Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/360/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109212698 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6109212698.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte v zložení JUDr. Mária Podhorová, predsedníčka senátu, JUDr. Zita Nagypálová, JUDr. Peter Priehoda, členovia senátu v právnej veci navrhovateľa: W.. M. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. X, S. S., zast. Lion Law Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Horná 32, Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, proti odporcovi: Y. I., B.., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom L. O. X, S., zast. JUDr. Evarist Zuzan, advokát, so sídlom Horná 65/A, Banská Bystrica, o neúčinnosť právnych úkonov, o odvolaní navrhovateľa aj odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 11. 06. 2012 č. k. 7C/117/2009-424, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh zamietol a vo výroku, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť uhradiť štátu trovy konania. Z r u š u j e výrok rozsudku, ktorým rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a v tomto rozsahu v e c v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým žiadal určiť, že právne úkony, ktorými Y. I., nar. XX. XX. XXXX nadobudol od Y. I., nar. XX. XX. XXXX a jeho manželky Y. I. finančné prostriedky najmenej vo výške 4.445.400,- Sk, sú voči navrhovateľovi právne neúčinné. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť na účet súdu sumu 39,28 Eur titulom trov konania. Zamietnutie návrhu o určenie neúčinnosti právnych úkonov odôvodnil prvostupňový súd tým, že v konaní nebolo preukázané, či došlo k právnym úkonom a akým konkrétnym právnym úkonom uzatvoreným medzi dlžníkmi a odporcom, z ktorých by mal odporca prospech. Dlžníci, ako aj odporca, uviedli, že neuzatvorili žiadne právne úkony, na základe ktorých by odporca od nich získal finančné prostriedky tak, ako uvádza navrhovateľ. Podľa názoru súdu navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie právneho úkonu, na základe ktorého by odporca získal od dlžníkov navrhovateľa finančné prostriedky. Poukázal na povinnosť skúmať prekluzívnu trojročnú lehotu v prípade rozhodovania o odporovateľnosti s tým, že navrhovateľ uviedol, že má ísť o právne úkony pred dňom 08. 07. 2005, 14. 04. 2005 a 20. 01. 2006. Aj z hľadiska prekluzívnej lehoty, ktorú súd musí skúmať, je nevyhnutné, aby boli presne definované právne úkony, nakoľko pokiaľ by tieto neboli urobené v posledných troch rokoch, ale skôr, súd by takémuto návrhu vyhovieť nemohol. Navrhovateľ uvádzal, že dlžník Y. I., O.., predmetné finančné prostriedky vo výške najmenej 4.445.400,- Sk previedol na odporcu z prostriedkov spoločnosti B.O.S.S., s. r. o., ktorú skutočnosť mal potvrdiť aj svedok Y.. Y. I.. Z výpisov z účtu A. S., a. s. vyplýva, že z tejto spoločnosti bola vybratá v roku 2005 suma približne 10.000.000,- Sk, a teda z tejto sumy mohol financovať dlžník kúpu predmetných nehnuteľností, ktoré nadobudol odporca. V konaní však nebolo preukázané, ako bolo naložené s finančnými prostriedkami, nebola preukázaná skutočnosť, že by dlžníci urobili taký úkon, na základe ktorého by odporca nadobudol predmetné finančné prostriedky od nich, okrem iného ani to, že predmetné finančné prostriedky spoločnosti B.O.S.S., s. r. o. patrili Y. I., O.. V tomto smere neboli navrhnuté ani žiadne dôkazy a pokiaľ by mu tieto finančné prostriedky nepatrili, nemohlo dôjsť k úkonu, na základe ktorého by došlo ku kráteniu veriteľa. Podľa záveru súdu prvého stupňa v konaní nebolo preukázané, že by dlžníci urobili v posledných troch rokoch od podania návrhu právne úkony s odporcom v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ani že na základe bližšie nešpecifikovaných úkonov dlžníka došlo k zmenšeniu ich majetku. Pokiaľ ide o skutočnosť, že odporca je blízkou osobou dlžníkov, táto v konaní preukázaná bola. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na riešenie otázky predpojatého formalizmu pri posudzovaní žalobného petitu návrhu Ústavným súdom Českej republiky s tým, že je možné tieto aplikovať pre rozhodnutie súdu v danej veci, okresný súd uviedol, že neodmietol podanie navrhovateľa, keďže navrhovateľ v rámci dokazovania na základe zisteného skutkového stavu mal možnosť doplniť petit svojho návrhu, resp. z vykonaného dokazovania budú zistené také skutočnosti, na základe ktorých súd bude môcť rozhodnúť o konkrétnom návrhu, umožnil teda navrhovateľovi realizovať jeho právo na súdnu ochranu. Napriek vykonanému dokazovaniu neboli zistené konkrétne právne úkony tak, aby o nich súd mohol rozhodnúť v súlade s § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka a návrhu vyhovieť. Pokiaľ navrhovateľ uvádzal, že celkovo demonštratívne vidieť chovanie dlžníka v prípade zmluvy zo dňa 20. 01. 2006, ktorou mal odporca 1/ nadobudnúť vlastnícky podiel na nehnuteľnosti v katastrálnom území Q. od X. I. za kúpnu cenu 1.520.400,- Sk. Odporca 1/ túto kúpnu zmluvu vlastnoručne nepodpísal, čím je významným spôsobom spochybnená otázka vyplatenia kúpnej ceny z jeho strany a je dôvodné a okolnostiam zodpovedajúce uvažovať v intenciách, že kto podpisoval, ten aj vyplácal, keďže predávajúci vyplatenie kúpnej ceny nespochybnil. