo k ich predaju ako časti podniku; c/ novovytvorené spoločnosti majú povahu Ready made spoločnosti s ručením obmedzeným, ktoré boli založené výlučne za účelom ich ďalšieho predaja, nevyvíjali žiadnu podnikateľskú činnosti; d/ ich zápis v obchodnom registri a registrácia za platiteľov dane navyšuje ich kúpnu cenu, čo predstavuje pridanú hodnotu len pre ich zakladateľov; e/ ich založením sa sleduje cieľ vyhnúť sa plateniu zábezpeky v zmysle § 4c zák. č. 222/2004 Z.z.; f/ nenapĺňa sa cieľ sledovaný Smernicou Rady 2006/112/ES - odbremeniť podnikateľa od DPH, ktorá sa má platiť počas celej doby vykonávania ekonomickej činnosti, ak táto činnosť sama o sebe podlieha DPH, čo všetko nasvedčuje tomu, že kúpa časti podniku v jednotlivých veciach obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom, t.j. je jedná sa o absolútne neplatné právne úkony podľa § 39 OZ), je úplne na mieste uprednostnenie formalistického posúdenia predpokladu prípustnosti návrhu namietajúceho nečinnosť orgánu verejnej správy pred materiálnym chápaním základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pre úplnosť súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca podal na Daňový úrad Banská Bystrica oznámenie podľa § 4 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. s odôvodnením, že nadobudol časť podniku na základe zmluvy o predaji časti podniku, ktorá bola uzavretá dňa 02.10.2012 v zmysle § 476 a nasl. OZ s daňovým subjektom CONECOM s.r.o.. V prílohe oznámenia žalobca predložil kópiu predmetnej zmluvy o predaji časti podniku. Žalovaný na základe verejne dostupných informácií z dôvodov podrobne uvedených na str.2-3 tohto rozhodnutia nadobudol pochybnosť o naplnení dôvodov na registráciu pre DPH, a preto bezodkladne po obdržaní oznámenia od žalobcu pristúpil k preverovaniu opodstatnenosti registrácie pre DPH v zmysle zák. č. 222/2004 Z.z. a Daňového poriadku (§ 67 ods. 1 a 4) a to v súčinnosti s daňovým subjektom (žalobcom). Z údajov uvedených vo výpise z obchodného registra, na internetovej stránke spoločnosti CONECOM s.r.o., z listinných dôkazov predložených samotným žalobcom, ako aj z výsledkov zistených z vykonaného miestneho zisťovania u žalobcu, z ktorého bola vyhotovená zápisnica o miestnom zisťovaní zo dňa 26.10.2012, a z ktorej vyplýva, že konateľ žalobcu uviedol, že žalobca nenadobudol žiadne veci, práva, ani majetkové hodnoty, práva z priemyselného vlastníctva, duševného vlastníctva, pohľadávky a záväzky týkajúce sa nadobudnutej časti podniku, ani práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov, žalobca nemá zriadený bankový účet, nadobudol iba 100,- Eur, ktoré boli vložené v hotovosti do pokladne, ďalej že spoločnosť nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť, žalovaný zistil, že k splneniu hmotnoprávnych podmienok stanovených zák. č. 222/2004 Z.z. u žalobcu nedošlo. Ďalej v súvislosti s preverovaním predajcu CONECOM s.r.o. boli vykonané miestne zisťovania, z ktorých boli vyhotovené úradné záznamy zo dňa 19.10., 26.10., 30.10. a 31.10.2012, ako aj zápisnica z miestneho zisťovania zo dňa 26.10.2012, v ktorých konateľ predávajúceho CONECOM s.r.o. potvrdil vyššie uvedené skutočnosti zistené pri preverovaní spoločnosti žalobcu. Na základe vykonaného dokazovania dospel žalovaný k záveru, že pre posúdenie opodstatnenosti registrácie pre DPH je rozhodujúci skutkový stav a reálnosť existencie časti podniku, t.j. či zapísaný odštepný závod je vôbec možné považovať nadväzne