Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/112/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200760 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6014200760.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobkyne: B.. T. O., D.., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. H. č. 4, XXX XX Q. U. T., zast. advokátkou JUDr. Adriána Šebestová, so sídlom Ul. Chrásteka č. 25, 965 01 Žiar nad Hronom, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 22222-3/2014-BA zo dňa 10. apríla 2014, takto r o z h o d o l : I/ Krajský súd žalobu žalobkyne z a m i e t a . II/ Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom rozhodnutím č. 392/2013-ZH-DGP zo dňa 23.12.2013 rozhodla, že B.. T. O., D.. (v procesnom postavení žalobkyňa) nemá nárok na dávku garančného poistenia podľa § 102 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z., ktorý nárok uplatnila žalobkyňa dňa 11.11.2013, keď žiadala priznať dávku garančného poistenia za neuspokojené nároky z pracovného pomeru u zamestnávateľa ELKA, a.s., Kremnické Bane, z obdobia posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich začiatku pracovnej neschopnosti zamestnávateľa, konkrétne za máj 2013 vo výške 6.061,32 Eur. Nepriznanie uplatneného nároku prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že žalobkyňa mala priamy vplyv na chod spoločnosti ELKA, a.s. a vedela o celkovej finančnej situácii tejto spoločnosti, keďže v období od 21.12.2006 do 15.11.2012 bola v predstavenstve spoločnosti a od 01.03.2009 vykonávala funkciu generálneho riaditeľa spoločnosti. Nepriznanie nároku bolo odôvodnené tiež tým, že nesúvisí priamo s platobnou neschopnosťou zamestnávateľa, keďže za ďalšie dva mesiace, t.j. jún 2013 a júl 2013 ešte boli uhrádzané mzdy a robené odvody za ostatných zamestnancov. Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolala žalobkyňa, keď namietala najmä v odôvodnení absenciu použitých hmotnoprávnych noriem, že rozhodnutím bolo protiprávne a nezákonne prezumované právo prejudikovať posúdenie mzdového nároku navrhovateľky, pričom správca konkurznej podstaty riadne a v plnom rozsahu potvrdil tento nárok za zamestnávateľa. Správca síce v konkurze poprel uplatnenú pohľadávku, avšak len čo do jej prihláseného poradia uspokojovania zo všeobecnej podstaty, čím v žiadnom prípade ničím nespochybnil a ani nepoprel právny dôvod a ani výšku ňou uplatňovaného mzdového nároku, a teda pohľadávka sa v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú. Žalovaná rozhodnutím č. 22222-3/2014-BA zo dňa 10.04.2014 zamietla odvolanie žalobkyne a rozhodnutie pobočky potvrdila. V odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadala s odvolacími námietkami. Posudzovala, či žalobkyňou uplatnené nároky zodpovedajú nárokom, ktoré je možné si uplatniť v zmysle § 102 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Pochybnosti o opodstatnenosti uplatňovanej sumy vznikli z dôvodu, že na príslušnom tlačive v položke uvedenej v 1. riadku označený ako „Nárok na mzdu a náhradu za čas pracovnej pohotovosti“ bola uvedená suma 8.000 Eur za obdobie mesiaca máj 2013. V položke uvedenej v 8. riadku predmetného tlačiva označenej ako „Nárok na odstupné, ktoré patrí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru“ nebola uvedená žiadna suma. Dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 23.05.2013 neobsahuje výslovne vymedzené dôvody skončenia pracovného pomeru, pričom v súlade s ustanovením § 60 ods. 2 a § 76 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce východiskovým predpokladom pre poskytnutie odstupného zamestnancovi, ktorý skončil pracovný pomer dohodou, je objektívna existencia dôvodov skončenia pracovného pomeru taxatívne uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce. Do zápisnice dňa 28.11.2013 žalobkyňa dosvedčila, že k skončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu, že sa nestotožnila s postupmi vedenia spoločnosti počas jej neprítomnosti od 24.07.2012, odkedy bola