Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/310/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708200440 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6708200440.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421 proti povinnému A.. A. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/X, XXX XX B., zast. opatrovníkom G. T., tajomníčka Okresného súdu Brezno, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 6956/2007, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 2.208,72 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 24Er/29/2008-53 zo dňa 18. decembra 2012, takto r o z h o d o l : I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a . II. Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 24Er/29/2008-53 zo dňa 18. decembra 2012 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu, súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie a súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého nevylúčil z vykonávania exekúcie. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 2.208,72 Eur s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 6098/07 vydaný dňa 05.09.2007 Stálym rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“). Povinnému bola uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 2.208,72 Eur s príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Vydaný bol na základe Zmluvy o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru („VPPÚ“). Tieto v bode 17 ustanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred vyššie uvedeným rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, v závislosti od toho, kde žalujúca strana podá návrh na začatie konania. Okresný súd poukázal na ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, § 1 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) § 52 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007 a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 a s poukazom na ust. čl. 2 písm. b) Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“) posúdil zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu. Napriek tomu, že ide o zmluvu o úvere upravenú vo vnútroštátnom právnom poriadku v Obchodnom zákonníku, na spotrebiteľské zmluvy je potrebné aplikovať príslušné vnútroštátne a európske normy o ochrane spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu je bezpredmetné, či zmluva bola uzavretá podľa obchodného alebo občianskeho práva, pretože obsahom záväzku nie sú len zmluvné dojednania majúce povahu všeobecných zmluvných podmienok, ale aj predmetné kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Okresný súd poukázal aj na zásadu nepriameho účinku, z ktorej vyplýva, že na právny vzťah založený zmluvou o úvere je daná pôsobnosť Smernice Rady č. 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (ďalej len „Smernica o aproximácii“), ale aj zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým bola implementovaná do slovenského právneho poriadku. Na rovnakom právnom základe je daná aj pôsobnosť Smernice a príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, prostredníctvom ktorých bola implementovaná do slovenského právneho poriadku. Z formy zmluvy o úvere je zrejmé, že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti opakovane, z čoho jednoznačne vyplýva, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, a preto je nutné aplikovať na tento právny vzťah príslušné ustanovenia Smernice, Smernice o aproximácii, Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebných úveroch, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Okresný súd poukázal aj na, čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 a prílohu Smernice, ako aj judikatúru Súdneho dvora (ES), konkrétne na rozsudky súdneho dvora (ES) č. C-334/92 zo dňa 16.12.1993, kde citoval body 20 a 21, č. C- 14/83 zo dňa 10.04.1984 bod 16, č.C- 79/83 zo dňa 10.04.1984 bod 16 a 26, č. C- 240/98 zo dňa 27.06.200 a č. C-168/05 zo dňa 26.10.2006, kde citoval body 25 až 27 a bod 38 a tiež rozsudok Súdneho dvora (ES) č. C-243/08, z ktorého citoval bod 43. V súvislosti s neprijateľnými podmienkami okresný súd uviedol, že ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje exemplifikatívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, preto pri posudzovaní neprijateľných podmienok súd nie je viazaný ich výpočtom v zákone. Skutočnosť, že sa táto podmienka v príkladnom výpočte neprijateľných podmienok v zákone v čase uzavretia zmluvy nenachádzala neznamená, že takéto dojednanie nie je neprijateľnou podmienkou pretože už v čase uzavretia Zmluvy sa tieto podmienky nachádzali v prílohe Smernice v ods. 1 písm. e) a q). Dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen nekalou podmienkou podľa čl. 2 písm. a) Smernice v spojení s ustanovením 1 písm. q) Prílohy Smernice, ale ide o podmienku na základe ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenému neprimerane vysokú sankciu za neplnenie Zmluvy povinným. Aj tieto neprimerané sankcie obsiahnuté vo VOP okresný súd označil za nekalé podmienky. Uviedol, že rozhodcovský súd venoval pri rozhodovaní vo veci pozornosť len podnikateľskému riziku oprávneného, ale nevenoval náležitú pozornosť ochrane spotrebiteľa, v zmluvnom vzťahu slabšej strany, pretože absolútne opomenul skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v nerovnom postavení, najmä pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj silu informovanosti. Všetky vyššie uvedené skutočnosti viedli okresný súd k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou, ktorá viedla k tomu, že povinnému