Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12CoE/52/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6706201328 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6706201328.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného 1/ JUDr. Martin Máčaj, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 31 815 138, 2/ Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej Y. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. J. XXX/XX, XXX XX L., zastúpenej opatrovníčkou H. F., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, pod spisovou značkou EX 375/06, o vymoženie pohľadávky vo výške 551,78 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/699/2006-34 zo dňa 04. 02. 2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . Návrh na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu naposledy vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom pod sp.zn. EX 375/06, na základe poverenia vydaného Okresným súdom vo Zvolene pod č. 5611 007042 dňa 17. 02. 2006, zastavil. Zastavenie exekúcie súd odôvodnil ust. § 57 ods. 1 pism. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok“). V odôvodnení uznesenia okresný súd uviedol, že uznesením č. k. 11Er 699/2006-25 zo dňa 21. 05. 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. V odvolaním napadnutom uznesení okresný súd z tohto dôvodu exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Preskúmaním trov exekúcie, ktoré súdny exekútor vyčíslil vo výške 24,57 Eur zistil, že trovy exekúcie si súdny exekútor uplatnil v nesprávnej výške, preto okresný súd upravil výšku trov exekúcie na sumu 17,93 Eur podľa vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z.. Keďže k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, ktorý predložil súdu exekučný titul, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi, zaviazal ho súd na náhradu trov exekúcie nevyhnutne vzniknutých súdnemu exekútorovi. Oprávnený vo včas podanom odvolaní žiadal uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Domnieva sa, že v tomto prípade okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Exekučný súd skúmal notársku zápisnicu ako exekučný titul, už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a „uznal exekučný titul za súladný“. Oprávnený ďalej namietal, že povinná ako dlžník mohla kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere v roku 2004 udelené plnomocenstvo odvolať, pričom tak neurobila. Udelením plnomocenstva sa povinná nevzdala svojich práv na uznanie záväzku, iba rozšírila možnosť uznania záväzku za svoju osobu aj na osobu advokáta. Platné právne predpisy povinnej nebránili v tom, aby dobrovoľne sama uznala záväzok zo zmluvy o úvere, pričom výška záväzku bola povinnej známa, lebo oprávnený ju pravidelne vyzýval na úhradu jej záväzku. Oprávnený sa nemôže stotožniť s názorom okresného súdu, že v čase uzatvorenie zmluvy dlh povinnej neexistoval a nebola známa ani jeho výška, a preto v tom čase povinná nemohla realizovať svoje právo dlh uznať a taktiež nemohla na takéto právo splnomocniť S.. Y. H.. V zmysle platných právnych predpisov nevyplýva povinnosť určiť pri uznaní záväzku výšku uznania záväzku presným číselným vyjadrením. Oprávnený doručil súdu dňa 07.09. 2012 Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Oprávnený tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Exekučný súd vo svojom rozhodnutí vôbec neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Podľa jeho názoru by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä ust. § 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, ustanovenie § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ďalej ust. § 31, 37, 39 a 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade s článku 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie aj nadradená. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie tieto prejudiciálne otázky: 1. „Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?“ 2. „Je v súlade článku 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Napadnuté uznesenie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne. Povinná, ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili. V dôsledku odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. l Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj „O.s.p.“), prejednal odvolanie v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Odvolací súd sa ako s prvoradou otázku vysporiadal s Návrhom na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnením právnej argumentácie k podanému odvolaniu doručenému na súd dňa 07.09.2012, ktorý návrh bol podaný na súd po uplynutí odvolacej lehoty, ktorá oprávnenému uplynula 26.02.2011, preto sa odvolací súd nezaoberal doplnením právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., k tomuto návrhu odvolací súd uvádza nasledovné: Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je konajúci súd povinný obligatórne prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke podľa ustanovenia článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Tzv. prejudiciálne konanie má povahu osobitného nesporového konania a je základným mechanizmom práva Európskej únie, ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného výkladu a uplatňovania práva Európskej únie. V zmysle článku 234 Zmluvy ES a článku 150 Zmluvy ESAE môže podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor v zásade každý súdny orgán členského štátu, ak rozhoduje v konaní, ktoré sa má skončiť vydaním rozhodnutia súdnej povahy. Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu normy práva Spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná. V zmysle uvedeného, súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv alebo b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva Únie a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. Subjektom, ktorý v konečnom dôsledku rozhodne o predložení prejudiciálnej otázky nie je účastník konania, ale výlučne konajúci (predkladajúci) súd, za predpokladu, že tento dospel k záveru, že pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 06. 10. 1982 vo veci CILFIT C- 283/81. Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní ( teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd poukazuje na charakter prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom Európskej únie predovšetkým z toho dôvodu, aby zvýraznil, že cieľom takéhoto konania je jednotný výklad práva Európskej únie (primárneho i sekundárneho), čím sa sleduje jeho správna aplikácia v jednotlivých členských štátoch. Oprávnený však opomenul, že v prejednávanej veci konajúci súd rozhodoval výlučne na základe vnútroštátneho práva a v odôvodnení sa podrobne venoval výkladu jednotlivých ustanovení Občianskeho zákonníka, na základe ktorých rozhodol o neplatnosti právneho úkonu udelenia plnomocenstva povinným (uznesenie okresného súdu č. k. 11Er/699/2006-14 zo dňa 15. 02. 2010, uznesenie okresného súdu č. k. 11Er/699/2006-25 zo dňa 21. 05. 2010). V dôsledku neplatne udeleného plnomocenstva tak nemohla byť riadne spísaná notárska zápisnica, ktorá by netrpela vadami a predstavovala by spôsobilý exekučný titul v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Vzhľadom k tomu, že konajúci súd rozhodol výlučne podľa vnútroštátneho práva, pričom striktne posudzoval náležitosti platnosti právneho úkonu, v danom konaní nie je dôvod položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, ktorých znenie formuloval oprávnený. Konajúci exekučný súd v danej veci ani okrajovo neargumentoval neprijateľnými zmluvnými podmienkami ako inštitútom ochrany spotrebiteľa v rámci únijného práva, ale skúmal podmienky platnosti právneho úkonu, tak ako ich definuje vnútroštátna právna úprava v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa neaplikoval žiadny právne záväzný akt Európskej únie, nerozhodoval ani s poukazom na nariadenie či smernicu ako pramene únijného práva, nepoukázal na ne ani podporne. Preto nie je dôvod, a zároveň ani nie je daná právomoc Súdneho dvora Európskej únie, riešiť túto otázku v rámci prejudicálneho konania. Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa, rovnako ako odvolací súd, rozhodol na celkom odlišnom právnom základe, než aký formuloval oprávnený v navrhovaných prejudiciálnych otázkach a oba súdy rozhodli výlučne podľa vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, odvolací súd návrh na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie zamietol. Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa aj napriek tomu, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 11Er/699/2006-25 zo dňa 21.05.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16CoE/203/2010-31, ktorým odvolanie oprávneného odmietol, je právoplatné. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva : V predmetnej zmluve o úvere č. XXXXXXX uzatvorenej medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníčkou dňa 24.8.2004, v jej texte vyhotovenej formou predtlače je uvedená formulácia, že povinná (dlžník) ako splnomocniteľ, splnomocnila advokáta S.. Y. H. na to, aby vo forme notárskej zápisnice uznal v jej mene jej záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 11.09.2005 bola notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom Notárskeho úradu v Partizánskom spísaná notárska zápisnica N 4495/2005, NZ 42103/2005, v ktorej bode 3 S.. Y. H., advokát, konajúci na základe splnomocnenia povinnej osoby, v mene povinnej vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 551,78 € (pôvodne 16.623,- Sk). Vychádzajúc z uvedeného podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelila povinná v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinná splnomocnila tretiu osobu, aby v jej mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinná vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne, či nevznikne v budúcnosti. Povinnej bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jej slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinnej osoby, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Už len všetky tieto skutočnosti, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinnej, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Tiež námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného titulu - notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, neobstojí. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či existujú formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným predpokladom na vedenie exekúcie voči povinnému je existencia spôsobilého exekučného titulu (§ 41 Exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu). Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Pokiaľ však exekučný súd zistí formálne či materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci), majúci za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom, z ktorého záveru potom súdu vyplýva povinnosť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.