na materskej dovolenke a následne na rodičovskej dovolenke. Žalovaná z uvedeného vyvodila, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo na základe dohody so zamestnávateľom z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce, ale z iných dôvodov, na základe ktorých však žalobkyni preukázateľne nevznikol nárok na odstupné v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Mimoriadna odmena vo výške 8.000 Eur vyplývajúca z dohody medzi žalobkyňou a zamestnávateľom, ktorá mala byť vyplatená vo výplatnom termíne za mesiac máj 2013 nespĺňa jednak materiálne predpoklady, vyžadované pre možnosť poskytnutia odstupného (k skončeniu pracovného pomeru nedošlo na základe zákonom stanovených dôvodov), jednak ani formálne predpoklady v zmysle § 76 ods. 7 Zákonníka práce (nebola preukázaná existencia relevantného právneho úkonu uzatvoreného medzi žalobkyňou a jej zamestnávateľom). Finančné plnenie, označené ako „mimoriadna odmena“, nie je v zmysle § 102 ods. 1 zákona o sociálnom poistení definované ako pracovnoprávny nárok, ktorý je možné uspokojiť prostredníctvom poskytnutia dávky garančného poistenia. Nejedná sa ani o nárok v zmysle § 102 ods. 1 písm. a/, ani o nárok podľa § 102 ods. 1 písm. f/ zákona o sociálnom poistení. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že účelom garančného poistenia je v aktuálnom čase uspokojiť tie pracovnoprávne nároky zamestnanca, ktoré neuspokojuje jeho platobne neschopný zamestnávateľ. Uplatňovaný neuspokojený nárok za mesiac máj 2013 nesúvisí s platobnou neschopnosťou zamestnávateľa, ktorá nastala až dňa 30. septembra 2013. Žalovaná považovala za zrejmé, že žalobkyňa ako štatutárny orgán - členka predstavenstva spoločnosti a taktiež ako generálny riaditeľ spoločnosti - mala priamy vplyv na chod spoločnosti ELKA, a.s. a mala informácie o celkovej finančnej situácii tejto spoločnosti. Z článku 12 písm. c/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22.10.2008 vyplýva možnosť odmietnutia alebo obmedzenia uspokojenia nárokov zamestnancov, ktorí mali výrazný vplyv na chod / riadenie spoločnosti. V zmysle Prílohy 5 zákona o sociálnom poistení jedná sa o prebratý právny záväzný akt Európskej únie. Žalovaná konštatovala, že ak komunitárne právo pripúšťa a umožňuje príslušným inštitúciám členských štátov obmedzenie alebo odmietnutie poskytnutia dávky v určitých situáciách, potom vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je dôvodné takéto odmietnutie práve v prípade žalobkyne. V zákonom stanovenej lehote podala žalobkyňa žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorou sa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení aj s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Žiar nad Hronom a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Rozhodnutie žalovanej považuje za nezákonné, vrátane nezákonného postupu správneho orgánu prvého stupňa a druhého stupňa, pretože nimi bola ukrátená na svojich subjektívnych právach, predovšetkým jej bolo porušené právo na dávku garančného poistenia podľa § 102 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. V žalobe namietala najmä tieto skutočnosti: 1. Odôvodnenie rozhodnutia žalovanej je nezrozumiteľné a zmätočné, takže nie je možné z neho usúdiť, čo bolo skutkovým a právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku na dávku garančného poistenia. 2. Nezákonnosť postupu žalovanej spočíva v tom, že táto v rámci odvolacieho konania nezrušila prvostupňové rozhodnutie a nevrátila vec na nové konanie pobočke SP, aby odstránila protiprávny stav. Namiesto toho žalovaná vydala nové rozhodnutie, v ktorom zásadne a podstatne zmenila pôvodné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, pričom vo výroku potvrdila prvostupňové rozhodnutie. Takýmto postupom sa žalobkyni odňalo právo konať pred správnym orgánom v plnom rozsahu, pretože po vydaní rozhodnutia v druhom stupni už nemala možnosť sa k novým dôvodom rozhodnutia vyjadriť. 