na Obchodný zákonník pre účely Zákona o DPH za časť podniku a či kupujúci má postavenie zdaniteľnej osoby a vychádzajúc z toho mal za to, že by malo ísť o prevod nezávislej časti podniku vrátane hmotných zložiek, prípadne nehmotných zložiek, čo pri preverovaní týchto skutočností z vyjadrenia spoločnosti prevádzajúcej divíziu, ako aj z vyjadrenia spoločnosti žalobcu nevyplynulo. Zo získaných dôkazov bolo teda preukázané, že v skutočnosti nedošlo k prevodu žiadnych aktív a boli naplnené len formálne predpoklady pre zápis prevodu v obchodnom registri, čo je pre účely Zákona o DPH podporeného ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ nedostatočné. Daňový subjekt podľa žalovaného nepreukázal, že disponoval aktívami, ktoré mohli byť na neho prevedené, nepreukázal postavenie zdaniteľnej osoby, ani vykonávanie ekonomickej činnosti. Po vyhodnotení všetkých dôkazov správca dane zistil, že konanie spoločnosti CONECOM s.r.o. smerovalo k jedinému cieľu a to získať vyššiu cenu pri prevode spoločnosti registrovanej za platiteľa DPH. Uvedeným konaním došlo podľa žalovaného k zneužívaniu ustanovení, ktorých cieľom má byť zníženie administratívnej záťaže pre prevod aktív medzi prevodcom a nadobúdateľom. O týchto skutočnostiach a vyhodnotených dôkazoch bol konateľ žalobcu (ktorý je zároveň aj konateľom prevodcu) informovaný a zároveň mu bolo zaslané písomné oznámenie zo dňa 31.10.2012. Žalovaný poukázal na to, že Zákon o DPH, ani Zákon o správe daní mu nestanovuje lehotu, v ktorej by správca dane bol povinný takéto oznámenie zaslať, avšak žalovaný tak urobil v primeranej 30-dňovej lehote. Žalovaný vyslovil názor, že v konaní nebol nečinný. S takýmto názorom sa súd stotožnil. Ustanovenie § 67 Daňového poriadku upravuje postup pri registrácii daňových subjektov, ktorým táto povinnosť vyplýva z hmotnoprávnych predpisov (zák. č. 222/2004 Z.z.). Z ust. § 67 ods. 4 Daňového poriadku vyplýva pre správcu dane (žalovaného) oprávnenie preveriť údaje uvedené v žiadosti o registráciu a jej prílohách. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní z 26.10.2012 vyplýva, že žalovaný vzhľadom na existenciu pochybností o správnosti a úplnosti žalobcom predložených údajov vyzval žalobcu na ich bližšie vysvetlenie a doplnenie, v súlade s cit. ustanovením Daňového poriadku, čo žalobca pri miestnom zisťovaní, resp. zaslaním doplňujúcich údajov v elektronickej podobe (mail z 30.10.2012) urobil. Ustanovenie § 67 ods. 6 Daňového poriadku umožňuje (resp. ukladá žalovanému) vydať rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o registráciu len v prípade, ak má žalovaný pochybnosti o ich správnosti alebo úplnosti, vyzve daňový subjekt, aby údaje bližšie vysvetlil, zmenil alebo doplnil, pričom mu zároveň určí lehotu, v ktorej je daňový subjekt povinný výzve vyhovieť a ak daňový subjekt výzve správcu dane nevyhovie. Ust. § 67 Daňového poriadku neukladá žalovanému povinnosť vydať rozhodnutie v prípade, ak žalobca ako daňový subjekt takejto výzve vyhovie. Rovnako ani Zákon o DPH vo svojich ustanoveniach neupravuje postup správcu dane v prípade nesplnenia podmienok pre registráciu, t.j. negatívneho rozhodnutia. Ustanovenie § 4 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. výslovne rieši len situáciu v prípade rozhodnutia pozitívneho, t.j. v prípade, ak správca dane vyhovie žiadosti daňového subjektu za predpokladu splnenia všetkých zákonom stanovených a predpokladaných podmienok a to formou vydania