Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/203/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6907212615 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6907212615.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Danice Kočičkovej v právnej veci žalobcu: X.. A. J., narodený XX. XX. XXXX, bytom X., Y. XXX, zast. splnomocneným advokátom: JUDr. Jozef Švarc, Advokátska kancelária 974 01 Banská Bystrica, Horná 41, P.O.BOX 517, proti žalovanej: MARKÍZA- SLOVAKIA, spol. s r.o., 843 56 Bratislava, Záhorská Bystrica, Bratislavská 1/a, IČO 31 444 873, zast. splnomocnenou advokátskou kanceláriou: ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o., 831 04 Bratislava 3, Trnavská 11, na ochranu osobnosti spojenú s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu zo dňa 15. 06. 2012 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 20C/200/2007-507 zo dňa 02. 05. 2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, žalobcovi uložil nahradiť žalovanej trovy konania v sume 9 287,23 € do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení uviedol, že rozsudkom okresného súdu č. k. 20C/200/2007-298 zo dňa 11. 12. 2009 súd žalobe ohľadom ospravedlnenia sa žalovanou žalobcovi v celom rozsahu vyhovel, sčasti vyhovel žalobe ohľadom priznania nemajetkovej ujmy. Vo zvyšku žalobu zamietol. V dôsledku podaného odvolania odvolací súd uznesením č. k. 13Co/26/2010-357 zo dňa 15. 02. 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola okolnosť, že právne posúdenie nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Uviedol, čo mal okresný súd za nesporne preukázané z vykonaného dokazovania. V ďalšom súd doplnil dokazovanie a to výsluchom účastníkov konania, oznámením Daňového úradu Rimavská Sobota bolo zistené, že žalobca na základe žiadosti o oznámenie či si plnil svoju daňovú povinnosť za rok 2002, 2003 a 2004 ako vlastník lesných pozemkov P. - Z. nie je registrovaný na dani z príjmov fyzických osôb. Nepodal žiadne daňové priznanie, nemá evidované žiadne nedoplatky. Súd doplnil dokazovanie tiež predložením etického kódexu príslušníka policajného zboru, potvrdenia Okresného úradu Rimavská Sobota, odbor pozemkový poľnohospodárstva a lesného hospodárstva o splnení oznamovacej povinnosti pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity - Urbársky spolok v P., vyjadrením Slovenského pozemkového fondu Bratislava, pracovisko Rimavská Sobota zo dňa 04. 03. 1998 o súhlase so založením pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity. Žalobca trval na vykonaní dôkazu a to vypočutie svedka X. J.. Súd uvedený dôkaz zamietol, pretože tento nebolo možné vykonať ani prostredníctvom dožiadaného okresného súdu. V konaní bolo preukázané, že X. J. sa na adresách, ktoré boli počas konania zisťované, nenachádza, je na neznámom mieste. Potom ho nie je možné vypočuť. V konaní nebola sporná skutočnosť, že dňa 04. 10. 2004 televízia MARKÍZA v pravidelnej relácii Paľba odvysielala príspevok redaktora Pavla Fejéra s názvom „Rozdeľuj a panuj" v znení tak, ako bol predložený do spisu odpis danej relácie a jeho obsah medzi účastníkmi konania nebol sporný. Podmienkami pre priznanie zodpovednosti za ujmu na osobnostných právach je špecifikácia a preukázanie právne relevantných skutočností a výrokov zasahujúcich do konkrétnych zložiek osobnosti spôsobom, akým bolo zasiahnuté, objektívna spôsobilosť zásahu privodiť ujmu na osobnostných právach, neoprávnenosť zásahu, preukázanie vzniku ujmy na osobnostných právach a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním, to znamená neoprávneným zásahom a vznikom ujmy. Zverejnenie pravdivých informácií nemôže byť neoprávneným zásahom do práv na ochranu osobnosti, pokiaľ nejde o zverejnenie intímnych informácií týkajúcich sa práva na ochranu súkromia alebo týkajúcu sa osobného alebo rodinného života fyzických osôb. Ak sa do dobrého mena osoby zasiahlo nepravdivým tvrdením, môže byť takéto tvrdenie spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach. V prípade, že difamujúce slová spočívajú v skutkových tvrdeniach