3. Nesúhlasila so záverom žalovanej, že uplatnený nárok nezodpovedá žiadnemu z nárokov v zmysle § 102 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a tvrdila, že zamestnávateľ s ňou dohodol, v súvislosti s jej skončením pracovného pomeru, že za dovtedy vykonávanú prácu jej bude poskytnutá mimoriadna odmena, ako mzda a bola takto zamestnávateľom zaúčtovaná jednak vo výplatnej páske, jednak v mzdovom systéme zamestnávateľa, vrátane zaúčtovania povinných odvodov do Sociálnej a Zdravotnej poisťovne a preddavkov na daň z príjmu. Tak žalobkyňa, ako ani správca konkurznej podstaty na tlačive za zamestnávateľa, nárok na dávku garančného poistenia neuplatňovali ako nárok z nevyplateného odstupného, ale ako nárok na nevyplatenú mzdu. 4. Žalovaná na základe nesprávneho právneho posúdenia bezdôvodne vylúčila zamestnávateľom v písomnej dohode so zamestnancom riadne priznaný nárok na mimoriadnu odmenu z pracovnoprávneho nároku žalobkyne, ktorý podľa žalovanej nespadá pod ustanovenie § 102 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a to iba s odôvodnením, že ho nemožno za takýto považovať bez vážnych pochybností. Žalovaná nevykonala žiadne doplňujúce dokazovanie, ktoré by jej konštatovanie o vážnych pochybnostiach odstránilo. V odôvodnení rozhodnutia neuviedla žiadnu právnu argumentáciu, prečo neuznala nárok na mzdu v zmysle §102 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona. V tejto časti považovala rozhodnutie žalovanej za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V dôsledku nevykonania doplňujúceho dokazovania namietla nedostatočne zistený skutkový stav, nepostačujúci na správne posúdenie veci. 5. Ustanovenie § 103 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. nepodmieňuje vznik tohto nároku preukázaním, že neuspokojený pracovnoprávny nárok zamestnanca vznikol výlučne v časovej príčinnej súvislosti s platobnou neschopnosťou, a teda nesúhlasila s odôvodnením rozhodnutia, pokiaľ žalovaný poukázal na vyplácanie miezd všetkým zamestnancom a plnenie si odvodových povinností zamestnávateľom v období mesiacov máj 2013, jún 2013, a júl 2013. 6. K odvolávaniu sa žalovanej na aplikáciu čl. 12 písm. c/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22.10.2008 žalovaná uviedla, že tým, že bola predmetná Smernica transponovaná v jej úplnom kodifikovanom znení do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej znenie iba dáva možnosť jednotlivým členským štátom odmietnuť alebo znížiť zodpovednosť podľa článku 3 Smernice voči určitým kategóriám zamestnancov, definovaných v článku 12 písm. c/ Smernice na základe prijatia vnútroštátnej právnej normy a SR takýto vnútroštátny právny predpis neprijala, nie je možné na základe odvolávania sa na článok 12 písm. c/ Smernice túto zodpovednosť odmietnuť bez prijatia takýchto vnútroštátnych predpisov. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobcu zotrvávala v celom rozsahu na podanej žalobe a jej dôvodoch. Namietala najmä procesné pochybenia, ktoré majú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď z rozhodnutí nie je zrejmé, na základe akých dôvodov nebola priznaná žalobkyni dávka garančného poistenia. Žalobkyňa si uplatnila nárok dávky v zmysle § 102 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení riadne na predpísanom tlačive a k žiadosti pripojila Dohodu o skončení pracovného pomeru, pričom jej nárok potvrdil za zamestnávateľa aj správca konkurznej podstaty. Namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keďže správny orgán neodôvodnil, prečo mimoriadna odmena nemôže spĺňať charakter mzdy v zmysle § 18 ods. 2 Zákonníka práce. Uviedla, že pokiaľ by aj bola pripustená aplikácia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22.10.2008 na daný prípad, žalobkyňa nespĺňa predpoklady, aby v jej prípade bolo odmietnuté, resp. obmedzené poskytnutie dávky garančného poistenia, pretože nespĺňa jednu z uvedených podmienok v článku 12 písm. c/, ktorou je majetková účasť žalobkyne v obchodnej spoločnosti, pričom musia byť splnené všetky uvedené