Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/135/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200933 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6014200933.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: BK a SPOL, s.r.o., so sídlom Zvolenská 83, 984 01 Lučenec, zast. advokátom JUDr. Peter Petrík, so sídlom Komenského 14419/18D, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/211461/2014/14003 zo dňa 05. mája 2014, takto r o z h o d o l : I/ Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II/ Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601401/5/497112/2014/SrP zo dňa 07.02.2014 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) platiteľovi dane z pridanej hodnoty BK a SPOL., s.r.o., Zvolenská 83, 984 01 Lučenec (v procesnom postavení žalobca) určil rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume 41.250 Eur, nepriznal nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume 41.739,79 Eur a znížil nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012 zo sumy 41.739,79 Eur na sumu 489,79 Eur. Na základe zistení daňovou kontrolou u žalobcu dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt porušil ustanovenia § 43 a § 49 až § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH) oslobodenie od dane za dodanie tovaru do iného členského štátu a uplatnenie práva na odpočítanie dane za nákup tovaru v tuzemsku i Smernicu 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, a to zneužitím práva vo vzťahu k DPH a preukázaním daňovej výhody uplatnením nadmerného odpočtu. Správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z nákupu tovaru od dodávateľa KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o., majúc za to, že zmluvy na nákup a predaj tovaru boli uzatvorené účelovo. Konštatoval, že žalobca nákupom a predajom leštených výrobkov z prírodného kameňa (žula) na základe faktúr od dodávateľa KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. a jej následnou fakturáciou pre odberateľov EUROCOO, a.s., Praha a J.K. CONSULT, s.r.o., Praha nemohol nevedieť, že sa zúčastňuje na fakturačných dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov so žulou, keďže všetky zúčastnené spoločnosti obchodovali medzi sebou navzájom viac rokov a uvádzali uskladnenie tovaru na rovnakom mieste. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/211461/2014/14003 zo dňa 05.05.2014 na základe odvolania žalobcu potvrdil rozhodnutie daňového úradu. Konštatoval, že v odvolacom konaní nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. Zaujal stanovisko k odvolacím námietkam, ktoré nepovažoval za opodstatnené. K tvrdenému porušeniu zásady neutrality uviedol, že Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť (Kittel a Recolta Recyclink č. C-439/04, C-440/04). Ďalším dôvodom, keď vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet je, ak sa zistia objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitie práva (C-255/02 Halifax). Vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi iba v prípade, že neexistujú okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody. Stotožnil sa so záverom prvostupňového správneho orgánu, že vzhľadom na okolností veci daňový subjekt nemohol nevedieť, že sa zúčastňuje na fakturačných dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov so žulou s tým, že zmluvy na nákup a predaj tovaru uzatvoril účelovo, aby si mohol uplatniť odpočítanie od dane za nákup tovaru v tuzemsku a oslobodenie dane z titulu jeho dodania do Českej republiky. Uvedeným spôsobom obchodovania dochádzalo k ekonomickému prepojeniu medzi subjektmi a k umelo vytvorenému podnikateľskému prostrediu, ktorého cieľom bolo získanie daňovej výhody formou neoprávneného uplatňovania nadmerného odpočtu DPH. Za obdobie od roku 2009 do decembra 2012 čerpal žalobca zo štátneho rozpočtu sumu 1.194.218,95 Eur a na dani z príjmov zaplatil za rovnaké obdobie daň v sume 31.826,04 Eur. Vzhľadom na skutkové okolnosti zistené daňovou kontrolou aj podľa žalovaného plnenia predstavujúce dodávku tovaru sú vykonávané iba s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozhodnutiu žalovaného žalobu žalobca. Domáhal sa zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia. Namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti: Nesúhlasil so záverom daňových orgánov, pretože v daňovej kontrole preukázal, že tovar riadne nadobudol, aj následne predal odberateľovi. Tovar bol riadne uskladnený, pričom predložil okrem predmetných faktúr aj príjemky tovaru, skladovú evidenciu, riadnu účtovnú evidenciu. Nemohlo sa preto jednať o nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Závery daňových orgánov sú len vo forme domnienok (aj to nepravdivých), čo nemôže byť na ujmu daňovému subjektu. Namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci a nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov. Rozhodnutie podľa žalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi. V rozhodnutí, ako aj samotnom konaní je uvádzané viacero nepresností a skutočností, vrátane rozporov so zákonom, čo má za následok, že výsledok daňovej kontroly je vo vzťahu ku kontrolovanému daňovému subjektu diskriminačného charakteru. Došlo k porušeniu zákona č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku, zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva, zákona č. 479/2009 Z.z., ako aj Ústavy Slovenskej republiky. Vytýkal, že správca dane sa riadil iba subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch. Neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, presunul rozsah dôkazného bremena tretieho a štvrtého subdodávateľa v obchodných transakciách na žalobcu. Namietal porušenie procesných postupov a zásad uplatňovaných v daňovom konaní, najmä zásady zákonnosti, súčinnosti, voľného hodnotenia dôkazov, rovnosti, primeranosti zaťaženia daňového subjektu a proporcionality. Poukázal na skutočnosť, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy SR, v jej medziach v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon v zmysle článku 2 odsek 2 Ústavy SR, z čoho vyplýva, že daňové orgány môžu vykonať len také úkony, ktoré mu umožňuje vykonať zákon č. 511/1992 Zb., a to spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Daňová kontrola mala byť vykonaná v zmysle príslušných ustanovení zákona o správe daní, najmä v zmysle § 15. Namietal prekročenie zákonom stanovenej lehoty na ukončenie daňovej kontroly, ako aj nečinnosť samotného správcu dane v daňovej kontrole. Namietal porušenie daňového tajomstva, pokiaľ správca dane použil zistenia ohľadom iných daňových subjektov. Namietal, že správca dane si svojvoľne vyhodnocuje zistené skutočnosti, bez ohľadu na ich obsah. Nie je pravdou, že fyzická existencia tovaru nebola zo strany žalobcu preukázaná, ani to, že by sa obchodovanie so žulou uskutočnilo medzi personálne a ekonomicky prepojenými spoločnosťami. Dodávatelia žulovej dlažby jednoznačne preukázali, že tovar žalobcovi dodali, a to nielen formálne na faktúrach, ale aj reálne. Bolo tiež preukázané, že sa riadne uskutočnila doprava predmetného tovaru tak, ako je uvedené v medzinárodných prepravných listoch. Vytýkal neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu a svoje stanovisko oprel o záver rozsudku Najvyššieho súdu SR 3Sžf 1/2011 z 15.03.2011, ako aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR 5Afs 131/2004 z 25.03.2005, z ktorého vyplýva záver, že dôkazné bremeno daňového subjektu nemožno rozširovať na preukázanie takých skutočností, ohľadne ktorých táto povinnosť stíha úplne iný subjekt, pričom na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u odberateľa, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Namietal, že správca dane uvádza v protokole z daňovej kontroly otázky, ktoré sa vôbec netýkajú kontrolovanej dane a kontrolovaného obdobia. Konštatovania, že daňový subjekt je súčasťou reťazového obchodu, sa vôbec netýkajú predmetu výkonu daňovej kontroly. Daňový subjekt spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky pre vykonávanie podnikateľskej činnosti a podniká za účelom dosiahnutia zisku. Vykonáva obchodnú činnosť vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku, pričom žalobca nechápe, o akom reťazci spoločností správca dane hovorí. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.01.2006 v spojených prípadoch C-354/03 a C-484/03, v ktorom Súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ dane nevie, alebo nemôže vedieť. Tvrdil, že všetky zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 zákona o DPH boli splnené. A. tovaru bolo vierohodne preukázané. Tovar sklady opustil pri predaji žulovej dlažby pre odberateľa, pričom to potvrdili aj zainteresované subjekty, ako aj prepravca. Reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov bola spochybnená len tvrdením správcu dane, slovným vyjadrením, nie však relevantným dôkazom. Daňové orgány si nesprávny vyložili rozhodnutia Európskeho Súdneho dvora C-440/04, na základe ktorého dospeli k záveru, že nedošlo k splneniu podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Daňovým orgánom neprináleží rozhodovať o tom, či daňový subjekt vedel, alebo mal vedieť o tom, že predmetný obchod by mohol byť / je súčasťou daňového podvodu, nakoľko v zmysle prezumpcie neviny je o takejto veci kompetentný konať a spravodlivo rozhodovať len súd. Žalovaný v písomnom stanovisku zo dňa 13.08.2014 trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žalobu navrhol zamietnuť. Uvádzal, že správca dane vykonal daňovú kontrolu v zmysle § 46 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z.. Žalobca v žalobe nekonkretizuje v čom a ako správca dane konal v rozpore s uvedenými právnymi predpismi. Podľa žalovaného námietky žalobcu nesúvisia s napadnutými rozhodnutiami, resp. sa nezakladajú na pravde. Žalobca nesprávne uvádza procesný právny predpis zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, pretože správca dane v predmetnej veci postupoval v zmysle zákona č. 563/2009 Z.z.. Správca dane nespochybnil samotnú existenciu tovaru, jeho nákup a následný predaj zo Slovenska do Čiech, ani nadobudnutie tovaru českým odberateľom, avšak správca dane preukázal zneužitie práva vo vzťahu k DPH, a to uplatnením nadmerného odpočtu s cieľom získania daňovej výhody, čo bolo možné preveriť len šetrením u daňových subjektov v celom reťazci dodávateľov a odberateľov. Dôkazy svedčia o tom, že deklarované obchodné transakcie nemali základ v ekonomickej činnosti zúčastnených podnikateľských subjektov, boli vytvorené umelo s cieľom získať daňovú výhodu čerpaním nadmerného odpočtu. Lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku bola dodržaná. Daňová kontrola začala 12.06.2012, bola ukončená dňa 10.01.2014 a v období od 12.02.2013 do 31.10.2013 bola z dôvodu medzinárodného dožiadania prerušená, v dôsledku čoho lehota neplynula. Nedošlo k porušeniu daňového tajomstva, pretože správca dane bol povinný v protokole a následne aj v rozhodnutí uviesť všetky kontrolné zistenia, ktoré ho viedli k prijatým záverom, teda aj zistenia o iných daňových subjektoch, pričom poukázal na ustanovenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/24/2012 zo dňa 13.11.2012, v zmysle ktorého je správca dane oprávnený v prípade pochybností preverovať celý obchodný reťazec. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly neporušil namietané ustanovenia zákona o správe daní, preto nedošlo ani k porušeniu ustanovenia § 68 a nasl. pri vydávaní rozhodnutia. Pokiaľ žalobca tvrdil, že rozhodnutie bolo nezákonné, účelové, nesprávne, zakladajúce sa na subjektívnej úvahe, tieto tvrdenie nijako nepreukázal. K námietkam žalobcu, že predmetný tovar bol riadne dodaný, uskladnený, nadobudnutý odberateľom, žalovaný uviedol, že zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že cieľom obchodovania bolo získanie daňovej výhody formou neoprávneného uplatňovania nadmerného odpočtu DPH. Správca dane preveroval dodržiavania jednotlivých ustanovení zákona o DPH nielen po formálnej stránke a materiálnej stránke, ale preveroval aj ďalšie skutočnosti obchodnej transakcie deklarovanej žalobcom. Uvádzanie daňových subjektov dodávateľov a odberateľov v protokole i rozhodnutí preukazuje, že ide o reťazec spoločností zapojených do fakturačných obchodných transakcií na báze umelej podnikateľskej činnosti s cieľom získania daňovej výhody uplatnením nadmerného odpočtu. Správca dane dostatočne zistil skutkový stav, na základe ktorého prijal záver o porušení § 49 až § 51 a § 43 zákona o DPH a v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie náležite odôvodnil a vyhodnotil. Správca dane sa riadil zásadou objektívnej pravdy, zaobstaral si pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Správca dane si svojvoľne a mylne nevysvetlil rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-440/04 Recolta Recycling SPRL a navyše uviedol, že okrem tohto rozhodnutia bolo poukázané pri rozhodovaní aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax. Pre účely zneužitia práva nie je potrebné dokazovať úmysel platiteľa dane tak, ako je pri daňových trestných činoch, ale postačuje splnenie podmienok, ktoré Súdny dvor definoval v rozhodnutí Halifax. Pri správe daní - pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu platí prejednacia zásada, nie vyhľadávacia, teda správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Správca dane iba prejednáva dôkazy predložené platiteľom, čo vyplýva zo skutočnosti, že dôkazná povinnosť je na strane platiteľa (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku). Je vecou daňového subjektu, ako a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva, spočívajúca v tom, že právo Spoločenstva sa nemôže opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely, ani na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Táto všeobecná zásada výkladu je uplatniteľná aj na ustanovenia Šiestej smernice (teraz Smernice 2006/112/ES). Boj proti daňovým podvodom je uznaným cieľom tejto Smernice, ktorú zákon o DPH transponuje. O zneužitie práva sa jedná v prípade, ak predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v Smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Podľa Súdneho dvora EÚ Šiestu smernicu treba vykladať v tom zmysle, že bráni právo platiteľa dane na odpočet dane na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. V danom prípade predložené dôkazy a zistenia viedli k záveru, že práve zneužitie práva na odpočítanie DPH bolo hlavným cieľom transakcií uvedených na faktúrach od spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o.. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu zdôraznil, že žalobca v preverovanom období vykonával podnikateľskú činnosť ako štandardný podnikateľský subjekt, pričom podnikateľskú činnosť vykonával legálne. Samotný správca dane v rozhodnutí poukázal na to, že boli dodržané formálne podmienky pre odpočítanie dane, pričom žalobca nemal vedomosť o porušovaní zákonov, resp. o protiprávnom konaní jeho obchodných partnerov. Sám konal v dobrej viere a nemal pochybnosti o súladnosti konania so zákonom aj u jeho partnerov. Zástupca žalovaného na pojednávaní zdôraznil, že správcom dane boli v konaní zistené také objektívne skutočnosti, ktoré viedli k záveru o zneužití práva. Krajský súd, konajúci podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., po preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí a postupu daňových orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného (vrátane prvostupňového rozhodnutia správcu dane) a postup daňových orgánov sú v súlade s právnym poriadkom SR, ale aj právom Európskej únie a relevantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Z administratívneho spisu, ako aj podaní účastníkov konania, súd zistil nasledovný skutkový stav: Daňový úrad Banská Bystrica vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012, ktorá bola začatá 12.06.2012 a ukončená Protokolom č. 9601401/5/35029/2014/ SrP dňa 10.01.2014. Kontrolou bolo zistené, že daňový subjekt odpočítal DPH z faktúr od dodávateľa KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. z nákupu tovaru - leštené výrobky z prírodného kameňa (žula), na základe faktúry č. 2012058 zo dňa 07.03.2012, DPH vo výške 12.000 Eur, faktúry č. 2012067 zo dňa 16.03.2012, DPH vo výške 14.040 Eur a faktúry č. 2012078 zo dňa 27.03.2012, DPH vo výške 15.210 Eur. Správca dane neuznal odpočítanie dane z týchto faktúr spolu vo výške 41.250 Eur v dôsledku zisteného porušenia § 43 a §§ 49 až 51 zákona č. 222/2004 Z.z.. Konateľ spoločnosti bol oboznámený so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly na DPH. Daňový subjekt sa k zisteniam uvedeným v Protokole v určenej lehote zákonným spôsobom nevyjadril. Následne správca