žalovaného, tento sa zbaví právnej zodpovednosti, ak preukáže, že sú pravdivé a boli vyslovené primeraným spôsobom. V konaní bolo zistené, že žalobca nevyužil zákonnú možnosť podľa ust. § 21 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov a to požiadať o odvysielanie opravy a mohol tak rozporovať údajnú nepravdivosť alebo skreslenosť informácií uvedených v reportáži. V prejednávanej veci bolo potrebné rozhodnúť, či s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci a to záujem informovať verejnosť prevažoval nad povinnosťou a zodpovednosťou. Vysielateľ nesmie porušiť ochranu cti tretích osôb, ale patrí mu právo zverejňovať informácie a myšlienky vereného záujmu. Je potrebné rešpektovať špecifiká televíznych reportáží určených pre informovanie širokej verejnosti, ktoré musia najmä s ohľadom na rozsah a divácky záujem pristupovať k zjednodušeniam. Nemožno však tvrdiť, že každé zejdnodušenie alebo skreslenie musí nutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby a nemožno žiadať úplnú presnosť skutkových tvrdení a klásť tak na novinárov nesplniteľné nároky. Rozhodujúce je to, aby celkové vyznenie informácie zodpovedalo pravde. Úloha informačného média, ktorá spočíva v šírení informácií a myšlienok o otázkach verejného záujmu je spojená s právom verejnosti tieto informácie a myšlienky prijať. Vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu, pokiaľ mali účastníci právo sa vyjadriť k inému právnemu posúdeniu, prípadne predložiť ďalšie dôkazy, pokiaľ boli predložené listinné dôkazy a to zo strany žalovanej, týmito bola preukázaná pravdivosť tvrdení v danej relácii. Zo strany žalobcu neboli predložené do rozhodnutí odvolacieho súdu žiadne listinné dôkazy, ktoré by mali za následok iné právne posúdenie a to, že informácie, ktoré odzneli v relácii neboli pravdiví a teda mohli byť spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu. Súd žalobu zamietol, mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ním tvrdené skutočnosti, že informácie, ktoré v relácii odzneli, boli nepravdivé a teda zasiahli do jeho práv a privodili mu takú ujmu, ktorá odôvodňuje i priznanie nemajetkovej ujmy. Žalovaná v konaní preukázala a to dôkazom pravdy, že uvedené informácie boli pravdivé a vzhľadom na zaujatý právny názor odvolacieho súdu v relácii nešlo o tvrdenia, ktoré by boli v rozpore so skutočnosťou a vyjadrenia, ktoré v reportáži odzneli, nie je možné považovať za dehonestujúce. Okolnosť v reportáži ohľadom zakladania Združenia vlastníkov lesných pozemkov, ktorá odznela od X. J., ktorý tvrdil, že nepodpísal vstup do združenia, súd z objektívnych dôvodov nemohol tohto svedka vypočuť, pretože sa nepodarilo jeho účasť na pojednávaní zabezpečiť žiadnym spôsobom. Nebolo možné zabezpečiť jeho výsluch ani dožiadaným súdom. Súd potom vychádzal z výpovede v trestnom konaní. V tomto konaní z výsluchu X. J. bolo zistené, že vlastní pozemky v kat. úz. Y. W. obec P.. V roku 2001 alebo 2002 bol oslovený žalobcom, aby s lesnými pozemkami vstúpil do združenia, ktorého bol žalobca predsedom. X. J. uviedol, že do združenia nevstúpi, pretože svoje lesné pozemky má záujem vyňať z lesného fondu a samostatne hospodáriť. Mal vedomosť, že žalobca robil podpisovú akciu pri zriaďovaní združenia a keď mal podpisy väčšinových vlastníkov v pomere 51 %, založil združenie aj bez súhlasu menšiny vlastníkov. Napriek tomu, že nie je členom združenia a nedal súhlas na správu lesných pozemkov, má vedomosť, že žalobca ako zodpovedný predseda združenia vykonával ťažbu na jeho lesnom pozemku a to koncom roku 2001 a začiatkom roku 2003. Jedinou nepravdivou informáciou v reportáži bolo tvrdenie, že Poľovnícke združenie P. nedodržiava daňové zákony. Súd mal ale za to, že daná informácia nebola spôsobilá vzhľadom na obsah celej reportáže zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu v takej intenzite, aby súd priznal satisfakciu a to písomné ospravedlnenie. Súd vzhľadom na skutočnosti, že daná informácia, ktorá v súvislosti so združením v reportáži odznela, bola iba okrajová a týkala sa združenia. Súd tiež vychádzal zo skutočností, že právny zástupca žalovanej sa na pojednávaní žalobcovi za uvedené ospravedlnil. V časti, v ktorej okresný súd rozhodol o náhrade trov konania v odôvodnení uviedol, za ktoré úkony právnej služby priznal náhradu trov konania a v akej sume. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal na zistenie skutkového stavu navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a to výsluch svedka X. J., dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na dôvody uvedené v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Má za to, že odvolací súd nesprávne a najmä neúplne hodnotil podstatu podanej žaloby z hľadiska rozhodujúcich skutkových okolností, nepostupoval správne a objektívne pri vyhodnotení stavu dôkazov o všetkých dokazovaných skutočnostiach a to v súlade so skutočným stavom veci, preto právne závery odvolacieho súdu sú nesprávne a neúplné, čo si nesprávne osvojil aj prvostupňový súd. Odvolací súd opomenul vyhodnotiť podstatnú časť obsahu žaloby a to, že v relácii odznelo, že žalobca si „z daňových zákonov si tu teda štátny zamestnanec vo vysokej policajnej funkcii robí trhací kalendár" a „pomenovali sme niekoľko poriadne bielych miest podnikania plukovníka polície A. ... Je na kompetentných orgánoch, aby našli odpoveď na to, či nejde minimálne o konflikt záujmov. Pripomeňme, že v hre je aj trestno-právna zodpovednosť" a „či by si mohol šéf tamojšej kriminálky dovoliť to, čo si dovoľuje, keby zákony platili pre všetkých rovnako?". V čase odvysielania reportáže žalobca už nebol policajtom, už nebol viazaný služobnou prísahou príslušníka policajného zboru, nebol viazaný ani povinnosťami policajta, teda, že nemôže popri výkone funkcie policajta vykonávať žiadnu inú platenú funkciu, podnikateľskú činnosť alebo inú zárobkovú činnosť a byť členom správnych alebo kontrolných orgánov právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť. Nebol teda osobou verejného záujmu ako policajný funkcionár. Súd nebral do úvahy celý rad dôkazov, ktoré vytvorili ucelenú kompaktnú reťaz dôkazov preukazujúcich, že relácia bola zmesou subjektívnych a predovšetkým nepravdivých tvrdení, úvah a konštrukcií, znížila moju vážnosť u spoluobčanov, výrazne zasiahla do mojej osobnej a mravnej integrity. V tomto smere zostali bez povšimnutia a komplexného vyhodnotenia dôležité dôkazy a to výpovede svedkov (ktorých odvolateľ v podanom odvolaní konkretizoval), ktorí hodnotili obsah relácie vo vzťahu k žalobcovi tak, že tento stratil u občanov kredit, dôveru, boli narušené jeho vzťahy v rodine, u spoluobčanov a v súkromí. Nie je správne, že v konaní nebol vypočutý svedok X. Lakó, napriek tomu, že žalobca trval na vykonaní tohto dôkazu. Združenie a ani žalobca sa nemohol dopustiť porušenia daňových predpisov, porušenie daňových predpisov predpokladá rozhodnutie príslušného daňového orgánu v zmysle „§ 511/1992". „A ani nebolo vydané žiadne správne rozhodnutie, ktoré by bolo dôkazom o tom, že došlo k porušeniu nejakej povinnosti". Žalovaná použila obrazový a zvukový záznam týkajúci sa prejavov žalobcu a prejavov jeho osobnej povahy skryte a to skrytou kamerou. Bez privolenia a súhlasu žalobcu použila jeho prejav v televíznom vysielaní. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žalobe vyhovie, alternatívne rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 OSP prejednal a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 OSP potvrdil z týchto dôvodov. Okresný súd rozsudkom č. k. 20C/200/2007-298 zo dňa 11. 12. 2009 vyhovel žalobe ohľadom ospravedlnenia sa žalovanou žalobcovi v celom rozsahu a sčasti vyhovel žalobe ohľadom priznania nemajetkovej ujmy. V dôsledku podaného odvolania zo strany žalobcu aj zo strany žalovanej odvolací súd uznesením č. k. 13Co/26/2010-357 zo dňa 15. 02. 