Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/165/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014201078 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6014201078.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: Event Horizont Security, s.r.o., so sídlom Horná 34/A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 43 934 331, zast. advokátom JUDr. Daniel Šintaj, so sídlom Majerská cesta 96, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného: 1/ č. 1100301/1/281614/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 2/ č. 1100301/1/281621/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 3/ č. 1100301/1/281624/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 4/ č. 1100301/1/281633/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 5/ č. 1100301/1/281636/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 6/ č. 1100301/1/281644/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 7/ č. 1100301/1/281655/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 8/ č. 1100301/1/281662/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 9/ č. 1100301/1/281667/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 10/ č. 1100301/1/281672/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 11/ č. 1100301/1/281678/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 12/ č. 1100301/1/281688/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 13/ č. 1100301/1/283044/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 14/ č. 1100301/1/283046/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 15/ č. 1100301/1/283049/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 16/ č. 1100301/1/283052/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 17/ č. 1100301/1/283053/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 18/ č. 1100301/1/283058/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 19/ č. 1100301/1/283062/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 20/ č. 1100301/1/283070/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 21/ č. 1100301/1/283072/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 22/ č. 1100301/1/283074/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 23/ č. 1100301/1/283078/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 24/ č. 1100301/1/283082/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 25/ č. 1100301/1/284849/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 26/ č. 1100301/1/284851/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 27/ č. 1100301/1/284853/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 28/ č. 1100301/1/284857/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, 29/ č. 1100301/1/284861/2014/5019 zo dňa 17. júna 2014, takto r o z h o d o l : I/ Krajský súd žaloby žalobcu z a m i e t a . II/ Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/283678/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2009 v sume 889,20 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281614/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 2. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/283780/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2009 v sume 1.043,10 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281621/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 3. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/283855/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume 906,30 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281624/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 4. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/283939/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume 1.008,90 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281633/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 5. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/284031/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2009 v sume 950,00 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281636/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 6. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/284144/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2009 v sume 950,00 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281644/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 7. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/284230/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2009 v sume 950,00 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281655/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 8. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/284304/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2009 v sume 950,00 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281662/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 9. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/285717/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 979,06 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281667/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 101. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/285954/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2009 v sume 979,06 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281672/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 11. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/286065/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2009 v sume 979,06 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281678/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 12. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/286715/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2009 v sume 979,06 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/281688/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 13. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/287052/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2010 v sume 979,06 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283044/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 14. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/287124/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010 v sume 979,06 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283046/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 15. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/287214/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 v sume 1.011,35 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283049/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 16. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/287336/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 20010 v sume 979,06 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283052/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 17. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/287436/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2010 v sume 962,16 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283053/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 18. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/287519/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume 962,16 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283058/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 19. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/287634/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 962,16 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283062/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 20. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/287728/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 962,16 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283070/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 21. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/287805/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 962,16 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283072/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 22. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/287894/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2010 v sume 968,39 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283074/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 23. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/287962/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 v sume 962,16 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283078/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 24. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/288052/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume 962,16 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/283082/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 25. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/288521/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2011 v sume 1.012,90 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/284849/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 26. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/288941/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011 v sume 1.058,91 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/284851/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 27. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/289057/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011 v sume 1.066,64 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/284853/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 28. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/289144/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011 v sume 1.071,11 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/284857/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. 29. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 9611401/5/289255/2012/Muc zo dňa 09.05.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 1.012,90 Eur. Žalovaný, ako odvolací orgán konajúci na základe odvolania žalobcu, rozhodnutím č. 1100301/1/284861/2014/5019 zo dňa 17.06.2014 dodatočný platobný výmer potvrdil. Žalobca spoločným podaním dňa 22.08.2014 podal na tunajšom súde žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia, ktorými boli žalobcovi vyrubené rozdiely DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia (mesačné) od január 2009 až máj 2011. V podaní sa uvádzali veci, ktoré sa hodia na spojenie (týkajú sa tých istých účastníkov konania, skutkovo aj právne spolu súvisia), preto súd vedie o žalobách z dôvodu hospodárnosti a efektívnosti konania spoločné konanie pod sp.zn. 23S/165/2014. Súd preto z procesného hľadiska nevylúčil veci na samostatné konania o preskúmanie zákonnosti jednotlivých rozhodnutí žalovaného podľa § 112 ods. 2 O.s.p., nakoľko by následne tieto veci opätovne spojil na spoločné konanie v zmysle § 112 ods. 1 O.s.p.. Podstatnou skutočnosťou je to, že súd v predmetnom spoločnom konaní, ktoré začalo na základe spoločného podania, v ktorom sú obsiahnuté jednotlivé žaloby, posudzoval zákonnosť všetkých napadnutých rozhodnutí žalovaného. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí žalovaného vyplýva, že daňové orgány neuznali žalobcovi v jednotlivých zdaňovacích obdobiach uplatnené právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za služby, ktoré mu boli poskytnuté advokátom, konkrétne sa jednalo o právne zastupovanie v súdnom spore vedenom proti žalobcovi. Podľa žalovaného žalobca nemal právo na odpočítanie DPH, nakoľko odo dňa svojho vzniku 16.01.2008 vykonával výlučne činnosti, ktoré napriek tomu, že sú v zmysle zákona o DPH predmetom dane podľa § 2 ods. 1, tieto činnosti sú však podľa ustanovenia § 39 ods. 1 písm. f/ zákona o DPH oslobodené od dane (finančné služby, obchodovanie s finančnými derivátmi). Preto žalobca ako platiteľ DPH, ktorý uskutočňuje výlučne činnosti oslobodené od dane, nemá právo na odpočítanie dane zo žiadnych ním prijatých zdaniteľných plnení, pretože jeho činnosť, ktorú uskutočňoval a podľa jeho vyjadrenia aj uskutočňuje, nepodlieha dani z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 2, 3 zákona o DPH). Konštatoval, že ak žalobca pre svoje podnikateľské činnosti vykonáva len plnenia, ktoré sú oslobodené od dane, nespĺňa podmienky stanovené zákonom č. 222/2004 Z.z. o DPH na to, aby mohol uplatniť odpočítanie dane. Žalovaný vydal predmetné rozhodnutia po tom, čo Najvyšší súd SR zrušil jeho predchádzajúce rozhodnutia, vydané v odvolacom konaní dňa 08.08.2012 a niektoré 06.08.2012, keď Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 3Sžf/47-75/2013 zo dňa 14.01.2014 zmenil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/105/2012-57 zo dňa 27.02.2013, ktorým krajský súd zamietol žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, vydané dňa 08.08.2012, niektoré 06.08.2012. Prvostupňové rozhodnutia daňového úradu neboli súdom zrušené. Žalovaný v nových rozhodnutiach vydaných v odvolacom konaní dňa 17.06.2014 opätovne potvrdil prvostupňové rozhodnutia - Dodatočné platobné výmery vydané Daňovým úradom Banská Bystrica. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí žalovaného vyplýva, že žalovaný v intenciách záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/47-75/2013 zo dňa 14.01.2014 doplnil svoje nezmenené stanovisko argumentáciou vo vzťahu k súvisiacej judikatúre Súdneho dvora EÚ, ako aj k aplikovateľnosti práva Európskej únie. Z odôvodnenia rozhodnutí žalovaného je zrejmé, že žalovaný považuje za základnú podmienku pre uplatnenie odpočítania dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH a čl. 17 Šiestej smernice a čl. 168 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 skutočnosť, že prijaté zdaniteľné plnenia slúžia pre uskutočňovanie vlastnej ekonomickej činnosti s nárokom na odpočítanie dane. Teda podmienkou vzniku práva na odpočítanie dane je, že platiteľ dane príjme tovar alebo službu na vykonanie svojich dodávok tovarov a služieb, ktoré podliehajú dani na výstupe; prípadne, ktoré sú oslobodené od dane s nárokom na odpočet dane, čo sú plnenia oslobodené od dane iné ako sú uvedené v § 28 až § 41 zákona o DPH. Podľa názoru žalovaného, po posúdení ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH s príslušnými ustanoveniami Šiestej smernice a Smernice Rady 2006/112/ES, vychádzajúc z rozsudkov ESD (C-104/12 Wolfram Becker z 21.02.2013, C-408/98 Abbey National z 22.02.2001, C-16/00 Cibo Participations z 27.09.2001, C-465/03 Kretztechnik z 26.05.2005 a C-4/94 BLP Group plc z 06.04.1995, C-98/98 Midland Bank, spojené prípady C-110/98-147 Gabalfries, C-37/95 Ghent Coal) jasne vyplýva, že právo na odpočet DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH a v zásade ju nemožno obmedziť. Čl. 17 odsek 2 Šiestej smernice výslovne a presne uvádza zásadu, podľa ktorej má daňový subjekt ako platiteľ DPH právo odpočítať sumy, ktoré sú mu fakturované za dodané tovary a služby v rozsahu, v akom sú tieto tovary alebo služby použité pre potreby zdaniteľných plnení. Citované rozsudky nemenia princípy a postupy uplatňovania nároku na odpočet DPH z prijatých plnení použitých pre účely ekonomickej činnosti oslobodenej od dane z pridanej hodnoty bez nároku na odpočet DPH. Požiadavka priamej a bezprostrednej súvislosti, ktorá je v citovaných rozsudkoch použitá pre odôvodnenie nároku na odpočet u prijatých plnení súvisiacich s príjmami, ktoré nie sú predmetnom dane, tak súčasne slúži i k vylúčeniu nároku na odpočet v prípade uskutočňovania plnení oslobodených od dane bez nároku na odpočítanie dane. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s § 49 ods. 2 a 3 zákona o DPH i v súlade s právom Európskej únie, keď daňovému subjektu nepriznal právo na odpočítanie dane z právnych služieb advokáta, z nájmu za priestor sídla spoločnosti a k nemu príslušné dodávky energií, pretože v jeho prípade na priznanie odpočítania dane neexistoval právny dôvod, keďže celková ekonomická činnosť daňového subjektu bola oslobodená od dane z pridanej hodnoty bez nároku na odpočítanie dane. Konštatoval, že v danom prípade ide o právnu otázku, ktorá nepripúšťa iný právny záver, a preto nie je potrebný ďalší výklad komunitárneho práva položením prejudiciálnych otázok, pretože závery prijaté v rozhodnutiach žalovaného, plne korešpondujú so závermi vyplývajúcimi z judikatúry Európskeho súdneho dvora. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žaloby (v spoločnom podaní) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť, ako aj im predchádzajúce prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutia. Žalobca namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti: 1. Žalovaný, ako aj daňový úrad, nesprávne aplikoval ustanovenie § 49 ods. 2, ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z.. Chybne vec posúdil, akoby predmetné právne služby advokáta boli poskytnuté „v súvislosti“ s dodávkou služieb, ktoré sú oslobodené od dane. V danom prípade sa jednalo o obranu daňového subjektu v právnom spore a v prípade úspechu - zamietnutia žaloby by výsledkom nebola žiadna dodávka tovaru či služieb ani iného plnenia. Prijaté právne služby sa netýkali napr. odborného poradenstva v súvislosti s poskytovaním finančných služieb žalobcom ako podnikateľským subjektom. Obrana v súdnom spore nepredstavuje z pohľadu žalobcu výkon žiadnej aktívnej ekonomickej činnosti. 2. Zákonné obmedzenie je správne koncipované vo vzťahu k službám poskytovaným priamo na dodávku oslobodených tovarov a služieb, nie na ústavne garantovanú právnu pomoc. Išlo by o nespravodlivé postihovanie daňového subjektu, ktorý využije svoje ústavné právo na právnu pomoc v spore, keďže konajúci advokát vyúčtovanú DPH riadne štátu odviedol. 3. Orgány správy daní neakceptovali skutočnosť, že zákonné ustanovenie o zákaze odpočítania DPH na vstupe z prijatých plnení použitých na dodávku tovarov a služieb oslobodených od dane, požaduje priamu väzbu poskytnutej (v danom prípade právnej) služby s oslobodeným plnením, pričom takáto priama väzba v tomto prípade tu jednoznačne neexistuje. 