osvedčenia o registrácii pre daň. Keďže osobitný hmotnoprávny daňový predpis - zák. č. 222/2004 Z.z. neustanovuje iný postup pre prípad preukázaných pochybností o správnosti alebo úplnosti údajov pre registrovanie, postupuje sa podľa Daňového poriadku, pričom postup pri registrácii daňových subjektov upravuje § 67 Daňového poriadku, ktorý rovnako neukladá správcovi dane povinnosť v prípade, ak podľa neho neboli splnené podmienky na registráciu, a teda neboli splnené podmienky na vyhovenie žiadosti, vydať rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o registráciu. Z uvedených dôvodov podľa názoru súdu správcovi dane nevznikla povinnosť vydať negatívne rozhodnutie. Výsledok registračného konania, v ktorom bolo preverené splnenie podmienok na registráciu pre DPH u žalobcu s tým, že podmienky na vydanie osvedčenia o registrácii pre DPH nespĺňa, žalovaný oznámil žalobcovi listom, ktorým bolo registračné konanie ukončené. Toto oznámenie je možné považovať za opatrenie správneho orgánu, ktorým by mohlo byť zasiahnuté do práv alebo právom chránených záujmov žalobcu, avšak predmetom tejto žaloby nie je preskúmanie zákonnosti tohto oznámenia. V konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 250t O.s.p. správny súd preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu výlučne z hľadiska námietok uplatnených v žalobe, t.j. je viazaný petitom žaloby. Je teda na žalobcovi, aby v žalobe označil, v čom spočíva nesprávny postup - nečinnosť správneho orgánu, ktorý zákonom stanovený spôsob postupu správneho orgánu nedodržal, akú konkrétnu povinnosť navrhuje správnemu orgánu uložiť, resp. čo navrhuje správnemu orgánu uložiť, aby tento konal za účelom odstránenia žalobcom tvrdenej nečinnosti. Zo žaloby žalobcu vyplýva, že sa výslovne domáha, aby súd uložil žalovanému povinnosť žalobcu registrovať pre DPH, vydať mu osvedčenie o registrácii pre DPH a prideliť mu IČ pre DPH do 7 dní od právoplatnosti uznesenia súdu. Vydanie takéhoto rozhodnutia, ktoré by bolo výsledkom posúdenia vecnej správnosti postupu správneho orgánu z hľadiska aplikácie ust. § 4 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. a § 67 Daňového poriadku, však podľa názoru súdu ust. § 250t ods. 1 O.s.p. neumožňuje. Aj v prípade, ak by žaloba bola prípustná, t.j. ak by bol žalobca preukázal, že žalovaný bol v konaní nečinný a že žalobca vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, súdu bolo cit. ust. § 250t ods. 1 O.s.p. zverená len právomoc, aby v konaní podľa § 250t O.s.p. vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Citované ustanovenie súdu neumožňuje, resp. súd nie je oprávnený uložiť správnemu orgánu povinnosť, akým konkrétnym spôsobom má vo veci konať, resp. ako konkrétne má vo veci rozhodnúť. Takýmto spôsobom by totiž nahrádzal činnosť správneho orgánu, resp. jeho rozhodnutie. Ak by boli splnené podmienky na to, že by súd návrhu žalobcu vyhovel, vo výroku by uviedol len označenie orgánu, ktorému povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu (nie dlhšiu ako 3 mesiace), v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť (§ 250t ods. 4 O.s.p.). Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobcov návrh je neprípustný, a preto ho s poukazom na § 250t ods. 4 veta in fine O.s.p. zamietol. Navrhovateľovi, ktorý v konaní nebol úspešný, súd náhradu trov konania nepriznal s poukazom na § 250t ods. 5 O.s.p.. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a § 250t ods. 7 O.s.p.).