Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/146/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200992 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6014200992.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Segeča a členov senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: KAMWOOD, s. r. o., so sídlom Skladištná 4676, 984 01 Lučenec, IČO: 36 628 654, DIČ: 2021861347, IČ DPH: SK2021861347, zastúpený Advokátskou kanceláriou UHAĽ, s. r. o., JUDr. Maroš Uhaľ, advokát a konateľ, so sídlom Nám. SNP 6/11, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/285606/2014/5003 zo dňa 20.06.2014, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím I. st. správneho orgánu - Daňového úradu v Banskej Bystrici č. 9601402/5/1345398/2014/Žák zo dňa 04.04.2014 bolo rozhodnuté tak, že Daňový úrad v Banskej Bystrici podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubuje platiteľovi DPH KAMWOOD, s. r. o., Skladištná 4676, 984 01 Lučenec, IČO: 36 628 654, DIČ: 2021861347, IČ DPH: SK2021861347, rozdiel dane v sume 42.972,25 Eur za zdaňovacie obdobie máj 2012. Daňový úrad v Banskej Bystrici nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2012 v sume 38.202,73 Eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 4.769,52 Eur. Proti rozhodnutiu I. st. správneho orgánu podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval II. st. správny orgán - žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 1100301/1/285606/2014/5003 zo dňa 20.06.2014 rozhodol tak, že v zmysle § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601402/5/1345398/2014/Žák zo dňa 04.04.2014, ktorým v zmysle § 67 ods. 5 a 6 citovaného zákona nepriznal nadmerný odpočet v sume 38.202,73 Eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume 4.769,52 Eur, t. j. vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie máj 2012 v sume 42.972,25 Eur daňovému subjektu KAMWOOD, s. r. o., Skladištná 4676, 984 01 Lučenec, IČO: 36 628 654, DIČ: 2021861347, IČ DPH: SK2021861347, v zastúpení AK UHAĽ, s. r. o., Nám. SNP 6/11, 960 01 Zvolen, potvrdil. Rozhodnutie bolo v podstate odôvodnené tým, že Daňový úrad v Banskej Bystrici vykonal u platiteľa DPH KAMWOOD, s. r. o., daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie máj 2012, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 9601402/5/5245852/2013/Žák zo dňa 25.11.2013. Podľa dokladov predložených ku kontrole daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období máj 2012 dodal tovar do iného členského štátu - do Maďarska spoločnosti ROM.FA Budapešť, Nyirpalota Út 1, IČ DPH: HU 23414136. Dodanie tovaru deklaroval ako dodanie tovaru (hranoly, fošne, dosky) oslobodené od dane v zmysle § 43 Zákona o DPH z faktúr tak, ako sú citované v napadnutom rozhodnutí v sume 231.230,42 Eur, z toho DPH v sume 38.538,40 Eur. Správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií zo dňa 20.02.2013, ktorá bola zameraná na preverenie obchodných vzťahov a obchodných transakcií medzi spoločnosťami KAMWOOD, s. r. o., a ROM.FA v Budapešti. V žiadosti bolo uvedené nasledovné: slovenská spoločnosť KAMWOOD, s. r. o., dodávala pravidelne mesačne v roku 2012 pre maďarskú spoločnosť ROM.FA Kft. tovar - hranoly, fošne, dosky. Správca dane žiadal o preverenie skutočného nadobudnutia tovaru, preverenie prepravy, žiadal uviesť názov prepravcu, uviesť miesto skutočnej vykládky tovaru podľa jednotlivých dodávok, overiť, či je sídlo firmy ROM.FA Kft. totožné s miestom dodania tovaru, preveriť, či má spoločnosť ROM.FA Kft. skladové priestory. Správca dane žiadal zistiť, aká je daňová disciplína daňového subjektu. V odpovedi na medzinárodnú výmenu informácií bolo uvedené: Preverovaním nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarským daňovníkom, maďarská spoločnosť podala daňové priznanie len za I. štvrťrok 2012, nebolo podané žiadne priznanie DPH za ostatné obdobie v roku 2012. Maďarský obchodník nadobudnutie nepriznal, je nekontaktný, na účte neboli vykonané žiadne finančné operácie. Podľa obchodného registra má spoločnosť uvedenú ako hlavnú podnikateľskú činnosť veľkoobchod s rôznym tovarom, maďarská daňová správa nemá žiadne informácie o podnikateľskej činnosti. Konateľka spoločnosti pani D. T., nar. XX.XX.XXXX, nemá žiaden záznam v databáze maďarskej finančnej správy. Správca dane na základe uvedených zistení z daňovej kontroly zistil, že neboli preukázané podmienky pre splnenie oslobodenia od dane. Odberateľ nepriznal nadobudnutie tovaru, správca dane existenciu tovaru nespochybňuje, ale existencia tovaru ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol dodaný spoločnosti ROM.FA Kft. Preverovaním správca dane zistil, že platnosť identifikačného čísla pre daň HU23414136 bola spoločnosti ROM.FA