Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/44/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200296 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6013200296.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jarmily Badíkovej v právnej veci žalobcu: J.F.K., s.r.o., Pod dráhami č. 3, 960 00 Zvolen, IČO: 31717047, zast. advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica proti žalovanému: Daňovému úradu Banská Bystrica, Nová ul. č. 13 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - oznámenia č. 9600302/5/3785682/2012/Hni zo dňa 19. decembra 2012 takto r o z h o d o l : Konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia - oznámenia žalovaného č. 9600302/5/3785682/2012/ Hni z 19. decembra 2012 z a s t a v u j e . Žalobu o nečinnosť žalovaného z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu 5.3.2013 domáhal, aby súd zrušil oznámenie č. 9600302/5/3785682/2012/Hni z 19.12.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že žalovaný je povinný rozhodnúť o odvolaní žalobcu zo dňa 20.9.2012. Uvedeným oznámením označeným ako „odvolanie zo dňa 20.9.2012 proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR č. 9600302/5/52963/2012 zo dňa 21. mája 2012, ktoré bolo správcovi dane doručené dňa 24.9.2012“ sa považuje za nepodané. Podľa žalobcu je uvedené oznámenie riadnym rozhodnutím aj keď nemá obsahové náležitosti rozhodnutia. Za rozhodnutie je ho potrebné považovať z dôvodu, že rozhoduje o právach a povinnostiach žalobcu tak, že bolo zastavené konanie o odvolaní, ktoré žalobca podal 20.9.2012 proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR č.k. 9600302/5/52963/2012 z 21. mája 2012. Nakoľko napadnutým rozhodnutím - oznámením správca dane považuje odvolanie žalobcu za nepodané, pretože neodstránil nedostatky tohto podania - odvolania v podstate zastavil odvolacie konanie. Tým rozhodol o základných procesných právach žalobcu ako účastníka konania. Podľa žalobcu preto ide o rozhodnutie ktoré podlieha prieskumu súdu. Žalobca namietal, že napadnuté oznámenie nemá náležitosti uvedené v § 30 ods. 2 písm. a/ - f/ a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., preto je zmätočným rozhodnutím. Podľa žalobcu je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia aj preto, že žalovaný podanie posudzoval v zmysle zákona č. 563/2009 Z. z. avšak táto vec mala byť posudzovaná len podľa zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný zadržiaval žalobcovi nadmerný odpočet až do 28.11.2011, kedy bol pripísaný na účet žalobcu na základe rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR z 28.7.2011 č.k. 8Sžf/27/2010. Podľa vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. bolo podľa § 35b ods. 7 úlohou správcu dane, aby zaplatil žalobcovi sankčný úrok a o zaplatení sankčného úroku vydal žalobcovi rozhodnutie. Celý tento postup sa spravuje zákonom č. 511/1992 Zb. v zmysle § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. podľa ktorého daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31.12.2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Žalovaný si túto zákonnú povinnosť nesplnil. Listom č. 651/230/990/11/Hni z 13.12.2011 žalobcovi oznámil, že zaplatenie sankčného úroku na základe žiadosti žalobcu sa z dôvodu zložitosti rieši v spolupráci s Daňovým riaditeľstvom SR Banská Bystrica s tým, že bude o výsledku informovaný. Následne mu listom z 22.12.2011 oznámil, že na zaplatenie sankčného úroku žalobca nemá nárok. Na základe urgencie žalobcu z 3.4.2012 prijal žalovaný stanovisko, že na zaplatenie sankčného úroku žalobca nemá nárok. Podľa žalobcu toto oznámenie je potrebné považovať za rozhodnutie a preto bolo proti nemu podané odvolanie 