Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/548/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808899294 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6808899294.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa so sídlom v Bratislave, pobočka Rožňava, Janka Kráľa 3, 048 01 Rožňava, proti pôvodnému povinnému: A. C., zomr. XX.XX.XXXX, pôvodne bytom XXX XX Z. F. XXX, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 165,96 eura s príslušenstvom a trov exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 150/2001 súdnym exekútorom JUDr. Róbertom Tutkom, Exekútorský úrad Rožňava, Čučmianska dlhá 26, 048 01 Rožňava, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/1246/2008-21 zo dňa 14.08.2012 takto r o z h o d o l : Odvolanie súdneho exekútora JUDr. Róberta Tutka proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/1246/2008-21 zo dňa 14. augusta 2012 o d m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Revúca (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 6Er/1246/2008-21 zo dňa 14. augusta 2012 v prvej výrokovej vete vyhlásil exekúciu vedenú na úrade súdneho exekútora JUDr. Róberta Tutka pod sp. zn. EX 150/2001 za neprípustnú, v druhej výrokovej vete ju zastavil a v tretej výrokovej vete rozhodol o tom, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania uplatnenú vo výške 53 eur nepriznáva. Dôvodom vyhlásenia exekúcie za neprípustnú je skutočnosť, že povinný dňa 6. februára 2012 zomrel bez právneho nástupcu. Keďže dedičské konanie po pôvodnom povinnom bolo zastavené pre nemajetnosť, nedošlo v zmysle § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku k prechodu vymáhanej povinnosti na inú osobu a chýba teda základná podmienka konania, a to osoba, voči ktorej by bolo možné v exekúciu pokračovať. Pokiaľ ide o uplatnené trovy exekučného konania, súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že Exekučný poriadok a ani iný právny predpis nevylučuje skončenie exekúcie takým spôsobom, že exekútor si v konečnom dôsledku svoje náklady ponesie sám. Poukázal pritom na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Českej republiky (III. ÚS 1226/08). Predmetné uznesenie napadol odvolaním súdny exekútor. Uviedol, že je síce nesporné, že povinný zomrel a malo dôjsť k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, avšak už pred smrťou povinného existoval dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a to nedostatok majetku, ktorý mal za následok zastavenie dedičského konania po povinnom pre nemajetnosť. Práve skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie mala viesť podľa názoru súdneho exekútora k tomu, že trovy exekúcie má znášať oprávnený. Súdny exekútor uviedol, že pri posudzovaní, či zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie je potrebné vykladať § 203 Exekučného poriadku extenzívne a ďalej, že v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku nie je možné rozhodnúť v prípade zastavenia exekúcie o nepriznaní trov exekučného konania. Odvolanie súdneho exekútora prvostupňový súd doručil oprávnenému, ktorý sa vyjadril, že nemá námietky voči napadnutému uzneseniu exekučného súdu. Krajský súd ako súd odvolací vec sa na základe podaného odvolania v prvom rade zaoberal otázkou, či je odvolanie prípustné a či bolo podané oprávnenou osobou. Exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi 8. februára 2001, to znamená, že podľa prechodných ustanovení Exekučného poriadku (§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku) sa dokončí podľa doterajších predpisov, t.j. podľa predpisov účinných do 31. januára 2002. Odvolateľom v prejednávanej veci je súdny exekútor, ktorý sa v zmysle ustanovenia § 37 Exekučného poriadku upravujúcom účastníkov konania (v znení do 31. januára 2002) za účastníka exekučného konania nepovažuje. Na základe skutočnosti, že zákon súdnemu exekútorovi v exekučných konaniach začatých do 31. januára 2002 nepriznával postavenie účastníka konania, a to ani vtedy, keď sa rozhodovalo o trovách exekučného konania, dospel odvolací súd k názoru, že odvolanie je potrebné odmietnuť podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení do 31. januára 2002 ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že v prípade zastavenia exekúcie a rozhodovaní o náhrade trov exekučného konania prvostupňový súd v zmysle § 203 Exekučného poriadku v znení do 31. januára 2002 skúma, či došlo k naplneniu hypotéz danej právnej normy, t.j. či oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie a ktoré trovy potreboval na účelné vymáhanie nároku. Exekučný súd môže (i nemusí) podľa ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení do 31. januára 2002 uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie (rozsah povinnosti oprávneného na náhradu trov je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie). Táto kompetencia súdu vyplýva priamo zo zákona. V prejednávanej veci prvostupňový súd zvážil skutkové okolnosti prípadu, pričom odvolací súd sa stotožňuje s jeho názorom, že náležitá opatrnosť nemohla u oprávneného zahŕňať predvídanie smrti povinného - návrh na vykonanie exekúcie bol podaný v roku 2001, povinný umrel až v roku 2012. To znamená, že nebola splnená podmienka predpokladaná § 203 Exekučného poriadku - bolo vylúčené, že oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Pokiaľ súdny exekútor namietal, že exekučný súd je v prípade zastavenia exekúcie vždy povinný rozhodnúť o náhrade trov exekučného konania, odvolací súd konštatuje, že v zmysle právnej úpravy (§ 203 Exekučného poriadku) v znení do 31. januára 2002 uvedené neplatí. Súčasne odvolací súd dodáva, že i z rozhodnutí Ústavného súdu SR (napr. IV. ÚS 27/08, IV. ÚS 297/2010) vyplýva, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie (t.j. súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu neuloží oprávnenému nahradiť trovy exekúcie), nemusí viesť k protiústavným dôsledkom, čiže k porušeniu práv súdneho exekútora. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.