Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/152/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014201015 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6014201015.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: U. L. - IMEX M&M, trvale bytom L.. B. XXX/XX, XXX XX G., miesto podnikania Hurbanova 2932/1, 984 01 Lučenec, IČO: 40 612 511, zastúpený BENČÍK & PARTNERS, Advokátska kancelária, s.r.o., Františkánske námestie 4, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/273947/2014/5098 zo dňa 12. júna 2014 r o z h o d o l : I/ Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II/ Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9611401/5/1094662/2014/Lír zo dňa 24.03.2014 podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty - žalobcovi rozdiel dane v sume 13.769,92 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2012. Nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2012 v sume 6.605,13 Eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 7.164,79 Eur, ktorá je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia daňového úradu. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane vyplýva, že rozhodnutie bolo vydané na základe zistených skutočností daňovou kontrolou zameranou na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie december 2012, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol č. 9611401/5/487451/2014/Lír zo dňa 06.02.2014. Žalobca si v daňovom priznaní podanom dňa 24.01.2013 (zaevidované pod č. 367930/2013) odpočítal DPH v zmysle zoznamu dokladov pre priznanie k DPH, z pokladničných dokladov a z prijatých faktúr, keď uviedol odpočítanie dane celkom v sume 14.588,33 Eur a nadmerný odpočet 6.605,13 Eur. Správca dane v dôsledku žalobcom porušenia ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty nepriznal uplatnené právo na odpočítanie dane v celkovej výške 20% DPH 315,26 Eur v prípade uplatneného nároku podľa výdavkového pokladničného dokladu č. 001/12 (v dôsledku nepreukázania odpočítania DPH z dokladov vyhotovených prostredníctvom elektronickej registračnej pokladnice dodávateľa SHELL U. M., G., keďže žalobca na výzvu nepredložil Smart karty, ktorých čísla sú evidované na pokladničných dokladoch) a na základe výdavkového pokladničného dokladu č. 006/12 za dodaný tovar 2 ks LED televízor Samsung, ktorý podľa správcu dane nebol využitý na dodávky tovarov a služieb v zmysle zákona o DPH. U prijatých faktúr konštatoval, že správca dane vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov, ale skúmal aj reálnosť zdaniteľných obchodov, čo vedie k správnemu určeniu daňovej povinnosti, teda aj k uplatneniu práva na odpočítanie DPH. V prípade vzniku pochybností, v súlade s ustanovením § 24 zákona č. 563/2009 Z.z. nesie dôkazné bremeno daňový subjekt. Správca dane zameral úkony na zistenie reálnosti zdaniteľných obchodov, nakoľko samotným predložením dokladov mu nebolo dostatočne preukázané skutočné dodanie tovaru. Správca dane neuznal odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 2012/12/112 zo dňa 11.12.2012, dodávateľ M3M trade s.r.o. Lučenec, rezivo - extra rozmery (smrek, prírezy), základ dane 7.989,81 Eur, 20% DPH 1.597,97 Eur, celkom 9.587,78 Eur. Daňový subjekt nepredložil správcovi dane požadované doklady, a to skladovú evidenciu tovaru za zdaňovacie obdobie november a december 2012 s uvedeným počiatočným stavom a konečným stavom + prírastky a úbytky. Kontrolovaný daňový subjekt nepredložil ani požadované dôkazy o pôvode dreva, o jeho preprave, o spôsobe vyloženia. Na výzvu správcu dane dodávateľ spoločnosť M3M trade s.r.o. Lučenec (ktorej konateľom a spoločníkom je U. L. - kontrolovaný daňový subjekt) nepredložil skladovú evidenciu, z ktorej by bolo možné zistiť, či dodávateľ v predmetnom období nakupoval smrekové prírezy alebo smrekové drevo. Z predložených pokladničných dokladov, peňažného denníka a podnikateľského účtu vyplýva, že platiteľ predmetnú faktúru neuhradil. Správca dane neuznal odpočítanie DPH podľa dodávateľskej faktúry č. 2012/394 zo dňa 11.12.2012, dodávateľ RENdos s.r.o. Bratislava, (stredové rezivo, DPH 935,94 Eur) a podľa dodávateľskej faktúry č. 2012/396 toho istého dodávateľa zo dňa 13.12.2012 (stredové rezivo, DPH 1.709,25 Eur). Kontrolovaný daňový subjekt nepredložil požadované dôkazy k skladovej evidencii tovaru, k pôvodu dreva, dodávke, preprave, vykládke, k úhradám vyššie uvedených faktúr. Do Zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 27.05.2013 s konateľom spoločnosti dodávateľa RENdos s.r.o. Bratislava U. Juhaniakom (otec kontrolovaného daňového subjektu) v podstate uviedol, že tovar bol dodaný tak, ako sú vyhotovené doklady. Obchody prebiehali u nich na dvore, t.j. v priestoroch píly na Vajanského ulici v Lučenci, ktoré má spoločnosť RENdos s.r.o. prenajaté od U. L. ml.. Tovar sa farebne označuje, čím sa zabezpečuje jeho rozlíšenie, teda či sa jedná o tovar spoločnosti FCB s.r.o. Lučenec, resp. RENdos s.r.o. Bratislava alebo U. L. ... . Správca dane zistil, že spoločnosť FCB s.r.o. bola v uvedenom období dodávateľom smrekového reziva pre spoločnosť RENdos s.r.o. Bratislava, pričom vykonáva podnikateľskú činnosť