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení odvolací súd uviedol: Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 OZ). Takáto osoba má preto právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ). Ak sa do dobrého mena osoby zasiahlo nepravdivým tvrdením, môže byť takéto tvrdenie spôsobilé privodiť ujmu na právom chránených osobnostných právach, lebo každé nepravdivé tvrdenie je v zásade neoprávneným zásahom do práv človeka, ak je spôsobilé privodiť ujmu a to najmä na cti a bezúhonnosti osoby. Stačí predpoklad takejto ujmy, teda, že neoprávnený zásah do osobnostných práv je objektívne spôsobilý privodiť ujmu, ktorá ani nemusí vzniknúť. V prípade, že difamujúce slová spočívajú v skutkových tvrdeniach žalovaného, tento sa zbaví právnej zodpovednosti, ak preukáže že sú pravdivé a boli vyslovené primeraným spôsobom a pred auditóriom schopným porozumieť ich obsahu a súvislostiam. Informačné média (napríklad televízia - vysielateľ) majú v demokratickej spoločnosti veľmi dôležitú úlohu. Nemôžu prekračovať určité hranice, najmä pokiaľ ide o povesť a práva iných, ale majú právo oznamovať (zverejňovať), za súčasného rešpektovania svojich povinností a zodpovednosti, informácie a myšlienky o všetkých otázkach verejného záujmu. Vysielateľ môže do občianskej cti a dôstojnosti fyzickej osoby neoprávnene zasiahnuť zverejnením difamujúcich skutkových tvrdení (najmä zverejnením nepravdivých skutočností) týkajúcich sa fyzickej osoby, či publikovaním neprípustných hodnotiacich úsudkov o tejto osobe (neprípustnou kritikou občana či jeho konania). Ak vybočí zverejnený názor z medzí v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, stráca charakter korektného úsudku (správy, komentára) a stráca právnu ochranu. Sloboda prejavu je jedným z najdôležitejších práv v demokratickej spoločnosti a zahŕňa v sebe slo- bodu názoru a slobodu prijímania a rozširovania informácií. Výkon tejto slobody zahrnuje aj povinnosť a zodpovednosť. Pri strete práva na informácie a ich šírení s právom na ochranu osobnosti a súkromného života, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, musí súd starostlivo zvážiť, s prihliadnutím na okolnosti každého prípadu, či jednému právu nebola nedôvodne daná prednosť pred právom druhým. Súčasne treba rešpektovať určité špecifiká televíznych reportáží určených pre informovanie širokej verejnosti (na rozdiel napríklad od odborných relácii), ktoré musia, najmä s ohľadom na rozsah a divácky záujem, pristupovať k zjednodušeniam. Preto nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (či skreslenie) musí nutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Nemožno žiadať úplnú presnosť skutkových tvrdení a klásť tak na novinárov nesplniteľné nároky. Rozhodujúce je to, aby celkové vyznenie danej informácie zodpovedalo pravde. Úloha informačného média, ktorá spočíva v šírení infor- mácií a myšlienok o otázkach verejného záujmu, je spojená s právom verejnosti tieto informácie a myšlienky prijímať. Treba preto rozhodnúť, či s ohľadom na konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu záujem informovať verejnosť prevažoval nad „povinnosťami a zodpovednosťou". Aj keď vysielateľ nesmie porušiť ochranu cti tretích osôb, patrí mu právo zverejňovať informácie a myšlienky verejného záujmu. K jeho funkcii rozširovania informácií patrí právo verejnosti ich obdržať. Keby tomu tak nebolo, nemohol by vysielateľ hrať dôležitú rolu „strážcu (strážneho psa)" demokracie. Policajti ako verejní činitelia majú jednak zákonom vymedzené normy správania (napríklad v ustanovení § 17 ods. 1, § 48 ods. 3, 6, 7 zákona číslo 73/1998 Z.z v znení účinnom v čase zverejnenia spornej reportáže), ale tiež sú povinní aj v občianskom živote správať sa tak, aby v danom spoločenskom kontexte a v očiach rozumne zmýšľajúceho a informovaného pozorovateľa nevykonávali činnosť, ktorá by ich mohla objektívne kompromitovať. V spoločenskom živote sa policajt musí správať dôstojne a korektne a musí hľadieť na verejný záujem. Vo svojich spoločenských a inštitucionálnych vzťahoch neslúži funkciám, ktoré zastáva, s úmyslom získať osobné výhody. Z obsahu spisu okresného súdu sa javí, že právne posúdenie veci uvedené v napadnutom rozsudku nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania a ani uvedeným zásadám. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca bol pri založení „Združenia vlastníkov lesných pozemkov P.-Z." (číslo listu 81-83 pv., 136-141 spisu) - listina nie je datovaná. Združenie vzniklo s poukazom na ustanovenie „§ 829 - 841 Obč. zákonníka" (čl. IV), teda nemá právnu subjektivitu. Zákon číslo 229/1991 Zb. dovolil, aby takéto združenie mohlo obstarať spoločné veci „súvisiace s odovzdaním lesných pozemkov" (§ 22a zákona) vlastníkom pozemkov z užívania Lesov Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica. Stalo sa tak „Dohodou č. 378" zo dňa 09. 10. 2002 (číslo listu 207-211 spisu). Podľa ustanovenia § 48 ods. 7 zákona číslo 73/1998 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia „Dohody" mal žalobca ako policajt právo „na správu vlastného majetku". V tomto smere nie je v súdnom spise doložené, či žalobca je (spolu)vlastníkom odovzdaných lesných pozemkov a teda zabezpečoval správu vlastného majetku. Z právnej úpravy „zmluvy o združení" (§ 829 až § 841 OZ) vyplýva, že podľa zmluvy za združenie buď koná niektorý z jeho členov, ktorý je poverený správou spoločných vecí (§ 832 OZ), alebo sa rozhoduje jednomyseľne (§ 836 ods. 1 OZ), prípadne sa rozhoduje väčšinou hlasov, pričom pri hlasovaní „patrí každému účastníkovi jeden hlas; veľkosť podielu nerozhoduje" (§ 836 ods. 2 OZ). Podľa „Vyhlásenia spoločníkov ..." (číslo listu 81-83 p.v., 136-141 spisu) „valné zhromaždenie" rozhoduje „o hospodárení a nakladaní s majetkom spoločnosti" a to hlasovaním členov podľa „veľkosti výmery lesného pozemku", čiže v rozpore so zákonnou úpravou hlasovania („čo člen, to jeden hlas"). Príjem združenia je príjmom všetkých členov združenia a podlieha dani z príjmu (§ 11 ods. 1, 2 zákona číslo 366/1999 Z.z. v znení účinnom pred 01. 01. 2005). Z dokazovania nevyplýva, že by žalobca bol býval podával daňové priznanie dane z príjmu fyzickej osoby aj z takéhoto príjmu. V súdenej veci „Združenie vlastníkov lesných pozemkov P.-Z." nie je ani subjektom, na ktoré by sa mohlo vzťahovať ustanovenie § 18 ods. 5 zákona číslo 366/1999 Z.z., lebo nie je občianskym združením s právnou subjektivitou (§ 2 zákona číslo 83/1990 Zb. v znení neskorších predpisov), ani pozemkovým spoločenstvom podľa zákona číslo 181/1995 Z.z. Potom neplatí obrana žalobcu, že nemusel podávať daňové priznanie ako „predseda" za „Združenie", lebo príjmy za zdaňovacie obdobie nepresiahli 300 000,-Sk (§ 19 ods. 1 písm. c/, § 49 ods. 2 zákona číslo 366/1999 Z.z.). Čo navyše ani nebola za rok 2003 pravda, kedy malo mať „Združenie" príjem najmenej 304 500,-Sk (číslo listu 84 spisu). Z obsahu „Vyhlásenia spoločníkov Združenia vlastníkov lesných pozemkov P.-Z. o združení sa" (číslo listu 81-83 p.v., 136-141 spisu) vyplýva, že má všetky znaky pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity ako ho upravuje zákon číslo 181/1995 Z.z. (orgány, konanie orgánov, „štatutárneho zástupcu", voľby orgánov, zánik „spoločenstva" atď.), ale nedalo sa zapísať do registra pozemkových spoločenstiev, hoci sa ako spoločenstvo správalo (konalo). Tento postup možno hodnotiť aj ako obchádzanie zákona. Pretože žalobca bol zvolený za „predsedu" Združenia („Zápisnica z riadnej schôdze vlastníkov lesných pozemkov, združenia vlastníkov lesných pozemkov P.-Z., dňa 12. októbra 2001", číslo listu 133-135 spisu), má účasť na takomto konaní. S ohľadom na jeho vzdelanie, pracovné zaradenie a znalosť služobných predpisov môže byť obídenie postupu podľa zákona číslo 181/1995 Z.z. chápané aj ako vyhnutie sa zákonnému zákazu nevykonávať „žiadnu inú platenú funkciu" či „inú zárobkovú činnosť" (§ 48 ods. 6 zákona číslo 73/1998 Z.z.). „Zmluvu o nájme lesných nehnuteľností" zo dňa 04. 11. 2002 (číslo listu 79-80 spisu) uzavrel za „Združenie vlastníkov ..." ako prenajímateľa žalobca vystupujúci v zmluve ako „účastník poverený správou vecí podľa § 832 ods. 2 Občianskeho zákonníka". Takéto postavenie žalobcu ale nevyplýva z obsahu „Vyhlásenie spoločníkov ...", navyše o nakladaní s majetkom (teda aj s jeho prenajatím) malo rozhodovať „valné zhromaždenie" členov hlasovaním, ktoré bolo ale dohodnuté v rozpore so zákonom („čo člen, to jeden hlas"). Správnosť postupu žalobcu a „Združenia ..." preto nedokladá ani „Zápisnica z členskej schôdze ..." zo dňa 28. 