Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/56/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200359 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6014200359.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: INTERMONT, a.s., Kukučínova 20, 974 04 Banská Bystrica, IČO: 30 840 198, zastúpený Advokátska kancelária IGAZOVÁ & PARTNERS, s.r.o., Koceľova 15, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného č.: 1100307/1/47032/2014/13997 zo dňa 24.1.2014; 1100307/1/46053/2014/5257 zo dňa 24.1.2014; 1100307/1/46089/2014/13997 zo dňa 24.1.2014; 1100307/1/56050/2014/2206 zo dňa 30.1.2014; 1100307/1/55859/2014/2206 zo dňa 29.1.2014, takto r o z h o d o l : I/ Krajský súd žaloby žalobcu z a m i e t a . II/ Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9600302/5/4663138/2013/Simk zo dňa 15.10.2013 podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) vyrubil daňovému subjektu INTERMONT, a.s. (v procesnom postavení žalobca) úrok z omeškania v sume 1.943,30 Eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty (ďalej v texte DPH) vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie jún 2010 v ustanovenej lehote. Daň priznaná v daňovom priznaní predstavovala sumu 13.077,95 Eur a bola splatná dňa 26.07.2010. Daňový subjekt dlžnú sumu zaplatil jednotlivými platbami v období od 27.10.2010 do 24.12.2011. Sankcia bola vyrubená za obdobie omeškania od 27.07.2010 do dňa zaplatenia, za konkrétny počet dní omeškania v závislosti odo dňa platieb a výšky zaplatenej sumy. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, namietajúc najmä, že pre správne posúdenie veci má zásadný právny význam, že voči žalobcovi ako dlžníkovi bolo na základe uznesenia vydaného Okresným súdom Banská Bystrica vedené v období od 11.07.2012 do 27.01.2013 reštrukturalizačné konanie, keď reštrukturalizácia bola ukončená na základe súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu. V odvolaní tiež namietal, že zákonná pohľadávka vznikla voči žalobcovi už v roku 2010, 2011, že túto bolo možné riadne vyčísliť a v zákonnej lehote podľa príslušných ustanovení zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej v texte ZoKR) uplatniť prihláškou do reštrukturalizačného konania, že nastali právne účinky povolenia reštrukturalizácie podľa § 118, podľa § 120, podľa § 121 ZoKR, že záväzné ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g/ zákona č. 563/2009 Z.z. v znení účinnom nielen od 01.01.2012, ale aj v čase vyrubenia sankčného postihu, takýto postup vylučoval. Žalovaný rozhodnutím č. 1100307/1/47032/2014/13997 zo dňa 24.01.2014 rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica potvrdil. Poukázal na to, že správca dane je povinný po začatí reštrukturalizačného konania (počas reštrukturalizácie alebo po jej skončení) vyrubiť sankcie zo vzniknutých pohľadávok. Tieto sankcie nemohli byť prihlásené do reštrukturalizácie, pretože neboli vyrubené, čím sa nemohli stať daňovým nedoplatkom, a teda ani pohľadávkou na účely reštrukturalizácie. Daňový poriadok neupravuje účinky vyhlásenia konkurzu a povolenia reštrukturalizácie osobitne, ale upravuje ich len rámcovo a správcu dane odkazuje na použitie ZoKR. Vymožiteľnosť takto vyrubeného úroku nemá vplyv na povinnosť správcu dane sankciu vyrubiť. ZoKR rieši otázku zaplatenia sankcie postihujúcej majetok dlžníka, avšak sankcie vyrubuje správca dane v daňovom konaní v zmysle ustanovení Daňového poriadku. V zmysle § 158 ods. 8 Daňového poriadku správca dane mohol úrok z omeškania vyrubiť v lehote do 5 rokov od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt povinný zaplatiť daň, preto neakceptoval námietku daňového subjektu o tom, že úrok mal byť vyrubený skôr. K tvrdeniu odvolateľa, že pohľadávka vznikla pred začatím reštrukturalizačného konania, a preto si ju mal správca dane prihlásiť v lehote na prihlasovanie pohľadávok, žalovaný uviedol, že pre účely konkurzu a reštrukturalizácie je osobitne v Daňovom poriadku zadefinovaná pohľadávka vzniknutá po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, ktorou je daňový nedoplatok vzniknutý v deň vyhlásenia konkurzu alebo po vyhlásení konkurzu, v deň začatia reštrukturalizačného konania alebo po začatí reštrukturalizačného konania. Podľa príslušných ustanovení Daňového poriadku sa do reštrukturalizácie prihláškou prihlasujú daňové nedoplatky, t.j. neuhradené sumy dane po lehote splatnosti dane vzniknuté do dňa predchádzajúceho dňu začatia reštrukturalizačného konania. Pohľadávka, ktorú vyrubil správca dane - úrok z omeškania nemohla byť prihlásená v lehote na prihlásenie pohľadávok, pretože v čase začatia reštrukturalizačného konania nebola daňovým nedoplatkom. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/47032/2014/13997 zo dňa 24.01.2014, ktoré, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 15.10.2013 č. 9600302/5/4663138/2013/Simk, navrhol zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žaloba bola na tunajšom súde zapísaná pod sp.zn. 23S/56/2014. 2. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9600302/5/4657888/2013/Simk zo dňa 15.10.2013 podľa § 35b ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 246,40 Eur za nezaplatenie DPH priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v lehote splatnosti. Podľa daňového priznania daň predstavovala sumu 5.703,04 Eur. Daň bola splatná dňa 25.05.2009. Daňový subjekt dlžnú sumu zaplatil platbami od 23.06.2010 do 24.06.2010. Sankčný úrok bol vyrubený za obdobie omeškania jednotlivých platieb od 26.05.2009 do dňa platby za príslušný počet dní omeškania. Žalobca proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, namietajúc v zásade rovnaké skutočnosti ako v odvolaní proti rozhodnutiu Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600302/5/4663138/2013/Simk zo dňa 15.10.2013. Žalovaný rozhodnutím č. 1100307/1/46053/2014/5257 zo dňa 24.01.2014 rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600302/5/4657888/2013/Simk zo dňa 15.10.2013 potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil v zásade rovnako ako rozhodnutie č. 1100307/1/47032/2014/13997 zo dňa 24.01.2014. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/46053/2014/5257 zo dňa 24.01.2014, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600302/5/4657888/2013/Simk zo dňa 15.10.2013 a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Žaloba bola zapísaná na tunajšom súde pod sp.zn. 23S/57/2014. 3. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9600302/5/4653466/2013/Simk zo dňa 15.10.2013 podľa § 35b ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 2.017,40 Eur za nezaplatenie DPH priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2009 v lehote splatnosti. Priznaná daň predstavovala sumu 44.972,84 Eur. Daň bola splatná dňa 27.04.2009. Jednotlivé platby boli zaplatené po lehote splatnosti v období od 06.08.2009 do 27.05.2010. Daňový úrad vyčíslil sankčný úrok za konkrétny počet dní omeškania podľa dátumu jednotlivých platieb a zaplatenej sumy. Proti tomuto rozhodnutiu správcu dane podal odvolanie žalobca, v ktorom namietal v zásade rovnaké skutočnosti ako v predchádzajúcich odvolaniach. Žalovaný rozhodnutím č. 1100307/1/46089/2014/13997 zo dňa 24.01.2014 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600302/5/4653466/2013/Simk zo dňa 15.10.2013. Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že sú v zásade rovnaké ako vo vyššie uvedených predchádzajúcich rozhodnutiach žalovaného napadnutých žalobami. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/46089/2014/13997 zo dňa 24.01.2014, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600302/5/4653466/2013/ Simk zo dňa 15.10.2013 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žaloba bola na tunajšom súde zapísaná pod sp.zn. 23S/58/2014. 4. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9600302/5/4682859/2013/Simk zo dňa 16.10.2013 podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 6.374,60 Eur za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti vyrubenej podaním hlásenia za zdaňovacie obdobie 2009 v ustanovenej lehote. Daňový subjekt podal hlásenie za zdaňovacie obdobie 2009 dňa 30.03.2010. Priznaná daň predstavovala sumu 52.009,38 Eur a v súlade s § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. bola splatná dňa 31.03.2010. Žalobca zaplatil jednotlivé platby s omeškaním v období od 16.07.2010 do 19.09.2011. Úrok z omeškania bol vyrubený podľa konkrétneho počtu dní omeškania v závislosti od dňa platby a výšky platieb. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, pričom namietal v zásade rovnaké skutočnosti ako v odvolaniach proti predchádzajúcim rozhodnutiam daňového úradu. Žalovaný rozhodnutím č. 1100307/1/56050/2014/2206 zo dňa 30.01.2014 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. č. 9600302/5/4682859/2013/Simk zo dňa 16.10.2013, pričom rozhodnutie odôvodnil v zásade rovnako ako vyššie uvedené predchádzajúce rozhodnutia napadnuté žalobami. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/56050/2014/2206 zo dňa 30.01.2014, ktoré žiadal zrušiť, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žaloba bola zapísaná na tunajšom súde pod sp.zn. 23S/65/2014. 5. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9600302/5/4684869/2013/Simk zo dňa 16.10.2013 podľa § 35b ods. 1 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 428,10 Eur za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti podľa § 35 ods. 6 zákona č. 595/2003 Z.z. za január 2009 v lehote splatnosti. Deň splatnosti preddavku bol 11.02.2009, pričom dlžná suma predstavovala 4.799,47 Eur a zaplatená bola s omeškaním dňa 25.03.2010, t.j. sankčný úrok bol vypočítaný za omeškanie v období od 12.02.2009 do zaplatenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal v zásade rovnaké skutočnosti ako v odvolaniach proti predchádzajúcim rozhodnutiam daňového úradu. Žalovaný rozhodnutím č. 1100307/1/55859/2014/2206 zo dňa 29.01.2014 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600302/5/4684869/2013/Simk zo dňa 16.10.2013, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že s odvolacími námietkami sa vyporiadal rovnako ako vo vyššie uvedených predchádzajúcich rozhodnutiach napadnutých žalobami. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/55859/2014/2206 zo dňa 29.01.2014, ktoré, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica navrhol zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žaloba bola zapísaná na tunajšom súde pod sp.zn. 23S/66/2014. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 23S/56/2014-27 zo dňa 29.05.2014 v zmysle § 112 ods. 1 O.s.p. spojil na spoločné konanie veci, ktoré sa začali na tunajšom súde pod sp.zn. 23S/56/2014, sp.zn. 23S/57/2014, sp.zn. 23S/58/2014, sp.zn. 23S/65/2014 a sp.zn. 23S/66/2014 s tým, že spoločné konanie sa ďalej vedie pod sp.zn. 23S/56/2014, a to z dôvodu, že vyššie uvedené veci sa týkajú tých istých účastníkov konania, skutkovo aj právne spolu súvisia. Žalobca v žalobách namietal najmä tieto skutočnosti: 1. Rozhodnutia žalovaného sú nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia vecí, nesprávneho výkladu a nesprávnej aplikácie zákona č. 7/2005 Z.z. ZoKR, zákona č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku, ale aj zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, za účinnosti ktorého pohľadávky vznikli. 2. Žalovaný porušil zákaz retroaktivity, keď aplikoval zákon, ktorý bol v čase vzniku pohľadávok, nárokov, ale aj v čase začatia reštrukturalizačného konania a povolenia reštrukturalizácie neúčinný, stal sa účinným až následne po „zániku“ práva žalovaného uplatňovať svoje pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní. 3. Žalovaný sa nevysporiadal s odvolacími námietkami, nezobral do úvahy právne významné a rozhodujúce skutočnosti, že nastali právne účinky povolenia reštrukturalizácie podľa § 118, § 120, § 121 ZoKR, tiež to, že aj záväzné ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku v znení účinnom nielen od 01.01.2012, ale aj v čase vyrubenia sankčného postihu takýto postup správcu dane vylučuje. Žalovaný podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku bol povinný prihliadať na všetky skutkové a právne okolnosti účastníkom neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na vydanie rozhodnutia a nebol viazaný len návrhmi účastníka. 