v priestoroch na Vajanského ulici v Lučenci rovnako, ako kontrolovaný daňový subjekt a spoločnosť RENdos. Konateľom spoločnosti FCB s.r.o. Lučenec je brat kontrolovaného daňového subjektu a syn konateľa spoločnosti RENdos s.r.o. Bratislava. Daňový subjekt FCB s.r.o. nepredložil správcovi dane doklady ohľadom skladovej evidencie tovaru za zdaňovacie obdobie november a december 2012. Správca dane zistil, že pre spoločnosť FCB s.r.o. v uvedenom období dodávali smrekovú guľatinu spoločnosť Forest trans, spol. s r.o. Košice, ktorá je nekontaktnou spoločnosťou, v ktorej nebolo možné preveriť dodávky tovaru. Spoločnosti FCB s.r.o. dodávali tovar aj U. L., IMEX M&M Lučenec a tiež spoločnosť pumila s.r.o. Bratislava, ktorej konateľ U. K. sa napriek opakovaným výzvam na vypočutie k správcovi dane nedostavil. Správca dane zistil, že predmetné faktúry neboli uhradené. Správca dane neuznal odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 076/2012 zo dňa 21.12.2012, dodávateľ pumila s.r.o. Bratislava, za tovar rezivo buk, 20% DPH 7.169,50 Eur. Na výzvu správcu dane daňový subjekt nepredložil požadované doklady k dodávke fakturovaného tovaru. Rovnako nepredložil doklady na výzvu o preukázaní pôvodu tovaru, spôsobu prepravy, vykládky a fakturácie. Konateľ spoločnosti U. K. sa nedostavil k správcovi dane na opakované výzvy a doručené predvolania. Správca dane na základe poskytnutej súčinnosti zo Sociálnej poisťovne zistil, že U. K. je zamestnaný v spoločnosti VOLKSWAGEN SLOVAKIA a.s. Bratislava. Rovnako mal preukázanú skutočnosť, že platiteľ predmetnú faktúru neuhradil. Správca dane neuznal odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 2012/403 zo dňa 28.12.2012, dodávateľ RENdos s.r.o. Bratislava, za nájomné podľa zmluvy a podľa potreby - VZV + UNC + HON, ťahač SCANIA, náves LC 89YA, UPP 100-6, 20% DPH 1.570,-- Eur. Konateľ spoločnosti RENdos s.r.o. Bratislava (otec kontrolovaného daňového subjektu) k spôsobu prenájmu uvedených zariadení konštatoval, že existuje zmluva, ktorá sa nachádza na Daňovom úrade Bratislava. Správca dane z pripojených nájomných zmlúv, ako aj vystavenej faktúry vyvodil, že nie je zrejmé, či sa jednalo o prenájom aj s pracovníkmi obsluhujúcimi prenajaté stroje a motorové vozidlo, či tieto využíval aj prenajímateľ. Správca dane zistil, že kontrolovaný daňový subjekt v predmetnom období nemal žiadnych zamestnancov, ktorí by vykonávali práce na prenajatých zariadeniach. Daňový subjekt nepredložil dôkazy o využívaní uvedených strojov a motorového vozidla, ktoré boli predmetom fakturácie. Správca dane mal tiež preukázanú skutočnosť, že platiteľ predmetnú faktúru neuhradil. Správca dane neuznal odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 2012/400 zo dňa 28.12.2012, dodávateľ RENdos s.r.o. Bratislava, za sprostredkovanie obchodnej činnosti, 20% DPH 472,-- Eur. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti RENdos s.r.o. sprostredkovanie obchodnej činnosti spočívalo v dohľade nad výrobou, marketingové služby, tiež chceli vylúčiť obchodníkov, s ktorými mali zlé skúsenosti - partnerov z Maďarskej republiky, boli nútení hľadať nových obchodných partnerov, s čím vznikali ďalšie výdavky - čerpanie PHM, ubytovanie, atď.. Daňový úrad konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy o vykonaní sprostredkovania obchodnej činnosti spoločnosťou RENdos s.r.o.. Správca dane mal preukázanú skutočnosť, že platiteľ predmetnú faktúru neuhradil. Správca dane poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 „Halifax plc“, v zmysle ktorého uplatňovanie právnej úpravy Spoločenstva nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužitím výhody, ktorá zásada zákazu zneužívania sa uplatňuje aj na oblasť DPH. Poukázal na čisto umelý charakter zdaniteľných obchodov platiteľa U. L. v kontrolovanom zdaňovacom období, ktoré označil za umelo vytvorené obchodné transakcie s cieľom získať daňovú výhodu, uplatniť právo na odpočítanie dane z takýchto fiktívnych plnení a čerpať nadmerný odpočet cez svoju spoločnosť, prípadne cez spoločnosti zapojené v reťazci dodávateľov a odberateľov. Taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-440/04, z ktorého vyplýva, že prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj v prípade, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Správca dane na základe tejto judikatúry konštatoval, že platiteľ U. L. prijatím plnení a následným úmyselným uplatnením práva na odpočítanie DPH nemohol nevedieť, že sa zúčastňuje na dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov s drevom, keďže všetky zúčastnené spoločnosti obchodovali medzi sebou dlhšiu dobu a svoju podnikateľskú činnosť vykonávali na jednom mieste. V reťazci obchodovania s drevom sa vyskytli výhradne spoločnosti personálne a miestne prepojené. Obchodné transakcie deklarované vo faktúrach sa v skutočnosti neuskutočnili tak, ako je to deklarované. Jednalo sa iba o obchod s tovarom bez reálneho opodstatnenia, pri ktorom reálna pridaná hodnota nevznikla a kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/273947/2014/5098 zo dňa 12.06.2014, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania daňového subjektu - žalobcu, potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 96011401/5/1094662/2014/Lír zo dňa 24.03.2014. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že z rozhodnutia správcu dane jednoznačne vyplýva, že správca dane mal zistený skutkový stav potrebný na vydanie rozhodnutia. Správca dane vychádzal z dôkazov získaných v rámci kontroly, vyrubovacieho konania a predložených dokladov daňovým subjektom. Správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami § 3, § 24 a § 63 zákona č. 563/2009 Z.z., keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré zaobstaral v súlade s ustanovením § 24 cit. zákona, dospel k záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z.. V zákonom stanovenej lehote napadol rozhodnutie žalovaného žalobou podanou na tunajšom súde žalobca. Žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica, zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, pretože napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zákonom č. 563/2009 Z.z. a zákonom č. 222/2004 Z.z., čím bol žalobca ukrátený na svojich právach. Žalobca vidí nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného v hmotnoprávnej a procesnoprávnej rovine. Namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti: 1. K výtke žalovaného, že žalobca nespolupracoval so správcom dane uviedol, že v období, keď mu správca dane doručoval výzvy na predloženie dokladov, bol často na zahraničných obchodných cestách. 2. Rozporoval neuznanie odpočtu DPH zo všetkých dokladov označením číslom Smart karty, nakoľko sám vlastní 5 ks kariet a navyše, nemôže zodpovedať za zamestnancov čerpacej stanice spoločnosti SHELL Slovakia, s.r.o., ktorí v prípade absencie Smart karty žalobcu priradili nákup pohonných látok k iným Smart kartám. 3. Žalobca nakúpil 2 ks LED televízory Samsung za výhodné ceny, za účelom ich ďalšieho predaja. V kontrolovanom období boli evidované ako tovar na sklade, ešte nepredané. Záver žalovaného, že tovar nebol využitý na dodávky tovaru a služieb v zmysle zákona o DPH, je predčasný, arbitrárny a neodôvodnený. 4. K neuznaniu odpočítania dane za dodanie reziva - extra rozmery od dodávateľa M3M trade s.r.o. uviedol, že nepredloženie skladovej evidencie tovaru u dodávateľa, nie je samo o sebe dôvodom na nepriznanie odpočtu DPH. Skutočnosť, že dodávateľ v kontrolovanom zdaňovacom období nenakúpil tovar od svojich dodávateľov, ešte neznamená, že dodávateľ nemal tovar na sklade. 5. K neuznaniu odpočítania DPH za dodanie stredového reziva od spoločnosti RENdos s.r.o. žalobca uviedol, že síce nepredložil správcovi dane skladovú evidenciu, ale tovar na sklade farebne odlišuje kvôli tomu, aby mohol byť spárovaný s jednou zo štyroch firiem, ktoré podnikajú v danom areáli. Vysokozdvižný vozík mal žalobca prenajatý od spoločnosti RENdos s.r.o.. Caterpillar žalobca obstaral formou finančného leasingu. K vyčítanej miestnej prepojenosti dodávateľov žalobcu, žalobca uviedol, že majiteľom pozemku je U. L., ktorý prenajíma spoločnosti RENdos s.r.o. priestory na podnikanie. Prepravu žalobca realizoval vo vlastnej réžii, pretože tovar zakúpený od spoločnosti RENdos s.r.o. a M3M trade s.r.o. bol dovezený na miesto určenia dopravnými prostriedkami dodávateľov. Ak dodacie listy neboli osobitne priložené k jednotlivým faktúram, faktúra - daňový doklad je použiteľná aj ako dodací list, pričom táto klauzula je uvedená aj na faktúrach. 6. Správca dane žalobcu neinformoval o plánovanom výsluchu svedka - konateľa spoločnosti RENdos s.r.o. U. L., ktorý bol zrealizovaný dňa 27.05.2013. Daňový úrad porušil § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku, podľa ktorého má kontrolovaný daňový subjekt právo klásť predvolaným svedkom otázky pri ústnom pojednávaní. Nesúhlasil s tvrdením daňových orgánov, že sa nejednalo o vypočutie svedka, pretože ak konateľ spoločnosti RENdos s.r.o. bol vypočutý správcom dane v rámci daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu a účelom vypočutia bolo podanie vysvetlenia obchodných vzťahov so žalobcom, potom nemohol byť vypočutý inak ako svedok. Navyše, konateľa spoločnosti pumila, s.r.o. U. K., správca dane predvolal ako svedka a dokonca o plánovanom výsluchu svedka upovedomil žalobcu. 7. K nepriznaniu odpočítania dane za dodanie tovaru rezivo buk od dodávateľa pumila, s.r.o. žalobca namietal, že žalovaný stroho uzavrel, že konateľ spoločnosti U. Závaterník sa nedostavil k výsluchu svedka, pričom tvrdil, že správca dane bol oprávnený dať ho predviesť za asistencie polície. Žalobca má za to, že správca dane preto nevykonal dostatočne dokazovanie. Tvrdil, že konateľ U. K. sa v jednom prípade dostavil osobne na Daňový úrad za účelom podania svedeckej výpovede, ale kancelária daňových kontrolórov bola zamknutá a tak po 20 minútach čakania na chodbe odišiel. Podľa žalobcu žiadny zákon nezakazuje osobe figurovať ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným a zároveň byť zamestnaný v pracovnom pomere v akciovej spoločnosti. 