11. 2002 (číslo listu 156 spisu) a ani „Prezenčná listina" vlastníkov (číslo listu 157 spisu), na ktorej je 32 podpisov (k „Vyhláseniu ..." bola pripojená listina, podľa ktorej by malo byť 375 vlastníkov, číslo listu 142-155 spisu). Ak sa potom v žalobe poukazuje na to, že žalobca ako policajt sa dostal do „biznisu s drevom", že je „šéfom združenia vlastníkov lesných pozemkov", že „lesy prenajíma za účelom ťažby dreva", nejde o tvrdenia, ktoré by boli v rozpore so skutočnosťou a vyjadrenia, ktoré odzneli v reportáži nemožno mať za dehonestujúce. Rovnako je to tak s „členstvom PD P." v združení. Jednak členom podľa „Vyhlásenia ..." mohli byť len fyzické osoby (čl. V.), jednak družstvo je v likvidácii od 01. 01. 1998 (číslo listu 212-213 spisu) a teda likvidátor (H.. J. E.) mohol robiť po práve len „úkony smerujúce k likvidácii" družstva (§ 72 ods. 2 OBZ) a „nevstupovať" do „Združenia ...". V reportáži dostal slovo likvidátor, ktorý v nej poprel, že by bol býval „dal" pozemky družstva do „Združenia ...", hoci žalobca naopak povedal, že tak urobil „E.". Reportér preto mohol konštatovať, že „ktosi tu teda klame". Podľa žaloby v reportáži tvrdil „J." (správne ide o V.) S. , že mu (žalobca) „vyrúbal celú dolinu a spôsobil škodu vyše 200 000,-Sk". Menovaný ako svedok pred súdom vypovedal (číslo listu 117 spisu), že nevie predložiť list vlastníctva, ale „keď hovoril o doline, mal na mysli majetok manželky". Ak je tomu tak, nemožno mať za to, že reportáž je v tejto časti zavádzajúca. Nešlo by o zásah do osobnostných práv žalobcu ale ani vtedy, keby to nebol ani majetok manželky svedka, keď nikto výrub lesa nepoprel. Svedok vypovedal na kameru priamo a reportér nemal dôvod pochybovať o pravdivosti jeho tvrdenia v kontexte s ďalšími zisteniami uvádzanými v relácii. Žaloba poukazuje aj na slová Júliusa Lakóa „o okolnostiach zakladania združenia vlastníkov lesných pozemkov", ktorý tvrdil, že on nepodpísal vstup do „Združenia ..." a žalobca, že áno. Ako svedok nebol vypočutý, okresný súd neuviedol, či jeho podpis zistil a ak áno, na akej listine. Otázka pravdivosti nebola skúmaná. V reportáži hovoril V. K. (konateľ „nájomcu" lesných pozemkov) a tvrdil, že žalobca od neho pýtal peniaze a že ho „to stálo 550 000,- korún". Ako svedok pred súdom vypovedal rovnako (číslo listu 234 spisu), lebo podľa neho je to pravda. Potvrdil, že „my sme ohlásili na inšpekciu v Banskej Bystrici, že som bol vydieraný navrhovateľom" a v reportáži uviedol informácie „z inšpekcie". Žalobca bol obžalovaný pre trestný čin úplatku a pre trestný čin vydierania a rozsudkom Okresného súdu Zvolen číslo 3T/125/2005 zo dňa 07. 03. 2006 oslobodený, lebo „nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný" (číslo listu 230 spisu). Trestne stíhaný (pre trestný čin ohovárania, krivého obvinenia, krivej výpovede) mal byť následne aj V. K., ale konanie malo byť zastavené. Z reportáže je tiež zrejmé, že trestné stíhanie žalobcu začalo ešte pred jej odvysielaním v čase, keď bol v služobnom pomere. Žalobu na ochranu osobnosti podal žalobca dňa 11. 09. 2007, teda po skočení svojho trestného stíhania. Za takejto skutkovej situácie mohol reportér dať slovo osobe, ktorá o sebe tvrdila, že je obeťou trestnej činnosti žalobcu, tým skôr že už proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie a následne prokurátor podal aj obžalobu. Právo na informovanie verejnosti sa v takomto prípade nedostalo do kolízie s ochranou mena žalobcu. Nič na tom nemení, že neskôr bol žalobca súdom oslobodený. Nároky, ktoré mu z takéhoto výsledku trestného stíhania vznikli, si musí uplatniť voči iným osobám a inou žalobou (ak nedôjde k mimosúdnemu vyrovnaniu). Nepravdivou informáciou v reportáži je tvrdenie, že Poľovnícke združenie P. (ktorého poľovníckym hospodárom má byť žalobca) nedodržiava daňové zákony. Podľa súdneho spisu Poľovnícke združenie DRŇA malo ustanovujúcu schôdzu dňa 03. 