podmienky kumulatívne. Žalovaná v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 07.07.2014 trvala na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žalobu žiadala zamietnuť. Zotrvávala na argumentácii uvedenej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Poukázala na to, že v zmysle § 234 ods. 3 zákona o sociálnom poistení je správca povinný potvrdiť zamestnancovi nároky z pracovnoprávneho vzťahu podľa § 102 ods. 1 za posledné tri mesiace pracovnoprávneho vzťahu pred vznikom platobnej neschopnosti zamestnávateľa, alebo za posledné tri mesiace pred skončením pracovnoprávneho vzťahu. V zmysle § 234 ods. 5 zákona o sociálnom poistení správca konkurznej podstaty po vyplnení všetkých požadovaných údajov na tlačive uvedenom v § 234 ods. 4 je povinný potvrdiť ich správnosť a doručiť ho príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na špecifické okolnosti skončenia pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne konštatoval, že neuspokojené nároky žalobkyne, ktoré si uplatnila za obdobie mesiaca máj 2013, a ktoré vyplývajú z nevyplatenia mimoriadnej odmeny vo výške 8.000 Eur, nemožno bez závažných pochybností považovať za právne relevantný nárok na mzdu a náhradu za čas pracovnej pohotovosti v zmysle § 102 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení, nakoľko správca konkurznej podstaty predmetný nárok žalobkyne takto nekvalifikoval. Správca vo vyjadrení zo dňa 19.03.2014 uviedol, že sa zrejme jedná o nárok podľa § 102 ods. 1 písm. f/ zákona o sociálnom poistení, nakoľko napriek označeniu „Mimoriadna odmena“ je s ohľadom na znenie dohody o skončení pracovného pomeru zrejmé, že ide o odstupné. Súčasne správca uviedol, že vzhľadom na to, že pohľadávka žalobkyne, uplatnená v konkurznom konaní, bola popretá čo do poradia, je veľmi pravdepodobné, že nebude ani čiastočne uspokojená. Žalovaná uviedla, že uplatnený nárok nemožno považovať ani za nárok na odstupné, ktoré patrí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru podľa § 102 ods. 1 písm. f/ zákona o sociálnom poistení, čo je spochybnené nielen argumentáciou žalovanej, ale aj zo strany samotnej žalobkyne. Uspokojenie predmetného nároku prostredníctvom dávky garančného poistenia možno podľa žalovanej v značnej miere považovať za účelové so zreteľom na preukázané zastavenie súdneho konania, v ktorom sa žalobkyňa domáhala priznania nárokov vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu k predmetnému zamestnávateľovi, a to uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 5Cpr 1/13-72 zo dňa 21.02.2014, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že správca predpokladá nemožnosť uspokojiť predmetný nárok v konkurznom konaní, vzhľadom na popretie poradia tohto nároku. Zdôraznila, že účelom garančného poistenia je v aktuálnom čase uspokojiť tie pracovnoprávne nároky zamestnanca, ktoré neuspokojuje jeho platobne neschopný zamestnávateľ. V danom prípade nárok za mesiac máj 2013 zjavne nemožno považovať za nárok súvisiaci s platobnou neschopnosťou zamestnávateľa, ktorá nastala až 30.09.2013. Opätovne žalovaná poukázala na článok 12 písm. c/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES, podľa ktorej je možné obmedziť uspokojovanie nárokov zamestnancov, ktorí mali výrazný vplyv na chod / riadenie spoločnosti, pričom je zrejmé, že žalobkyňa ako členka predstavenstva sa generálna riaditeľka spoločnosti mala priamy vplyv na chod spoločnosti ELKA, a.s. a mala informácie o celkovej finančnej situácii tejto spoločnosti. Z ustanovenia prvej vety článku 12 predmetnej Smernice jednoznačne vyplýva, že nemá žiaden vplyv na postup členských štátov v prípade vzniku okolností zmienených v odsekoch a/ až c/ tohto článku, t.j. okolností, ktoré preukázateľne nastali v prípade žalobkyne. Postup žalovanej sa pri posudzovaní prípadu žalobkyne vôbec neopiera o žalobkyňou zmienenú priamu aplikáciu netransponovanej Smernice, ale o nepriamu aplikáciu transponovanej Smernice, ktorej nedielnou súčasťou je aj ustanovenie článku 12. Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, resp. nepriama aplikácia Smernice platí nielen v prípade vnútroštátnych ustanovení osobitne prijatých na vykonanie Smernice, ale vzťahuje sa aj na vnútroštátne právo ako celok, čo potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-106/89 zo dňa 13.11.1990. Ak teda komunitárne právo pripúšťa a umožňuje príslušným inštitúciám členských štátov obmedzenie alebo odmietnutie poskytnutia dávky v určitých situáciách, je takéto odmietnutie, vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, dôvodné práve v prípade žalobkyne. Žalovaná dospela k záveru, že priznanie uplatneného nároku na dávku garančného poistenia žalobkyne, je spochybnené nemožnosťou považovať predmetný nárok za nárok na dávku garančného poistenia v zmysle § 102 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a taktiež je spochybnené aj aplikáciou príslušných ustanovení práva Európskej únie, z ktorých vyplýva možnosť odmietnutia alebo obmedzenia uspokojovania nárokov zamestnancov, ktorí mali výrazný vplyv na chod / riadenie spoločnosti. Poverený zástupca žalovanej na pojednávaní poukázal na to, že charakter peňažného plnenia tak, ako bol dohodnutý v Dohode o skončení pracovného pomeru ako „Mimoriadna odmena“ nespadá medzi dávky garančného poistenia. Zdôraznil, že zďaleka nie všetky pracovnoprávne nároky sú kryté garančným poistením, teda nepodliehajú do plnenia z garančného poistenia. Poistné plnenie sa priznáva len v prípadoch taxatívne vymenovaných v zmysle § 102 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Uplatnená dávka je v rozpore s účelom garančného poistenia, keď nesúvisí s platobnou neschopnosťou zamestnávateľa. Zistené boli rozpory v spoločnosti po zmene štatutárnych zástupcov, v dôsledku toho plnenie dohodnuté v Dohode o skončení pracovného pomeru nebolo poskytnuté žalobkyni, keď nový štatutárny zástupca dojednanie mimoriadnej odmeny považoval za rozporné s dobrými mravmi. Navyše obchodná spoločnosť ešte poskytovala mzdové nároky zamestnancom aj v mesiacoch máj, jún a júl 2013. Nárok nebol priznaný aj s prihliadnutím na výšku dohodnutej mimoriadnej odmeny 8000 Eur, a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola od júla 2012 do skončenia pracovného pomeru na materskej dovolenke, následne na rodičovskej dovolenke, preto vyvstáva otázka, za čo bola dohodnutá taká mimoriadna odmena pri zvážení, že mzda sa poskytuje za vykonanú prácu. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, pričom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p.; v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p.; podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je prísne ovládané dispozičnou zásadou, súdy posudzujú zákonnosť napadnutých rozhodnutí a postupov správnych orgánov len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, pričom sami nevyhľadávajú dôvody nezákonnosti rozhodnutia. Správny súd je súdom právnym, a nie skutkovým, preto v zásade nevykonáva dokazovanie a posudzuje len to, či v konaní pred správnym orgánom správny orgán správne aplikoval na vec sa vzťahujúce procesnoprávne a hmotnoprávne predpisy. Z vyjadrení účastníkov konania, pripojených listín a administratívneho spisu je zrejmé, že zistenie skutkového stavu nebolo medzi účastníkmi konania sporné, pričom popis skutkového stavu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia plne korešponduje s listinami obsiahnutými v správnom spise. Súd sa v rámci posudzovania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby venoval jednotlivým žalobným námietkam, ktoré vyhodnotil ako neopodstatnené. Súd sa nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že odôvodnenie rozhodnutia žalovanej je nezrozumiteľné a zmätočné. Naopak, má za to, že z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, čo bolo podkladom rozhodnutia, z akých dôkazov vychádzal správny orgán pri rozhodovaní, ako tieto vyhodnotil, aké aplikoval právne predpisy pri posudzovaní uplatneného nároku a zrejmá je aj správna úvaha, prečo nebol žalobkyni priznaný nárok. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia uvedenými v jeho odôvodnení a považuje ich za správne. Nebol dôvod, aby žalovaná v rámci odvolacieho konania zrušila prvostupňové rozhodnutie na odstránenie protiprávneho stavu, čo tvrdila žalobkyňa v žalobe. Nemožno prisvedčiť žalobnej námietke, že by žalovaný správny orgán v odvolacom konaní nemohol v rozhodnutí, vydanom v druhom stupni na základe podaného odvolania, inak odôvodniť rozhodnutie ako prvostupňový správny orgán, čo podľa žalobkyne malo spôsobiť, že sa už nemala možnosť k novým dôvodom rozhodnutia vyjadriť, čím jej malo byť odňaté právo konať pred správnym orgánom v plnom rozsahu. Odvolací správny orgán musí reagovať na odvolacie dôvody, vyporiadať sa s nimi, čo logicky vyústi do iného odôvodnenia rozhodnutia, ktoré sa môže javiť aj ako podstatne zmenené. Účastník správneho konania, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím správneho orgánu vydaným v odvolacom konaní, má možnosť podať žalobu na súde o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., k čomu v danom prípade aj došlo, pričom práve prostredníctvom tohto inštitútu má možnosť nespokojný účastník konania vyjadriť sa k novým dôvodom rozhodnutia. Súd poznamenáva, že konanie pred správnym orgánom, pokiaľ je dvojinštančné, je potrebné chápať ako jeden celok, zákonnosť ktorého sa komplexne posudzuje v rámci súdneho prieskumu. Súd sa stotožnil so stanoviskom žalovanej, že uplatniť nárok z garančného poistenia možno len v prípadoch taxatívne vymenovaných v ustanovení § 102 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Je zrejmé, že nie všetky pracovné nároky sú kryté garančným poistením. Aj podľa názoru súdu dohodnutá mimoriadne odmena v Dohode o skončení pracovného pomeru nespadá ani pod ustanovenie § 102 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení, ani pod ustanovenie § 102 ods. 1 písm. f/ zákona o sociálnom poistení. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že nárok uplatnila podľa § 102 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, avšak zo žiadnych listinných podkladov nevyplýva, že by žalobkyni nárok na mzdu a náhradu za čas pracovnej pohotovosti za mesiac máj 2013 vznikol, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že mzda je nárokom zodpovedajúcim vykonanej práci. Je nesporné, že žalobkyňa bola bezprostredne pred skončením pracovného pomeru na rodičovskej dovolenke. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia náležite právne zdôvodnila, prečo nemožno uznať uplatnený nárok žalobkyne ani za odstupné v zmysle § 102 ods. 1 písm. f/ zákona o sociálnom poistení, ktorý nárok patrí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru. Súd sa s odôvodnením rozhodnutia žalovanej v tejto časti v plnom rozsahu stotožňuje. Zo žiadnych dôkazov nevyplýva, že by sa zamestnávateľ rozhodol poskytnúť odstupné v iných prípadoch, ako podľa odsekov 1 a 2 v zmysle ustanovenia § 76 ods. 7 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce. Je zrejmé, že vzhľadom na dôvod skončenia pracovného pomeru žalobkyni nevznikol nárok na odstupné v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce, čo vyplýva z jej samotnej výpovede do zápisnice Sociálnej poisťovne dňa 28.11.2013, keď podľa nej došlo k skončeniu pracovného pomeru so zamestnávateľom z dôvodu skutočnosti, že žalobkyňa sa nestotožnila s postupom vedenia spoločnosti počas jej neprítomnosti od 24.07.2012, odkedy bola na materskej dovolenke a následne na rodičovskej dovolenke. To, že bola dohodnutá mimoriadna odmena ako mzda zaúčtovaná vo výplatnej páske, v mzdovom systéme zamestnávateľa, vrátane zaúčtovania povinných odvodov do Sociálnej a Zdravotnej poisťovne a preddavkov na daň z príjmu, resp. aj skutočnosť, že správca konkurznej podstaty nárok na dávku garančného poistenia potvrdil, podľa názoru súdu nie je relevantným pre preukázanie vzniku nároku na vyplatenie uplatnenej dávky