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na to, že skutočné vlastníctvo finančných prostriedkov použitých na túto kúpu je dôležitou skutkovou otázkou, avšak súd poukázal na to, že ani v tomto prípade nebol preukázaný právny úkon urobený medzi dlžníkmi navrhovateľa a odporcom, ktorého neúčinnosť by súd voči navrhovateľovi mohol určiť. Prvostupňový súd poukázal, že navrhovateľovi Ústava SR, ako aj ďalšie zákony umožňujú také konanie, aby si do určitej miery zabezpečil aj naplnenie zmluvného vzťahu tým, aby si právnymi prostriedkami - úkonmi - zabezpečil prípadné plnenie, a to aj v tomto konkrétnom prípade. Navrhovateľ nekonal takýmto spôsobom a súd poukázal na to, že v konaní neboli preukázané ani základné premisy, ktoré je potrebné preukázať pri úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu a určenia neúčinnosti právneho úkonu. Nebolo preukázané nielen kedy bol právny úkon urobený, aký právny úkon bol urobený, ani to, či došlo na základe tvrdeného úkonu k zmenšeniu majetku dlžníkov, nebolo preukázané, či boli nejaké finančné prostriedky poskytnuté odporcovi a či tieto patrili dlžníkom. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 150 O. s. p. s odôvodnením, že potreba vykonávania dokazovania súvisela so správaním odporcu počas súdneho konania, keď jeho tvrdenia najmä o pôvode nadobudnutých finančných prostriedkov boli neurčité, neúplné, niektoré v rozpore s inými dôkazmi, a preto súd mal za vhodné a účelné použiť toto ustanovenie v prospech navrhovateľa. Podľa § 148 O. s. p. zaviazal súd navrhovateľa na náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu ako vyplatené svedočné svedkovi Y.. X.. M. A. vo výške 15,60 Eur, sumu 23,68 Eur vyplatené R., ktoré boli zaplatené z rozpočtových prostriedkov štátu. Rozsudok v časti výroku o trovách konania odvolaním v zákonnej lehote napadol odporca prostredníctvom splnomocneného advokáta. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. Odôvodnenie v časti rozhodnutia o náhrade trov konania označil za neurčité, neúplné, v rozpore s odôvodnením samotného rozhodnutia vo veci samej a tiež za nedostatočné. Súd pri skúmaní podmienok aplikácie § 150 O. s. p. nevzal do úvahy výsledky dokazovania, z ktorých vyplynulo, že v konaní nebolo preukázané či, kedy a akým právnym úkonom boli odporcovi poskytnuté nejaké finančné prostriedky ani to, či tieto finančné prostriedky patrili dlžníkom. Vykonávanie dôkazov v súvislosti s preukázaním pôvodu finančných prostriedkov odporcu bolo prinajmenšom nedôvodné a neviedlo k získaniu informácií dôležitých pre rozhodnutie o merite veci. Rozsiahle a nákladné dokazovanie považuje za odporujúce zásade hospodárnosti konania, pretože príjmy odporcu a ich výška boli súdu známe od začiatku konania z listinných dôkazov. Čistý príjem odporcu za rok 2003 podľa daňového priznania bol vo výške 346.627,- Sk, za rok 2004 vo výške 604.152,- Sk, v roku 2005 vo výške 506.555,- Sk, v roku 2006 vo výške 154.999,- Sk a v roku 2007 vo výške 538.611,- Sk. Za roky 2003 - 2007 čistý príjem odporcu predstavoval sumu 2.150.944,- Sk. Okrem toho mal súd preukázaný aj ďalší zdroj príjmov odporcu, hypotekárny úver vo výške 2.500.000,- Sk. Odporca teda preukázateľne v období rokov 2003 - 2007 disponoval sumou minimálne 4.650.944,- Sk, ktorá predstavovala dostatočné množstvo finančných prostriedkov, za ktoré odporca bol schopný uhradiť kúpne ceny uvádzaných nehnuteľností. Vykonávanie neúčelných dôkazov na základe návrhov navrhovateľa preto nemožno použiť na ťarchu odporcu tým, že mu súd neprizná náhradu trov konania. Má za to (aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Mcdo 5/2006), že rozhodnutie podľa § 150 O. s. p. musí vychádzať zo starostlivo vyhodnotených pomerov účastníkov konania, ako aj ďalších okolností, ktoré sa stali zrejmými až v priebehu konania. Vychádzajúc z odôvodnenia, ktoré uviedol prvostupňový súd ako dôvod pre aplikáciu § 150 O. s. p., možno vyvodiť, že na takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky. Domáha sa zmeny rozhodnutia o trovách konania tak, že navrhovateľ bude povinný nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 9.972,75 Eur do rúk právneho zástupcu odporcu. Rozsudok okresného súdu vo veci samej odvolaním v zákonnej lehote napadol navrhovateľ prostredníctvom splnomocnenej advokátskej kancelárie. Podanie odvolania odôvodnil ustanovením § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. Domáha sa zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a podľa ods. 2 vrátenia veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V prvej časti odvolania namieta, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa predpoklady určené ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Odôvodnenie je podľa navrhovateľa nekonzistentné, vnútorne protirečivé a z toho dôvodu nepresvedčivé a neudržateľné. V obsahovo najdôležitejšej časti postihujúcej zmysel a účel inštitútu odporovateľnosti sú prijaté závery súdu v evidentnom rozpore