4. Žalovaný považoval Daňový poriadok za nadradený zákonu č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Nerešpektoval ustanovenie § 158 ods. 5, ani ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g/ veta za bodkočiarkou, ani ustanovenie § 156 ods. 6 písm. d/ zákona č. 563/2009 Z.z. v znení účinnom v čase začatia reštrukturalizačného konania a povolenia reštrukturalizácie. 5. Odôvodnenie žalovaného o tom, že s účinnosťou od 01.01.2013 bola zákonom č. 440/2012 Z.z. vykonaná novela zákona č. 563/2009 Z.z., ktorou bolo ustanovenie § 156 ods. 6 písm. d/ Daňového poriadku (platné do 31.12.2013) vypustené z Daňového poriadku, a preto správca dane bol povinný vyrubiť po skončení reštrukturalizácie sankciu aj daňovému subjektu, u ktorého bola reštrukturalizácia ukončená v roku 2013, nemá oporu v žiadnom zákone a je v rozpore s ustanovením § 158 ods. 5, § 84 ods. 1 písm. g/ veta za bodkočiarkou Daňového poriadku a súčasne predstavuje porušenie § 120 ods. 1, § 121 ods. 1, § 155 ods. 1, 2, ustanovenia § 201 ZoKR. Žalovaný si prihlásil riadne a včas iné pohľadávky vzniknuté do začatia reštrukturalizačného konania, pohľadávky na zaplatenie predmetných sankcií prihlásené vôbec neboli. 6. Správcovi dane nič nebránilo vyrubiť sankcie už podstatne skôr, a to do začatia reštrukturalizačného konania, keďže úrok z omeškania možno vyrubiť aj priebežne. Vo vzťahu k sankčným úrokom žalobca poukázal na to, že sankcia vznikla na základe zákona č. 511/1992 Zb. vo výške stanovenej zákonom podľa § 35b ods. 1 písm. a/, ods. 2 citovaného zákona a od 01.01.2012 boli zmenené na úrok z omeškania, takže ich výška preukázateľne bola známa už v čase do začatia reštrukturalizačného konania. 7. Tvrdenie žalovaného o tom, že sankcie údajne nemohli byť prihlásené do reštrukturalizačného konania, keďže neboli vyrubené, a teda neboli daňovým nedoplatkom, ani pohľadávkou, nemá oporu v zákone. Takýto výklad je v rozpore s ustanovením § 120 ods. 1, § 121 ods. 1, § 201 ZoKR, ale aj v rozpore so znením § 158 ods. 5, § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku účinného od 01.01.2012. Nároky a pohľadávky správcu dane zanikli ešte skôr, ako boli vyrubené. Novelou Daňového poriadku od 01.01.2013 nemôžu byť popreté skoršie právne účinky zániku nárokov vzniknutých na základe skoršieho osobitného zákona. Nemožno zasiahnuť do už právne uzavretých skutkových a právnych stavov, čo je v rozpore s princípom ochrany právnej istoty. Nesprávny výklad a aplikácia ustanovení Daňového poriadku zo strany žalovaného smeruje k pravej retroaktivite. 8. V zmysle § 158 ods. 5 Daňového poriadku bolo povinnosťou správcu dane po povolení reštrukturalizácie postupovať podľa ZoKR a vzniknuté nároky, pohľadávky si včas prihlásiť do reštrukturalizačného konania. V zmysle výkladu ustanovení § 120 ZoKR bolo potrebné prihlásiť do konania pohľadávky, ktoré vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania bez ohľadu na to, či tieto sú alebo nie sú splatné, či sa o nich vedie súdne, exekučné alebo iné konanie. Ak takéto pohľadávky neboli prihlásené riadne a včas zo zákona ZoKR zaniká ich vymáhateľnosť potvrdením reštrukturalizačného plánu. 9. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že pohľadávka na úroku z omeškania nie je daňovým nedoplatkom, pretože podľa § 2 písm. b/ Daňového poriadku daňou je aj úrok z omeškania, pričom podľa § 2 písm. f/ Daňového poriadku daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane. 10. Bolo vecou správcu dane, aby si prihlásil riadne a včas spôsobom stanoveným v ZoKR aj také nároky, pohľadávky, ktoré neboli splatné alebo neboli vyrubené, avšak vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania. Aj keď predmetné pohľadávky neboli vyrubené správcom dane, jedná sa o daňový nedoplatok, ktorého výška bola známa už v čase pred začatím reštrukturalizačného konania. Pohľadávky vznikli zo zákona, keďže sa jedná o zákonný nárok, ktorého vznik nebol podmienený vydaním rozhodnutia. 11. V zmysle § 120 ods. 1 ZoKR majú veritelia právo uplatňovať svoje nároky, ktorí spôsobom stanoveným zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky riadne a včas neuplatnia prihláškou v reštrukturalizácii, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká. Takýmito boli aj nároky - sankčné úroky, či úroky z omeškania, ktoré preukázateľne vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania, a to bez ohľadu na to, či boli alebo neboli splatné, boli alebo neboli vyrubené. Napriek tomu správca dane zákonný nárok nevyčíslil, hoci jeho výška bola známa a daná zákonom a tento neprihlásil do reštrukturalizačného konania vôbec. 12. Pokiaľ by sa správca dane riadil ustanovením § 156 ods. 6 písm. d/ Daňového poriadku v znení účinnom v čase začatia reštrukturalizačného konania (účinného do 31.12.2012), tak potom bol povinný rešpektovať aj ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g/ veta za bodkočiarkou Daňového poriadku o zániku takejto pohľadávky a tiež § 120 ods. 1, § 121 ods. 1, § 155 ods. 1, 2 ZoKR. 13. Správca dane bol povinný aplikovať ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g/ veta za bodkočiarkou Daňového poriadku, pričom dôvody žalovaného o jeho neaplikovateľnosti na daný prípad právne neobstoja, žalobca ich považoval za vykonštruované a rozporné s ustanoveniami ZoKR. Žalovaný vo vyjadreniach k žalobám trval na zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného, žaloby navrhol zamietnuť a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. Uvádzal, že nekonal v rozpore so zákonom, keď uložil sankcie po ukončení reštrukturalizácie žalobcu. Úrok z omeškania možno vyrubiť do 5 rokov odo dňa vzniku nedoplatku tak podľa zákona o správe daní (§ 35 ods. 9), ako aj podľa Daňového poriadku (§ 156 ods. 8). Ustanovenie § 158 ods. 5 Daňového poriadku určuje správcovi dane povinnosť po vyhlásení konkurzu, alebo po povolení reštrukturalizácie postupovať podľa ZoKR, pokiaľ ide o prihlasovanie pohľadávok. Sankcie vyrubuje správca dane podľa Daňového poriadku, ktorý na rozdiel do zákona o správe daní osobitne neupravuje účinky vyhlásenia konkurzu a povolenia reštrukturalizácie. Zákon o správe daní sankčný úrok považoval za daňovú pohľadávku len vtedy, ak mohla byť správcom dane vyrubená do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia reštrukturalizácie (§ 95 ods. 1). Daňový poriadok za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje daňový nedoplatok, ktorý je definovaný v § 2 písm. f/ ako dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, pričom daňou sa rozumie nielen daň podľa osobitných predpisov, ale aj úrok z omeškania (§ 2 písm. b/). Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sa sankčný úrok podľa doterajších predpisov považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku správca dane musí vyrubiť sankcie vypočítané do začatia reštrukturalizačného konania a takto vyrubené sankcie musia vzniknúť, aby ich správca dane mohol prihlásiť prihláškou v reštrukturalizácii. Existencia ich vzniku je podmienkou, aby podľa § 2 písm. f/ Daňového poriadku vznikol daňový nedoplatok. Ustanovenie § 156 ods. 6 Daňového poriadku upravuje, kedy sa úrok z omeškania nevyrubí, pričom v čase od 01.01.2012 do 31.12.2012 Daňový poriadok upravoval zákaz vyrubovať úrok z omeškania u daňového subjektu počas reštrukturalizačného konania (§ 156 ods. 6 písm. d/ v znení účinnom do 31.12.2012). Od 01.01.2013 je správca dane povinný úrok z omeškania vyrubiť aj daňovému subjektu v reštrukturalizačnom konaní za každý deň omeškania s platbou začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do začatia reštrukturalizačného konania, ale nezakazuje vyrubiť úrok aj po začatí reštrukturalizačného konania. Ak správca dane vyrubí úrok v období do začatia reštrukturalizačného konania, teda do začatia reštrukturalizačného konania vznikne, je oprávnený ho prihlásiť prihláškou do reštrukturalizácie. Ak však úrok do začatia reštrukturalizačného konania nevyrubí a jeho vznik nastane po začatí reštrukturalizačného konania, jeho vymožiteľnosť zaniká, vzhľadom na ustanovenie § 120 ods. 1 ZoKR. Správca dane vyrubil sankcie po skončení reštrukturalizácie, nemohli byť preto ako pohľadávky prihlásené do reštrukturalizácie, keďže v tom čase ešte neboli daňovým nedoplatkom. K námietke o nerešpektovaní ustanovení Daňového poriadku žalovaným, žalovaný uviedol, že za pohľadávky, ktoré neboli v reštrukturalizácii riadne a včas prihlásené, sa považujú aj tie, ktoré vznikli po začatí reštrukturalizačného konania, lebo nemohli byť prihlásené prihláškou, ale aj tie, ktoré síce mohli byť prihlásené, ale správca dane ich neprihlásil. Úrok z omeškania sa považuje za pohľadávku na účely reštrukturalizácie až po jeho vyrubení a nezaplatení v lehote splatnosti, t.j. keď sa stane daňovým nedoplatkom. Až na základe takto vyrubeného úroku z omeškania a za splnenia podmienok stanovených v § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne zo zákona. Podľa žalovaného je potrebné vykladať predmetné ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g/ veta za bodkočiarkou Daňového poriadku tak, že pojem „pohľadávka“ sa nahradí pojmom „daňový nedoplatok“. Odmietal tvrdenie žalobcu, že postupoval v rozpore s § 158 ods. 5 a § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku, ako aj vymenovaných ustanovení ZoKR a uviedol, že správca dane bol povinný vyrubiť sankcie po skončení reštrukturalizácie, ale vzhľadom na skutočnosť, že sankcie neboli vyrubené do začatia reštrukturalizačného konania, nemohli byť prihlásené do reštrukturalizácie. K námietke, že správcovi dane nič nebránilo vyrubiť sankcie skôr, pretože výška sankcie mu bola známa už v čase pred začatím reštrukturalizačného konania, žalovaný uviedol, že úrok z omeškania síce možno vyrubiť aj priebežne, avšak nejde o povinnosť. K namietanej retroaktivite žalovaný poukázal na to, že Daňový poriadok poskytuje riešenie pri ukladaní sankcií, ktoré vznikli na základe skoršieho právneho predpisu, t.j. zákona o správe daní. Podľa žalovaného nenastali zmeny právnych následkov tak, ako tvrdí žalobca. Pohľadávka, hoci jej znenie nebolo zadefinované v zákone o správe daní, mohla byť vyčíslená kedykoľvek pred začatím reštrukturalizačného konania, ale tým, že ju správca dane vyrubil až po začatí reštrukturalizačného konania, nepostupoval v rozpore s ustanoveniami Daňového poriadku. Záverom konštatoval, že žiadne z rozhodnutí žalovaného napadnutých žalobami, ako aj rozhodnutia správcu dane predchádzajúce týmto rozhodnutiam, netrpia takými vadami, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného, pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Na prejednanie veci bolo súdom nariadené pojednávanie podľa § 250g O.s.p.. Žalovaný ospravedlnil neúčasť na pojednávaní, čo súd akceptoval a vec prejednal v jeho neprítomnosti. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrvával na dôvodoch uvádzaných v žalobách, pričom zdôraznil, že z prechodných ustanovení Daňového poriadku vyplýva, že sankcie mali byť ukladané podľa zákona č. 511/1992 Zb.. Nárok na sankčný úrok vzniká zo zákona, ktorého výška bola určená zákonom, a teda bola známa už pred začatím reštrukturalizácie bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o vyrubení sankcie. Takéto rozhodnutie má len deklaratórny charakter. Vydanie rozhodnutí o sankčných úrokoch, resp. úrokoch z omeškania, nebolo rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik povinnosti žalobcu zaplatiť sankcie. Správca dane mohol žalobcu vyzvať na zaplatenie predmetných sankcií už pred začatím reštrukturalizačného konania a nemusel vyčkávať do skončenia reštrukturalizácie. Správcovi dane nič nebránilo, aby svoje pohľadávky, ktorých výšku poznal, uplatnil zákonným spôsobom v reštrukturalizácii. Keďže svoje oprávnenie nevyužil a neuplatnil pohľadávky, nepostupoval v súlade s Daňovým poriadkom, keď v zmysle § 158 ods. 5 Daňového poriadku stal sa pre neho záväzným postup podľa