dane začal vyrubovacie konanie, v ktorom vyhodnotil vykonané dôkazy a vydal rozhodnutie č. 9601401/5/497112/2014/SrP zo dňa 07.02.2014, ktoré bolo žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného č. 1100301/1/211461/2014/14003 zo dňa 05.05.2014 potvrdené. Z administratívneho spisu tiež vyplýva, že správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nasledovných skutkových zistení: Z vyjadrenia konateľa žalobcu S. D. vyplynulo, že žalobca obchoduje dlhodobo s partnermi, s ktorými sa navzájom poznajú. Tovar nakupuje od dodávateľa KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. a tento predáva zahraničným obchodným partnerom v Českej republike - EUROCOO, a.s., Praha a J.K. CONSULT, s.r.o., Praha. Tovar odoberajú jeho odberatelia priamo od jeho dodávateľa, zo skladu dodávateľa, v ktorom je uskladnený, keďže žalobca nemá skladové priestory, mechanizmy ani zamestnancov, ktorí by mohli zabezpečiť naskladnenie a vyskladnenie tovaru. Tovar je vyrábaný spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. vo vlastnej réžii z nakúpeného prírodného kameňa od dodávateľa MEAT, s.r.o., Bratislava. Dodávateľ KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. obchoduje so spoločnosťou J.K. CONSULT, s.r.o., Skalica, kde je jediný konateľ spoločník X.. S. J., ktorý je aj zároveň aj jediný konateľ a spoločník odberateľa žalobcu spoločnosti J.K. CONSULT, s.r.o., Praha. Jediný člen predstavenstva spoločnosti EUROCOO, a.s., Praha K. A. spolupracuje so spoločnosťou J.K. CONSULT, s.r.o., Skalica. Odberateľ žalobcu EUROCOO, a.s., Praha, ako aj odberateľ J.K. CONSULT, s.r.o., Praha tovar uskladňuje v prenajatých priestoroch spoločnosti ESA, s.r.o. a následne predáva tovar spoločnosti Martin Hendrix Societe Anonyme, Republika Seychelles. Tovar je následne podhodnotene predávaný spoločnosti SONEX BUSSINES INC. USA a ďalej spoločnosti LAMAC d.o.o. Srbsko. Konateľ odberateľa spoločnosti J.K. CONSULT, s.r.o., Praha X.. S. J. je občanom SR a jediný člen predstavenstva druhého odberateľa spoločnosti EUROCOO, a.s., Praha K. A. je taktiež občanom SR. Spoločnosť EUROCOO, a.s. má zriadený účet v SR a tovar nakupuje výhradne od slovenských dodávateľov. Z odpovedí, ktoré získal správca dane na základe požiadania o medzinárodnú výmenu informácií od Českej finančnej správy tiež vyplýva, že obidvaja českí odberatelia potvrdili dodanie tovaru. Z bankových výpisov a pokladničných dokladov bolo správcom dane zistené, že faktúry za tovar prijatý v roku 2012 neboli celkom uhradené. Úhrady sa týkali len prijatých faktúr za predchádzajúce zdaňovacie obdobia rokov 2010 a 2011. Predmetnom súdneho prieskumu bolo posúdenie záveru daňových orgánov o nesplnení podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane, čo žalobca deklaroval dodávateľskými faktúrami č. 2012058, č. 2012067 a č. 2012078. Žalovaný napadnuté rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, konkrétne § 8 ods. 1 písm. a/ prvá veta, § 13 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 1 písm. c/, § 19 ods. 1, § 43 ods. 1, § 43 ods. 5, § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 písm. a/, § 71 ods. 2 písm. c/. Zároveň poukázal na zásady uplatňované v daňovom konaní v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku, na § 24 ods. 1 a § 24 ods. 2 Daňového poriadku ohľadom vykonávaného dokazovania. Svoje rozhodnutie tiež oprel o vyššie citovanú judikatúru Európskeho Súdneho dvora a Smernicu 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Súd z obsahu predloženého administratívneho spisu mal preukázaný skutkový stav tak, ako bol popísaný v rozhodnutiach daňových orgánov. Tvrdenie žalobcu o neúplnom, či nedostatočne zistenom skutkovom stave súd nepovažuje za dôvodné. Naopak, zastáva názor, že skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci bol daňovými orgánmi náležite zistený a aj preukázaný. Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že daňové orgány sa dôsledne riadili relevantnou právnou úpravou pri právnom posudzovaní zistených skutočností a vo veci vyvodili aj správne právne závery. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou žalovaného uvedenou v písomnom stanovisku k žalobe. K tvrdenému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu súd posudzoval prípustnú mieru zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku. Súd poukazuje na to, že žalobca nesprávne namietal porušenie zákona č. 511/1992 Zb., nakoľko daňová kontrola začala za účinnosti zákona č. 563/2009 Z.z. (§ 165 ods. 4, ods. 5). Aj podľa názoru súdu žalobca v žalobe neuviedol a neoznačil dôkazy na jeho tvrdenia o porušení zákona č. 563/2009 Z.z.. Daňový poriadok v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Základnou zásadou je zásada zákonnosti, z ktorej vyplýva, že daňové orgány v konaní postupujú podľa všeobecne záväzných právnych predpisov chrániac pritom záujmy štátu a obcí a zároveň dbajú pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa odseku 4 § 3 Daňového poriadku; správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Podľa odseku 6 § 3 Daňového poriadku; pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (1). Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (3). Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (4). Z dnes už ustálenej judikatúry súdov nesporne vyplýva, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné formálne preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami, nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu, je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z dokladu. To, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané, vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 2Sžf 4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z ktorého vyplýva záver, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za splnenia zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH, preto ak si tento nárok uplatní, je jeho povinnosťou preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene za splnenia zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. (Porovnaj aj závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/45/2014 zo dňa 17.09.2014.) V predmetnej veci daňový subjekt disponoval formálne dokladmi o zdaniteľnom obchode. Dodanie tovaru jeho odberateľom potvrdili aj zástupcovia odberateľov. Táto skutočnosť nebola sporná. Daňové orgány napriek tomu, podľa názoru súdu, správne z dôvodov nižšie uvedených neuznali odpočítanie dane. Daňové orgány správne na daný prípad použili citované rozsudky Súdneho dvora vo veci C-255/02 Halifax plc. ako aj rozsudok vo veci C-440/04 Recolta Recycling SPRL. Rozsudky Najvyššieho súdu SR a ČR, na ktoré poukázal žalobca, nie sú aplikovateľné v tomto prípade, pretože podstatným a hlavným dôvodom, prečo nebolo priznané odpočítanie dane, bolo zistenie správcu dane, že hlavným cieľom pri zdaniteľných obchodoch bolo získať daňovú výhodu, teda došlo k zneužitiu práva. Žalobné námietky sa priamo nedotýkajú spochybňovania tohto záveru a nie sú takej povahy, že by boli relevantné vyvrátiť záver daňových orgánov, s ktorými sa súd plne stotožnil. Právo zdaniteľných osôb odpočítať od DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH. Cieľom pravidiel odpočítania je zbaviť podnikateľa bremena DPH, ktorá je splatná alebo zaplatená v rámci všetkých jeho ekonomických činností. Spoločný systém DPH následne zaručuje neutralitu zdanenia všetkých ekonomických činností bez ohľadu na účel a výsledky týchto činností pod podmienkou, že tieto podliehajú DPH. K základným podmienkam, ktoré musia byť splnené, aby vzniklo právo na odpočítanie DPH, patria: uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť použité zdaniteľnou osobou pre potreby svojich vlastných výstupných zdaniteľných plnení a tieto vstupné tovary a služby musia byť poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Žalobca tvrdil, že spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky pre vykonávanie podnikateľskej činnosti a podniká za účelom dosiahnutia zisku, pričom obchodnú činnosť vykonáva vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. V danom prípade zdaniteľné plnenia predstavujú dodanie tovaru. Správca dane nespochybnil samotný nákup a následný predaj tovaru, napriek tomu nepriznal odpočítanie dane s prihliadnutím na okolnosti veci, keď zdaniteľné plnenia boli vykonané iba s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu. S týmto záverom sa súd v plnom rozsahu stotožňuje. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, aký podnikateľský účel sledovala ním vykonávaná podnikateľská činnosť. Aj podľa stanoviska súdu v danom prípade chýba hospodárska kauza, chýba podnikateľský účel zdaniteľného plnenia a možno uzavrieť, že hospodárska činnosť žalobcu bola vykonávaná iba s cieľom získať daňovú výhodu. Žalobca nedisponoval vlastnými skladovacími priestormi, nemal zamestnancov, pričom tovar sa premiestňoval od jeho dodávateľa priamo jeho odberateľom. Absentuje konkrétny obsah podnikateľskej činnosti žalobcu na deklarovanom zdaniteľnom obchode. Záver daňových orgánov teda plne korešponduje so záverom rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-255/02 Halifax plc., v zmysle ktorého je možné odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa zistia objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitie práva, o ktoré ide v prípade, ak zdaniteľné plnenia sú vykonávané iba s cieľom získať daňovú výhodu. Súd tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR č. Afs 61/2008 z 27.11.2008, podľa ktorého sa právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie, než práve získanie nároku na odpočítanie dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak, len za zneužitie objektívneho daňové práva. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 5Sžf/97/2009 poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasným základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Pri správe daní, na čo správne poukázal žalovaný vo svojom stanovisku k žalobe, platí prejednávacia zásada, preto správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Správca dane iba prejednáva dôkazy predložené platiteľom. Dôkazná povinnosť je na strane platiteľa v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. a je vecou daňového subjektu, ako a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Z rozsudku Súdneho dvora C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012 vyplýva zamietnutie zo strany daňového orgánu práva na odpočítanie DPH v prípade nezákonného konania osoby, ktorá vystavila faktúru a povinnosť daniteľnej osoby ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) osoby vystavujúcej faktúru (dodávateľa, subdodávateľa) a preukázať ho. Súdny dvor predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, aby sa tak uistil o jeho spoľahlivosti. Z judikatúry Súdneho dvora (napr. C-324/11 zo dňa 06.09.2012, C-354/03, C-484/03) vyplýva, že právo na odpočítanie DPH môže byť zamietnuté vtedy, ak daňový orgán vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že príjemca faktúry vedel, alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie DPH bolo súčasťou podvodu zo strany vystaviteľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Žalobca namietal, že daňovým orgánom neprináleží rozhodovať o tom, či daňový subjekt vedel, alebo mal vedieť o tom, že predmetný obchod by mohol byť/je súčasťou daňového podvodu, vzhľadom na prezumpciu neviny s tým, že o tom je kompetentný rozhodovať len súd. Súd túto žalobnú námietku nepovažuje za dôvodnú. Poukazuje na závery z rozsudku Súdneho dvora C-440/04 Recolta Recycling SPRL, z ktorého vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Súd sa nestotožňuje so záverom, že by o tom, či daňový subjekt vedel, alebo mal vedieť o podvode v obchodnom reťazci, mohol rozhodovať len súd v trestnom konaní. Súdny dvor v rozhodnutí Halifax definoval jednak zneužitie práva, ako aj podmienky, ktoré postačuje splniť pre záver o zneužití práva. Súd sa stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že pre účely zneužitia práva z hľadiska neuznania odpočítania dane, nie je potrebné dokazovať úmysel platiteľa dane tak, ako je to pri daňových trestných činoch. Pokiaľ by mal byť správny záver žalobcu, potom by účel daňových kontrol bol spochybnený. Navyše, daňové kontroly sa vykonávajú aj práve z podnetu orgánov činných v trestnom konaní, pričom zistenia z daňových kontrol sa stávajú jedným z dôkazných prostriedkov v trestnom konaní. Súd má za to, že v predmetnom konaní boli dostatočne preukázané objektívne