bola odopretá ochrana práv upravených Smernicou, Smernicou o aproximácii v spojení s príslušnými právnymi predpismi upravujúcich spotrebiteľské zmluvy a úvery. Tiež poukázal na skutočnosť, že povinný nemohol ovplyvniť obsah Zmluvy, pretože jej súčasťou sú aj VPPÚ, obsahom ktorých je aj rozhodcovská doložka a všetky sankcie. Aplikujúc zásadu nepriameho účinku práva Európskej únie okresný súd vykladal obsah ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia Zmluvy vo svetle znenia Smernice, ktorá sa stáva nielen výkladovým pravidlom, ale aj priamo aplikovateľným právom. Dojednané sankcie okresný súd označil za rozporné s príslušnými normami vnútroštátneho práva a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale aj v rozpore s dobrými mravmi, čo je v príkrom rozpore so zásadou ekvity. Okresný súd poukázal na pochybenie rozhodcovského súdu, ktorý sa tiež nezaoberal skutočnosťou, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosť, ročnú percentuálnu mieru nákladov, zakotvenú v ust. § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, z čoho vyplýva, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vyššie uvedených skutočností okresný súd dospel k záveru, že povinnému ako spotrebiteľovi bola odopretá ochrana poskytovaná vnútroštátnym aj európskym právom na ochranu spotrebiteľa, čo má za následok jej neplatnosť, na ktorú okresný súd prihliadol ex offo a dospel k záveru, že spotrebiteľ takouto podmienkou nie je viazaný. Rozhodcovský rozsudok označil za nulitný právny akt, teda právny akt vydaný bez riadneho splnomocnenia, pretože rozhodcovská doložka je absolútne neplatná. S ohľadom na tieto skutočnosti okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, pretože predložený exekučný titul nie je formálne a materiálne vykonateľný. K rozhodnutiu o trovách exekúcie okresný súd uviedol, že súdny exekútor bol vyzvaný na vyčíslenie trov exekúcie s tým, že bol oboznámený, že súd rozhodne o zastavení exekúcie a ďalšie úkony exekučnej činnosti, a s tým súvisiace hotové výdavky, by nebolo možné považovať za nevyhnutne vynaložené za účelom priznania ich náhrady, ale naopak išlo by o trovy vynaložené zjavne neúčelne a nehospodárne. Ďalej okresný súd uviedol, že z gramatického a logického výkladu ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva povinnosť súdu rozhodovať o trovách exekúcie až po rozhodnutí o zastavení exekúcie, nakoľko hypotéza predmetnej normy znie „ak súd rozhodne o zastavení exekúcie“, avšak nie ak súd rozhodol o zastavení exekúcie. S ohľadom na tieto skutočnosti, okresný súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. V závere rozhodnutia okresný súd uviedol, že vzhľadom k tomu, že v predmetnej exekučnej veci sú dané viaceré dôvody zakladajúce zastavenie exekúcie, pričom jej akékoľvek ďalšie pokračovanie a vedenie by bez ohľadu na osobu konajúceho exekútora odporovalo vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom SR, ale aj citovaným normám práva EÚ a judikatúre Súdneho dvora EÚ, na ktoré súd vo svojom rozhodnutí poukázal, súd za daného stavu nevylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcie, keďže exekúciu zastavil. Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie okresného súdu. V odôvodnení namietol predovšetkým nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s jeho argumentáciou k interpretácii ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený navrhol, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadkus čl. 1 Ústavy SR. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasťou odvolania je aj návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odvolateľ znovu napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám, teda ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Poukázal na slovenské znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúcim neprijateľné podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru oprávneného je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/ EHS a najmä s ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil. Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania. Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti A. F., C-76/10 v bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie. Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Pokiaľ ide o prvú otázku odvolateľa, ktorá mala byť podľa oprávneného predložená Súdnemu dvoru EÚ, odvolací súd uvádza, že táto otázka nie je predmetom predmetného sporu, teda nemá vplyv na výsledok samotného sporu. Rovnako ako okresný súd, ani odvolací súd nezastáva názor, že by zákon vylučoval rozhodovanie sporov so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (pozri napr. sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod. ). K druhej otázke formulovanej oprávneným odvolací súd uvádza, že základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, súd ju bude považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je uvedená v druhej navrhnutej otázke smerovanej Súdnemu dvoru EÚ nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažuje ani druhú otázku formulovanú oprávneným, za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu. V súvislosti s treťou otázkou, ktorú oprávnený nastolil, odvolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách, dokonca je povinnosťou súdu vyvodiť z prípadného záveru o nekalej zmluvnej podmienke všetky relevantné dôsledky vyplývajúce z vnútroštátneho práva. Podľa slovenského právneho poriadku je takýmto následkom zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Súd teda môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom takýto postup súdu nie je v rozpore ani s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného poriadku, preto odvolací súd zamietol návrhy oprávneného na prerušenie konania. Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu. Z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný ako dlžník uzatvorili dňa 14.03.2007 Zmluvu úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 1.659,70 Eur, ktorý sa zaviazal splatiť v 3 mesačných splátkach po 733,59 Eur. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred rozhodcovským súdom podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu alebo cestou príslušného súdu SR v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku. Predmetná zmluva bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu. Občiansky zákonník len exemplifikatívne v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31.12.2007) ustanovuje, ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. V nadväznosti na ustanovenie § 2 písm. b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase podpísania Zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľoch“), je Zmluvu možné vyhodnotiť ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a to s prihliadnutím na povahu zmluvných strán, predmet podnikateľskej činnosti oprávneného ako aj na samotný obsah zmluvy. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti, alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátane služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ustanovením § 3 ods. 3 neskôr prijatého zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným zmluvou, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje aj odvolací súd. Odvolací súd tiež poukazuje na ustanovenie § 1 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré definuje zmluvné strany. Podľa ust. § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie, alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva dojednaná medzi oprávneným a povinným obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami, preto, ako je už vyššie uvedené, túto zmluvu možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia, a preto aj odvolací súd poukazuje na Smernicu, ktorá je základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa. Táto bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov, čo však neznamená, že nemožno na ňu odkazovať pri výklade vnútroštátneho práva. Táto námietka odvolateľa je neopodstatnená, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil práve aplikáciou vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že napriek aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka v nesprávnom znení, okresný súd správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným, ako spotrebiteľský. Predmetná zmluva o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán nielen v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba v prvom rade považovať dojednanie o tzv. rozhodcovskej doložke. V prípade rozhodcovskej doložky ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z nasledovných dôvodov: 1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Podmienky v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred príslušným súdom v súdnom konaní, alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej bode 17 Zmluvy, pričom výber jednej z alternatív riešenia sporu spočíva na žalobcovi. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere (viď aj ust. § 53 ods. 9 OZ v súčasnom znení) je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku bude takmer vždy oprávnený (veriteľ), nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností povinného (dlžníka), zabezpečuje takmer úplnú dominanciu oprávneného v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka- povinného. Oprávnený koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval pravdepodobne to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho zaťaženia spotrebiteľa pri uplatňovaní jeho práv. 2/ Rozhodcovský súd postupoval nesprávne aj v prípade posudzovania právneho nároku žalobcu (oprávneného). V súlade s jednotlivými ustanoveniami ZoRK sa mal zaoberať nielen samotnou platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice, ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví. Odvolací súd tiež poukazuje na ust. § 39 Občianskeho zákonníka v tej súvislosti, že právny úkon, obsahom ktorého je ustanovenie, ktoré vedie k tomu, aby zákon dodržaný nebol, je obchádzaním zákona. Ide o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, ale jeho cieľom je dosiahnutie z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľného stavu. Právny úkon obchádzajúci zákon je spravidla urobený v súlade so zákonom tak, aby bol ním dosiahnutý výsledok právnou normou zakázaný alebo nežiadúci. Takto sa využitie inštitútu dojednania rozhodcovskej doložky, ktorý je vo všeobecnosti inštitútom právom dovoleným a predvídaným, navonok javí v súlade s pozitívnym právom. V tomto prípade však bola povinnému odopretá ochrana poskytovaná príslušnými ustanoveniami Smernice ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keď rozhodcovský súd nerešpektoval príslušné kogentné európske a vnútroštátne normy o ochrane spotrebiteľa. Takto prostredníctvom využitia zákonom dovoleného inštitútu došlo v predmetnej veci k dosiahnutiu výsledku právom zakázaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky je právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo, preto okresný súd postupoval správne keď exekúciu zastavil. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.