s obsahom zisteného skutkového stavu. Tým je založená vážna pochybnosť navrhovateľa o správnosti hodnotenia skutkových okolností prípadu a tiež správnosti prijatých záverov. Táto vnútorná rozpornosť a nekonzistentnosť odôvodnenia je transparentná pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania v porovnaní s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej. Zdôrazňuje najmä časť odôvodnenia, keď prvostupňový súd tvrdenia odporcu o pôvode nadobudnutých finančných prostriedkov označil za neurčité, neúplné, niektoré v rozpore s inými dôkazmi, ...". Podľa navrhovateľa je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia svojvoľné a arbitrárne, pretože uskutočnené hodnotenie zisteného skutkového stavu je v obsahovom rozpore s jednotlivými dôkazmi, ich skutočným obsahom a tiež v rozpore s obsahom skutkovej i právnej konštrukcie vymedzenej navrhovateľom v žalobnom návrhu. Uvádza, že navrhovateľ považoval za odporovateľné právne úkony, ktorými mali jeho dlžníci previesť (darovať) odporcovi finančné prostriedky najmenej v rozsahu 147.560,25 Eur (4.445.400,- Sk), pričom konkrétne kúpne zmluvy slúžili len na orientačnú časovú lokalizáciu, kedy k odporovateľným právnym úkonom malo dôjsť. Okolnosti a podrobnosti, ktoré sprevádzali uzavretie týchto kúpnych zmlúv, jednotne nasvedčovali tomu, že odporca bol len nastrčenou osobou a nebol reálnym účastníkom týchto zmluvných vzťahov. V medziach skutkového i právneho náhľadu vymedzeného navrhovateľom v žalobnom návrhu bolo potrebné pristúpiť k posúdeniu otázky o existencii odporovateľných právnych úkonov. Primárnym a rozhodujúcim bolo kritérium, či odporca reprezentoval vlastné hospodárske záujmy, či použil vlastné finančné prostriedky na kúpu nehnuteľností alebo či išlo o finančné prostriedky jeho rodičov a o ich majetkové záujmy. V tomto nazeraní súd obsah kúpnych zmlúv nevyhodnotil a prehliadol iné vykonané dôkazy a logické súvislosti z nich vyplývajúce vždy na ťarchu a proti navrhovateľovi. Vytýka konštatovaniu súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné bez riadneho zdôvodnenia, prečo ich za takéto považuje. V danom prípade sa súd nevysporiadal s dostatočne podrobnou a vyčerpávajúcou argumentáciou navrhovateľa na takej úrovni, aby na jeho strane dôvodne nevznikla pochybnosť, že súd jeho argumentáciu hodnotil jednostranne a arbitrárne. Súd komplexne nereagoval na obsah vyjadrení navrhovateľa zo dňa 07. 06. 2012, 07. 11. 2011, 21. 03. 2011 a 10. 05. 2010. Pretože išlo o rozhodujúcu argumentáciu, ide o rozhodovanie jednostranné, neobjektívne, v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania, v rozpore s princípom rovnosti zbraní a tiež v rozpore so zisteným skutkovým stavom. Navrhovateľ zdôrazňuje, že na svojich vyjadreniach zotrváva v celom rozsahu aj pre účely odvolacieho konania. Vytýkal prvostupňovému súdu, že zvolil cestu jednostranného precenenia z pohľadu navrhovateľa nemožnej a nesplniteľnej požiadavky na špecifikáciu odporovaných právnych úkonov. Uvedený spôsob rozhodovania označuje za neprijateľný a neudržateľný z viacerých aspektov, vo svojej podstate absolútnym dovolacím dôvodom pre neprehliadnuteľnú svojvôľu a evidentnú arbitrárnosť takéhoto spôsobu rozhodovania, pričom nemôžu existovať rozumné pochybnosti, že takéto rozhodnutie nespĺňa ani kritériá ústavne konformného rozhodovania. Navrhovateľ vyjadril názor, že obsah jeho vysvetľujúceho vyjadrenia zo dňa 07. 06. 2012 spolu so všetkými v konaní zadováženými dôkazmi vytvorili prvostupňovému súdu takú platformu, ktorá mu na legálnych a ústavných princípov umožňovala presvedčivo a konzistentne zdôvodniť odlišný právny názor ako ten, ktorý zaujal v odôvodnení v parciálnej otázke označenia odporovaných právnych úkonov. Tejto otázke bolo potrebné venovať patričnú pozornosť z dôvodu, že navrhovateľ nastolil v konaní ústavnoprávny rozmer výkladu v zákone rámcovo a kuso upraveného inštitútu odporovateľnosti, špeciálne v otázke požiadavky zákonodarcu na špecifikáciu odporovateľných právnych úkonov. Súd opomenul komentovať významnú ústavnú zásadu proporcionality, na ktorú navrhovateľ poukazoval pri vážení „ústavnoprávnych kritérií dopadajúcich na účastníkov v tomto konaní". Súd prehliadol, že v ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka ide o hypotézu právnej normy s neurčitým obsahom, ktorú by mal súd dotvoriť zo zisteného skutkového stavu. Prvostupňový súd prešiel mlčky bez akéhokoľvek zohľadnenia skutkové zistenia jednoznačne preukazujúce neprehľadný a nepreskúmateľný spôsob nadobúdania finančných prostriedkov dlžníkmi navrhovateľa a ich O. - odporcom v tomto konaní. Poukazuje na príklady nesúladu medzi argumentáciou súdu a vykonanými dôkazmi v otázke zisťovania pôvodu a zdroja finančných prostriedkov, s ktorými odporca disponoval. Z porovnania listinných dôkazov bánk, výpovede svedka Y. I. a tvrdenia Y. I. O. možno prijať záver, že dlžník navrhovateľa Y. I. O. klamal, napriek tomu súd z tejto dôležitej okolnosti neprijal pri vyhodnotení dôkaznej situácie žiadny relevantný hodnotiaci úsudok v prospech navrhovateľa. Naopak, odmietol vykonať ďalšie navrhované dokazovanie