Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/18/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712200423 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6712200423.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, (adresa na doručovanie: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Agentúra Banská Bystrica, Nám. Š. Moyzesa 9, 974 00 Banská Bystrica), IČO: 00 585 441, proti odporcovi F. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. M. V. XXXX/XX, XXX XX I., právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou Ulianko & Holčík, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, o zaplatenie 9.835 € s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/81/2012- 74 zo dňa 03. 07. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.835 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 7.592 € od 28. 01. 2011 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.243 € od 04. 03. 2012 až do zaplatenia a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.835 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 7.592 € od 28. 01. 2011 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.243 € od 04. 03. 2012 až do zaplatenia a trovy konania v sume 590 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti uvedeného rozsudku. V časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.243 € od 28. 01. 2011 do 03. 03. 2012 návrh navrhovateľa zamietol. Okresný súd svojím rozhodnutím vyhovel návrhu navrhovateľa (o zaplatenie istiny 9.835 € a čiastočne i príslušenstva), ktorý sa domáhal zaplatenia vyššie uvedenej sumy z titulu vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Dňa 27. 07. 2007 došlo k dopravnej nehode a to tým spôsobom, že vodič F. W., viedol motorové vozidlo značky Škoda Favorit, keď so svojim motorovým vozidlom začal odbočovať smerom doľava na ulicu Záhonok v meste Zvolen, keď v tom čase bol predchádzaný motorovou štvorkolkou značky LINHAI, ktorú viedol vodič F. T., teda odporca. Odporca v snahe zabrániť zrážke s motorovým vozidlom značky Škoda Favorit začal prudko brzdiť, následne dostal šmyk, prevrátil sa na ľavý bok a pri páde utrpel zranenia, ktoré si vyžiadali jeho práceneschopnosť v trvaní najmenej 4 mesiace. V príčinnej súvislosti s touto dopravnou nehodou voči vodičovi motorového vozidla značky Škoda Favorit, teda F. W., bolo vedené trestné konanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona pred Okresným súdom Zvolen pod spisovou značkou 5T/183/2009. Vodič motorového vozidla Škoda Favorit F. W. však v tomto konaní bol spod obžaloby oslobodený, keď v trestnom konaní dospel okresný súd k záveru, že tento nenesie vinu za vznik uvedenej dopravnej nehody. Teda bola vylúčená jeho zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla pri tejto dopravnej nehode odporcovi podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie právnej povinnosti vodičom F. W. nebolo zistené ani v predmetnom občianskoprávnom konaní. Poukázal na to, že ani z trestného, ani z občianskoprávneho konania nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že k dopravnej nehode došlo osobitou povahou prevádzky vodiča motorového vozidla značky Škoda Favorit, ako prevádzkovateľa tohto motorového vozidla. Naopak, práve výsledky trestného konania, ktoré si súd osvojil i pre závery v občianskoprávnom konaní, pretože v občianskoprávnom konaní neboli vykonané žiadne doplňujúce dôkazy navrhované odporcom, ktoré by mohli viesť súd k iným záverom, ako k záverom, že za dopravnú nehodu zodpovedá sám poškodený F. T., teda odporca, ktorý porušil viaceré právne povinnosti dané mu zákonom (porušil zákonné ustanovenie § 15 ods. 5, zákonné ustanovenie § 15 ods. 1 a zákonné ustanovenie § 14 ods. 5 písm. e), v tom čase platného Zákona č. 315/1996 Z. z., o premávke na pozemných komunikáciách, v znení neskorších predpisov) . Odporca sám porušil právnu povinnosť tým, že začal predchádzať na križovatke, resp. v tesnej blízkosti pred ňou motorové vozidlo vodiča F. W., a súčasne jazdil tak, že rýchlosť svojej jazdy neprispôsobil dopravnému značeniu, ak v mieste dopravnej nehody bola obmedzená