4. Daňové orgány pri rozhodovaní vychádzali z metodického usmernenia vtedajšieho Daňového riaditeľstva SR, v ktorom je podstatná nesprávnosť vo vzťahu ku zneniu zákonného ustanovenia o požiadavke priameho prepojenia prijatých plnení, z ktorých sa uplatňuje odpočítanie DPH na vstupe a s ich použitím na dodávky tovarov a služieb oslobodených od dane. Daňové riaditeľstvo SR použilo výraz „súvisia s uskutočnenými finančnými službami“, kdežto zákon používa slovné spojenie „na dodávku tovarov a služieb“. Daňové riaditeľstvo SR vykonalo neprimeraný extenzívny výklad zákona, kde požiadavku zákonodarcu na priame vynaloženie plnenia na dodávku tovarov a služieb, si rozšírilo do akejsi nejasnej „súvislosti“. 5. Správne orgány pri rozhodovaní použili nesprávnu analógiu, keď poukázali na judikáty Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok C-4/94, rozsudok C-98/98), pretože uvedená judikatúra sa netýka obdobného prípadu, ako je riešený napadnutými rozhodnutiami. 6. Daňové orgány mali brať ohľad na skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti, t.j. prijatie právnej pomoci v spore, ako výkon ústavou garantovaného práva, a nie ako prostriedok použitý na dodávku tovarov a služieb oslobodených od dane, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/25/2010, z ktorého vyplýva, že daňové orgány musia umožniť preukázať daňovému subjektu hospodársky cieľ „kauzu“ poskytnutého plnenia zo strany dodávateľa žalobcovi na základe medzi nimi uzavretých obchodných zmlúv a tvrdenia o ňom vyhodnotiť. 7. Žalovaný sa uspokojil so všeobecnou konštatáciou toho, že žalobca vykonával a vykonáva len činnosti oslobodené od dane, a preto nárok na odpočítanie dane na vstupe daný nie je. Nebral do úvahy zákonné znenie o potrebe priameho prepojenia prijatých právnych služieb na dodávky tovarov a služieb oslobodených od dane, žalovaný nad rámec zákonom povoleného nevyhnutného rozsahu zisťoval predmet súdneho konania vedeného proti žalobcovi a po zistení, že je vedený na návrh Prima banky, a.s. (pôvodne Dexia banka, a.s.) v súvislosti s finančnými obchodmi, konštatoval nedôvodnosť nároku na odpočet. Žalovaný sa pritom dostatočne nevysporiadal s poukazovaním žalobcu na skutočnosť, že nejde o využívanie poskytnutých právnych služieb na dodávku oslobodených plnení, ale ide výlučne o zabezpečenie práva na právnu pomoc. 8. Vnútroštátna právna úprava nesmie odporovať úprave práva EÚ / ES, nakoľko ich normy majú v princípe vyššiu právnu silu, než normy národné. Ak z okolností konkrétneho prípadu vyplynie, že určitú otázku nie je možné za použitia aktuálnej existujúcej judikatúry dostatočne, jasne a určite zodpovedať, je povinnosťou príslušných orgánov obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou vo veci výkladu práva EÚ. Najvyšší súd SR v rozsudku 3Sžf/47-75/2013 zo dňa 14.01.2014 konštatoval, že dôležitou právnou otázkou je, či skutočnosť, že ak ide o advokátske služby, ktoré sú súčasťou trov v súdnom alebo v rozhodcovskom konaní, sama o sebe spôsobuje alebo nespôsobuje prerušenie súvislosti, že ide o dodávku služieb na služby oslobodené od DPH. Dôležité je i vyhodnotenie charakteru sporu, napr. ak predmetom sporu, v ktorom sú poskytnuté advokátske služby, je uplatnenie nárokov zo zodpovednosti za škodu. V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-104/12 - Becker Najvyšší súd SR uviedol, že je zrejmé, že už negatívne vyriešenou otázkou je poskytovanie služieb advokátmi, ktorej cieľom je zabrániť trestnému postihu fyzických osôb, konateľov podniku podliehajúcemu zdaneniu. V konkrétnej veci žalobcu sa jedná o poskytnuté služby advokáta priamo daňovému subjektu - žalobcovi, s cieľom poskytnúť mu obranu v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného, a preto žalobca má za to, že závery vyplývajúce z rozhodnutia vo veci „Becker“ nie sú aplikovateľné na riešený prípad. 9. Doterajšia judikatúra Súdneho dvora nedáva uspokojivú odpoveď na otázku, v akom zmysle je potrebné posudzovať charakter poskytnutých služieb advokáta, ako plnenia sui generis vo vzťahu k procesnej obrane poskytnutej daňovému subjektu, ktorý využívaním služieb advokáta uplatňuje svoje ústavou garantované právo na právnu ochranu a pomoc a najmä riešenie otázky vzájomného vzťahu súvislosti a existencie priameho a bezprostredného prepojenia prijímaných služieb advokáta s činnosťami, ktoré určitý daňový subjekt vykonáva. Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré poukázal žalovaný v napadnutých rozhodnutiach, nezachytávajú a neriešia osobitosti predmetnej veci. Rozhodnutia žalovaného boli vydané predčasne, nakoľko bolo namieste správne konanie prerušiť a požiadať Súdny dvor EÚ o výklad príslušných právnych noriem vo svetle tohto špecifického prípadu formou prejudiciálnej otázky. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu uviedol, že z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí žalovaného ani z vyjadrenia k žalobám nevyplynulo, že by sa žalovaný zaoberal tým, čo mu uložil Najvyšší súd SR v rozsudku, ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutia žalovaného. Najmä sa nevysporiadal dôsledne s posúdením rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci „Becker“. Vytýkal žalovanému, že sa nevysporiadal s tým, či naša právna úprava umožňuje posúdiť predmetnú vec a či nie je v rozpore so Šiestou smernicou ako aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Poukázal na to, že v určitých konaniach náš právny poriadok vyžaduje povinné zastúpenie advokátom a pritom nie je možné vo všetkých prípadoch zabezpečiť prepojenie naplnenia na výstupe, teda to, aby prijaté plnenia boli použité na plnenia, ktoré by umožňovali odpočítanie dane. Vzhľadom na to, že neexistuje judikatúra Súdneho dvora EÚ k predmetnej otázke a naša právna úprava toto jednoznačne nerieši, navrhol, aby súd sám podal prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ v tom zmysle, či advokátske služby, ktoré spočívajú výlučne v zastupovaní daňového subjektu v postavení žalovaného v súdnom spore, sú takým plnením na vstupe, z ktorého je možné priznať odpočítanie dane, vzhľadom na absenciu priameho prepojenia s podnikateľskou činnosťou daňového subjektu, a to s prihliadnutím na skutočnosť, ak daňový subjekt v rozhodnom období vykonával len činnosti, ktoré sú v zmysle nášho právneho poriadku, konkrétne § 49 ods. 2, 3 zákona o DPH, oslobodené od dane. Žalovaný v písomnom stanovisku k spoločnej žalobe zo dňa 30.09.2014 trval na zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného a žaloby navrhol zamietnuť. V stanovisku uviedol argumentáciu rovnakú, ako v odôvodnení napadnutých rozhodnutí. K podstatnej novej námietke žalobcu, že žalovaný mal prerušiť konanie a požiadať Súdny dvor EÚ o výklad príslušných ustanovení právnych noriem formou prejudiciálnej otázky, vo svetle tohto špecifického prípadu, uviedol, že v tomto prípade ide o právnu otázku, ktorá nepripúšťa iný právny záver a nie je potrebný ďalší výklad komunitárneho práva položením prejudiciálnych otázok, pretože závery prijaté v žalobou napadnutých rozhodnutiach plne korešpondujú so závermi vyplývajúcimi z judikatúry Európskeho súdneho dvora. Podľa žalovaného žalovaný, ale aj správca dane, postupoval v súlade s § 49 ods. 2 a 3 zákona o DPH, v súlade s právom Európskej únie, keď daňovému subjektu nepriznal právo na odpočítanie dane z prijatých právnych služieb advokáta, z nájmu priestorov sídla spoločnosti a z k nemu príslušných dodávok energií, z predplatného produktu POHODA 2011, pretože v jeho prípade na priznanie odpočítania dane neexistoval právny dôvod, keďže celková ekonomická činnosť daňového subjektu bola oslobodená od DPH bez nároku na odpočítanie dane. Krajský súd, konajúci podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., po preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v spoločnej žalobe, dospel k záveru, že rozhodnutia a postup správneho orgánu sú v súlade s právnym poriadkom SR, ale aj právom Európskej únie a relevantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, preto žaloby (obsiahnuté v spoločnom podaní) podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Z administratívnych spisov, ako aj podaní účastníkov konania súd zistil nasledovný skutkový stav: Daňový úrad Lučenec (od 01.01.2012 Daňový úrad Banská Bystrica) vykonal u žalobcu kontroly dane z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH za zdaňovacie obdobia január 2009 až december 2009, január 2010 až december 2010 a január 2011 až máj 2011. Na základe zistení z vykonaných kontrol Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 09.05.2012 za jednotlivé kontrolované zdaňovacie obdobia vyššie uvedené dodatočné platobné výmery, ktorými žalobcovi vyrubil rozdiely na dani z pridanej hodnoty. Predmetnom vyrubených rozdielov