na preukázanie skutočnosti, kto konkrétne výbery v roku 2005 uskutočnil a bez opory po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že Y. I. O. nemohol byť vlastníkom uvedených finančných prostriedkov, zaujal teda svojvoľný a neudržateľný skutkový i právny záver. Z výpisu z obchodného registra spoločnosti B.O.S.S., s. r. o. je zrejmé, že Y. I., O. prestal pôsobiť ako spoločník a konateľ spoločnosti vtedy, keď začal mať problémy s dlžníkmi, v celej tejto časti nemá odôvodnenie napadnutého rozhodnutia všetky zákonné atribúty požadované ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Zrejmé je tiež pochybenie súdu pri úvahe, že odporca mohol splácať hypotekárny úver č. XXXXX- XXXXXXX/XXXX na kúpu rozostavaného rodinného domu v S.. R., a. s. vo svojej odpovedi na výzvu súdu zo dňa 04. 11. 2009 uviedla, že úver je splácaný z účtu, ktorého majiteľkou je B. O., kto poukazuje prostriedky za účelom splácania úveru nie je možné identifikovať a nie je možné identifikovať ani z akých prostriedkov je úver splácaný. Ide o extrémny nesúlad medzi obsahom listinného dôkazu a medzi prijatým hodnotiacim úsudkom súdu, ktorý je nesprávny, svojvoľný, a teda neudržateľný a neobhájiteľný. V kontexte s obsahom svedeckej výpovede B. O. (Q. Y. I., O.), ktorá nemala vedomosť o splácaní akéhokoľvek hypotekárneho úveru či pôžičke, bolo nevyhnutné zisťovať skutočného platcu tohto hypoúveru. Pokiaľ súd tak neurobil, nemohol dospieť k jednoznačnému skutkovému záveru o tejto otázke. Vzhľadom na predkladanie klamlivých a zavádzajúcich informácií zo strany dlžníka bolo dôvodné a spravodlivé zaoberať sa pravdivosťou tvrdení navrhovateľa. Vytýka prvostupňovému súdu neodstránenie a nevysvetlenie závažných až extrémnych rozporov a nedostatkov pri hodnotiacich úsudkoch prvostupňového súdu, na základe čoho má pretrvávajúce pochybnosti pri použitej argumentácii. Súd celú svoju argumentáciu postavil výlučne na jednej okolnosti, a to na objektívnej nemožnosti navrhovateľa označiť presne a určite právne úkony, ktorými mali jeho dlžníci umožniť disponovať odporcovi s finančnými prostriedkami, ktoré tento nemohol objektívne nadobudnúť vlastnou zárobkovou činnosťou a nemohlo sa potom jednať o jeho vlastníctvo. Pokiaľ súd v odôvodnení uviedol, že napriek neurčitosti a nejasnosti navrhované petitu umožnil v záujme súdnej ochrany navrhovateľa vykonať dokazovanie v celej šírke návrhovej iniciatívy navrhovateľa, následne na okolnosti zo zisteného skutkového stavu neprihliadol, resp. ich nepovažoval za relevantné vo vzťahu k tvrdenej odporovateľnosti. Potom celé súdne konanie sa javí ako nadbytočné až alibistické, pretože súdu plne postačovala argumentácia o neoznačovaní právnych úkonov, čo bolo známe už z textu žalobného návrhu. Podľa názoru navrhovateľa vykonané dokazovanie bolo potrebné práve za účelom dotvorenia neurčitej hypotézy právnej normy § 42a Občianskeho zákonníka o odporovateľnosti konania dlžníkov navrhovateľa. Rozhodnutie vzhľadom na rozpornosť argumentácie v odôvodňovaní považuje za arbitrárne a prepiato formalistické. Navrhovateľ nepovažuje za presvedčivú a dôkaznej situácie zodpovedajúcu verziu, že odporca mohol finančné prostriedky v objeme cca 5.000.000,- Sk získať vlastnou zárobkovou činnosťou. Príjmy odporcu nemohli byť v celom rozsahu použité na kúpu, je potrebné pripustiť úvahu, že aj dlžníci navrhovateľa sa podieľali na príjmoch odporcu, a to vo význame, že boli na ňom existenčne odkázaní, zvlášť keď išlo o príjmy vyplácané obchodnou spoločnosťou B.O.S.S.., s. r. o., keď zo známych dôvodov nemohli mať dlžníci svoj oficiálny príjem kvôli iným záväzkom a hrozbám exekúcií. Ani toto hľadisko o možnej výške použiteľnosti čistého zárobku odporcu súd nijako nezohľadnil. Poukazuje na skutočnosť, že odporca v roku XXXX skončil O. L.I. a za málo pravdepodobné považuje, že bez účelové vplyvu a pomoci svojho otca by mohol reálne dosahovať tvrdené zárobky. Úvaha súdu neodráža realitu, pretože nemožno uvažovať spôsobom, že celý dosiahnutý príjem by bol použitý len na jeden jediný účel. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že daňové priznania za roky 2005 a 2007 za odporcu podpísal jeho otec. Aj to nasvedčuje záveru, že na príjme odporcu sa nevyhnutne podieľali jeho rodičia a nie že ho mal k dispozícii v celosti len odporca. Ani na túto skutočnosť súd neprihliadol. Súd sa nelogicky postavil na pozíciu, že odporca mohol na splácanie poskytnutého úveru zarobiť z vlastného príjmu, keď opomenul prihliadnuť na obvyklé mesačné životné náklady. Z toho vyplýva, že celý príjem nemohol použiť na kúpu nehnuteľností. Proti argumentácii súdu svedčí celý rad vykonaných dôkazov, napr. svedecké výpovede svedkov I., S., U., I., S., S., ktorí tvrdili, že vybavovačom, iniciátorom a aj investorom (v zmysle zásady kto koná, ten aj platí) bol Y. I. O. ako dlžník a nie odporca. Výpovednú hodnotu uvedených skutkových zistení súd žiadnym spôsobom nekomentoval a nezahrnul do svojho odôvodnenia. Ignorácia uvedených dôkazov má za následok nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vytýka súdu, že nezohľadnil obrátenú dôkaznú povinnosť odporcu (vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 10. 