rýchlosť na 30km/hod.. Uvedené potvrdil i znalecký posudok v trestnom konaní. Už súdy v trestnom konaní uzavreli, že prekročenie rýchlosti o 17 km/hod. odporcom možno hodnotiť ako podstatné v danom úseku, čo malo za následok nezvládnutie vedenia štvorkolky a následného prevrátenie sa v dôsledku nabehnutia na nerovnosť na kraji cesty, pričom samotný právny predpis predbiehanie na tomto mieste zakazoval. Odporca tak porušil viaceré právne povinnosti, a teda za škodu, ktorá mu pri tejto dopravnej nehode vznikla na zdraví zodpovedá sám podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca zodpovedá za škodu výlučne sám, nakoľko v konaní nebolo preukázané, žeby druhý účastník dopravnej nehody (vodič F. W.) v čase odbočovania nedal ukazovateľ smeru vľavo. Uvedené skutočnosti z trestného, ani občianskoprávneho konania nevyplývajú. Okresný súd preto z uvedeného vyvodil právny záver, že jeho spoluzavinenie v trestnom konaní nebolo jednoznačným spôsobom preukázané, a tieto závery sú smerodajné aj pre občianskoprávne konanie, pretože ohľadne spochybnenia týchto právnych záverov neboli predložené zo strany odporcu žiadne nové dôkazy. Zároveň konštatoval, že okolnosť, že došlo k stretu dvoch prevádzok, automaticky neznamená, že každý z prevádzkovateľov zodpovedá za škodu. Poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 238/2002. Uvedené prípadné zavinenie vodiča Milana Ťavodu, resp. jeho zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla odporcovi pri tejto dopravnej nehode na zdraví, nie je daná, nakoľko neboli preukázané žiadne príčiny vzniku predmetnej dopravnej nehody vyvolané osobitnou povahou prevádzky vozidla prevádzkovateľaV. W.. Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery následne okresný súd konštatoval, že práve v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia odporcu pri vyššie uvedenej dopravnej nehode navrhovateľ poskytol odporcovi náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 7.592 €, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná a z titulu bolestného sumu 2.243 €. Navrhovateľ poskytol odporcovi náhradu škody ako poistné plnenie z titulu zákonného povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľa F. W., a to motorového vozidla zn. Škoda Favorit na základe zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uvedenú náhradu škody navrhovateľ poskytol odporcovi bez právneho dôvodu, nakoľko dopravnú nehodu zapríčinil odporca. Pokiaľ odporca prijal plnenie od navrhovateľa ako náhradu škody na svojom zdraví, za ktorú zodpovedá sám, je povinný titulom bezdôvodného obohatenia, toto plnenie navrhovateľovi vydať, a to v takej výške, v akej mu bolo poskytnuté. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania okresný súd uviedol, že navrhovateľ podal predmetnú žalobu včas, nakoľko až z právoplatného ukončenia trestného konania bolo možné ustáliť, že za škodu na zdraví, ktorú utrpel odporca pri dopravnej nehode, tento zodpovedá sám bez podielu prevádzkovateľa motorového vozidla značky Škoda Favorit, teda bez spoluzavinenia vodiča F. W.. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 O. s. p.. Uvedené rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ mal vo veci úspech len čiastočný, avšak neúspech mal v pomerne nepatrnej časti, a to v časti žalovaného príslušenstva - úrokov z omeškania, preto mu priznal plnú náhradu účelne vynaložených trov konania voči odporcovi. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie odporca. Mal za to, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, ako aj z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že ide o vady, ktoré sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré je v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonom zaručené aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorému Dohovoru pristúpila aj Slovenská republika a stal sa súčasťou Ústavy SR. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba podľa odvolateľa považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Takouto vadou je podľa názoru odporcu postihnuté odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, pretože je, okrem iného, zmätočné, nezrozumiteľné, bez takého odôvodnenia, z ktorého by bolo možné vyvodiť akým spôsobom sa súd vysporiadal s námietkami odporcu. Ďalej namietal, že zo skutkových zistení, z ktorých prvostupňový súd vychádzal, je jednoznačné, že k poškodeniu na zdraví odporcu došlo v dôsledku stretu dvoch prevádzok motorových vozidiel, preto je nevyhnutné posudzovať uvedený zodpovednostný vzťah vzniknutý v dôsledku predmetnej dopravnej nehody ako stret prevádzok v zmysle ust. § 431 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zodpovedajú na spôsobení vzniknutej škody podľa účasti. Ide o objektívnu zodpovednosť za škodu, pri ktorej je rozhodná účasť, ktorú mali prevádzkovatelia na spôsobení vzniknutej škody a vyporiadanie závislé na tejto skutočnosti predpokladá zhodnotenie všetkých skutkových okolností konkrétneho stretu prevádzok, hlavne však tých okolností, ktoré boli hlavnými príčinami vzniku škody. Rozhodujúca je podľa odporcu len účasť, ktorú mali jednotliví prevádzkovatelia na vznik škody a skutočnosť, že niektorý z prevádzkovateľov stretu stret prevádzok zavinil, nie je sama o sebe rozhodujúca. Konštatoval, že ak je zavinenie na strane niektorého z prevádzkovateľov dané, môže byť hodnotené len v rámci jeho objektívnej účasti na vzniku škody. V dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia následne okresný súd nezobral do úvahy účasť vodiča F. W. na vzniknutej škode a túto skutočnosť nijakým spôsobom bližšie neskúmal a neposudzoval. Zároveň uviedol, že skutočnosť, že vodič F. W. bol v plnom rozsahu spod obžaloby oslobodený, nevylučuje jeho občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, nakoľko podmienky vzniku tejto zodpovednosti sú odlišné od podmienok trestnej zodpovednosti, a to s ohľadom na situáciu, že F. W. sa podľa názoru odporcu pri odbočovaní smerom doľava na Ulicu Záhonok vo Zvolene, nesprával dostatočne opatrne a bez toho, aby sa presvedčil, že je predchádzaný odporcom, zvolil odbočovací manéver, ktorý bol natoľko nebezpečný a neohľaduplný, že vyvolal nebezpečenstvo vzniku škody na zdraví. Aj z výsledkov šetrenia orgánov činných v trestnom konaní vyplynulo, že nebolo jednoznačne preukázané, že F. W. v čase odbočovania vľavo nedal ukazovateľ smeru vľavo. Poukázal v tejto súvislosti na znalecký posudok č. 76/2008. Vzhľadom na výsledky a dokazovanie v trestnom konaní zároveň konštatoval, že z uvedeného nie je možné v žiadnom prípade vylúčiť, že vodič F. W. bez zapnutia ukazovateľa smeru jazdy vľavo v čase začatia odbočovania vľavo, už bol predchádzaný odporcom, čím mu vlastne vytvoril prekážku a svojím konaním porušil ustanovenia zákona. Aj v prípade spoluzavinenia odporcu za škodu, ktorá vznikla v zmysle ust. § 441 Občianskeho zákonníka, nie je možné opomenúť tú skutočnosť, že za vznik škody jednoznačne zodpovedá aj F. W.. Odporca sa nestotožnil ani s právnym záverom okresného súdu vo vzťahu k dôvodnosti odporcom vznesenej námietky premlčania. Názor súdu spájajúci začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vrátenie neoprávnene prijatého poistného plnenia odo dňa právoplatnosti súdnych rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, nie je podľa neho v súlade s ustálenou justičnou praxou, pojednávajúcou o začatí plynutia subjektívnej premlčacej doby. V tejto súvislosti poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 21Cdo 2958/2007. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo, aby postupom podľa § 220 O. s. p. rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne. V písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhovateľ uviedol, že rozhodnutie okresného súdu vychádza zo správneho posúdenia predmetnej veci, pričom pri rozhodovaní vychádzal predovšetkým z trestného spisu Okresného súdu vo Zvolene, ako i z jednotlivých vyjadrení a listinných dôkazov predložených na pojednávaní okresného súdu. Rozhodnutie okresného súdu považuje za správne a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, t. j. vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.835 € s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 7.592 € od 28. 