DPH bolo: - právo na uplatnenie odpočítania dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom JUDr. Milošom Barancom, advokátom, Majerská cesta č. 96, Banská Bystrica podľa Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 01.11.2008 poskytnutej žalobcovi, a to vo všetkých zdaňovacích obdobiach; - v zdaňovacích obdobiach september 2009 až máj 2011 z nájmu za priestor sídla spoločnosti a k nemu prislúchajúcich dodávok energií, fakturovaných spoločnosťou JMK plus, s.r.o., Lučenec, na základe Podnájomnej zmluvy č. 27/09 zo dňa 29.08.2009 a Zmluvy o dodávke energií a služieb z 11.09.2009; - v niektorých zdaňovacích obdobiach si žalobca uplatnil odpočítanie dane aj zo súm, na ktorých nárok na odpočítanie dane nepreukázal žiadnym účtovným ani daňovým dokladom (napr. január 2009 v sume 16,90 Eur, február 2010 v sume 16,90 Eur, atď.); - v zdaňovacom období marec 2011 si žalobca uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr zo dňa 02.03.2011, vystavených spoločnosťou STORMWARE, s.r.o., Bratislava, za predplatné zákazníckej podpory produktu POHODA 2011. Zo žaloby vyplýva, že podstatnou žalobnou námietkou je námietka proti neuznaniu odpočítania dane z dodávateľských faktúr, vystavených dodávateľom JUDr. Milošom Barancom, t.j., že žalobcovi nebolo uznané uplatnené odpočítanie dane z prijatých služieb advokáta. Zo zmluvy o právnej pomoci vyplýva, že účelom a predmetom tejto zmluvy, uzavretej medzi žalobcom a advokátom JUDr. Milošom Barancom, je poskytovanie právnych služieb zástupcom klientovi v súlade so zákonom o advokácii č. 586/2003 Z.z. pri riešení rôznych právnych záležitostí klienta, vrátane zastupovania pred súdmi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektmi, spisovanie listín, preberanie zásielok, poskytovanie právnych rád a vypracovanie právnych rozborov, ... . Z vyjadrenia konateľa žalobcu G. W. do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 18.10.2011 vyplýva, že žalobca v rokoch 2008, 2009 a 2010 uskutočňoval len také operácie, ktoré neboli predmetom zdaniteľných plnení, pričom iné činnosti spoločnosť nevykonávala, a ani nevykonáva. Z písomného stanoviska žalobcu zo dňa 18.11.2011 vyplynulo, že žalobca v obdobiach rokov 2009, 2010 a 2011 uskutočňoval len predaj cenných papierov v zmysle zmluvných podmienok a derivátové operácie spoločnosť uskutočňovala len v roku 2008. Konateľ G. W. uviedol, že v rokoch 2009, 2010 a 2011 prijaté zdaniteľné plnenia predstavovali právne služby advokáta, nájom za priestor sídla spoločnosti a k nemu príslušné dodávky energií. Kontrolovaný daňový subjekt od svojej registrácie za platiteľa DPH (06.02.2008) predkladal daňové priznania, ktorými deklaroval, že v priebehu kontrolovaných zdaňovacích období neuskutočňoval žiadne dodania tovarov a služieb podliehajúcich DPH, ani dodania tovarov a služieb oslobodených od dane. V podaných daňových priznaniach na dani z pridanej hodnoty si uplatňoval len odpočítanie dane. Daňový subjekt realizoval len predaj cenných papierov a podielov a v roku 2008 derivátové operácie. V zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 písm. f/ zákona o DPH sú uvedené finančné činnosti oslobodené od DPH, z čoho vyplýva, že všetky dosiahnuté príjmy žalobcu sú príjmami z oslobodených plnení. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.; právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 49 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z.; platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42, s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskej únie, alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskej únie. Platiteľ, ktorý dodáva investičné zlato oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie investičného zlata oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na túto činnosť, s výnimkou dane z tovarov a služieb podľa § 67 ods. 5 a 6. Podľa § 49 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z.; ak platiteľ použije tovary a služby pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých môže odpočítať daň, a súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže odpočítať daň podľa odseku 3, je povinný postupovať pri výpočte pomernej výšky dane, ktorú môže odpočítať, podľa § 50. Zákon č. 222/2004 Z.z. o DPH určuje, kedy vzniká právo na odpočítanie dane a za akých podmienok je možné daň odpočítať. Z prílohy č. 6 (Zoznam prebraných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie) zákona o DPH