20.9.2012. Odvolanie správca dane postúpil nadriadenému správnemu orgánu a následne vyzval žalobcu výzvou č. 9600302/5/3151588/2012/ Hni z 30.10.2012 na odstránenie nedostatkov podania s odôvodnením, že podanie označené ako odvolanie nie je spôsobilé na prerokovanie, pretože list - oznámenie správcu dane je len oznámením a nie rozhodnutím. Žalobca k tejto výzve podal svoje vyjadrenie 23.11.2012, kde zotrval na obsahu odvolania a vysvetlil, že prečo je oznámenie potrebné považovať za rozhodnutie. Následne žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie. Žalobca ďalej uviedol, že nezákonnosť postupu žalovaného spočíva aj v tom, že tak správca dane ako aj vtedajšie daňové riaditeľstvo ignorovali záväznú judikatúru v tejto súvislosti a to najmä rozsudok NS SR č. Sžf/55/2011 z 19.7.2012, v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor, že výplata sankčného úroku sa posudzuje podľa platnej právnej úpravy v čase jeho vzniku, t. j. po vyplatení neoprávnene zadržaných finančných prostriedkov, a to i spätne pred 1.1.2004, kedy sa stalo účinným ustanovenie § 35b zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného aj na náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že petit uvedený v žalobe si sám odporuje a nie je z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Nie je zrejmé zrušenie rozhodnutia ktorého orgánu štátnej správy sa žalobca domáha a ktorému orgánu štátnej správy má byť vrátená vec na ďalšie konanie. Nie je uvedené ani ktorému orgánu štátnej správy má byť uložená povinnosť rozhodnúť o odvolaní. Žalovaný vo vyjadrení ďalej uviedol, že zastavenie konania v zmysle zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok) je možné len z dôvodov uvedených v § 62, pričom podľa predchádzajúceho predpisu to boli dôvody uvedené v § 25 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca v žalobe žiadny z týchto dôvodov neuvádza. Preto nemôže byť predmetné oznámenie posúdené ako rozhodnutie o zastavení konania. Naopak podanie, ktorého nedostatky neboli na základe výzvy správcu dane odstránené sa považuje za nepodané v zmysle § 13 ods. 9 daňového poriadku. Nemožno to zamieňať s inštitútom zastavenia konania. Správca dane nerozhoduje o právnej skutočnosti, ktorou je nevyhovenie výzve správcu dane a s ním spojeným následkom a to, že podanie sa považuje za nepodané. Nevydáva sa ani rozhodnutie o zastavení konania, pretože to zákon neupravuje. Skutočnosť, že podanie sa považuje za nepodané nastala priamo so zákona na základe konania samotného žalobcu a to nevyhovenia výzve správcu dane. V žalobnej námietke o nedostatku náležitostí bolo, že tieto náležitosti musí mať rozhodnutie, ktorým správca dane daňovému subjektu buď priznáva práva alebo ukladá povinnosti. Oznámenie, ktorým sa daňovníkovi oznamuje skutočnosť, že jeho podanie sa považuje za nepodané, nemá charakter individuálneho správneho aktu. Vyplýva to priamo zo znenia § 63 daňového poriadku a podľa predchádzajúceho predpisu to bolo upravené v § 30 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej dôvodil tým, že ak by v danom prípade malo ísť o rozhodnutie o zastavení konania muselo by spĺňať podmienku uvedenú v § 247 ods. 1 O.s.p. a to, že týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach. Žalobca však toto netvrdí v žalobe ale tvrdí, že jeho práva boli ukrátené postupom žalovaného, ktorým nebol priznaný žalobcovi sankčný úrok za neoprávnené zadržiavané prostriedky, pričom žalovaný mu listom oznámil, že právna úprava sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky bola zavedená s účinnosťou od 1.1.2004 a na základe platnej legislatívy nie je v súčasnom období možné uplatniť postup podľa § 35b zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Toto oznámenie bolo uskutočnené listom č. 651/230/98937/11/Hni zo dňa 22.12.2011. Žalobca ďalej uvádza, že až na základe jeho urgencie z 3.4.2012 mu žalovaný doručil oznámenie, podľa ktorého prijal odbor právnych služieb Finančného riaditeľstva SR stanovisko, že na zaplatenie sankčného úroku nemá nárok. Až toto oznámenie považoval žalobca za rozhodnutie a podal voči tomuto oznámeniu žalovaného odvolanie. Nie je však zrejmé, z akých dôvodov nepovažoval za rozhodnutie už list žalovaného zo dňa 22.12.2011 a nepodal odvolanie voči tomuto listu, ak ním boli oznámené dôvody, na základe ktorých jeho žiadosti o priznanie sankčného úroku nebolo vyhovené. List žalovaného zo dňa 21.5.2012 bol len potvrdením záverov uvedených v liste zo dňa 22.12.2011 o nemožnosti vyplatenia sankčného úroku a odpoveďou na novú žiadosť daňového subjektu zo dňa 5.1.2012 v tej istej veci. Ak by malo dôjsť niektorým z uvedeným listov k rozhodnutiu o právach a povinnostiach vzťahujúcich sa na vyplatenie sankčného úroku, musel by byť za také rozhodnutie považovaný práve prvý list zo dňa 22.12.2011, voči ktorému však žalobca žiadne odvolanie nepodal a ani sa nedomáhal posúdenia ako v prípade odvolania iného nasledujúceho podania urobeného v tejto veci, ani nenapáda tento list žalobou. Žalovaný z toho vyvodil, že rozhodnutie z 19.12.2012 by nemohlo spôsobiť ukrátenie na právach žalobcu ani v prípade, žeby sa považovalo za zastavenie konania, čo ale nie je z vyššie uvedených dôvodov možné, pretože sa konalo o odvolaní vedenom voči listu, ktorý nebol a ani nemohol vyť rozhodnutím žalovaného o právach a povinnostiach daňového subjektu, keďže o právach a povinnostiach daňového subjektu už bolo „rozhodnuté“. Podľa názoru žalovaného bolo podanie žalobcu iba vybavené, pretože zákon neumožňoval vydanie rozhodnutia listom zo dňa 22.12.2011. Podľa žalovaného žaloba nespĺňa podmienky uvedené v § 247 ods. 1 O.s.p. Oznámenie zo dňa 21.5.2012 bolo vybavením žiadosti daňového subjektu zo dňa 5.1.2012, ktorá nemohla byť vybavená rozhodnutím o zastavení konania v zmysle § 62 ods.1 písm. f/ daňového poriadku, pretože vo veci žiadosti o zaplatenie sankčného úroku správca dane listom č. 651/230/98937/11 /Hni zo dňa 22.12.2011 nerozhodoval, keďže mu to neumožňoval právny predpis (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Išlo len o oznámenie o tej istej skutočnosti o ktorej už správca dane žalobcu upovedomil. Ak by bolo povinnosťou žalovaného vydať rozhodnutie potom by za také musel byť považovaný už prvý list v tejto veci zo dňa 22.12.2011. K námietke žalobcu, že žalovaný mal postupovať podľa zákona č. 511/1992 Zb. a nie zákona č. 563/2009 Z. z. žalovaný uviedol, že podľa prechodného ustanovenia § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. daňové konanie začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011 ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Z vety § 165 ods. 2 za bodkočiarkou explicitne vyplýva, že sa vzťahuje na sankcie, ktoré správca dane ukladá daňovému subjektu a nie opačne. Sankčný úrok za oneskorene vrátené prostriedky správca dane neukladá daňovníkovi, ale ho priznáva daňovému subjektu. Toto prechodné ustanovenie bolo do daňového poriadku zavedené práve so zámerom nepoškodiť daňové subjekty a správca dane bude postupovať podľa tej právnej úpravy, ktorá je pre daňový subjekt výhodnejšia pri ukladaní sankcií tomuto subjektu. Zákon č. 511/1992 Zb. rozlišoval dva druhy sankčných úrokov. Ten, ktorý je povinný daňový subjekt zaplatiť správcovi dane v zákonom stanovených prípadoch a ten, ktorý je povinný správca dane zaplatiť daňovému subjektu, v prípade, ak neoprávnene zadržiaval jeho peňažné prostriedky. Právna