z garančného poistenia. Žalovaná je oprávnená sama posudzovať existenciu nároku a v prípade prijatia záveru, že sa nejedná o žiadny z taxatívne vymenovaných nárokov v zmysle § 102 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, je oprávnená dávku garančného poistenia nepriznať. Súd zastáva názor, že sa nejedná len o vážne pochybnosti existencie mzdového nároku, o vyplatenie ktorého požiadala žalobkyňa z garančného poistenia, ale sa jedná o nepreukázanie vzniku tohto nároku v zmysle Zákonníka práce, na čo poukázala žalovaná vo svojom rozhodnutí. Žalobkyňa síce v žiadosti uviedla, že uplatňuje dávku z garančného poistenia titulom nároku na mzdu, avšak existenciu tohto nároku náležite nepreukázala, t.j. nepredložila také dôkazy, z ktorých by bol zrejmý jeho vznik. Správca konkurznej podstaty síce potvrdil tento pracovnoprávny nárok, čo však následne spochybnil, keď vo vyjadrení zo dňa 19.03.2014 uviedol, že sa zrejme jedná o iný nárok, a to o nárok na odstupné. Bolo povinnosťou žalobkyne jednoznačne preukázať existenciu neuspokojeného pracovnoprávneho nároku, ktorú zaťažovalo v tomto smere dôkazné bremeno. Žalovaná v tejto časti rozhodnutie dostatočne odôvodnila, preto sa súd nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že by bolo potrebné na odstránenie pochybností vykonať ďalšie dokazovanie. Súd považuje v tomto smere skutkový stav za dostatočne zistený a preukázaný. Ak žalobkyňa žiadala priznať nárok na dávku z garančného poistenia, pričom žalovaná spochybnila tento nárok, bolo na žalobkyni túto pochybnosť vyvrátiť. Navyše, žalobkyňa ani v podanej žalobe neoznačila dôkazy na svoje tvrdenie, z ktorých by súd mohol vyvodiť nesprávny záver žalovanej o nepriznaní nároku. K tvrdeniu žalobkyne, že žalovaná nesprávne poukázala na vyplácanie miezd iným zamestnancom a plnenie si odvodových povinností zamestnávateľom ešte aj v období mesiacov máj, jún, júl 2013 s tým, že podľa žalovanej nebol dôvod nevyplatiť uplatnený nárok za mesiac máj 2013 aj žalobkyni, súd poznamenáva, že sa opätovne stotožnil s posúdením veci žalovanou. Z garančného poistenia sa majú uspokojovať tie pracovnoprávne nároky zamestnanca, ktoré neuspokojuje jeho platobne neschopný zamestnávateľ. V danom prípade bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu na zamestnávateľa žalobkyne spoločnosť ELKA, a.s., Kremnické Bane dňa 30.09.2013, a teda až týmto dňom sa zamestnávateľ stal platobne neschopným v zmysle § 12 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Zamestnávateľ teda mohol, rovnako ako iným zamestnancom, poskytnúť žalobkyni dohodnutú mimoriadnu odmenu vo výške 8000 Eur brutto. Rozpory medzi štatutárnymi zástupcami zamestnávateľa nemôžu byť dôvodom pre nevyplatenie nároku a vznik plnenia z garančného poistenia. Vzhľadom na tieto okolnosti sa súd stotožnil s konštatovaním žalovanej, že uplatnenie dávky z garančného poistenia sa javí účelovým, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že došlo k zastaveniu súdneho konania vedeného pred Okresným súdom v Žiari nad Hronom, v ktorom sa žalobkyňa domáhala mzdového nároku proti bývalému zamestnávateľovi, ako aj na skutočnosť, že vzhľadom na stanovené poradie uplatnenej pohľadávky v konkurznom konaní, si žalobkyňa musela byť vedomá, že pravdepodobne nedôjde k uspokojeniu jej pohľadávky v konkurznom konaní. Súd neuznal za opodstatnenú ani žalobnú námietku, v zmysle ktorej sa podľa žalobkyne žalovaná bezdôvodne odvoláva na aplikáciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22.10.2008. Súd má za to, že poukázanie na článok 12 písm. c/ Smernice žalovanou bolo na mieste, keďže žalobkyňa mala priamy vplyv na chod spoločnosti ELKA, a.s. a vedela o celkovej finančnej situácii tejto spoločnosti, keďže v období od 21.12.2006 do 15.11.2012 bola v predstavenstve spoločnosti a od 01.03.2009 vykonávala funkciu generálneho riaditeľa spoločnosti. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie § 250k ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.