Kft. zrušená dňa 21.06.2013. Daňový subjekt si v kontrolovanom zdaňovacom období máj 2012 uplatnil oslobodenie od dane v zmysle § 43 Zákona o DPH z faktúr tak, ako sú uvedené v napadnutom rozhodnutí v sume 26.603,06 Eur, z toho DPH v sume 4.433,84 Eur pri dodaní tovaru (hranoly, fošne, dosky) z tuzemska do členského štátu Maďarska pre spoločnosť M.B.K 2000 v Budapešti, MAGYARHIDA UTCA 13, IČ DPH: HU11995515. Správca dane preveroval za kontrolované zdaňovacie obdobie oslobodenie od dane v zmysle § 43 ods. 1, ods. 5 a ods. 8 Zákona o DPH, kedy oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií zo dňa 28.08.2012, ktorá bola zameraná na preverenie obchodných vzťahov a obchodných transakcií medzi spoločnosťou KAMWOOD, s. r. o., a M.B.K 2000. V žiadosti bolo uvedené nasledovné: Slovenská spoločnosť KAMWOOD, s. r. o., dodávala pravidelne mesačne pre maďarskú spoločnosť M.B.K 2000 Kft. v roku 2012 tovar (hranoly, fošne, dosky). Správca dane žiadal o preverenie skutočného nadobudnutia tovaru, preverenie prepravy, žiadal uviesť názov prepravcu, uviesť miesto skutočnej výkladky tovaru podľa jednotlivých dodávok, overiť, či je sídlo firmy M.B.K 2000 Kft. totožné s miestom dodania tovaru, preveriť, či má spoločnosť M.B.K 2000 Kft. skladové priestory. Správca dane žiadal zistiť, aká je daňová disciplína daňového subjektu. V odpovedi na medzinárodnú výmenu informácií bolo uvedené nasledovné: Účtovníctvo spoločnosti bolo preverené a bolo zistené, že spoločnosť nevykonávala intrakomunitárne transakcie. Intrakomunitárne transakcie spoločnosť neuviedla vo svojom daňovom priznaní za preverované obdobie. Spoločnosť popiera ekonomické transakcie so spoločnosťou KAMWOOD, s. r. o. Doklady CMR a faktúry zaslané so žiadosťou neboli spoločnosťou M.B.K 2000 Kft. potvrdené. Podpisy a pečiatka na dokladoch nesúhlasia s tými, ktoré spoločnosť používa. Konateľ spoločnosti pán B. K. neuzavrel zmluvu o predaji so spoločnosťou KAMWOOD, s. r. o. Konateľ poprel, že udelil splnomocnenie pánovi G. G., aby konal v mene spoločnosti pri nákupe dreva a pri hotovostnej platbe. Spoločnosť M.B.K 2000 Kft. v minulosti podala v tejto veci sťažnosť na polícii. Notár Dr. László Szilhalmi, ktorý potvrdil zmluvu a splnomocnenie, popiera, že v tejto veci konal. Spoločnosť M.B.K 2000 Kft. nie je v kontakte so spoločnosťou PP Plus, s. r. o. I napriek tomu, že daňový subjekt KAMWOOD, s. r. o., viedol v účtovníctve a predložil k daňovej kontrole faktúry za dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu, v ktorých uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 Zákona o DPH, správca dane zistil, že v prípade odberateľa spoločnosti M.B.K 2000 nedošlo k žiadnemu obchodu medzi ním a daňovým subjektom KAMWOOD, s. r. o., kontrolovaný daňový subjekt neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 o DPH. V rámci Európskeho spoločenstva boli zosynchronizované dane v tom smere, že pri obchode v rámci ES sa musí zúčastnená osoba preukázať,, že je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, má pridelené IČ DPH. Nadobúdatelia (maďarské daňové subjekty) tým, že sú platiteľmi v inom členskom štáte, sa zaväzujú, že daň odvedú a jeho dodávateľ (KAMWOOD, s. r. o.) môže byť od tejto dane oslobodený. Daňový subjekt KAMWOOD, s. r. o., žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že tovar bol dodaný konkrétnemu odberateľovi deklarovanému na faktúrach. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že článok 138 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa predávajúcemu zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania tovaru v rámci Spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že tento predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania, alebo že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho vlastnej účasti na tomto podvode. Ďalej z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že na získanie oslobodenia od dane znáša dôkazné bremeno dodávateľ tovaru, ktorý musí preukázať, že stanovené podmienky oslobodenia od dane, vrátane podmienok zavedených členskými štátmi na zabezpečenie správnej a jednoduchej aplikácie oslobodení a na zabránenie akémukoľvek podvodu, daňovému úniku či prípadnému zneužitiu, boli splnené. Daňový subjekt v článku III. odvolania vykladá rozsudky, ktoré však nemožno automaticky vztiahnuť na tento prípad. Toto by platilo v prípade, ak by zdaniteľný obchod prebehol legálne a tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom, čo sa v tomto prípade neudialo. Správca dane nenútil daňový subjekt komunikovať priamo s odberateľmi v Maďarsku, resp. prepravcu postaviť do úlohy sprostredkovateľa, len uviedol, že sám daňový subjekt sa mal správať starostlivo a ubezpečiť sa, že tovar bol skutočne dodaný odberateľom