úprava § 165 ods. 2 daňového poriadku za bodkočiarkou sa vzťahuje len na tie sankcie, ktoré správca dane ukladá daňovému subjektu. Konanie o priznaní sankčného úroku je samostatným konaním, ktoré začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci a ak toto konanie nezačalo za účinnosti zákona o správe daní ale po 1.1.2012, bol správca dane povinný postupovať v roku 2012 v súlade s prvou vetou § 165 ods. 2 daňového poriadku a nie podľa zákona o správe daní. Žalovaný mal teda postupovať podľa zákona č. 511/1992 Zb. jedine v tom prípade, ak by žalobca podal odvolanie proti „rozhodnutiu“ - listu žalovaného zo dňa 22.12.2011. Predmetom žaloby je však konanie vo veci listu zo dňa 21.5.2012. Konanie o odvolaní o uvedenom liste je teda potrebné posúdiť z hľadiska začatia tohto konania tak, že k jeho začatiu došlo podaním novej žiadosti daňového subjektu v tej istej veci dňa 5.1.2012. Teda toto konanie bolo začaté za účinnosti nového právneho predpisu - daňového poriadku - ktorého použitie je potrebné považovať za správne. Konanie o pôvodnej žiadosti daňového subjektu o vyplatenie sankčného úroku bolo vybavené už listom z 22.12.2011 za použitia zákona č. 511/1992 Zb. a v tomto konaní sa však už ďalej nepokračovalo. Žalovaný k žalobnej námietke, že nerešpektuje záväznú judikatúru uviedol, že namietané rozhodnutie NS SR obsahuje právny názor vyslovený v určitej konkrétnej veci, ktorý nie je záväzný v iných veciach. Zároveň uviedol, že prípad posudzovaný v rozhodnutí NS SR č. 5/Sžť/55/2011 z 19.7.2012, ktorý mal žalobca zrejme na mysli nie je totožný s prípadom, ktorý je predmetom právne odlišných posúdení žalobcu a žalovaného ohľadom vyplatenia sankčného úroku. Premetom posúdenia uvedeného rozsudku NS SR bolo obdobie po 1.1.2004 a teda tvrdenie žalobcu o použiteľnosti judikatúry na jeho prípad nevychádza z predmetného rozhodnutia. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po preskúmaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd vecne a miestne príslušný na konanie o žalobách podaných podľa § 250t O.s.p. vec prejednal a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Súd z obsahu správneho spisu zistil, že žalobca podal 1.12.2011 žiadosť o zaplatenie sankčného úroku, ktorou žiadal vyplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňovému subjektu vo výške štvornásobku úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky resp. max. 15 %. V žiadosti uviedol, že daňový subjekt ČUPKA s.r.o. na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.3.2002 postúpil preplatok na dani vo výške nadmerného odpočtu DPH postupníkovi spoločnosti Zelený dom s.r.o. Banská Bystrica. Žiadal, aby mu bol vyplatený sankčný úrok zo sumy 1 501 581,13 Eur za obdobie od 25.9.1999 do 28.11.2011 vo výške vypočítanej podľa § 35b ods. 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný na základe tejto žiadosti žalobcu oznámením z 13.12.2011 mu oznámil, že o priznaní sankčného úroku bude čo najskôr informovať. Následne oznámením č. 651/230/98937/11/Hni zo dňa 22.12.2011 žalobcovi oznámil, že v súčasnom období nie je možné uplatniť postup podľa § 35b zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Žalobca podaním zo dňa 5.1.2012 doručeným Finančnému riaditeľstvu SR, Vazovova 8, Bratislava dňa 11.1.2012 žiadal o zaplatenie sankčného úroku opätovne. Táto žiadosť bola odstúpená žalovanému 18.5.2012. Žalovaný oznámením č. 9600302/5/52963/2012 zo dňa 21.5.2012 doručeným žalovanému 31.5.2012 oznámil, že žalobca nemá nárok na zaplatenie sankčného úroku. Žalobca urgoval vybavenie podania voči Finančnému riaditeľstvu Bratislava urgenciou z 3.4.2012, ktorá bola tomuto doručená 5.4.2012. Finančné riaditeľstvo odstúpilo