8. Žalobca má so spoločnosťou RENdos s.r.o. uzavretú nájomnú zmluvu, ktorej predmetnom je prenájom strojov a motorových vozidiel. Žalobca obsluhoval prenajatý ťahač SCANIA a vysokozdvižný vozík sám vo vlastnej réžii, nakoľko má vydaný preukaz obsluhy motorových vozíkov. Keďže žalobca nedisponuje takýmito pracovnými strojmi, bol nútený si ich prenajať. To, že konateľom prenajímateľa je zhodou okolností jeho otec, nemá žiaden dopad na uskutočnenie zdaniteľného obchodu, keďže sa jedná o dva samostatné podnikateľské subjekty, ktorým legislatíva nezakazuje ako obchodným partnerom podnikať v rámci jedného dodávateľsko-odberateľského vzťahu. Ak v zmluve nie je uvedený čas nájmu, je v zmysle zákonnej dikcie zmluva uzatvorená na dobu neurčitú. Vďaka zaplateným províziám za sprostredkovanie obchodnej spoločnosti žalobca získal nových obchodných partnerov v zahraničí. 9. Kapitálová, resp. personálna prepojenosť daňových subjektov, figurujúcich v rámci jedného dodávateľsko-odberateľského mechanizmu ešte neevokuje daňový podvod. Platná legislatíva nezakazuje spriazneným spoločnostiam vstupovať do obchodno-záväzkových vzťahov. Ide o samostatné daňové subjekty. Paušálne nepriznávanie odpočtu DPH je narušením princípu daňovej spravodlivosti a prezumpcie neviny. Pokiaľ žalovaný a správca dane si dovolili povedať, že podnikateľskú činnosť žalobcu v kontrolovanom zdaňovacom období považujú za „umelo vytvorené obchodné transakcie s cieľom získať daňovú výhodu, uplatniť právo na odpočítanie dane z takýchto fiktívnych plnení a čerpať nadmerný odpočet cez svoju spoločnosť, prípadne cez spoločnosti zapojené v reťazci dodávateľov a odberateľov“ zasiahli tým do dobrého obchodného mena žalobcu a došlo k prekročeniu kompetencií žalovaného a správcu dane. 10. Daňové orgány sa skryli pod judikatúru Súdneho dvora Európskych Spoločenstiev namiesto toho, aby vykonali v daňovej veci štandardné dokazovanie a objektivizovali skutkový stav veci. Žalobca preto považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatočne zistený skutkový stav daňovej veci a pre nedostatok dôvodov. Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 16.09.2014 trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žalobu navrhol zamietnuť. V zaslanom oznámení zo dňa 05.03.2013 o začatí daňovej kontroly bol daňový subjekt vyzvaný na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly v lehote 8 dní odo dňa začatia daňovej kontroly (20.03.2013). V určenej lehote informoval daňový subjekt zamestnankyňu vykonávajúcu daňovú kontrolu, že požadované doklady predloží v 14.týždni, kedy sa však nedostavil a doklady predložil až v 15.týždni dňa 08.04.2013, kedy s ním bola spísaná aj vstupná zápisnica. Jednalo sa o prvú a poslednú osobnú súčinnosť daňového subjektu so správcom dane, a to napriek tomu, že bol opakovane niekoľkokrát vyzývaný, resp. kontaktovaný telefonicky. Daňový subjekt teda nespolupracoval so správcom dane a nestaral sa o svoje dôkazné povinnosti. Ani údajné zahraničné cesty ho nezbavujú povinnosti spolupracovať so správcom dane počas daňovej kontroly. Kontrolovaný daňový subjekt sa na jednej strane domáha rešpektovania jeho práv a právom chránených záujmov, na strane druhej však opomenul skutočnosť, že z jeho strany nedošlo k splneniu si svojich zákonných povinností podľa § 45 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z., keď nereagoval na výzvy predložiť dôkazné prostriedky. Skutočnosť, že žalobca vlastní 5 ks Smark kariet daňový subjekt nepreukázal. Žalobca si protirečí, keď na jednom mieste uvádza, že keď pri nákupe pohonných hmôt nepoužil žiadnu zo svojich kariet, tak si body na karty dobíjali zamestnanci spoločnosti SHELL Slovakia s.r.o. s jeho vedomím a na inom mieste uvádza, že nemôže zodpovedať za zamestnancov, ktorí v prípade absencie Smart karty daňového subjektu priradili nákup pohonných látok k Smart kartám iných odberateľov. Pri jednotlivých dokladoch z ERP z čerpacej stanice SHELL žalovaný poukázal na skutočnosť, že viaceré sú vystavené v opakujúci sa dátum a v krátkom časovom rozpätí. Napr. 06.12.2012 o 10:41 hod. a o 14:09 hod., z čoho vyplýva, že sa jedná o účelovo „pozbierané“ doklady. Správca dane neuznal len tie doklady, ktoré žalobca nepreukázal a nepoužil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. K tvrdeniu o následnom predaji predmetných LED televízorov Samsung žalovaný uviedol, že daňový subjekt požadovanú evidenciu nepredložil a ani žiadnym spôsobom nepreukázal, akým spôsobom evidoval tovar vo svojej evidencii. Daňový subjekt v kontrolovanom období neprevádzkoval žiadnu maloobchodnú predajňu. Ak by žalobca uvedený tovar nakúpil za účelom ďalšieho predaja, musel by o ňom viesť povinnú skladovú a účtovnú evidenciu. K odpočítaniu dane z faktúry od dodávateľa M3M trade s.r.o. Lučenec žalovaný poukázal na to, že konateľom spoločnosti M3M trade s.r.o. je FO - U. L. a obidva daňové subjekty (PO aj FO) podnikajú v rovnakej činnosti na rovnakom mieste, preto zo strany správcu dane bolo nevyhnutné vyžiadanie skladovej evidencie dodávateľskej spoločnosti, ktorú však daňový subjekt nepredložil. Z prvotných dokladov dodávateľa bolo zistené, že nenakupoval smrekové prírezy ani smrekové drevo. Prípadnú existenciu tohto tovaru u dodávateľa na sklade nebolo možné preveriť, nakoľko správcovi dane daňový subjekt nepredložil požadovanú skladovú evidenciu. Jediným