01. 2011 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.243 € od 04. 03. 2012 až do zaplatenia a trovy konania v sume 590 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny. Výrok rozsudku (v poradí II.), ktorým okresný súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.243 € od 28. 01. 2011 do 03. 03. 2012 voči odporcovi zamietol, zostáva podľa § 206 ods. 2 O. s. p. nedotknutý. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k najzásadnejším argumentom uvádzaným odporcom v odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné: Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Okresný súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti nároku navrhovateľa na zaplatenie sumy 9.835 € s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah predmetného odvolania, je takmer zhodný s obsahom prednesov, vyjadrení, ako aj písomným podaním odporcu počas celého prvostupňového konania, a preto odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k jeho námietkam je úplné aj pokiaľ ide o odvolanie. Odporca v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredložil ďalšie nové dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom. Priebeh samotnej dopravnej nehody a správanie sa účastníkov tejto dopravnej nehody pred jej vznikom, ako aj skutočnosti, na základe ktorých bolo ustálené, aké boli hlavné príčiny vzniku predmetnej dopravnej nehody, boli vyhodnotené už v trestnom konaní tak, ako na to poukázal i okresný súd v občianskoprávnom konaní. Pokiaľ sa odporca v odvolaní opakovane bráni tým, že nie je možné v žiadnom prípade vylúčiť, že F. W. bez zapnutia ukazovateľa smeru jazdy vľavo v čase začatia odbočovania vľavo, už bol predchádzaný odporcom, a teda mu vytvoril prekážku a svojím konaním porušil ustanovenia zák. č. 315/1996 Z. z. , resp., pokiaľ tvrdil, že vodič F. W. pri úkone odbočovania prehliadol, že už je predchádzaný, v tomto prípade ide len o tvrdenia samotného odporcu, ktoré neboli v konaní, nielen v trestnom, avšak ani v občianskoprávnom preukázané. Za účelom preukázania týchto skutočností neboli zo strany odporcu navrhnuté, resp. predložené žiadne dôkazy. Ak teda sám odporca namieta, že v občianskoprávnom konaní neboli vykonané žiadne doplňujúce dôkazy, ktoré by mohli viesť súd k iným záverom, ako k záverom, že za dopravnú nehodu zodpovedá v plnom rozsahu odporca, je nutné konštatovať, že tieto zo strany odporcu neboli označené, navrhnuté. Naopak, okresný súd sa podrobne zaoberal hlavnou príčinou vzniku škody na zdraví odporcu, keď aj v trestnom konaní bolo preukázané, že práve odporca porušil viaceré právne povinnosti dané mu zákonom, najmä tým, že začal predchádzať na križovatke, resp. v tesnej blízkosti pred ňou motorové vozidlo vodiča F. W. a jazdil tak, že rýchlosť svojej jazdy neprispôsobil dopravnému značeniu v mieste dopravnej nehody, kde bola rýchlosť obmedzená na 30 km/h. Práve zo znaleckého záveru v trestnom konaní je jednoznačne konštatované, že práve odporca sa v mieste tohto dopravného značenia pohyboval rýchlosťou v danom úseku 57 km/ h, pričom naopak, motorové vozidlo vodiča F. W. sa pohybovalo rýchlosťou len 21,7 km/h, ktorá rýchlosť jednoznačne nasvedčovala tomu, že v križovatke sa bude robiť úkon odbočovania. Prekročenie rýchlosti o 17 km/h u odporcu hodnotili ako podstatné v danom úseku, čo malo práve za následok nezvládnutie vedenia štvorkolky a jej následné prevrátenie. Okresný súd i v tejto súvislosti zdôraznil, že samotný právny predpis predbiehanie práve na tomto mieste zakazoval. Okresný súd preto správne konštatoval, že odporca, ktorý porušil viaceré právne povinnosti vyplývajúce mu zo zákona č. 315/1996 Z. z., a teda za škodu, ktorá mu pri tejto dopravnej nehode vznikla na zdraví, zodpovedá výlučne sám podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď spoluzavinenie vodiča Milana Ťavodu nebolo v trestnom konaní preukázané, a tieto závery sú smerodajné aj pre občianskoprávne konanie. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Za stavu, keď odporca neoznačenými a v dôsledku toho nevykonanými dôkazmi nepreukázal svoje tvrdenia, nemôže počítať s úspechom v občianskom súdnom konaní, keď ani v odvolaní odporca nepoukazuje na konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybňovali výlučnú zodpovednosť odporcu za škodu na zdraví, ale len opakuje tvrdenia, ktoré boli známe už prvostupňovému súdu. Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dôkazov a záver o tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR, nepatrí do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Neobstojí preto ani námietka odporcu v odvolaní, pokiaľ vytýka okresnému súdu, že tento nezobral do úvahy účasť vodiča F. W. na vzniknutej škode a túto skutočnosť nijakým spôsobom bližšie neskúmal a neposudzoval. Práve vyššie uvedené argumenty okresného súdu uvedenú námietku vyvracajú. Sám odporca však v odvolaní rozporuplne následne uvádza, že v rámci prvostupňového konania prejednávajúci súd aplikoval povinnosti vodiča vyplývajúce zo zákona č. 315/1996 Z. z. jednostranne, a teda v neprospech odporcu. Tým však sám uznáva, že s uvedenou okolnosťou spoluzavinenia H. W. sa okresný súd zaoberal. Okresný súd sa správne vysporiadal aj s ďalšou námietkou odporcu v odvolaní týkajúcou sa aplikácie ust. § 431 Občianskeho zákonníka, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia na strane 9. jednoznačne konštatoval, že: „do úvahy by prichádzala aplikácia ustanovenia § 431 Občianskeho zákonníka, ale len v tom prípade, ak by nebolo možné zodpovednosť za škodu na základe zavinenia riešiť. Okolnosť, že došlo k stretu prevádzok, automaticky neznamená, že každý z prevádzkovateľov zodpovedá za škodu. Nie je totiž vylúčené, aby výsledok porovnania účasti jednotlivých prevádzkovateľov na strete prevádzok vyústil do záveru, že účasť niektorého z nich je taká minimálne, že zodpovednosť za škodu na jeho strane nezakladá“. V tejto súvislosti okresný súd poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 238/2002, s ktorým právnym záverom sa odvolací súd stotožňuje. Je totiž zrejmé, že v konaní neboli preukázané žiadne príčiny vzniku predmetnej dopravnej nehody vyvolané osobitnou povahou prevádzky vozidla prevádzkovateľa - vodiča F. W.. Na záver odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa správne vysporiadal aj s námietkou odporcu týkajúcou sa vznesenia námietky premlčania, ktorú nepovažoval za dôvodnú, s ktorým právnym záverom a jeho odôvodnením sa v celom rozsahu odvolací súd stotožňuje. Pokiaľ odporca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 21Cdo 2958/2007, v tomto prípade bola v rozhodnutí riešená otázka premlčania vo vzťahu k náhrade škody, a nie k bezdôvodnému obohateniu, preto závery v ňom uvedené nie je možné aplikovať na skutkový stav v tejto veci. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažoval odvolanie za dôvodné. Na doplnenie odvolania, doručené okresnému súdu dňa 11. 12. 2012, odvolací súd neprihliadal, ak z ust. § 205 ods. 3 O. s. p., vyplýva, že rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie a v čase doplnenia odporcovi táto už uplynula. Prvostupňový súd správne právne odôvodnil prečo návrhu vyhovel, keď boli súčasne splnené všetky podmienky pre vznik nároku navrhovateľa z titulu vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a dôvodne zaviazal odporcu k vydaniu plnenia, ktoré mu bolo zo strany navrhovateľa poskytnuté bez právneho dôvodu. Keďže odporca v odvolaní nenamietal rozsah ( výšku ) plnenia, ktoré bolo navrhovateľovi priznané rozhodnutím okresného súdu, v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd v tomto smere rozhodnutie neskúmal. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Odporca, ktorý si náhradu trov odvolacieho konania uplatnil, v konaní úspešný nebol, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Navrhovateľ napriek tomu, že v odvolacom konaní úspešný bol, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, preto odvolací súd s poukazom na ust. § 151 ods. 1, veta prvá, O. s. p., podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, o náhrade trov odvolacieho konania úspešného účastníka, teda navrhovateľa, nerozhodoval. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.