prvostupňovému správnemu orgánu urgenciu dňa 9.7.2012. To znamená po tom, ako bola vec vybavená oznámením o tom, že žalobca nemá nárok na požadovaný sankčný úrok. Žalobca podaním zo dňa 20.9.2012 zaslal Finančnému riaditeľstvu SR prostredníctvom prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Banská Bystrica odvolanie proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR č. 9600302/5/52963/2012 zo dňa 21. mája 2012 kde uviedol, že sa odvoláva proti tomuto rozhodnutiu, ktorým mu bolo oznámené, že nemá nárok na zaplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a ani na zaplatenie úroku podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb. Uviedol štyri dôvody odvolania a to 1. že oznámenie je potrebné považovať za rozhodnutie, pretože jeho obsahom je rozhodnutiu správca dane o nepriznaní nároku uplatneného na základe zákona, čím bolo zasiahnuté negatívnym spôsobom do práv žalobcu. 2. rozhodnutie nemá zákonom predpísané náležitosti podľa § 30 ods. 2 písm. a/ - f/ a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a preto je zmätočné. 3. je nepreskúmateľné pre neexistenciu dôvodov tak, ako to ukladá § 30 ods. 3 zákona. 4. oznámenie neobsahovalo poučenie o opravných prostriedkoch a preto bolo podané odvolanie v zákonnej šesť mesačnej lehote podľa § 30 ods. 4 zákona. Prvostupňový správny orgán potom, ako mu bola vec odstúpená z Finančného riaditeľstva SR vyzval žalobcu, aby odstránil nedostatky podania zo dňa 24.9.2012, pretože nie je spôsobilé na prerokovanie. Zároveň vo výzve uviedol, že jeho podanie nesmeruje proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR č. 9600302/5/52963/2012 zo dňa 21. mája 2012 ako je v ňom uvedené, ale proti oznámeniu Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600302/5/52963/2012 zo dňa 21. mája 2012. Vzhľadom na to žiadal, aby žalobca označil o aký opravný prostriedok v danom prípade ide, v akej veci je podaný a tiež uviedol v tejto výzve, že list Daňového úradu Banská Bystrica bol oznámením a nie rozhodnutím proti ktorému by bolo možné podať odvolanie a preto podľa obsahu nie je odvolanie možné vyhodnotiť ako odvolanie za ktoré ho žalobca formálne označuje. Ďalej nech presne určí, čoho sa domáha a dôvody a dôkazy, ktoré preukazujú opodstatnenosť jeho podania v lehote 15 inak sa na jeho podanie v zmysle § 13 ods. 9 zákon č. 563/2009 Z. z. o správne daní (daňový poriadok) bude prihliadať ako by nebolo podané. Táto výzva bola žalobcovi doručená 12.11.2012. Žalobca svojim vyjadrením doručeným správcovi dane 27.11.2012 trval na tom, že prípis Finančného riaditeľstva SR č. 9600302/5/52963/2012 zo dňa 21. mája 2012 je rozhodnutím, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti a preto nemieni nič dopĺňať ani meniť na odvolaní. Žalovaný oznámil žalobcovi oznámením z 19.12.2012, ktoré bolo žalobcovi doručené 2.1.2013, že neodstránil nedostatky podania a nevyhovel výzve správcu dane v plnom rozsahu a preto sa jeho podanie označené ako odvolanie zo dňa 20.9.2012 proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR č. 9600302/5/52963/2012 zo dňa 21. mája 2012 považuje za nepodané. Podľa § 2 písm. c/ zákona č. 563/2009 Z. z. daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, Podľa § 13 ods. 8 a 9 zákona č. 563/2009 Z. z. daňového poriadku (8) Ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve príslušný orgán daňový subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote odstránil. Súčasne ho poučí o následkoch spojených s ich neodstránením. (9) Ak daňový subjekt nedostatky podania v požadovanom rozsahu odstráni v lehote určenej príslušným orgánom, považuje sa takéto podanie za podané bez nedostatkov v deň pôvodného podania. Ak daňový subjekt výzve príslušného orgánu nevyhovie v plnom rozsahu a v určenej lehote, považuje sa toto podanie za nepodané a príslušný orgán túto skutočnosť oznámi daňovému subjektu. Podľa § 66 zákona č. 563/2009 Z. z. daňového poriadku ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v § 65 ods. 1 a 2 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť druhostupňový orgán. Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. daňového poriadku (1) daňové konanie začína a) na návrh účastníka daňového konania. (2) Daňové konanie je začaté dňom doručenia podania daňového subjektu orgánu príslušnému konať vo veci alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie. Podľa § 62 ods. 1 písm. d/, f/ zákona č. 563/2009 Z. z. daňového poriadku Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, daňové konanie sa zastaví, ak d) sa zistí v priebehu daňového konania, že navrhovateľ nie je oprávnenou osobou, f) bolo vo veci už právoplatne rozhodnuté. Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu 2)možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 247 ods. 1, 2, 3 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. (3) Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 248 písm. a/ O.s.p. súdy nepreskúmavajú a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania. Podľa § 250t ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 250t ods. 4 O.s.p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Podľa § 250t ods. 8 O.s.p. na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len "sťažovateľ"), ktorým a) sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou (ďalej len "činnosť") orgánu verejnej správy, b) poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je v pôsobnosti orgánu verejnej správy. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre právnymi prostriedkami, ktorými prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, sú: a) protest prokurátora, b) upozornenie prokurátora, c) návrh na začatie konania pred súdom podľa osobitného zákona. Podľa § 28 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre prokurátor je oprávnený podať orgánu verejnej správy upozornenie na účel odstránenia porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorému došlo v postupe orgánu verejnej správy pri vydávaní opatrenia alebo rozhodnutia alebo jeho nečinnosťou. Predmetom súdneho prieskumu bolo oznámenie žalovaného č. 9600302/5/3785682/2012/Hni z 19. decembra 2012. Týmto oznámením, ako je vyššie uvedené žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho podanie doručené správcovi dane 24.9.2012 a označené ako odvolanie zo dňa 20.9.2012 proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR č. 9600302/5/52963/2012 zo dňa 21. mája 2012 sa považuje za nepodané. Ide o oznámenie vydané v súlade s citovaným § 13 ods. 9 daňového poriadku. Súd z obsahu správneho spisu zistil, že na základe iniciácie úkonom žalobcu - žiadosťou o zaplatenie sankčného úroku zo dňa 11.2.2011 začalo daňové konanie za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. (§ 20 ods. 1). Toto konanie bolo po 1.1.2012, kedy nadobudol účinnosť daňový poriadok potrebné dokončiť v zmysle § 165 ods. 2 daňového poriadku podľa predchádzajúceho predpisu. O žiadosti žalobcu bolo rozhodnuté oznámením č. 651/2300/98937/11/Hni z 22.12.2011, ktoré nebolo napadnuté opravným prostriedkom. Žalobca podal opätovnú žiadosť o zaplatenie sankčného úroku Finančnému riaditeľstvu SR, ktorá bola tomuto správnemu orgánu doručená 11.1.2012. V tejto žiadosti uviedol, že ide o žiadosť opätovne podávanú. Na základe tejto žiadosti, ktorá bola podaná a doručená správnemu orgánu za účinnosti zákona č. 563/2009 Z. z. mohlo začať konanie len podľa pravidiel uvedených