skutočnosti pre vyvodenie záveru o zneužití práva, neobstojí tvrdenie žalobcu, že nevedel o umelom charaktere zdaniteľných obchodov vytvorených za účelom získania daňovej výhody s cieľom uplatniť právo na odpočítanie dane a čerpať nadmerný odpočet cez svoju spoločnosť, prípadne cez spoločnosti zapojené v reťazci dodávateľov a odberateľov. Nasvedčuje tomu spôsob nákupu a následného predaja tovaru, obsah podnikateľskej činnosti žalobcu, keď v uvedenom prípade nedochádzalo k nejakej konečnej spotrebe, k nejakému spracovaniu tovaru a podobne. Dodávateľ žalobcu spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. spolupracovala so spoločnosťou J.K. CONSULT, s.r.o., Skalica, v ktorej je jediný konateľ a spoločník S. J., pričom odberateľ žalobcu je spoločnosť J.K. CONSULT, s.r.o., Praha, v ktorej je jediným konateľom a spoločníkom tá istá osoba S. J.. Rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane, je plne súladné aj so Smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006. Zákon č. 222/2004 Z.z. o DPH určuje, kedy vzniká právo na odpočítanie dane a za akých podmienok je možné daň odpočítať. Z prílohy č. 6 (Zoznam prebraných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie) zákona o DPH vyplýva, že v Zozname je Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, ktorá bola nahradená v novej štruktúre a v jazykovo upravenej podobe s účinnosťou od 01.01.2007 Smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (označovaná aj ako DPH smernica). DPH smernica v podstate nahradila Šiestu smernicu bez podstatných zmien významu jednotlivých ustanovení. Podľa článku 17 odsek 2 písm. a/ Šiestej smernice; pokiaľ sa tovary a služby používajú na účely jeho zdaniteľných plnení, daňovník má právo odpočítať nasledovné položky z dane, ktorú má zaplatiť: a/ daň z pridanej hodnoty splatnú alebo zaplatenú za tovary alebo služby, ktoré mu dodal alebo má dodať iný daňovník. Podľa článku 168 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006; pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy: a/ DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou. Podľa článku 167 DPH smernice právo odpočítať daň vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť v súvislosti s daňou, ktorá je odpočítateľná. Podľa článku 173 odsek 1 DPH smernice; ak zdaniteľná osoba použije tovar alebo služby na účely uskutočnenia transakcií, pri ktorých jej vznikne právo odpočítať DPH, a ktoré sú uvedené v článkoch 168, 169 a 170 a transakcií, pri ktorých jej nevznikne právo odpočítať DPH, je odpočítanie povolené len pre tú časť DPH, ktorá je pomerná k sume pripadajúcej na transakcie, pri ktorých právo na odpočítanie dane vzniká. Odpočítateľná časť sa určí v súlade s článkami 174 a 175 za všetky transakcie uskutočnené zdaniteľnou osobou. Pravidlá DPH sa vykladajú v súlade so všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva Spoločenstva. Boj proti daňovým podvodom je uznaným cieľom Smernice o DPH, ktorú transformuje zákon o DPH. Právo na odpočet stanovené v Smernici o DPH je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a nemôže byť v zásade obmedzené. Je to však iba v prípade, ak neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti. Podľa Súdneho dvora EÚ Šiestu smernicu (dnes Smernicu o DHP) treba vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet dane na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. O zneužitie práva sa jedná v prípade, ak predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach Šiestej smernice (Smernice o DPH) a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto Smernicu (zákon č. 222/2004 Z.z. o DPH), viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Súd má za to, že v predmetnom konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané zneužitie práva, z čoho vyvodili daňové orgány správny záver a vydali rozhodnutia v súlade so zákonom o DPH. Pokiaľ žalobca v žalobe poukazoval na ďalšie skutočnosti, ani tieto súd nepovažoval za relevantné privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia. Žiadne zo žalobných námietok súd nepovažoval za dôvodné. Z dôvodu vyššie uvedených, súd žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.