v Maďarsku. Dôsledky toho, že tak nečinil, dopadajú na neho. Platiteľ síce k preverovaným zdaniteľným obchodom predložil požadované doklady - faktúry, doklady CMR, dodacie listy, avšak zo žiadneho z týchto dokumentov nie je zrejmé, že tovar bol dodaný odberateľovi uvedenému na faktúre - chýba dôkaz o tom, že osoba, ktorá podpísala na doklade CMR prevzatie tovaru, je skutočným odberateľom alebo ním poverenou osobou. Správca dane vyzýval daňový subjekt z dôvodu, že nadobudol oprávnené pochybnosti o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu, keďže samotný odberateľ M.B.K 2000 Kft. jeho uskutočnenie poprel a uviedol, že dodávateľa nepozná a odberateľ ROM.FA Kft. nadobudnutie nepriznal, nebolo možné sa s ním skontaktovať, na bankovom účte neboli vykonané žiadne finančné operácie. Daňový subjekt, ktorý je uvedený na faktúre, musí byť nadobúdateľ, a to daňový subjekt žiadnym spôsobom nepreukázal. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobu žalobca, v ktorej navrhoval podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/, d/, e/ O.s.p. zrušiť rozhodnutie žalovaného zo dňa 20.06.2014 pod č. 1100301/1/285606/2014/5003, ako aj rozhodnutie I. st. správneho orgánu - Daňového úradu v Banskej Bystrici č. 9601402/5/1345398/2014/Žák zo dňa 04.04.2014. Žalobca v žalobe vytýkal správnym orgánom, že daňové orgány konali v rozpore so zásadou legality a proporcionality. Obchody s obchodnými partnermi v Maďarsku sprostredkoval pán Peter Pollák - konateľ spoločnosti PP Plus, s. r. o. Pán Peter Pollák bol zároveň oboma spoločnosťami splnomocnený na zastupovanie a preberanie finančnej hotovosti a na prepravu tovaru. Zákon o DPH v žiadnom ustanovení neuvádza, že platiteľ dane by mal zásadne jednať priamo s odberateľom a nie s jeho splnomocneným zástupcom. Pri komunikácii s odberateľom sa spoločnosť - žalobca spoliehala na prepravcu ako na splnomocneného zástupcu odberateľa, s ktorým má dlhodobé skúsenosti. Spoločnosť konala zákonom dovoleným spôsobom, t. j. to, čo nie je zákonom zakázané. Pri obchodovaní s odberateľmi postupoval žalobca s odbornou starostlivosťou v rámci bežného obchodného styku. Majú podpísané kúpne zmluvy, doklady o preprave tovaru CMR. Splnomocnenec odberateľov predložil písomné plnomocenstvo, ktoré bolo overené notárom. Správca dane žiadnym spôsobom nepreukázal, že tovar bol prepravený na iné miesto ako odberateľovi, aj keď to nepriamo tvrdí. Prepravu si zabezpečoval odberateľ cez splnomocneného zástupcu, tovar sa považoval za dodaný dňom jeho odoslania, pretože v tejto dobe došlo aj k prevodu vlastníckeho práva zo spoločnosti žalobcu na konkrétneho odberateľa. Ak I. st. orgánu vznikli pochybnosti, že obchod neprebehol tak, ako bol deklarovaný, mal v rámci svojich právomocí toto tvrdenie preukázať relevantnými dôkazmi. Správca dane deklaroval, že tovar existoval. O dodaní tovaru svedčí výpoveď pána G. G., ktorý dodanie tovaru pri výsluchu deklaroval. Už len vystavenie faktúr a potvrdenie CMR listov znamená, že došlo k dodaniu tovaru. Tovar bol dodaný jeho odoslaním, resp. odovzdaním na prepravu, keďže prepravu zabezpečoval splnomocnenec odberateľa ako jeho zástupca. To znamená, že zo strany žalobcu bol tovar de facto odoslaný, odovzdaný odberateľovi a prepravený do iného členského štátu. Podľa písomnej kúpnej zmluvy miesto dodania tovaru bolo sídlo predávajúceho, t. j. prevzatím tovaru prepravcom došlo z ich strany k dodaniu tovaru. Prvostupňový orgán zaslal maďarským orgánom žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, ktoré boli zamerané na preverenie obchodov s odberateľmi. O vykonávaní dôkazov maďarskými orgánmi nebol žalobca žiadnym spôsobom vopred upovedomený. Zo strany I. st. orgánu im bol oznámený len výsledok dokazovania bez akejkoľvek možnosti sa na dokazovaní akokoľvek zúčastniť. V Maďarsku došlo aj k výsluchu svedkov. Napriek tomu, že išlo o dokazovanie mimo územia Slovenskej republiky, sú toho názoru, že mali právo byť prítomní na vykonanom dokazovaní, pretože právo klásť svedkom otázky je priamo zakotvené v § 25 ods. 4 daňového poriadku, podľa ktorého: „Ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca, má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.“ Žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred iným orgánom SR podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Správca dane požadoval predložiť dôkazy preukazujúce reálnosť plnenia, pričom tieto dôkazy konkretizovať nevedel a nevedel ani uviesť ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého túto žiadosť založil. Majú za to, že žalovaný sa týmto snaží zrejme zahladiť nesprávny postup I. st. orgánu, čo sa mu nepodarilo. Dôkaz o tom, že osoba, ktorá sa podpísala na doklade CMR, je skutočným odberateľom, nie je možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Žalobca nemá ako takýto dôkaz zabezpečiť. Preukázanie takejto skutočnosti zachádza za hranicu zákonnosti, nakoľko žiaden právny predpis im neukladá povinnosť zisťovať osobné údaje konkrétnej fyzickej osoby, ktorá tovar preberala. Žalobca žiadnym spôsobom nezavinil, že by došlo k podvodnému konaniu a dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobca sa akýmkoľvek spôsobom zúčastnil podvodu. Odberateľ bol už oprávnený nakladať s dotknutým tovarom ako vlastník pri jeho odovzdaní na prepravu a sám sa zaviazal tento tovar prepraviť do členského štátu určenia. Daňové orgány preto nevyhodnotili, že dôkazy, ktoré od nich požadovali, záviseli od informácií, ktoré žalobca dostal na tento účel od odberateľa, resp. splnomocnenca, ktorý bol aj prepravcom. Tým bol žalobca postavený do situácie neistoty vo vzťahu k možnému uplatneniu si oslobodenia na dodávku tovaru v rámci EÚ, čo je v rozpore s bodom 41 a 42 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-273/11. Žalobca ďalej poukázal na daňovú kontrolu za mesiac január 2013, kde išlo o skutkovo podobnú vec, pričom však daňová kontrola skončila daňovým protokolom, kde nebol zistený žiaden rozdiel pri DPH a správca dane akceptoval priložené doklady a preukázané skutočnosti. Pritom v mesiaci január 2013 išlo o rovnaké dodávky tovaru, ako sú riešené v tomto daňovom konaní. Spoločnosť žalobcu nadobudla pocit, že konanie štátnych orgánov smeruje bezbreho k tomu, aby spoločnosť bola postihnutá a aby jej bolo zabránené ďalej podnikať. Daňové orgány pritom vôbec nebrali do úvahy zákonnosť svojho postupu a relevantnú judikatúru nielen vnútroštátnych súdov, ale najmä Súdneho dvora EÚ, ktorou sú pritom viazané. Ochranu nároku žalobcu neposkytol ani žalovaný ako odvolací orgán, jeho odôvodnenie je podľa názoru žalobcu ešte vágnejšie, ako je tomu v I. st. rozhodnutí. Žalobca ďalej v žalobe poukazoval na nálezy Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho správneho súdu ČR, na rozsudky Súdneho dvora EÚ, Smernicu Rady upravujúcu oslobodenie od dane s odkazom na čl. 138 ods. 1. K žalobe žalobcu podal vyjadrenie žalovaný, v ktorom navrhoval žalobu žalobcu zamietnuť. Žalovaný vo vyjadrení poukazoval na ustanovenia § 43 ods. 1, 5, 8 Zákona o DPH a na podmienky, ktoré sa vyžadujú pre priznanie oslobodenia pre daňový subjekt. Správca dane skúmal uskutočnenie obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj skutočný stav so stavom formálnym. Doklady predložené ku kontrole, aj keď formálne spĺňajú právne náležitosti, nepostačujú na potvrdenie, že žalobca splnil podmienky nároku na odpočet DPH, resp. oslobodenie od dane, žalobca musí vedieť preukázať uskutočnenie obchodu osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočet dane z dodávateľských faktúr, resp. ak si uplatňuje oslobodenie od dane pri dodávkach tovarov do iných členských štátov. To, že v súčasnosti jednotliví odberatelia sú nezastihnuteľní, nemôže byť podkladom pre poskytnutie úľav žalobcovi spočívajúcich v obmedzení povinností riadne preukázať všetky podklady pre overenie správnosti uplatneného odpočtu dane, resp. oslobodenia od dane. Faktúra vystavená formálne dodávateľom s náležitosťami podľa § 72 ods. 2 Zákona o DPH nezakladá zásadnú podmienku možnosti uplatnenia oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu z vystavených faktúr, aj s ohľadom na tú skutočnosť, že daňová kontrola nepreukázala relevantné dôkazy o skutočnom dodaní tovaru do iného členského štátu. Správca dane zistil, že v prípade odberateľov v inom členskom štáte nedošlo k žiadnemu skutočnému obchodu medzi nimi a žalobcom a že teda žalobca si neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 Zákona o DPH. Nepostačuje iba predloženie dokladov s predpísaným obsahom, ale doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, t. j. musia mať povahu faktu. Správca dane nespochybňuje existenciu tovaru, ale existencia tovaru nie je dôkazom, že tento tovar bol dodaný uvedeným maďarským spoločnostiam. Odberatelia nepriznali nadobudnutie tovaru. V danom prípade mali byť nadobúdateľom tovaru maďarské daňové subjekty, ktoré sú osobami identifikovanými pre daň a ktoré majú povinnosť odviesť daň z tovaru, aby sa zabezpečila neutralita dane. Z odpovedi na medzinárodné dožiadania správca dane zistil, že neboli preukázané podmienky pre splnenie oslobodenia od dane, keďže odberatelia v inom členskom štáte nepriznali nadobudnutie tovaru, a teda nadobúdateľom musel byť niekto iný a nie spoločnosti uvedené vo faktúrach. Správca dane nepreniesol dôkazné bremeno na žalobcu, ktorý v žalobe neustále poukazuje na jeho neprimerané dôkazné zaťaženie zo strany správcu dane, len od neho žiadal predložiť dôkazy, na základe ktorých