dôkazom o nákupe predmetného reziva bola predložená faktúra. Samotná faktúra však nestačí, ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru alebo poskytnutím služby. Daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pri uplatnení práva na odpočítanie dane. Tak žalobca, ako aj jeho dodávateľ, nepreukázali nákup a existenciu predmetného reziva. K uplatnenému odpočítaniu dane z faktúry od dodávateľa RENdos s.r.o. Bratislava žalovaný poukázal na personálnu a miestnu prepojenosť dodávateľa a odberateľa, keďže sa jedná o dodávateľskú spoločnosť, ktorej konateľom je otec kontrolovaného daňového subjektu. Ani jedna spoločnosť nepredložila evidenciu zdaniteľného tovaru. Ďalšie dôkazy správca dane získal zo súbežne vykonávanej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2012 u daňového subjektu FCB s.r.o. Lučenec. Skladová evidencia nebola predložená ani za tento daňový subjekt. Jedná sa o dodávateľskú spoločnosť, ktorej konateľom je brat kontrolovaného daňového subjektu U. L., ktorá rovnako podniká v priestoroch na Vajanského ulici v Lučenci a vykonáva piliarsku výrobu. K námietke, že žalobca nebol informovaný o vypočutí konateľa spoločnosti RENdos s.r.o. Bratislava U. L., žalovaný uviedol, že účelom spísania predmetnej zápisnice bolo podanie vysvetlenia k obchodným vzťahom medzi spoločnosťou RENdos s.r.o. a kontrolovaným daňovým subjektom U. L., pričom v danom prípade sa nejednalo o vypočutie svedka, nakoľko k prípadnej konfrontácii - vypočutiu konateľa spoločnosti ako svedka by zamestnanci správcu dane pristúpili po získaní dôkazov a vyjadrení kontrolovaného daňového subjektu, v prípade, že by sa jednalo o rozdielne vyjadrenia. Nakoľko žalobca nespolupracoval a nepredložil žiadne doklady, okrem samotnej faktúry, vzájomná konfrontácia svedka a žalobcu nebola potrebná. Počas daňovej kontroly zamestnanci správcu dane zvolili rovnaký postup aj v prípade overenia uplatneného odpočítania dane z dodávateľskej faktúry vystavenej spoločnosťou pumila s.r.o. Bratislava. Bol predvolaný konateľ tejto spoločnosti U. K. (predvolanie zo dňa 24.05.2013) za účelom predloženia dokladov a podania vysvetlenia k prebiehajúcej daňovej kontrole. Po zabezpečení potrebných dokladov, vyjadrenia konateľa tohto dodávateľa a prípadných rozporuplných výpovedí by bol konateľ vypočutý ako svedok, o čom by bol daňový subjekt upovedomený. V danej veci bolo zaslané predvolanie zo dňa 24.05.2013 a následne zo dňa 12.06.2013. Konateľ dodávateľa U. K. predvolania prevzal, avšak sa k správcovi dane nedostavil. Preto zamestnanci správcu dane požiadali miestne príslušného správcu dane dodávateľskej spoločnosti Daňový úrad Bratislava o preverenie dodávateľsko-odberateľských vzťahov medzi spoločnosťou pumila, s.r.o. a žalobcom. Daňový úrad Bratislava správcovi dane oznámil, že U. K. sa k výsluchu svedka nedostavil a svoju neprítomnosť neospravedlnil ani telefonicky ani písomne ani iným spôsobom napriek tomu, že predvolanie mu bolo doručené do vlastných rúk dňa 28.01.2014. Termín opakovaného výsluchu svedka bol stanovený na deň 13.03.2013, o čom bol žalobca upovedomený. Tvrdenie, že konateľ dodávateľa U. K. sa dostavil na daňový úrad, avšak nenašiel tam kontrolórov, je podľa žalovaného účelovým tvrdením, pretože pokiaľ by chcel vypovedať, mal vyhľadať zodpovedného vedúceho, prípadne riaditeľa a dohodnúť sa na ďalšom postupe v predmetnej veci. Žalovaný zotrval aj na stanovisku uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (ako aj prvostupňového rozhodnutia) k nepreukázaniu odpočítania DPH z faktúry za nájom strojov, rovnako za sprostredkovanie. Zdôraznil, že práve daňový subjekt je ten, kto nesie dôkazné bremeno pri uplatnení práva na odpočítanie dane. Samotná faktúra nestačí, ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru alebo poskytnutím služby. Tvrdené sprostredkovanie nebolo možné overiť, pretože žalobca nereagoval a nepreukázal nových odberateľov v roku 2013 v súvislosti so sprostredkovaním. Žalovaný uviedol, že z predložených pokladničných dokladov, peňažného denníka za kontrolované obdobie a podnikateľského účtu vyplýva, že daňový subjekt nezaplatil žiadnu z faktúr, na základe ktorých uplatňoval odpočítanie DPH, a ktoré z dôvodov vyššie uvedených neboli správcom dane uznané. Žalovaný zotrval na argumentácii o umelom charaktere zdaniteľných obchodov platiteľa U. L. v zdaňovacom období december 2012, t.j. na umelom vytvorení obchodných transakcií s cieľom získať daňovú výhodu, uplatniť právo na odpočítanie dane z takýchto fiktívnych plnení a čerpať nadmerný odpočet cez svoju spoločnosť, prípadne cez spoločnosti zapojené v reťazci dodávateľov a odberateľov. Navyše, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžf/16/2010, v zmysle ktorého je na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní, aby zisťovali, či sa dodávateľ tovaru dopustil podvodného konania alebo nie. Preto, ak správca dane pri vyvodení záverov poukázal na rozsudky ESD, resp. ich aplikoval, nepostupoval v rozpore s právnymi predpismi. Tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky č. Afs 61/2008 z 27.11.2008, podľa ktorého za dodanie tovaru v zmysle zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočítanie dane. Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku na odpočítanie dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak len za zneužitie objektívneho daňového práva. Žalovaný tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasným základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Za tejto situácie bol daňový subjekt zaťažený dôkazným bremenom v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z.. Uviedol, že personálne a kapitálovo prepojené spoločnosti musia viesť samostatné účtovníctvo, skladové evidencie, atď. a tiež jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami musia byť zaznamenané aj účtovne, t.j. musia sa správať ako nezávislé obchodné spoločnosti, čo sa v tomto prípade neudialo. Podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že správca dane mal zistený skutkový stav potrebný na vydanie rozhodnutia. Na prejednanie veci súd nariadil v zmysle § 250g O. s. p. pojednávanie. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní poukázal na to, že žalobca v kontrolovanom období nezrealizoval žiadne fiktívne zdaniteľné obchody. To, že štyri firmy podnikajú v jednom podnikateľskom areáli, nemôže mať za následok nepriznanie odpočtu DPH z dodávok stavebného reziva. Rovnako to nemôže spôsobovať ani to, či bola alebo nebola skladová evidencia. Ak by nebolo dostatočne vedené účtovníctvo, správne mala byť uložená pokuta. Namietal, že daňové orgány neoznámili žalobcovi výsluch svedka konateľa spoločnosti RENdos U. L. a v podstate to kamuflovali miestnym zisťovaním, keď je vyhotovená zápisnica z ústneho pojednávania, na ktorom boli kladené otázky vypočúvanej osobe. Tvrdil, že sa jednalo o výsluch svedka, pričom nebolo rešpektované žalobcovi garantované právo klásť svedkovi otázky. Konfrontácia ako dôkazný prostriedok Daňový poriadok nepozná. To, že sa nepodarilo správcovi dane vypočuť konateľa spoločnosti pumila s.r.o., nemôže automaticky vyvodzovať úvahu o fiktívnosti zdaniteľného obchodu. Takýto procesný postup správcu dane nemôže byť pripisovaný na vrub daňového subjektu, navyše, ak správca dane nevyužil možnosť predviesť svedka prostredníctvom polície. Vytýkal žalovanému, že si dovolil spochybňovať exaktnosť alebo precíznosť nájomnej zmluvy o prenájme strojov, pretože stroje reálne existujú a prenajímané boli. Zástupca žalovaného na pojednávaní zdôraznil, že žalobca predložil len určité doklady, faktúry k týmto zdaniteľným plneniam a tým jeho spolupráca so správcom dane skončila napriek tomu, že bol veľakrát vyzývaný. Keďže si sám uplatňuje odpočítanie dane, bol povinný svoje doklady podložiť aj reálnym uskutočnením, t.j. ozrejmiť, osvetliť dodanie tovaru alebo služieb, predkladať skladovú evidenciu, ktorú je povinný viesť. Správca dane preveroval reálnosť uskutočnených obchodov, pričom zistil, že tieto boli vykonané len fiktívne, t.j. fakturačne. Aj pri obchodovaní s drevom v rámci jedného areálu musí byť uplatňovaný taký postup, ako by konali samostatné jednotky a mali reálny obrat, pričom žalobca by musel brať reálne uskutočnenie a nadobudnutie vlastníckeho práva. V uvedenom prípade nedochádzalo k nejakej konečnej spotrebe, nejakému spracovaniu dreva alebo k niečomu inému, dokonca ani faktúry, ktoré boli vystavené, neboli uhradené. Na základe všetkých zistení bola dôvodná možnosť uplatniť rozhodnutia Európskeho Súdneho dvora. Zastával názor, že sa nejednalo jednoznačne o výsluch svedka, preto nebolo potrebné upovedomovať žalobcu o tom, že správca dane oslovil RENdos, aby predložil doklady týkajúce sa skladovej evidencie, reálneho nákupu dreva, atď.. Súd, konajúci podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. Z predloženého spisového materiálu správneho orgánu vyplýva, že daňovou kontrolou vykonanou u žalobcu za účelom zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie december 2012 (výsledkom ktorej bol Protokol č. 9611401/5/487451/2014/Lír zo dňa 06.02.2014) bolo zistené, že daňový subjekt odpočítal daň z pridanej hodnoty v zmysle zoznamu dokladov pre priznanie k DPH, z pokladničných dokladov a z prijatých faktúr, keď v daňovom priznaní uviedol odpočítanie dane celkom v sume 14.588,33 Eur a nadmerný odpočet v sume 6.605,13 Eur, pričom v dôsledku porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. správca dane nepriznal uplatnené právo na odpočítanie dane z vyššie popísaných pokladničných dokladov v odôvodnení rozhodnutia správcu dane, ako aj tam uvedených prijatých faktúr. Daňový subjekt sa k zisteniam uvedeným v Protokole v správcom dane určenej lehote nevyjadril. Následne správca dane začal vyrubovacie konanie, v ktorom vyhodnotil vykonané dôkazy a vydal rozhodnutie č. 9611401/5/1094662/2014/Lír zo dňa 24.03.2014, ktoré bolo žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného č. 1100301/1/273947/2014/5098 zo dňa 12.06.2014 potvrdené. Predmetnom súdneho prieskumu bolo posúdenie záveru daňových orgánov o nesplnení podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, čo žalobca deklaroval pokladničnými dokladmi: výdavkový pokladničný doklad sumárny č. 001/12 zo dňa 31.12.2012, výdavkový pokladničný doklad č. 006/12 zo dňa 31.12.2012 a