ZoKR. Potom podľa § 120 ods. 1 druhá veta a § 155 ods. 2 ZoKR v spojení s § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku jeho nároky a právo vymáhať tieto nároky zanikli. Správca dane, ako veriteľ v reštrukturalizačnom konaní, si mal uplatniť svoje pohľadávky na sankciách rovnako, ako si uplatnil svoje pohľadávky na daniach. Bolo v jeho záujme, aby svoje právo využil v celom rozsahu. Považoval za nesprávne, ak daňový úrad využíva zmenu zákona, ktorá spočíva vo vypustení ustanovenia § 156 ods. 6 písm. d/ Daňového poriadku (od 01.01.2013), ktorý neumožňoval vyrubiť sankcie daňovému subjektu, ktorý bol v reštrukturalizácii, na ťarchu daňového subjektu takým výkladom, že ak došlo k zmene zákona, tak správca dane už vyrubiť sankcie môže, hoci pohľadávky správcu dane v tom času už neexistovali, pretože zanikli. Krajský súd v Banskej Bystrici preskúmal napadnuté rozhodnutia žalobami, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, v medziach žalôb, t.j. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách a dospel k záveru, že žaloby nie sú opodstatnené. Rozhodnutia a postup žalovaného súd považoval za súladné so zákonom, preto žaloby zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorými potvrdil prvostupňové rozhodnutia, ktorými správca dane vyrubil žalobcovi, ako daňovému subjektu, sankčný úrok (vo veciach 23S/57/2014, 23S/58/2014 a 23S/66/2014), resp. úrok z omeškania (vo veciach 23S/56/2014 a 23S/65/2014). Podľa § 35b ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb.; sankčný úrok vyrubí správca dane daňovému subjektu, ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení alebo vlastnú daňovú povinnosť priznanú v daňovom priznaní nezaplatí v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona. Podľa § 35b ods. 1 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb.; sankčný úrok vyrubí správca dane platiteľovi dane, ak neodvedie vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona; pri omeškaní s platením preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti sa sankčný úrok vyrubí do dňa platby vrátane, najneskôr do dňa vykonania ročného zúčtovania preddavkov na daň, najdlhšie však do 31. marca roku nasledujúceho po uplynutí zdaňovacieho obdobia, na ktoré sa mali platiť preddavky na daň. Podľa § 35b ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.; správca dane vyrubí sankčný úrok z dlžnej sumy vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený alebo splátka dane zaplatená alebo v deň vrátenia nadmerného odpočtu, ktorý správca dane vrátil daňovému subjektu. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí sankčný úrok za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti dane alebo rozdielu dane až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 63; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie, sankčný úrok sa vyrubí do dňa podania dodatočného daňového priznania alebo dodatočného hlásenia z dlžnej sumy uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení alebo v poslednom opravnom daňovom priznaní, alebo v predchádzajúcom dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom hlásení. Sankčný úrok sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou s výnimkou uvedenou v odseku 1 písm. e). Sankčný úrok sa nevyrubuje zo sankčného úroku, úroku a pokuty. Podľa § 35b ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb.; sankčný úrok nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt daň, rozdiel dane, preddavok na daň alebo splátku dane podľa odseku 1 písm. a) až g) nezaplatil v lehote uvedenej v rozhodnutí alebo v lehote ustanovenej týmto zákonom alebo osobitným zákonom. 11af) Sankčný úrok podľa odseku 1 písm. h) nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom bol nadmerný odpočet vrátený. Podľa § 95 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.; na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa za daňovú pohľadávku považuje nezaplatená suma dane, pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov. Za daňovú pohľadávku sa považuje aj daňová pohľadávka, ktorá nebola priznaná daňovým subjektom alebo vyrubená správcom dane. Pokuty, sankčný úrok, úrok (ďalej len "sankcia") sa považujú za daňovú pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia reštrukturalizácie. Podľa § 95 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.; za daňovú pohľadávku vzniknutú pred vyhlásením konkurzu sa považuje daňová pohľadávka podľa odsekov 1 a 6 okrem daňovej pohľadávky podľa odseku 5. Za daňovú pohľadávku vzniknutú pred povolením reštrukturalizácie sa považuje daňová pohľadávka podľa odsekov 1 a 7 okrem daňovej pohľadávky podľa odseku 5. Podľa § 95 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.; v reštrukturalizácii správca dane uplatňuje daňovú pohľadávku, ktorá sa považuje za daňovú pohľadávku zistenú z výsledku daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly pred povolením reštrukturalizácie, aj bez jej predchádzajúceho vyrubenia. Podľa § 156 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok; úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň. Podľa § 156 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok; správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. Podľa § 156 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok; úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný a) zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane, b) odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň. Podľa § 156 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok v znení platnom od 01.01.2012 do 31.12.2012; úrok z omeškania sa nevyrubí a) ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň, b) ak v jednotlivom prípade podľa odseku 1 nepresiahne 10 eur, ak je správcom dane daňový úrad alebo colný úrad, c) ak jeho výška v prípade podľa odseku 1 písm. a) alebo súčet úrokov z omeškania za všetky splátky na daň podľa osobitného predpisu za príslušné zdaňovacie obdobie nepresiahne v úhrne 3 eurá, ak je správcom dane obec, d) daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní, e) z