si uplatnil svoj nárok. Žalobca preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na žalobcovi. Žalobca síce k preverovaným zdaniteľným obchodom predložil správcom dane požadované doklady - faktúry, doklady CMR, dodacie listy, avšak zo žiadneho z týchto dokumentov nie je zrejmé, že tovar bol dodaný odberateľovi uvedenému na faktúre - chýba dôkaz o tom, že osoba, ktorá podpísala v doklade CMR prevzatie tovaru, je skutočným odberateľom alebo ním poverenou osobou. Dôkazná povinnosť bola teda na strane žalobcu, aby tieto pochybnosti správcu dane vyvrátil. On musí dokazovať, že tovar odovzdal tomu, koho označil na faktúre formálne a on musí predložiť dôkazy, že obchod sa reálne uskutočnil. Základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, t. j. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných žalobcom sú oprávnené. Žalobca tvrdí, že prepravca vozil tovar do Maďarska, ale nebolo preukázané kam a komu, resp. nebolo preukázané, že tovar bol prevezený nadobúdateľovi, ktorý bol uvedený na faktúre. V tomto prípade je dôkazná povinnosť na strane žalobcu, aby tieto pochybnosti vyvrátil, on musí dokázať, že tovar odovzdal tomu, koho označil na faktúre formálne a on musí predložiť dôkazy, že obchod sa reálne uskutočnil. V prvom prípade maďarský subjekt nepotvrdil nadobudnutie tovaru, v druhom prípade dokonca maďarský daňový subjekt poprel tento obchod, z čoho je zrejmé, že neboli splnené podmienky na oslobodenie od dane. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že je dôležité, že tovar opustil územie iného členského štátu a bol dodaný na mieste dodania nachádzajúceho sa na území iného členského štátu, pričom je nepodstatné, kde na území druhého členského štátu sa miesto dodania nachádza. Žalovaný trval na tom, že tovar fakturovaný konkrétnemu odberateľovi v inom členskom štáte musí byť dodaný tomuto odberateľovi, aby boli naplnené podmienky § 43 Zákona o DPH. Žalobca v žalobe vykladá rozsudky, ktoré však nemožno automaticky stiahnuť na tento prípad. Na to, aby sa určitá transakcia mohla kvalifikovať ako nadobudnutie v rámci spoločenstva, je nevyhnutné uskutočniť celkové posúdenie všetkých objektívnych skutkových okolností, ktoré sú relevantné pre stanovenie, či nadobudnutý tovar skutočne opustil územie členského štátu dodania a ak áno, v ktorom členskom štáte dôjde k jeho konečnej spotrebe, keďže dodanie tovaru a jeho nadobudnutie v rámci spoločenstva predstavuje v skutočnosti jednu a tú istú hospodársku transakciu (rozsudok Súdneho dvora C-84/09 zo dňa 18.11.2010). Právo nakladať s tovarom má ten, kto je označený na faktúrach. Žalobca nepreukázal, že toto právo vzniklo maďarským daňovým subjektom, len tvrdí, že to nechal na prepravcu, ktorému dôveruje, pričom odberateľ potvrdený nebol. Žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že tovar bol dodaný konkrétnemu odberateľovi deklarovanému vo faktúrach. Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora č. C-409/04, k nadobudnutiu tovaru v rámci spoločenstva, a teda k uplatneniu oslobodenia dodávky v rámci spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa a keď zároveň dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku tejto prepravy tovar fyzicky opustil územie členského štátu dodania. Aj v tomto prípade dodanie tovaru zo SR a nadobudnutie tovaru v Maďarsku v skutočnosti predstavuje jedno a to isté plnenie. Na účely riadneho výberu DPH je nevyhnutné, aby príslušné daňové orgány overili, a to jedny nezávisle od druhých, či došlo k splneniu podmienok jednak nadobudnutia tovaru vo vnútri Spoločenstva, ako aj oslobodenia zodpovedajúcej dodávky od dane. V tejto súvislosti sa Európsky súdny dvor vyjadril, že predloženie daňového vyhlásenia týkajúceho sa nadobudnutia tovaru vnútri Spoločenstva kupujúcim môže byť indíciou toho, že skutočne došlo k preprave tovaru mimo členského štátu, ale takéto vyhlásenie napriek tomu nemá určujúci význam na účely preukázania, či ide o dodávku vnútri Spoločenstva, ktorá je oslobodená od dane. Takéto vyhlásenie môže byť doplňujúcim dôkazom na účely preukázania, že tovar opustil územie členského štátu dodania, ale nemožno ho považovať za určujúci dôkaz. Takisto uvedenie dodávky predávajúcim do súhrnného výkazu ešte neznamená, že došlo k preprave tovaru zo SR do Maďarska. Daňový subjekt, ktorý je uvedený na faktúre, musí byť nadobúdateľ, a to žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Medzinárodné dožiadanie bolo vykonané pracovníkmi maďarskej daňovej správy. Zamestnanci správcu dane na Slovensku nemôžu a nemajú vedomosť o tom, aký postup si zvolia zamestnanci maďarskej daňovej správy pri vybavovaní dožiadania. Zahraničná správa sa riadi podľa vlastného zákona a slovenská finančná správa nemá možnosť vstupovať do