dodávateľskými faktúrami: č. 2012/12/112 zo dňa 11.12.2012, dodávateľ M3M trade s.r.o. Lučenec, rezivo - extra rozmery (smrek, prírezy) 25,857 m3, základ dane 7.989,81 Eur, 20% DPH = 1.597,97 Eur, celkom 9.587,78 Eur, č. 2012/394 zo dňa 11.12.2012, dodávateľ RENdos s.r.o. Bratislava, stredové rezivo, 267,410 m2, základ dane 4.679,68 Eur, 20% DPH = 935,94 Eur, celkom 5.615,62 Eur, č. 2012/396 zo dňa 13.12.2012, dodávateľ RENdos s.r.o. Bratislava, stredové rezivo, 52,4 m2 a rezivo „27“ 350,770 m2, základ dane 8.546,25 Eur, 20% DPH = 1.709,25 Eur, celkom 10.255,50 Eur, č. 076/2012 zo dňa 21.12.2012, dodávateľ pumila s.r.o. Bratislava, rezivo buk „60“ 49,017 m3 a rezivo buk „52“ 31,123 m3, základ dane 35.847,51 Eur, 30% DPH = 7.169,50 Eur, celkom 43.017,01 Eur, č. 2012/403 zo dňa 28.12.2012, dodávateľ RENdos s.r.o. Bratislava, za nájomné podľa zmluvy a podľa potreby - VZV + ÚNC + HON, ťahač SCANIA, náves LC 889YA, ÚPP 100-6, základ dane 7.850,00 Eur, 20% DPH = 1.570,00 Eur, celkom 9.420,00 Eur, č. 2012/400 zo dňa 28.12.2012, dodávateľ RENdos s.r.o. Bratislava, za sprostredkovanie obchodnej činnosti, základ dane 2.360,00 Eur, 20% DPH = 472,00 Eur, celkom 2.832,00 Eur. Podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH; právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vzniká daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije zároveň na účely svojho podnikania ako platiteľ. Podstatnou právnou otázkou v predmetnom konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Daňového poriadku). Daňový poriadok v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Základnou zásadou je zásada zákonnosti, z ktorej vyplýva, že daňové orgány v konaní postupujú podľa všeobecne záväzných právnych predpisov chrániac pritom záujmy štátu a obcí a zároveň dbajú pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa odseku 4 § 3 Daňového poriadku; správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Podľa odseku 6 § 3 Daňového poriadku; pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (1). Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (3). Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (4). Súd z obsahu predloženého administratívneho spisu mal preukázaný skutkový stav tak, ako bol podrobne popísaný v rozhodnutiach daňových orgánov, preto súd nepovažuje za potrebné tento nadbytočne opakovať. Napokon konštatuje, že takto zistený skutkový stav nebol namietaný, spochybňovaný ako nesprávny. Tvrdenie žalobcu o neúplnom, nedostatočne zistenom skutkovom stave súd nepovažuje za dôvodné a správne. Naopak zastáva názor, že skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci, bol daňovými orgánmi náležite zistený a aj preukázaný. Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že daňové orgány sa dôsledne riadili vyššie citovanou právnou úpravou pri právnom posudzovaní zistených skutočností a vo veci vyvodili správne právne závery. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s konštatovaním správcu dane v odôvodnení svojho rozhodnutia, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov, či oprávnenosť nároku na odpočítanie dane, musí preukázať kontrolovaný daňový subjekt a nie správca dane. Z dnes už ustálenej judikatúry súdov nesporne vyplýva, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné formálne preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami, nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočné reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu, je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. To, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané, vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 2Sžf 4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z ktorého vyplýva záver, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za splnenia zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH, preto ak si tento nárok uplatní, je jeho povinnosťou preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene za splnenia zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. (Porovnaj aj závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/45/2014 zo dňa 17.09.2014.) V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že daňový subjekt bol niekoľkokrát vyzývaný na preukázanie oprávnenosti ním uplatneného nároku na odpočítanie dane. Je nesporné, že daňový subjekt so správcom dane nespolupracoval, nevyvíjal potrebnú súčinnosť k vyvráteniu pochybností zistených správcom dane. Súd sa plne stotožňuje so záverom daňových orgánov, že nie je dostatočným ospravedlnením tvrdenie o zdržiavaní sa v zahraničí. Bolo vecou daňového subjektu obhájiť a preukázať ním uplatnený nárok na odpočítanie dane. Je zrejmé, že samotný daňový subjekt nepreukázal reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov, z ktorých uplatňoval odpočítanie dane. Rovnako ani správca dane v rámci vykonávania dokazovania nezistil oprávnenosť nároku uplatneného žalobcom. Daňové orgány v podstate v záujme daňového subjektu vykonávali úkony smerujúce k preukázaniu oprávnenosti uplatneného nároku žalobcom, avšak žiadne pozitívne zistenia, ktoré by svedčili o oprávnenosti nároku, neboli zaznamenané. Z obsahu