v tomto predpise. Podľa § 58 ods. 1 tohto predpisu môže daňové konanie začať na návrh účastníka daňového konania, ktorým je v zmysle § 59 ods. 1 daňový subjekt. V prípade, že návrh podá neoprávnená osoba, je to dôvod na zastavenia konania podľa § 62 ods. 1 daňového poriadku. Daňové konanie teda začína bez ohľadu na to, či je podaný návrh (žiadosť) oprávnenou alebo neoprávnenou osobou. Konanie začne v deň, keď je návrh doručený orgánu príslušnému konať (§ 58 ods. 2 daňového poriadku). Predmetom žiadosti bol sankčný úrok podľa § 35b zákona č. 511/1992 Zb.. Sankčný úrok podľa doterajších predpisov je v zmysle § 165 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2012 potrebné považovať za úrok z omeškania podľa zákona č. 563/2009 Z. z.. Príslušný na rozhodnutie bol teda správca dane. Správcovi dane bolo podanie žalobcu na základe odstúpenia nepríslušným orgánom doručené 18.5.2012. O podaní žalobcu bolo preto potrebné rozhodnúť v zmysle daňového poriadku. Žalovaný vo vyjadrení tvrdil, že o žiadosti bolo vecne rozhodnuté v roku 2011, ktoré rozhodnutie nebolo napadnuté opravným prostriedkom a tiež, že žalobca nie je daňovým subjektom. Na takéto prípady pamätá daňový poriadok v § 62 a sú dôvodom na zastavenie konania. Proti rozhodnutiu o zastavení konania môže účastník daňového konania podať opravný prostriedok a následne je takéto rozhodnutie preskúmateľné v súdnom konaní, keďže ide o rozhodnutie, ktoré môže zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov právnických či fyzických osôb. Pokiaľ nie sú splnené podmienky na zastavenie konania, musí prvostupňový správny orgán o návrhu rozhodnúť rozhodnutím v zmysle § 63 daňového poriadku. Zo znenia § 63 ods. 1 prvá veta daňového poriadku vyplýva, že rozhodnutím správca dane rozhoduje o uložení povinnosti a tiež o priznaní práva. Rozhodnutie o priznaní práva v zmysle tohto ustanovenia môže byť tak kladné ako aj záporné rozhodnutie. Mýli sa žalovaný, keď sa domnieva, že o nepriznaní práva nemožno rozhodnúť rozhodnutím, práve pre znenie § 63 daňového poriadku. Keďže daňové konanie môže v zmysle citovaného § 58 daňového poriadku začať aj na základe návrhu účastníka, nemožno § 63 ods. 1 daňového poriadku vykladať inak ako tak, že o návrhu je potrebné rozhodnúť rozhodnutím, a to aj v prípade, že pôjde o záporné rozhodnutie o priznaní práva, ktorého sa účastník dožaduje. To znamená, že sa jeho návrhu rozhodnutím nevyhovie. Žalovaný pochybil, keď sa týmito pravidlami v daňovom konaní neriadil a potom ako rozhodol o tom, že žalovanému nepatrí žiadaný sankčný úrok mu toto svoje rozhodnutie oznámil listom. Z tohto listu vyplýva, že rozhodol o tom, že žalobcovi žiadané právo nepriznáva. Správny orgán žiadal žalobcu o odstránenie vád podania, ktoré žalobca označil ako odvolanie a okrem iného mu vytkol aj takú vadu, ktorú podanie žalobcu malo a to v označení rozhodnutia, proti ktorému smeruje. Finančné riaditeľstvo SR nevydalo rozhodnutie napadnuté predmetným opravným prostriedkom. Zo správneho spisu vyplýva, že išlo o rozhodnutie Daňového úradu v Banskej Bystrici. Odvolanie ale smerovalo proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva v Bratislave. Treba prisvedčiť žalovanému, že oznámenie o tom, že na podanie, ktorého nedostatky neboli odstránené sa neprihliada, nie je individuálnym správnym aktom. Pokiaľ sa účastník konania domnieva, že podanie má všetky náležitosti a správny orgán o tomto podaní nerozhodol, má možnosť dosiahnuť nápravu po vyčerpaní ostatných prostriedkov nápravy žalobou na súd o nečinnosť správneho orgánu. Oznámenie o tom, že na podanie sa podľa § 13 ods. 9 daňového poriadku neprihliada nie je možné považovať za zastavenie konania, pretože ide o právny