úroku z omeškania a pokuty. Podľa § 156 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok v znení platnom od 01.01.2013; úrok z omeškania sa nevyrubí a) ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň, b) ak v jednotlivom prípade podľa odseku 1 nepresiahne 10 eur, ak je správcom dane daňový úrad alebo colný úrad, c) ak jeho výška v prípade podľa odseku 1 písm. a) alebo súčet úrokov z omeškania za všetky splátky na daň podľa osobitného predpisu za príslušné zdaňovacie obdobie nepresiahne v úhrne 3 eurá, ak je správcom dane obec, d) z úroku z omeškania a pokuty. Podľa § 158 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok; daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku. Podľa § 158 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok; po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok; podľa tohto zákona sa postupuje, ak osobitné predpisy neustanovujú inak. Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok; na účely tohto zákona sa rozumie daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu. Podľa § 2 písm. f/ zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok; na účely tohto zákona sa rozumie daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane. Podľa § 84 ods. 1 písm. g/ zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok; daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť. Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok; daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Podľa § 165 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok; sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Podľa § 118 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii; povolením reštrukturalizácie sa začína reštrukturalizácia. Reštrukturalizácia sa považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku. Podľa § 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii; súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sa povolením reštrukturalizácie prerušujú; tieto nároky možno uplatniť voči dlžníkovi len spôsobom podľa § 120 ods. 1 a § 124 ods. 4. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii; ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká. Podľa § 121 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii; prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu, pričom správcovi musí byť doručená do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Na prihlášku doručenú po lehote sa neprihliada. Ustanovenie § 28 ods. 6 sa použije primerane. Podľa § 155 ods. 1, 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii; (1) Ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu; ustanovenia plánu o novom úvere sú účinné voči každému. (2) Zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou. Podľa § 201 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii; ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenia súdu vydané v konaniach podľa tohto zákona alebo súvisiacich konaniach sú záväzné pre všetkých účastníkov konania. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 1R/3/2012 zo dňa 02.07.2012 zverejneným v OV 131/2012 dňa 10.07.2012, právoplatným 11.07.2012, bolo začaté reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi INTERMONT, a.s., pričom reštrukturalizácia bola povolená uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 1R/3/2012 zo dňa 17.07.2012, zverejneného v OV 140/2012 dňa 23.07.2012. Okresný súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn. 1R/3/2012 zo dňa 21.01.2013, zverejneného v OV 19/2013 dňa 28.01.2013, potvrdil reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 31.12.2012 a ukončil reštrukturalizáciu žalobcu. Je zrejmé, že vo všetkých prípadoch boli vyrubené sankcie (sankčný úrok alebo úrok z omeškania) za porušenie povinností v období pred reštrukturalizáciou. V predmetnom konaní je spornou otázkou, či ak ustanovenie § 158 ods. 5 Daňového poriadku ukladá správcovi dane po povolení reštrukturalizácie postupovať podľa zákona č. 7/2005 Z.z., tento postupoval v súlade so zákonom č. 7/2005 Z.z., ak si neuplatnil pohľadávky na sankciách z dôvodu, že do začatie reštrukturalizácie neboli vyrubené, t.j. správca dane o nich nerozhodol napriek tomu, že platby (istiny) boli uhradené, t.j. doba omeškania, výška oneskorene zaplatených súm, ako aj úrokové sadzby pre výpočet sankcií boli zrejmé, a či v dôsledku ich neprihlásenia v reštrukturalizačnom konaní došlo k ich zániku, resp. nemožnosti dodatočne ich vyrubiť po skončení reštrukturalizácie v zmysle § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku. Súd konštatuje, že sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci žalovaným, ako aj s argumentáciou žalovaného, ktorú uviedol vo vyjadrení k žalobám. Keďže súd v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je viazaný rozsahom žalobných námietok, súd neposudzoval zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného nad rámec tvrdených skutočností žalobcom, keďže sám nie je oprávnený vyhľadávať dôvody nezákonnosti rozhodnutí, resp. postupu správneho orgánu. Súd má za to, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, sa dôsledne riadili vyššie citovanou právnou úpravou a správne aplikovali na dané veci zákon č. 7/2005 Z.z., zákon č. 563/2009 Z.z., ako aj zákon č. 511/1992 Zb.. Žalovaný sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal s odvolacími námietkami, pričom z jeho rozhodnutí je zrejmé, ako tieto vyhodnotil a akými úvahami sa uberal pri aplikácii použitých právnych noriem. Daňové orgány prihliadli na relevantné skutkové a právne okolnosti. Právne posúdenie veci závisí od posúdenia povahy sankčného úroku a úroku z omeškania z hľadiska, či sú takými pohľadávkami, ktoré bol správca dane povinný uplatniť v reštrukturalizačnom konaní, resp. ich neuplatnením došlo k následkom tvrdeným v žalobách. Sankčný úrok upravený v zákone č. 511/1992 Zb. (§ 35b), ako aj úrok z omeškania upravený Daňovom poriadku (§ 156), majú povahu sankcie. Jedná sa o postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami v konkrétnych právnych predpisoch. V danom prípade boli sankcie uložené za porušenie zákonných povinností za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania v zákonnej lehote, za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti podaním hlásenia v zákonnej lehote a za neodvedenie preddavku na deň z príjmov zo závislej činnosti v ustanovenej lehote. Svojou povahou sa jedná o správne sankcie. Uloženie predmetnej administratívnej sankcie, majúcej povahu peňažného plnenia (úroku z omeškania), sleduje účel vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je aj aktom donucovacej povahy, t.j. má povinnosť prinútiť daňový subjekt, aby porušované pravidlá vyžadované zákonom dodržiaval. Z dôvodovej správy k Odporúčaniu Výboru ministrov a Rady Európy č. R (91) 1 o správnych sankciách vyplýva, že jedným z odvetví života spoločnosti, v ktorých sa uplatňuje ukladanie sankcií, je neplnenie si daňových povinností. Niet pochýb o tom, že predmetné sankcie boli vyrubené žalobcovi za porušenie plnenia si takýchto povinností. Odporúčanie č. R (91) 1 upravuje zásady pri ukladaní správnych sankcií, pričom Zásada č. 5 upravuje, že v každom začatom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu správnej sankcie, sa musí vyniesť rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Podľa Zásady č. 6 v správnom akte, ktorým sa ukladá sankcia, sa musia uviesť dôvody, na ktorých je sankcia založená. Podľa Zásady č. 8 akt, ktorým sa ukladá správna sankcia, podlieha minimálne požiadavke kontroly zákonnosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným na základe zákona. Z dôvodovej správy k uvádzaným zásadám k Odporúčaniu č. R (91) 1 o správnych sankciách vyplýva, že potreba vyniesť rozhodnutie o sankcii, vyplýva z nevyhnutnosti zaručiť právnu istotu. Kým sa neprijme rozhodnutie, ktorým sa ukončí konanie o správnej sankcii a kým neuplynie premlčacia lehota, konanie zostáva otvorené a právna situácia zostáva nevyjasnená. Navyše, až prijatím rozhodnutia, vzniká právo namietať proti konaniu alebo proti konečnému rozhodnutiu formou žaloby alebo sťažnosti. Uvedenému korešponduje aj ustanovenie § 63 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého ukladať povinnosti, alebo priznávať právo podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu, možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Súd sa nestotožňuje so stanoviskom žalobcu, že vydané rozhodnutia o sankciách majú len deklaratórnu povahu. Na podporu svojho stanoviska súd poukazuje na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžso/3/2013 (ako aj ďalšie napr. 10Sžso/58/2013, 7Sžso/36/2012, 1Sžso/29/2013), z ktorého vyplýva, že na vznik povinnosti zaplatiť sankcie (v posudzovanom prípade penále v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z.) nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone, ale právne relevantnou skutočnosťou pre vznik takejto povinnosti, je až autoritatívny vrchnostenský akt vyhlásený spôsobom, ktorý je predpísaný zákonom stanovenou formou, t.j. až vydaním rozhodnutia o sankcii Najvyšší súd SR v citovanom rozsudku tiež uviedol, že je celkom v právomoci správneho orgánu rozhodnúť, či vôbec takúto sankciu uplatní, resp. v akom časovom horizonte pri omeškaní dlžníka. Sankčný úrok, resp. úrok z omeškania, ako sankcie podľa daňových predpisov, nie je možné považovať za príslušenstvo pohľadávky ako zákonom stanovený úrok z omeškania a nie je ani záväzkom akcesorickým. Jedná sa o sankciu za porušenie konkrétnych zákonných povinností, t.j. v danom prípade za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania v lehote, resp. za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti podaním hlásenia v ustanovenej lehote, či za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti v lehote. Nárok na sankciu nevzniká priamo zo zákona, ale porušením uvedených povinností vzniká právo správcovi dane vyrubiť sankciu. Až vyrubením sankcie vzniká správcovi dane pohľadávka. Ak by správca dane sankciu nevyrubil, pohľadávka na sankciu by ani nevznikla. Na jej vznik teda nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone (omeškanie so zaplatením dane, resp. s neodvedením preddavku na daň v určených lehotách, poznanie výšky platieb a úrokových sadzieb), ale právne významnou skutočnosťou je až rozhodnutie o sankcii, t.j. jej vyrubenie v zmysle Daňového poriadku (63 ods. 1, § 156 ods. 2). Správca dane postupoval v súlade so zákonom č. 7/2005 Z.z., ak si neuplatnil pohľadávku na predmetných sankciách v reštrukturalizácii. Predmetné pohľadávky neexistovali. Nemohlo teda dôjsť ani k účinkom upravených v ustanovení § 84 ods. 1 písm. g/ zákona č. 563/2009 Z.z., t.j. k zániku pohľadávok, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené. Predmetné pohľadávky nemožno považovať za pohľadávky vzniknuté v relevantnom čase pred začatím reštrukturalizácie. V podstate sa jedná o neexistujúce pohľadávky, a preto nebol dôvod ich uplatňovať v reštrukturalizačnom konaní. Je potrebné rozlišovať od existentných pohľadávok, ktoré sa ešte nestali splatnými, resp. ešte neboli uplatnené v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré by bolo potrebné ako existentné veriteľmi uplatniť v reštrukturalizačnom konaní a osobitným spôsobom by bola v konaní zisťovaná oprávnenosť týchto pohľadávok. V danom prípade sa však jednalo o neexistujúce pohľadávky, dosiaľ nevzniknuté. Preto ani argumentácia žalobcu, že boli vyrubené sankcie, ktoré už predtým zanikli, ako zákonný dôsledok ním tvrdeného neuplatnenia pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní, nie je správne. Zaniknúť nemôžu pohľadávky neexistentné, resp. to, čo nevzniklo. K výkladu ustanovenia § 84 ods. 1 písm. g/ za bodkočiarkou Daňového poriadku v spojení s ustanovením § 2 písm. b/ a písm. f/ Daňového poriadku súd poukazuje na to, že zákon predpokladá také pohľadávky, ktoré mohli byť uplatnené v reštrukturalizačnom konaní a napriek tomu neboli riadne a včas prihlásené, pričom ak neboli uplatnené v reštrukturalizácii, takéto pohľadávky už po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť. Za