administratívneho spisu naopak vyplýva, že všetky úkony, ktoré vykonal správca dane v procese verifikácie skutočností vyplývajúcich z predložených dokladov, vyzneli v neprospech žalobcu. Žalobca v konaní pred daňovými orgánmi nepreukázal oprávnenosť nároku na odpočítanie dane. Záver daňových orgánov nespochybnil ani podaním predmetnej žaloby, v ktorej rovnako nepreukázal, resp. neoznačil také dôkazy, ktoré by svedčili o oprávnenosti nároku na odpočítanie dane. Za daného stavu potom tvrdenia v žalobe súd považuje za účelové a formalistické. Súd sa stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Správne na daný prípad daňové orgány použili citované rozsudky Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 Halifax plc, ako aj vo veci C-440/04 Recolta Recycling SPRL. Právo zdaniteľných osôb odpočítať od DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH. Cieľom pravidiel odpočítania je zbaviť podnikateľa bremena DPH, ktorá je splatná alebo zaplatená v rámci všetkých jeho ekonomických činností. Spoločný systém DPH následne zaručuje neutralitu zdanenia všetkých ekonomických činností bez ohľadu na účel a výsledky týchto činností pod podmienkou, že tieto podliehajú DPH. K základným podmienkam, ktoré musia byť splnené, aby vzniklo právo na odpočítanie DPH, patria: uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť použité zdaniteľnou osobou pre potreby svojich vlastných výstupných zdaniteľných plnení a tieto vstupné tovary a služby musia byť poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Z rozsudku Súdneho dvora C-324/11 T. Z. zo dňa 06.09.2012 vyplýva, že právo na odpočítanie DPH môže byť zamietnuté vtedy, ak daňový orgán, vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že príjemca faktúry vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie, zakladajúce právo na odpočítanie DPH, bolo súčasťou podvodu zo strany uvedeného vystaviteľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Súd sa stotožňuje s konštatovaním daňových orgánov, že žalobca nemohol nevedieť, že sa zúčastňuje na dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov s drevom, keďže všetky zúčastnené osoby obchodovali medzi sebou dlhšiu dobu a svoju podnikateľskú činnosť vykonávali na jednom mieste. Navyše, v reťazci obchodovania sa vyskytli výhradne spoločnosti personálne a miestne prepojené. Z rozsudku Súdneho dvora C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012 vyplýva zamietnutie zo strany daňového orgánu práva na odpočítanie DPH v prípade nezákonného konania osoby, ktorá vystavila faktúru a povinnosť zdaniteľnej osoby ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) osoby vystavujúcej faktúru (dodávateľa, subdodávateľa) a preukázať ho. K vytýkanému nesprávnemu postupu a nerešpektovaniu zásad daňového konania súd poznamenáva, že neboli zistené také vady v konaní daňových orgánov, ktoré by mali za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Tvrdené upreté právo zúčastniť sa pri výsluchu svedka by muselo mať vplyv na samotné rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na okolnosti predmetnej veci, na personálnu prepojenosť obchodných spoločností, nemožno považovať výsluch svedka konateľa dodávateľa žalobcu za kľúčový dôkaz. Daňový poriadok neukladá povinnosť správcovi dane za každých okolností a v každej veci vykonať dokazovanie výsluchom svedkov. V zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku dokazovanie vedie správca dane, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Za dôkaz možno použiť všetko, čo môže viesť k zisteniu rozhodujúcich skutočností a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom Daňový poriadok vymenúva príkladmo prípustné dôkazné prostriedky, medzi inými aj svedecké výpovede a zápisnice o miestnom zisťovaní (§ 24 ods. 4 Daňového poriadku). Navyše, správca dane tvrdil, že nepristúpil k samotnému výsluchu svedka, od konateľa dodávateľa žalobcu požadoval len predloženie relevantných dôkazov k preukázaniu formy obchodovania so žalobcom. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že bol prijatý záver o tom, že súdy nezrušujú rozhodnutia správnych orgánov z dôvodu procesných vád v správnom konaní len preto, aby sa zopakoval proces pred správnym orgánom, ak je zrejmé, že ani nové konanie nemôže privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre účastníka konania. Žalobca v žalobe neuvádzal čo konkrétne zo „svedeckej výpovede“ bolo použité ako dôkaz pri rozhodovaní a spôsobilo nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov a čo by bolo iné, pokiaľ by nedošlo k ním tvrdenej procesnej vade v konaní daňového úradu. Súd po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania, ich podaniami a obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu boli vydané v súlade so zákonom, pričom žiadne zo žalobných námietok súd nepovažoval za relevantné privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného. Súd poukazuje na to, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s prijatými závermi daňových orgánov, s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane. Z dôvodov vyššie uvedených súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.