následok, ktorý s nesplnením výzvy spája procesný predpis, ktorým je daňový poriadok a nevyžaduje sa, aby správny orgán o tom rozhodol. Zákonným postupom je v zmysle citovaného § 13 ods. 9 posledná veta oznámenie správneho orgánu tomu, kto vadné podanie urobil, že sa na toto podanie neprihliada. Z uvedeného vyplýva, že takéto oznámenie nie je ničím iným, ako naplnením procesného postupu určeného zákonom a teda v zmysle citovaného § 247 O.s.p. nejde o rozhodnutie správneho orgánu a ani o iné opatrenie, ktorým možno zasiahnuť do práva a právom chránených záujmov právnickej či fyzickej osoby. Oznámenie podľa § 13 ods. 9 posledná veta daňového poriadku, ktorým správny orgán oznámi tomu, kto podal vadné podanie, že pre neodstránenie vád podania v plnom rozsahu sa na jeho podanie neprihliada, má charakter procesného rozhodnutia, nakoľko ide o procesný postup správneho orgánu a takéto procesné rozhodnutia sú v zmysle § 248 písm. a/ O.s.p. z prieskumu v súdnom konaní vylúčené. Súd preto konanie o žalobcovej žalobe o preskúmanie zákonnosti takéhoto oznámenia zastavil podľa § 250d ods. 3 O.s.p. Žalobnými dôvodmi v tej časti, v ktorej smerujú proti nesprávnosti prvostupňového rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené žalobcovej žiadosti o vyplatenie sankčného úroku sa súd nemohol zaoberať z dôvodu, že predmetom preskúmania bolo v zmysle žaloby oznámenie žalovaného o tom, že na žalobcove podanie označené ako odvolanie sa v zmysle zákona neprihliada. Žalobca sa žalobou domáhal nielen zrušenia napadnutého rozhodnutia ale aj uloženia povinnosti žalovanému konať a rozhodnúť vo veci. Súd z dôvodu nejasnosti v žalobnom petite vo veci nariadil pojednávanie. Žalobca na pojednávaní uviedol, že žalobu myslel aj ako žalobu o nečinnosť, pretože podľa právneho predpisu, ktorý sa viaže na predmetné daňové konanie a to zákon č. 511/1992 Zb., pokiaľ bol nečinný prvostupňový správny orgán, tak mal konať zaňho druhostupňový správny orgán a tento nekonal. Z citovaného § 250t ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súdnu ochranu pred nečinnosťou správnych orgánov zákon priznáva žalobcovi len v tých prípadoch, kedy sa žalobca bezúspešne pokúsil dosiahnuť nápravu všetkými inými dostupnými prostriedkami, ktoré podľa právneho poriadku existujú. Žalobca v žalobe ani netvrdí, že prostriedky nápravy vyčerpal. Nepripojil k žalobe žiadne podanie, ktoré by bolo možné vyhodnotiť tak, že použil dostupný prostriedok k náprave. Z toho vyplýva, že žalobca nevyužil prostriedky nápravy, ktoré mu priznal daňový poriadok v citovanom § 66, ktorý upravuje opatrenia proti nečinnosti, ktoré upravuje zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach a ani zákon č. 153/2011 Z. z. o prokuratúre. Na základe uvedeného súd žalobu o nečinnosti zamietol podľa § 250t ods. 1 O.s.p. ako neprípustnú z dôvodu, že žalobca nevyčerpal všetky prostriedky, ktorých použitie umožňujú vyššie uvedené osobitné predpisy. Súd rozhodol o trovách konania podľa § 250k O.s.p., podľa ktorého má žalobca právo na náhradu trov len v prípade, že je v konaní celkom alebo v časti úspešný. Žalobca nebol v konaní úspešný. Právo na náhradu trov žalobcovi nevzniklo ani podľa § 250l ods. 5 O.s.p., nakoľko súd nevyhovel ani žalobe proti nečinnosti žalovaného. Preto súd žalobcovi náhradu trov nepriznal. Poučenie: Proti prvej a tretej výrokovej vete tohto rozhodnutia je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia písomného vyhotovenia rozhodnutia prostredníctvom tunajšieho súdu na NS SR. Proti druhej výrokovej vete nie je odvolanie prípustné podľa § 250t ods. 7 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/, f/) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.