Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13CoE/154/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707202559 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6707202559.3 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná ako advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému P. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. I. XXXX/XX, XXX XX O., vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, pod spisovou značkou EX 444/2007, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 844,45 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného zo dňa 21. 12. 2013 proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen číslo konania 16Er/87/2007-53 zo dňa 04. 12. 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu zastavil p o t v r d z u j e . Vo zvyšku zostáva uznesenie n e d o t k n u t é . Návrh na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) Exekučný súd preskúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej a. s., so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, (nová adresa Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej a. s. je Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, odvolacieho súdu je táto skutočnosť známa z rozhodovacej činnosti) sp. zn. SR 4879/06 zo dňa 07. 11. 2006 a tiež zmluvu o úvere č. 6151122 zo dňa 24. 04. 2006 (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej konal a rozhodol rozhodcovský súd. Zmluvu o úvere okresný súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú aplikujúc ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a zároveň ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 3 ods. 2 a § 1 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj ,,zákon o spotrebiteľskom úvere“). Okresný súd poukázal aj na európsku právnu úpravu dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, a to na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“), konkrétne na čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1, Smernice a bod 1. písm. e) a q) jej prílohy. Okresný súd poukázal na znenie bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa ktorého všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené výlučne pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Exekučný súd tiež poukázal na fakt, že dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou ktorá je výslovne nekalá, ale ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25% denne, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. Zmluvné dojednanie úroku z omeškania v tejto výške vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je podľa ustanovení smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, ale účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal. Z uvedených dôvodov okresný súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a) zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ a f/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej „O.s.p.“), podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ a d/. Právne posúdenie veci okresným súdom považoval za nesprávne. Oprávnený je toho názoru, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ut. § 43 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ,,ZoRK“), ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Ak exekučný súd koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej uskutočňuje činnosť, ktorá by mu prináležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl. ZoRK. Exekučný súd však nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, nie je preto podľa oprávneného povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Žalovanému v rozhodcovskom konaní nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený nesúhlasil ani so záverom okresného súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke. Poukázal na znenie samotnej rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spory vzniknuté z tejto zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde podľa oprávneného o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ a rovnako nie je možné súhlasiť s tým, že ide o neprijateľnú podmienku, podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, teda že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pre spotrebiteľa konanie pred rozhodcovským súdom nie je nevýhodné, nie je pravdou, že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu značnú. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôrazňoval, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm d) Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným obsahuje podstatné náležitosti v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka a v predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd. Oprávnený poukázal i na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutá výška úrokov 0, 25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoje povinnosti dohodnuté v zmluvne. Oprávnený poukázal i na rozhodnutia Najvyššieho súdu, v ktorých sa súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. V závere odvolania oprávnený navrhol, aby súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil na rozhodnutie nasledovné prejudiciálne otázky: 1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Povinný ani exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonná sudkyňa uviedla, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 druhej vety O.s.p. vec predložila na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Po preskúmaní odvolací súd uvádza, že exekučný súd založil svoje rozhodnutie na zistení, že rozhodcovská doložka je neprijateľná zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve. Exekúciu okresný súd zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku aj bez návrhu podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. Ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie zahŕňa aj prípad kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie - obzvlášť pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacie námietky oprávneného, podľa ktorých exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora Európskej únie vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor Európskej únie v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Námietka oprávneného, že povinnému bol úver poskytnutý podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, že nejde o spotrebiteľský úver (zákon č. 258/2001 Z.z.) resp. spotrebiteľskú zmluvu nie je dôvodná. Exekučný súd mal z predloženej Zmluvy o úvere za zrejmé, že sú v predmetnej veci podmienky pre aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských zmluvách naplnené. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho a aj podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (v záhlaví zmluvy je uvedené, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka) nie je prekážkou na aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. K stanovisku oprávneného, že dojednaná rozhodcovská doložka je platná odvolací súd poznamenáva, že rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, správne okresný súd posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, tým ako absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že v danom prípade táto zmluvná podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva aj skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných podmienok poskytnutia úveru v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodovať. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. K námietke oprávneného, že okresný súd nesprávne posúdil neprimeranosť úrokov z omeškania, odvolací súd uvádza, že primárnym dôvodom zastavenia exekúcie je skutočnosť, že rozhodcovská doložka začlenená do čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je ako neprijateľná zmluvná podmienka absolútne neplatná, čo znamená, že rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, keď rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od neplatnej rozhodcovskej doložky nie je vykonateľným exekučným titulom. Pokiaľ teda okresný súd posúdil aj dojednanie o úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a oprávnený tento záver okresného súdu v odvolaní namietol, odvolací súd uvádza, že uvedená odvolacia námietka oprávneného je vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom zastavenia exekúcie bez právnej relevancie vo vzťahu k vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu. Keďže v zmluve zakomponovaná rozhodcovská doložka je v rozpore so zákonom, v danej veci absentuje riadny exekučný titul, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe takejto neprijateľnej a neplatnej zmluvnej podmienky. V danej veci sú tak splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že: konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad únijného práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní, okresný súd posudzoval rozhodcovskú doložku so zreteľom na znevýhodnenie spotrebiteľa a na absenciu jej individuálneho dojednania, vôbec sa nezaoberal všeobecným zákazom rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne potvrdzuje, že exekučný súd skúmal zmluvné podmienky z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Otázka odvolateľa pod bodom 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie konania pod bodom 2/. Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica (čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži ani, to že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je ,,nepresný“ v porovnaní s prekladom do iných jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy v jej znení. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. V zmysle kritérií neprijateľnej zmluvnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1.) je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2.) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3.) nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02). Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd uvádza. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Na základe uvedených skutočností odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.