vnútroštátnej právnej úpravy finančnej správy, ktorá bola poverená vybavením dožiadania. Krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. a po preskúmaní veci a postupu dospel k záveru, že na strane správnych orgánov nebolo zistené také porušenie zákona, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutých rozhodnutí, preto žalobu žalobcu zamietol. Podstatou sporu medzi žalobcom a žalovaným a aj predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie otázky, či boli, alebo neboli splnené podmienky na oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 a 5 Zákona o DPH, čo žalobca deklaroval kúpnymi zmluvami, odberateľskými faktúrami, medzinárodnými nákladnými listami CMR, preukazujúce dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky na oslobodenie od dane podľa ods. 1 a 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry: a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napr. zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa § 69 ods. 1 citovaného zákona, platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak. Z § 43 ods. 1 Zákona o DPH vyplýva, že oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že musia byť splnené dve podmienky, a to prvá podmienka dodanie tovaru a druhá podmienka, že nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Súd dospel rovnako ako správne orgány k záveru, že v danom prípade neboli splnené tieto dve podmienky, žalobca nepreukázal, že tovar uvedený na faktúrach bol dodaný nadobúdateľom v Maďarsku, nadobúdateľ v Maďarsku nenadobudol právo nakladať s tovarom ako s vlastným, keďže nebolo preukázané, že tovar bol nadobúdateľom v Maďarsku odovzdaný. V rámci Európskeho spoločenstva musí nadobúdateľ preukázať, že je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, má pridelené IČ DPH. Maďarské subjekty - tvrdení odberatelia mali síce pridelené IČ DPH, ale nebolo preukázané, že v Maďarsku došlo k odvedeniu dane za tovar, ktorý mal byť dodaný v mesiaci máj 2012, nebola teda splnená zásada neutrality a nebola splnená ani druhá podmienka pre priznanie oslobodenia od dane. Povinnosťou maďarských subjektov - odberateľov malo byť preukázanie, že identifikované osoby pre daň si daňovú povinnosť splnili a daň z tovaru odviedli, aby bola naplnená zásada neutrality dane. V podrobnostiach súd odkazuje na skutkové a právne závery žalovaného, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozsudku, popisuje sa obsah žalôb a vyjadrenie žalovaného k žalobám, súd sa stotožňuje so závermi dokazovania vykonaného na základe tuzemského i medzinárodného šetrenia správcu dane, súd sa stotožňuje aj s právnym posúdením žalovaného a súd považuje opakovane tieto skutočnosti za nadbytočné. Súd ďalej k veci dodáva: Ak by išlo o intrakomunitárny obchod, ktorý je oslobodený od dane, musia byť splnené zákonné podmienky, a to jednak, že tovar bol prepravený do iného členského štátu a že tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň. Pojem „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ treba vykladať tak, aby bol naplnený účel európskej úpravy, t. j. prenos daňových príjmov do štátu spotreby, osobou povinnou odviesť daň za intrakomunitárnu dodávku bude len tá osoba, ktorá je platiteľom DPH. Nestačí, že táto osoba je formálne registrovaná, ale musí mať aj reálnu možnosť odviesť daň. Je na dodávateľovi, v danom prípade žalobcovi, aby sa uistil, že dodávka bude vnútri spoločenstva zdanená (inak by to mohlo viesť k daňovému úniku), čo vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-409/04. Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie, preto sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v členskom štáte v miestach konečnej spotreby. K žalobným námietkam týkajúcich sa spôsobu vykonávania dokazovania, rozsahu dokazovania, hodnotenie dôkazov, zisťovania skutkového stavu a nerešpektovanie zásady materiálnej pravdy, súd k tomu uvádza, že správca dane vykonával rozsiahle tuzemské i medzinárodné šetrenie, čím dbal na to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Daňový subjekt bol, či už v priebehu výkonu daňovej kontroly alebo aj vo vyrubovacom konaní vyzývaný na predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam. Oboznámiac sa s obsahom administratívnych spisov súd sa stotožňuje so závermi daňových orgánov, že žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t. j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch. Žalobcom nebolo preukázané dodanie tovaru deklarovaným maďarským odberateľom z dôvodov, na ktoré poukazoval žalovaný a ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti, ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Žalobca síce predkladal listinné dôkazy, ktorými deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je v