také nemožno považovať sankcie, ktoré sú síce daňovým nedoplatkom (keďže daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane a daňou sa rozumie pre účely Daňového poriadku aj úrok z omeškania), ale také daňové nedoplatky súvisiace s nezaplatením dane alebo neodvedením vybratej dane alebo zrazenej dane v lehote podľa Daňového poriadku alebo osobitných predpisov. Za daňový nedoplatok sa považuje aj iné peňažné plnenie, ktoré nie je priamo daňou, avšak bolo uložené rozhodnutím správcu dane podľa Daňového poriadku. Je zrejmé, že o úroku z omeškania správca dane rozhoduje vydaním rozhodnutia. V prípade nesplnenia si daňovej povinnosti daňovým subjektom, správca dane vyzýva daňový subjekt na zaplatenie daňového nedoplatku, pričom zohľadňuje lehotu na plnenie povinnosti určenú zákonom, alebo vyplývajúcu z rozhodnutia o uložení povinnosti, v danom prípade povinnosti zaplatiť sankcie. Preto za pohľadávky uvedené v ustanovení § 84 ods. 1 písm. g/ za bodkočiarkou Daňového poriadku je potrebné považovať také pohľadávky, ktoré mal daňový subjekt zaplatiť v lehotách podľa osobitných predpisov pred začatím reštrukturalizácie, a ak by neboli prihlásené v reštrukturalizácii riadne a včas, tak takéto pohľadávky už nemožno po skončení reštrukturalizácie dodatočne vyrubiť, napr. po ich zistení pri kontrolách a podobne. Podľa názoru súdu zákonodarca nemal na mysli daňové pohľadávky titulom iných peňažných plnení, ktoré vznikajú až rozhodnutím, a ktoré mal povinnosť zaplatiť daňový subjekt v lehote určenej v rozhodnutí, a nie v lehote vyplývajúcej zo zákona. Daňový poriadok správcovi dane ukladá povinnosť v taxatívne uvedených prípadoch vyrubiť úrok z omeškania. Zároveň ukladá lehotu, v akej tak môže urobiť. Súd má za to, že správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom, ale aj so zákonom č. 7/2005 Z.z., ak po skončení reštrukturalizácie, ešte v zákonom stanovenej lehote, v ktorej mal možnosť vyrubiť sankcie, sankcie vyrubil. Z ustanovenia § 165 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že správca dane pri aplikácii zákona č. 511/1992 Zb. a pri aplikácii zákona č. 563/2009 Z.z., vzhľadom na rozdielny skutkový stav a okolnosti vecí, postupoval správne. Zohľadnil, aplikácia ktorého zákona a v akom znení je pre daňový subjekt priaznivejšia. Správne poukázal na ustanovenie § 165 ods. 7 Daňového poriadku, v zmysle ktorého sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Súd nepovažuje za dôvodnú žalobnú námietku o nesprávnom výklade a aplikácii ustanovení Daňového poriadku, odvolávajúc sa na pravú retroaktivitu. Aj podľa názoru súdu nedošlo k popretiu skorších právnych účinkov zániku nárokov vzniknutých na základe skoršieho osobitného zákona. Ak totiž pohľadávky nevznikli, keďže vzhľadom na svoju povahu sa jedná o sankciu, ktorú je možné ukladať len rozhodnutím, nemohli ani zaniknúť. Žalobca nebol povinný pohľadávky titulom neexistentných sankcií uplatniť v reštrukturalizačnom konaní. V dôsledku toho nenastali ani účinky neprihlásenia pohľadávok riadne a včas, a teda ani nemožnosť ďalšieho vyrubenia pohľadávok po skončení reštrukturalizácie. Podľa § 156 ods. 6 písm. d/ Daňového poriadku v znení platnom od 01.01.2012 do 31.12.2012 úrok z omeškania nebolo možné vyrubiť daňovému subjektu, ktorý bol v reštrukturalizačnom konaní. Takáto právna úprava platiaca v určitom období plynutia zákonom stanovenej lehoty, v ktorej bolo možné sankciu z omeškania vyrubiť, neznamená, že by došlo k zániku práva na vyrubenie, ak 5-ročná lehota ešte plynula po prijatí novely. Nemožno vytknúť správcovi dane, že nevyčíslil nároky skôr, a že nevydal skôr rozhodnutia o uložení predmetných sankcií žalobcovi, ak rozhodol v zákonom stanovenej lehote. V podstate je na vôli správcu dane, kedy (samozrejme v časovom horizonte zákona), a či vôbec pristúpi k uplatneniu sankcií. Z Daňového poriadku vyplýva, za splnenia akých podmienok vyrubí správca dane sankcie, preto podľa názoru súdu, ak sú naplnené tieto zákonom predpokladané skutočnosti, sankcie vyrubiť musí. Z vyššie uvedených dôvodov nepostupoval správca dane v rozpore s ustanovením § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku, ako ani so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Záverom súd poznamenáva, že účelom reštrukturalizačného konania je ekonomické a právne vyriešenie majetkových problémov osoby, ktorej hrozí úpadok. Samotná reštrukturalizácia sleduje konsolidovanie a zachovanie podstatnej časti prevádzky dlžníka, za súčasného uspokojovania pohľadávok veriteľov (za podmienok stanovených zákonom) vo vyššej miere, ako by bolo možné očakávať pri riešení úpadku konkurzom. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii upravuje podmienky uplatňovania pohľadávok veriteľmi, pomerné uspokojovanie veriteľov, ako aj dôsledky neuplatnenia pohľadávok riadne a včas. Rovnako Daňový poriadok s neuplatnením pohľadávok riadne a včas spája následky uvedené v ustanovení § 84 ods. 1 písm. g/ za bodkočiarkou. Súd pri rozhodovaní prihliadol jednak na účel zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ale aj na fiskálny záujem štátu. Z dôvodov vyššie uvedených súd považuje sankcie za daňový nedoplatok až vydaním rozhodnutia o nich. Daňový poriadok v dostatočnej miere napĺňa účel sledovaný reštrukturalizáciou, pokiaľ zakomponoval do ustanovenia § 84 ods. 1 písm. g/ zánik pohľadávok neuplatnených v reštrukturalizačnom konaní riadne a včas a nemožnosťou tieto pohľadávky dodatočne vyrubiť po skončení reštrukturalizácie. Reštrukturalizácia by však nemala umožňovať daňovým subjektom vyhnúť sa plneniu si zákonných povinnosti voči štátu. Sankcie, ktoré vyrubil správca dane žalobcovi, sú za porušenie zákonných povinností, ktoré správca dane uplatňuje voči všetkým porušovateľom v zákonom stanovenej lehote, pričom ani subjekty, ktoré prešli procesom reštrukturalizácie, by nemali byť zvýhodňované. Z vyššie uvedených dôvodov súd žaloby žalobcu zamietol. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc § 250k ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.