05. 2010), v zmysle ktorej bolo na odporcovi bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno spochybňujúce vyvrátiteľnú právnu domnienku predpokladanej vedomosti odporcu o odporovateľnosti jeho konania. Tiež zo všetkých premís o premlčaní (nie o preklúzii) uplatneného nároku nevyvodil súd vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu žiadne konkrétne závery, aj túto časť označil za nepresvedčivú a nepreskúmateľnú. Dátum podpisu jednotlivých kúpnych zmlúv, v ktorých odporca vystupoval ako kupujúci, nie je dátumom, od ktorého by bolo možné stanoviť počiatok plynutia premlčacej lehoty. Jednak z dôvodu, že samotným odporovateľným úkonom nie je tá-ktorá kúpna zmluva, ale finančné prostriedky poskytnuté dlžníkmi navrhovateľa odporcovi a jednak v dôsledku aplikácie zásady dobrých mravov by v znesenej námietke nebolo možné priznať relevanciu práve pre objektívnu nemožnosť navrhovateľa zistiť presný dátum, obsah a názov odporovaného právneho úkonu. Pokiaľ bol žalobný návrh na súd podaný dňa 11. 03. 2008, všetky právne úkony dlžníkov navrhovateľa, ktorými previedli na odporcu finančné prostriedky a vykonané po dátume 11. 03. 2005, nemôžu byť premlčané. Súd neprihliadol a nezohľadnil absolútnu obsahovú totožnosť konania dlžníka Y. I. O. kladenému mu za vinu v konaní 1T/15/2010 Okresným súdom Banská Bystrica v porovnaní so systémom získavania finančných prostriedkov zo spoločnosti B.O.S.S., s. r. o. v tomto konaní. Kontinuitu takéhoto konania a jej význam pre posúdenie reálnej odporovateľnosti a snahy dlžníkov ukrátiť svojich veriteľov súd nijako nekomentoval. Pretože v prejednávanej veci nejde o jednoduchý skutkový stav, v rámci ktorého by napríklad z evidencie nehnuteľností bolo možné presne zistiť a označiť odporovateľný právny úkon, bolo povinnosťou súdu aplikovať v konkrétnej skutkovej situácii inštitút odporovateľnosti tak, aby bol zachovaný jeho základný zmysel a účel, ktorým je ochrana veriteľa. Rozhodnutím prvostupňového súdu nedošlo k dôslednému naplneniu základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ochranu jeho vlastníctva v zmysle čl. 20 Ústavy SR. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca prostredníctvom splnomocneného advokáta. Skutkové zistenia súdu považuje za správne a tiež právne posúdenie, z ktorého vychádzal prvostupňový súd, za správne a súladné s platnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na rozpory v súvislosti s dosiahnutými príjmami odporcu za obdobie rokov 2003 - 2007 spochybňujúc zároveň tieto príjmy, poukazuje odporca na to, že od začiatku konania mal súd k dispozícii daňové priznania odporcu, z ktorých zjavne vyplýva príjem odporcu v tom-ktorom roku. Počas uvedeného obdobia odporca preukázateľne disponoval čiastkou vo výške minimálne 4.650.944,- Sk, ktorá predstavovala dostatočné množstvo finančných prostriedkov, za ktoré odporca bol schopný uhradiť kúpne ceny uvádzaných nehnuteľností. V tomto období nemohol mať odporca vedomosť o tom, že si navrhovateľ bude voči nemu uplatňovať žalobu o neúčinnosť právnych úkonov. Je preto vylúčené, aby zámerne v daňových priznaniach priznával vyššie príjmy, než aké v skutočnosti dosiahol a platil vyššiu daň, než akú by bol povinný platiť. Akékoľvek špekulácie navrhovateľa ohľadom príjmov odporcu považuje za irelevantné. Navrhuje potvrdiť rozsudok okresného súdu a priznať odporcovi náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľ sa písomne vyjadril k odvolaniu odporcu voči rozhodnutiu o trovách konania. Podľa jeho názoru nemožno akceptovať odvolaciu námietku odporcu vo vzťahu k vhodnosti a správnosti aplikácie § 150 O. s. p. V porovnaní s doterajšou rozhodovacou praxou NS SR podľa § 150 O. s. p. novela účinná od 15. 10. 2008 ako prioritné (nie však výlučné...) hľadisko uvádza správanie sa účastníka v konaní. Správanie sa odporcu je zrejmé z obsahu jeho výsluchu zo dňa 24. 11. 2008 a v celom ďalšom konaní len zo sprostredkovanej aktivity jeho právneho zástupcu. Z neurčitých, neistých a účelových tvrdení odporcu na dôležité skutkové otázky vyplýva neprehliadnuteľná pochybnosť o hodnovernosti argumentácií odporcu. Odporca účelovo skresľoval skutočnosti, ba až klamal, v dôsledku čoho sa jeho argumentácia dostala do extrémneho nesúladu s ostatnými dôkazmi (napr. obsah dedičských rozhodnutí po starých rodičoch) a to preukázalo práve ďalšie pomerne rozsiahle dokazovanie. Za týchto okolností, keď ustanovenie § 150 O. s. p. na odstránenie neprimeranej tvrdosti a dosiahnutie spravodlivosti medzi účastníkmi konania súd správne aplikoval citované ustanovenie. Súdu nič nebránil vyhodnotiť majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery účastníkov konania, ktoré sú v priaznivom pomere v prospech navrhovateľa s poukazom na výšku dlžnej sumy a výšku nárokovateľnej sumy predstavujúcej účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia. Na strane odporcu treba zvažovať eventuálny aspekt neprimeranej tvrdosti v zmysle zásady proporcionality. Otázka, či utrpí majetková sféra odporcu, má byť hodnotená cez hľadisko, že odporca pravdepodobne vynaložil