02. 1995 (číslo listu 203-205 spisu), ako občianskemu združeniu bolo identifikačné číslo (IČO) pridelené 09. 11. 1995 (číslo listu 206 spisu), daňovo je evidované od 31. 03. 1999 (číslo listu 161 spisu, po novele zákona číslo 286/1992 Zb. zákonom číslo 64/1999 Z.z.) a k 19. 10. 2009 nemá „žiadne nedoplatky na daniach spravovaných daňovým úradom" (číslo listu 250 spisu). V reportáži išlo o doplňujúcu „informáciu" k zisteniam ohľadom hospodárenia „Združenia vlastníkov lesných pozemkov...". Žalovanej možno dať za pravdu v tom, že otázka poľovníckeho združenia a dodržiavania daňovej disciplíny týmto združením bola v reportáži „marginálnou". Poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 OZ) prichádza do úvahy len vtedy, ak by zadosťučinenie poskytnuté podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ nebolo postačujúce. Ak prevažná časť reportáže má pravdivý skutkový základ a ani inak nevybočuje z pravidiel korektnej žurnalistiky, akceptujúc aj primeranú úroveň žurnalistickej expresivity, nie sú splnené podmienky pre poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy. V súdenej veci treba vziať do úvahy, že žalobca doteraz vôbec nevysvetlil, prečo podal žalobu až dňa 11. 09. 2007, keď reportáž bola odvysielaná už 04. 10. 2004, prečo nevyužil zákonom mu dané právo na opravu, ak mal za to, že táto obsahuje nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj (§ 21 ods. 1 zákona číslo 308/2000 Z.z. v znení účinnom v čase odvysielania reportáže). Odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, lebo súd prvého stupňa v rozpore s vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Stranám sporu tak bola daná možnosť, aby sa mohli vyjadriť k inému právnemu posúdeniu, prípadne predložiť ďalšie či nové tvrdenia a dôkazy. Podľa ust. § 226 OSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Táto zásada je dôležitou zárukou zákonnosti súdneho konania. Predpokladom uplatnenia tohto ustanovenia ale je, že odvolací súd inštruktívnym spôsobom vyloží v dôvodoch svojho rozhodnutia, prečo dospel k určitým skutkovým a právnym záverom a aké dôsledky z toho vyplývajú pre nové rozhodnutie súdu prvého stupňa. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení, okrem iného, uviedol, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konania, aby sa tak predišlo aj prípadnému prekvapivému rozhodnutiu vo veci, pretože dospel k inému právnemu posúdeniu, a aby strany sporu mohli predložiť prípadne ďalšie či nové tvrdenia a dôkazy. V ďalšom neboli preukázané žiadne také nové skutkové okolnosti, teda strany sporu nepredložili ani ďalšie a ani nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by znamenali zmenu skutkového stavu veci. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení nespochybnil dôkazy vykonané okresným súdom a ani nenariadil prípadne vykonať nové dôkazy. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že policajti ako verejní činitelia majú jednak zákonom vymedzené normy správania (napr. v ust. § 17 ods. 1, § 48 ods. 3, 6, 7 zák. č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom v čase zverejnenia spornej reportáže), ale tiež sú povinní aj v občianskom živote správať sa tak, aby v danom spoločenskom kontexte a v očiach rozumne zmýšľajúceho a informovaného pozorovateľa nevykonávali činnosť, ktorá by ich mohla objektívne kompromitovať. V spoločenskom živote sa policajt musí správať dôstojne a korektne a musí hľadieť na verejný záujem. Vo svojich spoločenských a inštitucionálnych vzťahoch neslúži funkciám, ktoré zastáva, s úmyslom získať osobné výhody. Žalobca do 30. 09. 2004 pracoval vo funkcii riaditeľa Úradu justičnej a kriminálnej polície; teda v čase, keď pôsobil vo funkcii „predsedu Združenia" a tiež vo funkcii „poľovného hospodára". V súvislosti s porušením daňových predpisov odvolací súd uviedol, že príjem združenia je príjmom všetkých členov združenia a podlieha dani z príjmu (§ 11 ods. 1, 2 zák. č. 366/1999 Z .z. v znení účinnom pred 01. 01. 