nich uvedené, avšak šetrením správcu dane sa deklarované tvrdenie žalobcu v listinných dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom ako kupujúcim, ktorí boli uvedení na faktúrach a CMR. Správca dane z odpovede na žiadosť o medzinárodnej výmene informácií zistil, že neboli splnené podmienky pre splnenie oslobodenia od dane, nakoľko preverovaním nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarským daňovníkom, maďarská spoločnosť podala daňové priznanie len za I. štvrťrok 2012, nebolo podané žiadne priznanie DPH za obdobie roku 2012. Na účte neboli vykonané žiadne finančné operácie. Maďarská daňová spoločnosť nemala žiadne informácie o podnikateľskej činnosti. V druhom prípade ohľadom maďarskej spoločnosti M.B.K 2000 Kft. bolo z účtovníctva tejto spoločnosti zistené, že spoločnosť nevykonávala intrakomunitárne transakcie. Intrakomunitárne transakcie spoločnosť neviedla vo svojom daňovom priznaní za preverované obdobie. Už zo samotných účtovných dokladov uvedených v spoločnosti bolo zrejmé, že zo strany žalobcu k dodaniu tovaru nadobúdateľom uvedených na faktúrach nedošlo. V konečnom dôsledku preto ani nebolo rozhodujúce, či maďarské orgány v súvislosti s medzinárodnou výmenou informácií vypočuli nejakých svedkov, o výsluchu ktorých mali upovedomiť žalobcu. Dokonca spoločnosť M.B.K 2000 Kft. uviedla, že nevykonávala intrakomunitárne transakcie, v daňovom priznaní takéto transakcie neuviedla za preverované obdobie. Spoločnosť dokonca poprela ekonomické transakcie so spoločnosťou KAMWOOD, s. r. o. Podpisy a pečiatka na dokladoch nesúhlasili s tými, ktoré spoločnosť používa. Konateľ spoločnosti B. K. dokonca poprel uzavretie zmluvy so žalobcom. Konateľ spoločnosti poprel aj udelenie plnomocenstva G. G.. Notár Dr. B. D. poprel, že by konal v súvislosti s potvrdzovaním zmluvy o splnomocnení. V danom prípade dôkazné bremeno bolo na žalobcovi a žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t. j. reálne dodanie tovaru tak, ako to bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch. Vierohodné dôkazy o vykonanej preprave deklarovaným maďarským odberateľom predložené neboli. Faktúra je dôkazným listinným materiálom, ktorým daňový subjekt preukazuje, že došlo k nejakej skutočnosti vo väzbe na DPH k zdaniteľnému obchodu. Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti, ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Šetrením správcu dane sa deklarované tvrdenie žalobcu v listinných dôkazoch nepotvrdilo, pretože nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom ako kupujúcim uvedených na faktúrach a CMR. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. (daňový poriadok), správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ods. 1 písm. a/, b/, c/ citovaného ustanovenia zákona, daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia zákona, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Tým, že si žalobca splnil formálnu povinnosť predložiť faktúry, dodacie listy, prepravné doklady CMR, neznamená, že došlo k preukázaniu splnenia zákonných podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane v zmysle § 43 ods. 1 a 5 Zákona o DPH, pretože nestačí byť len držiteľom takýchto listinných dôkazov a tieto predložiť daňovým orgánom, ale je potrebné preukázať obsah skutočností uvedených v týchto listinách, pričom daňové orgány sú oprávnené a zároveň povinné vierohodnosť a pravdivosť údajov uvedených v týchto dôkazoch preverovať. Z ustanovenia § 24 ods. 1 Zákona o správe daní vyplýva, že žalobca je ten, kto preukazuje skutočnosti majúce rozhodujúci vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný v priebehu daňového konania. Uvedenými faktúrami a CMR žalobca deklaroval dodanie tovaru s oslobodením od dane, avšak zároveň bol povinný preukázať oprávnenosť uplatnenia tohto nároku. Správca dane v súlade s citovaným ustanovením § 24 ods. 2 Zákona o správe daní nie je viazaný iba návrhmi daňového subjektu, ktorý požadoval, aby bol oslobodený od dane len na základe predložených dokladov. Ako dôkaz mohol správca dane použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú zároveň získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Súd hodnotil získané dôkazy ako zabezpečené v súlade so Zákonom o správe daní. Správca dane upozorňoval daňový subjekt už v priebehu daňovej kontroly na povinnosť predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenie v zmysle § 24 ods. 1 písm. a/ Zákona o správe daní. Žalobca žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti daňového orgánu, pochybnosti neboli odstránené žiadnymi hodnovernými dôkazmi, preto správca dane nepochybil, ak pri rozhodovaní vychádzal z dôkazov, ktoré získal. To, že správca dane vychádzal z faktov, ktoré získal z rôznych zdrojov v