finančné prostriedky na zaplatenie svojho právneho zástupcu, pričom zistený skutkový stav oprávňuje navrhovateľa k záveru, že odporca a jeho právny zástupca sa obmedzili len na pasívnu obranu vo význame, že navrhovateľ nevie presne označiť odporovateľné právne úkony. Preto majetková sféra odporcu neutrpí žiadnu citeľnú stratu, v rozpore s dobrými mravmi by bolo za daného stavu priznať náhradu trov konania odporcovi. Na ďalšiu okolnosť, na ktorú treba pri použití tohto ustanovenia o náhrade trov konania prihliadnuť je to, že vylúčením veci na ďalšie konanie vytvoril súd ďalší súdny spor, na čo už navrhovateľ poukázal v odvolacej námietke v konaní sp. zn. 7C/41/2008 a ktorú akceptoval aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 17Co/62/2009 zo dňa 30. 04. 2009. Pokiaľ by odvolací súd bol v otázke náhrady trov konania iného názoru ako prvostupňový súd, vyčíslenie trov právneho zastúpenia, tak ako bolo uplatnené v navrhovanom odvolacom výroku, neprichádza do úvahy. Vzhľadom na výšku dedukuje navrhovateľ, že boli uplatnené podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., hoci mali byť uplatnené podľa § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, ktorú právnu otázku považuje navrhovateľ za ustálenú a nespornú. Rovnako o nej bolo rozhodnuté v uvádzanom konaní sp. zn. 7C/41/2008 a v odvolacom konaní sp. zn. 17Co/154/2010. Krajský súd preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. Rozhodnutie vo veci samej podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a podľa ods. 2 vrátil vec prvostupňovému súdu v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Predmetom odvolacieho konania je zamietnutý návrh navrhovateľa o určenie, že právne úkony, ktorými odporca nadobudol od svojich rodičov (Y. I. O. a jeho manželky Y. I.) finančné prostriedky najmenej vo výške 4.445.400,- Sk sú voči nemu právne neúčinné. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa ods. 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a: a) osobou jemu blízkou, b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písm. a) majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, c) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písm. a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písm. c) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písm. a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a: a) členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom, b) osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písm. a), c) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písm. a) a b) majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, d) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písm. a) a b) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, e) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písm. d) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písm. a), b), c), d) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške určenej znaleckým posudkom alebo odborným odhadom, a ktorý: a) spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, alebo b) bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo c) bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobným návrhom doručeným okresnému súdu dňa 11. 03. 2008 označeným ako „Žaloba o neúčinnosť právnych úkonov" domáhal sa navrhovateľ voči viacerým odporcom (Y. I. B.., Y. I. O.., Y. I., Y. L., Y.. L. S., X. I.) určenia, že právne úkony, ktorými odporca 1/ Y. I. B.. nadobudol od odporcov 2/, 3/ finančné prostriedky najmenej vo výške 4.445.400,- Sk, sú voči navrhovateľovi právne neúčinné a ďalej určenia, že Kúpna zmluva zo dňa 08. 07. 2005, ktorou odporca 1/ Y. I. B.. nadobudol od odporcu 4/ Y. L. do výlučného vlastníctva konkretizovanú nedokončenú stavbu rodinného domu a pozemkov vedených na LV č. XXX k. ú. S., Kúpna zmluva zo dňa 14. 04. 2005, ktorou odporca 1/ nadobudol od odporkyne 5/ Y.. L. S. spoluvlastnícky podiel 1/5 nehnuteľnosti konkretizovaného pozemku vedeného na LV č. XXXX k. ú. S. a Kúpna zmluva zo dňa 20. 01. 2006, ktorou odporca 1/ nadobudol od odporcu 6/ X. I. spoluvlastnícky podiel 1/6 nehnuteľnosti konkretizovanej zapísanej na LV č. XXXX k. ú. Q., sú voči navrhovateľovi právne neúčinné. Prvostupňový súd zamietol žalobu v časti, ktorou navrhovateľ odporoval právnym úkonom odporcov, konkrétne uvádzaných kúpnych zmlúv zo dňa 08. 07. 2005, 14. 04. 2005 a 20. 01. 2006, v zostávajúcej časti návrh vylúčil podľa § 112 ods. 2 O. s. p. na samostatné konanie, ktoré sa stalo (ostalo) predmetom tohto konania. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že je veriteľom (pôvodných) odporcov 2/, 3/, ktorí majú voči nemu záväzok vyplývajúci z právoplatného platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica, z ktorého sú mu dlžní sumu 2. 508.320,- Sk spolu s 15 % ročným úrokom zo sumy 1.780.000,- Sk od 22. 08. 2006 do zaplatenia a so 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.780.000,- Sk od 22. 08. 2006 do zaplatenia, ako aj trov konania vo výške 193.309,- Sk. Z tejto sumy odporca 2/ (Y. I. O..) zaplatil navrhovateľovi sumu 400.000,- Sk, takže odporcom 2/, 3/ ostáva zaplatiť sumu zníženú o túto čiastku. Tento záväzok vznikol na základe zmluvy o pôžičke, ktorú im poskytol dňa 10. 