2005). Z dokazovania nevyplýva, že žalobca podával daňové priznanie dane z príjmu fyzickej osoby aj z takéhoto príjmu. V súdenej veci „Združenie vlastníkov lesných pozemkov P. - Z." nie je ani subjektom, na ktorý by sa mohol vzťahovať ust. § 18 ods. 5 zák. č. 366/1999 Z. z., lebo nie je občianskym združením s právnou subjektivitou (§ 2 zák. č. 83/1990 Zb. v znení neskorších predpisov), ani pozemkovým spoločenstvom podľa zák. č. 181/1995 Z. z. Potom neplatí obrana žalobcu, že nemusel podávať daňové priznanie ako „predseda" za „Združenie", lebo príjmy za zdaňovacie obdobie nepresiahli 300 000,--Sk (§ 19 ods. 1 písm. c/, § 49 ods. 2 zák. č. 366/1999 Z .z.). Čo navyše nebola za rok 2003 pravda, kedy malo mať „Združenie" príjem najmenej 304 500,--Sk (č. l. 84 spisu). Ani v tomto smere nebol dôvod odchýliť sa od právneho posúdenia odvolacieho súdu uvedeného v uznesení č. k. 13Co/26/2010-357 zo dňa 15. 02. 2010, pretože ani v tomto smere nedošlo k prípadnej zmene skutkového stavu tak ako bol tento zistený v konaní pred súdom prvého stupňa do vydania uznesenia odvolacieho súdu č. k. 13co/26/2010-357 zo dňa 15. 02. 2010. Podľa ust. § 132 OP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov nie je súd obmedzovaný v tom smere, ako má ten ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov. Súd teda hodnotí dôkazy aj z pohľadu ich dôležitosti. Ak ale krajský súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že prevažná časť reportáže má pravdivý skutkový základ a ani inak nevybočuje z pravidiel korektnej žurnalistiky akceptujúc aj primeranú úroveň žurnalistickej expresivity a nie sú splnené podmienky pre poskytovanie náhrady nemajetkovej ujmy, uvedené zároveň znamená, že nebol potom ani dôvod vyhodnotiť svedecké výpovede tých svedkov, na ktorých poukazuje žalobca v odvolaní. Okresný súd nevykonal dôkaz výsluchom svedka X. J.. Okresný súd predvolal svedka X. J. na pojednávanie konané dňa 03. 02. 2011 (č. l. 414 spisu) tento svoju neúčasť písomne ospravedlnil, ako dôvod uviedol vážne zdravotné dôvody (č. l. 415 spisu). V ďalšom okresný súd zisťoval miesto pobytu X. J. dopytom na Mestský úrad Rimavská Sobota, obec Hrnčiarske Zalužany, Obvodné oddelenie PZ v Rimavskej Sobote (č. l. 458, 459, 468 spisu). Súd musel ale vychádzať zo skutočnosti, že miesto pobytu X. J. nie je známe (č. l. 460, 461, 469 spisu). Videozáznam (tak ako bol doložený v spise ako dôkaz) bol rozmazaný - technicky upravený tak, aby osoba žalobcu nebola rozpoznateľná. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj v časti, v ktorej okresný súd rozhodol o náhrade trov konania, uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy prvostupňového konania. Odvolací súd poukazuje na ust. § 212 ods. 1 OSP a to, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Ak potom žalobca v rámci rozsahu podaného odvolania namieta rozsudok okresného súdu vo veci samej, namieta tým zároveň aj trovy konania. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 OSP a to účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalovaná mala vo veci úspech, žiadala priznať náhradu trov konania, tieto vyčíslila (§ 151 ods. 1 OSP). Aj v tejto časti okresný súd dostatočne a riadne odôvodnil svoje rozhodnutie. Uviedol, za ktoré úkony právnej služby priznal žalovanej náhradu trov konania a v akej sume. V tomto smere ale odvolateľ v rámci podaného odvolania neuviedol žiadne dôvody v čom vidí prípadnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu a čoho sa domáha. Rozsah preskúmavacieho práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určená rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa a tiež dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 205 a 205a OSP; vychádzajúc aj z ust. § 153 ods. 2 a § 206 ods,. 2 OSP. V tomto smere krajský súd poukazuje aj na princíp tzv. „rovnosti zbraní". Odvolací súd nerozhodol o náhrade trov odvolacieho konania, v konaní úspešná žalovaná nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 OSP). O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0. Poučenie: proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.