rámci vykonaného dokazovania, svedčí o objektivite vykonaného dokazovania a z neho vyplývajúcich logických záverov správcu dane. Pokiaľ žalobca poukazoval na výpoveď konateľa spoločnosti PP Plus, s. r. o., G. G., ktorý mal zabezpečovať prepravu tovaru, jeho tvrdenia o preprave tovaru nadobúdateľom uvedeným na faktúrach (odberatelia ROM.FA, M.B.K 2000) neboli nadobúdateľmi potvrdené. Súd ďalej poukazuje na to, že pokiaľ daňový subjekt požaduje od štátu oslobodenie od dane v zmysle § 43 Zákona o DPH, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na oslobodenie nárok. Rovnako je tomu aj v prípade uplatňovania akejkoľvek daňovej výhody, či úľavy z platenia daní. Preukázať to môže len na základe nespochybniteľných dôkazov, preukazujúcich splnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatneného nároku. Ak daňové orgány spochybnia deklarované zdaniteľné obchody, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok. Akýkoľvek právny nárok možno priznať len za predpokladu splnenia zákonom stanovených podmienok. Podľa názoru súdu, daňové orgány rozhodli v súlade so Zákonom o DPH, ak žalobcovi vyrubili rozdiel dane, nepriznali nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2012 a vyrubili vlastnú daňovú povinnosť na DPH, keďže neboli preukázané skutočnosti, ktoré boli zákonom stanovené pre uznanie oslobodenia od dane podľa § 43 Zákona o DPH, čo vedie k záveru, že daňový subjekt si neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane. Posudzujúc vec z hľadiska daňového práva nie je možné priznať daňovému subjektu právny nárok, ak nepreukázal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ. Relevantným pre daňové orgány je preukázanie nesplnenia týchto zákonných podmienok a nie dôvodov, prečo tomu tak je. Daňové orgány daňovou kontrolou zisťujú alebo preverujú základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Správca dane nepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, toto presahuje rámec konania daňových orgánov, rovnako aj súdu preskúmavajúceho zákonnosť napadnutých rozhodnutí. To, že nie je možné uznať uplatnené oslobodenie od dane, automaticky neznamená, podľa názoru súdu, trestnoprávnu zodpovednosť daňového subjektu uplatňujúceho si oslobodenie, nakoľko sú relevantnými ďalšie zistenia, z akého dôvodu došlo k nenaplneniu zákonom stanovených podmienok pre priznanie tohto uplatneného nároku. Nie je vylúčené, že obchodní partneri žalobcu sa mohli dopustiť aj podvodného konania, na druhej strane bolo ale povinnosťou žalobcu počínať si v obchodných vzťahoch opatrne, s primeranou obozretnosťou, mal si preveriť daňové subjekty v Maďarsku a nespoliehať sa len na prepravcu G. G.. Na základe objektívne zistených skutočností bolo preukázané nesplnenie zákonom stanovených podmienok pre uznanie uplatneného oslobodenia od dane, ktoré je evidentne neoprávneným, na čo museli daňové orgány adekvátne reagovať. Takýto záver je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-273/11, v zmysle ktorého článok 138 ods. 1 Smernice 206/112 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci spoločenstva, ak s ohľadom na objektívne skutočnosti sa preukáže, že predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania. To, že žalobca nevyvrátil pochybnosti správcu dane a nepredložil vierohodné, relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali oprávnenosť ním uplatneného nároku, znamená v podstate neunesenie dôkazného bremena ním samotným na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. Súd má za to, že k zamietnutiu priznania práva na oslobodenie od dane v prípade intrakomunitárneho obchodu postačuje, ak predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania (z dôvodov vyššie uvedených nepostačuje len ich formálne splnenie), t. j. ak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti ním uplatneného nároku. Pokiaľ žalobca poukazoval v žalobe na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho správneho súdu ČR a rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, tieto rozhodnutia neboli použiteľné na daný prípad, preto sa súd nimi ani v dôvodoch tohto rozhodnutia nezaoberal. Pokiaľ žalobca poukazoval na daňovú kontrolu vykonanú daňovými orgánmi v januári 2013, jedná sa o iný prípad, ktorá vec nie je použiteľná v tomto prípade. Pokiaľ žalobca znášal ďalšie námietky, tieto nepovažoval súd za podstatné pre rozhodnutie veci, preto sa nimi súd ani nezaoberal. Rozhodujúce je, že neboli splnené dve podmienky pre priznanie oslobodenia od dane v zmysle § 43 Zákona o DPH, žalobcovi preto nevzniklo právo na priznanie oslobodenia, preto súd v konečnom dôsledku žalobu žalobcu zamietol. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p. nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.