02. 2005 v celkovej výške 3.780.000,- Sk a ktorú neboli ochotní a schopní splácať dobrovoľne. Exekučné konanie voči odporcom 2/, 3/ bolo bezvýsledné pre ich nemajetnosť. Všeobecne je tiež známe, že odporcovia 2/, 3/ majú viacero záväzkov v celkovom finančnom vyjadrení mnohonásobne presahujúcich výšku navrhovateľovej pohľadávky. Odporca 1/ (teda odporca v tomto konaní) je O. pôvodných odporcov 2/, 3/. Tento je vlastníkom podľa LV č. XXX k. ú. S. rozostavaného rodinného domu spolu s uvedenými pozemkami, ktorý nadobudol Kúpnou zmluvou zo dňa 08. 07. 2005, keď kúpna cena bola dohodnutá vo výške 2.800.000,- Sk a podľa kúpnej zmluvy bola vyplatená pri podpise, rovnako nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX k. ú. S., ktorú nadobudol Kúpnou zmluvou zo dňa 14. 04. 2005 v hodnote 125.000,- Sk, a tiež nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX k. ú. Q. nadobudnutej Kúpnou zmluvou zo dňa 20. 01 .2006 za kúpnu cenu 1.520.400,- Sk. Poukázal na súvislosť, že v čase nadobúdania nehnuteľností bol odporca študentom, ktorý nikde nepracoval a je nepravdepodobné, že by disponoval vlastnými finančnými zdrojmi, na základe ktorých by mohol kúpiť do svojho vlastníctva nehnuteľnosti. Odporca 2/ mal tvrdiť, že finančné prostriedky na kúpu rodinného domu v S. sú z jeho zdrojov a týmto spôsobom chráni seba a svoju manželku pred možnými rizikami z nesplácania záväzkov z obchodného styku. Má za to, že ide o zastretý právny úkon nadobudnutia vlastníctva na niekoho iného za účelom znemožniť platenie záväzkov skutočným dlžníkom. Pritom odporca 1/ (Y. I. B..) sa nespráva ako skutočný vlastník, s nehnuteľnosťami disponuje jeho L.. Navrhovateľ tvrdí, že pokiaľ odporca 2/ svojmu O. previedol bližšie nedefinovaným právnym úkonom finančné prostriedky a tento z nich vyplatil kúpne ceny za nadobúdané nehnuteľnosti, poškodil tým navrhovateľa ako veriteľa, keďže on spolu s manželkou neboli schopní plniť voči navrhovateľovi svoje záväzky, takže právnym úkonom, ktorým previedli bližšie nedefinovaným právnym úkonom finančné prostriedky na O. a tento z nich vyplatil kúpne ceny za nadobúdané nehnuteľnosti, poškodili veriteľa, čiže tento právny úkon je v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka voči navrhovateľovi právne neúčinný. Navrhovateľ vo svojich viacerých písomných podaniach (na ktoré odkazuje aj v podanom odvolaní) vysvetľuje, že preukázanými zárobkovými pomermi odporcu v tomto konaní bolo preukázané, že odporca 1/ vedome vypovedá o svojich majetkových pomeroch, ktoré boli vyvrátené a spochybnené (dedičské rozhodnutia po starých rodičoch, výsluchy svedkov Y.. X.. S. a Y. I.), keď podľa jeho názoru bolo nereálne, aby z vlastných zdrojov a vo vlastnom mene bol objektívne schopný originálne získať finančné prostriedky potrebné na zakúpenie uvádzaného nehnuteľného majetku. Tvrdí, že zdrojom majetku dlžníkov (U. odporcu, pôvodných odporcov 2/, 3/) bola predovšetkým obchodná činnosť L. navrhovateľa, ktorú vykonával prostredníctvom Q. v obchodnej spoločnosti B.O.S.S., s. r. o., keď L. odporcu v roku 2005 vybral z účtu tejto spoločnosti 10.000.000,- Sk. Tvrdí, že odporca 1/ s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nadobudol finančné prostriedky svojho L. na nehnuteľný majetok. Pokiaľ odporca tvrdil, že mal k dispozícii dostatočný objem finančných prostriedkov, z vykonaného dokazovania nebol zistený totožný záver a na svoje tvrdenia dôkazné bremeno neuniesol. Navrhovateľ uvádzal, že bližšie nedefinovanými a zo strany navrhovateľa nezistiteľnými právnymi úkonmi dlžníci previedli na svojho O. odporcu 1/ finančné prostriedky, za ktoré boli nakúpené nehnuteľnosti popisované v minimálne troch prípadoch v konečnej sume 4.445.400,- Sk, t. j. 147.560,25 Eur. Na ťarchu navrhovateľa nemožno spravodlivo vykladať skutočnosť, že nie je schopný presne zadefinovať odporované právne úkony dlžníkov, ktorými zmenšovali svoj majetok. Navrhovateľ tvrdil, že L. odporcu v pozícii veriteľa navrhovateľa (?) disponoval v roku 2005 hotovosťou v sume cca 10.500.000,- Sk, ktoré konkludentne daroval odporcovi za účelom svojej ochrany pred veriteľmi. Skutkové informácie o možnom pôvode finančných prostriedkov potrebných na kúpu odporcom nadobudnutých nehnuteľností považuje za účelové, nepravdivé a zavádzajúce, obranu odporcu spočívajúcu v námietke, že navrhovateľ neoznačil presný odporovaný úkon, považuje za odporujúcu ústavnej požiadavke na reálnu a materiálnu ochranu vlastníctva, pričom by išlo o neprimerane formalistický prístup k tejto otázke. Poukazuje na účel inštitútu odporovateľnosti podľa § 42a Občianskeho zákonníka s tým, že skutkové okolnosti v danej veci nasvedčujú tomu, že navrhovateľovi by mala byť priznaná pred odporovateľnými úkonmi jeho dlžníkov ochrana. Zo zisteného skutkového stavu a z okolností prípadu nemôžu existovať rozumné pochybnosti, že v prípade kladného výsledku pre navrhovateľa dôjde k naplneniu zmyslu a účelu, ktorý citovaná právna norma sleduje. Apeluje na nutnosť v obdobných prípadoch pristúpiť k sudcovskej tvorbe práva ako prostriedku uplatnenia zákona, zabezpečenia spravodlivosti a právnej istoty. Pokiaľ nie je možné spravodlivo požadovať, aby navrhovateľ presne poznal a detailne označil odporovaný právny úkon napriek tomu, že dôkazná situácia jednoznačne nasvedčuje tomu, že k odporovateľnému právnemu úkonu došlo, musí postačovať označenie odporovaného právneho úkonu v žalobnom petite markantami, ktoré ho robia aspoň natoľko identifikovaným, aby mohlo byť o ňom rozhodnuté na základe skutkových zistení, ktoré majú vo vykonanom dokazovaní oporu. Odvolací súd napriek tomu, že nespochybňuje vyššie uvedený právny názor navrhovateľa, v zmysle ktorého pokiaľ dôkazná situácia nasvedčuje, že k odporovateľnému právnemu úkonu došlo „musí postačovať označenie odporovaného právneho úkonu markantami, ktoré ho robia aspoň natoľko identifikovaným, aby o ňom mohlo byť rozhodnuté...", považuje za správne rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým návrh zamietol. Odvolací súd vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania zhodne s prvostupňovým súdom konštatuje, že sa navrhovateľovi nepodarilo v konaní dostatočne preukázať, že došlo k odporovateľnému právnemu úkonu dlžníka, ktorým zmenšil svoj majetok na úkon veriteľa, pričom takýto úkon by bol urobený v prospech odporcu, ktorý by mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Správne poukázal prvostupňový súd na to, že nebolo preukázané, že by finančné prostriedky minimálne v čiastke 4.445.400,- Sk patriace do majetku dlžníkov navrhovateľa boli prevedené odporovateľným právnym úkonom do vlastníctva - v prospech odporcu s úmyslom ukrátiť veriteľa. Nebolo ani preukázané, že by nejakými, hoci nešpecifikovanými, úkonmi dlžníka došlo k zmenšeniu ich majetku. V tomto odvolací súd súhlasí s právnym názorom vyjadreným v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach naň odkazuje. Rovnako ako prvostupňový súd aj odvolací súd vyjadruje názor, že navrhovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať existenciu všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov odporovateľnosti, konkrétne existenciu právneho úkonu, ktorý by zmenšil majetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľa, ku ktorému došlo v posledných troch rokoch, a ktorý bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa (v danom prípade vzhľadom na vzťah dlžníkov navrhovateľa a odporcu v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu sa predpokladá). Pokiaľ v odvolaní navrhovateľ vytýka súdu, že nezohľadnil obrátenú dôkaznú povinnosť odporcu, v zmysle ktorej bolo na odporcovi bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno spochybňujúce vyvrátiteľnú právnu domnienku predpokladanej vedomosti o odporovateľnosti jeho konania, odvolací súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná, nakoľko bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno spochybňujúce vyvrátiteľnú právnu domnienku predpokladanej vedomosti odporcu o odporovateľnosti jeho konania by odporcu stíhalo až následne, pokiaľ by bol preukázaný odporovateľný právny úkon, ktorým dlžník zmenšil svoju majetkovú podstatu v prospech odporcu, a to v lehote určenej zákonom a za takejto situácie by bolo dôvodné zaoberať sa otázkou vedomosti odporcu o úmysle ukrátiť veriteľa, ktorý, ako už bolo povedané vyššie, sa vzhľadom na vzťah odporcu a jeho rodičov ako dlžníkov navrhovateľa predpokladá. Úplne nedôvodný je vyjadrený názor navrhovateľa o premlčaní nie preklúzii uplatneného nároku. Znenie ustanovenia § 42 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jednoznačné a je bez akýchkoľvek pochybností, že uvedená lehota troch rokov je lehota prekluzívna, na ktorú súd musí prihliadať z úradnej moci. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nesúhlasí s námietkami a výtkami navrhovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku a porušení ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj s hodnotením rozhodnutia ako svojvoľné a arbitrárne. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie, dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O. s. p., to znamená, všetky dôkazy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom z nich vyvodil správny záver. Rovnako odvolací súd považuje za správne aj právne posúdenie danej veci a tým aj rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým návrh vo veci určenia neúčinnosti právneho úkonu zamietol. Pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania, odvolací súd v tejto časti rozhodnutie zrušil, pretože považuje za správne dôvody odvolania odporcu, v zmysle ktorých je rozhodnutie o náhrade trov konania neurčité, neúplné a v rozpore s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej. Odôvodnenie prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade trov konania je nedostatočné, neurčité a nie je z neho zrejmé, na základe akej úvahy dospel prvostupňový súd k záveru o dôvodnosti pristúpiť k využitiu tohto mimoriadneho spôsobu rozhodnutia o náhrade trov konania. Preto odvolací súd zrušil rozhodnutie v tejto časti a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.