vyplýva, že v Zozname je Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, ktorá bola nahradená v novej štruktúre a v jazykovo upravenej podobe s účinnosťou od 01.01.2007 Smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (označovaná aj ako DPH smernica). DPH smernica v podstate nahradila Šiestu smernicu bez podstatných zmien významu jednotlivých ustanovení. Podľa článku 17 odsek 2 písm. a/ Šiestej smernice; pokiaľ sa tovary a služby používajú na účely jeho zdaniteľných plnení, daňovník má právo odpočítať nasledovné položky z dane, ktorú má zaplatiť: a/ daň z pridanej hodnoty splatnú alebo zaplatenú za tovary alebo služby, ktoré mu dodal alebo má dodať iný daňovník. Podľa článku 168 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006; pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy: a/ DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou. Podľa článku 167 DPH smernice právo odpočítať daň vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť v súvislosti s daňou, ktorá je odpočítateľná. Podľa článku 173 odsek 1 DPH smernice; ak zdaniteľná osoba použije tovar alebo služby na účely uskutočnenia transakcií, pri ktorých jej vznikne právo odpočítať DPH, a ktoré sú uvedené v článkoch 168, 169 a 170 a transakcií, pri ktorých jej nevznikne právo odpočítať DPH, je odpočítanie povolené len pre tú časť DPH, ktorá je pomerná k sume pripadajúcej na transakcie, pri ktorých právo na odpočítanie dane vzniká. Odpočítateľná časť sa určí v súlade s článkami 174 a 175 za všetky transakcie uskutočnené zdaniteľnou osobou. Spornou otázkou v posudzovanej veci je, či žalobcovi, ako platiteľovi DPH, vznikol nárok na odpočítanie dane z právnych služieb advokáta, resp. v niektorých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach i z nájmu a dodávok energií, z predplatného produktu POHODA 2011, ak daňový subjekt odo dňa svojho vzniku vykonával a aj vykonáva výlučne činnosti, ktoré sú oslobodené od dane z pridanej hodnoty, pri ktorých nevzniká nárok na odpočítanie dane. Vzhľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/47-75/2013 zo dňa 14.01.2014, ako aj žalobné námietky žalobcu uvedené pod bodmi 8, 9 v odôvodnení tohto rozhodnutia, súd posudzoval, či v danom prípade ide o situáciu acte eclaire, t.j. že relevantná judikatúra nedáva dostatočnú odpoveď na daný prípad, resp. ide o otázku acte clair, t.j. že situácia je tak zjavná, že nepripúšťa iný právny záver, k čomu dospel žalovaný vyhodnotiac relevantnú judikatúru Súdneho dvora. Súd poukazuje na to, že žalobca sa síce dožadoval, aby súd predložil vec podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a článku 19 odsek 3 písm. b/ Zmluvy o Európskej únii Súdnemu dvoru Európskej únie s prejudiciálnou otázkou, avšak žalobca nepredložil súdu podanie, ktorým by odôvodňoval nutnosť predloženia prejudiciálnej otázky, v ktorom by zároveň jednoznačne formuloval znenie prejudiciálnej otázky. V spojení s uvedeným žalobca ani nenavrhoval prerušiť konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., preto súd o návrhu na prerušenie ani nerozhodoval a s požiadavkou žalobcu, aby bola súdom predložená prejudiciálna otázka Súdnemu dvoru Európskej únie, sa súd vysporiadava len v odôvodnení tohto rozhodnutia. Možnosť predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie prichádza do úvahy v zmysle relevantnej rozhodovacej činnosti až vtedy, pokiaľ vnútroštátny súd sa nevie s otázkou prípadného rozporu vnútroštátnej právnej úpravy s úniijnou úpravou sám vysporiadať. Súd má za to, že v predmetnej veci nie je daný rozpor zákona o DPH so Smernicou DPH. Prejudiciálne konanie nie je prípustné v prípade, ak niektorá otázka už bola riešená pred Súdnym dvorom. Súdny dvor podáva výklad sekundárneho práva a nie je určený na to, aby posudzoval ad hoc každú špecifickú otázku. Súdny dvor nie je oprávnený vydávať predbežné nálezy v otázkach platnosti primárneho práva Európskej únie, platnosti alebo výkladu iného práva, ako práva únie a vnútroštátneho práva členských štátov. Preto z prejudiciálneho konania je vylúčené vnútroštátne právo členských štátov. Súdny dvor ES nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť, a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore s komunitárnym právom. Základná úloha Súdneho dvora ES spočíva v povinnosti podať po vecnej stránke právnu odpoveď na otázku platnosti práva Európskej únie alebo výkladu práva Európskej únie. Úlohou vnútroštátneho súdu je identifikovať v konaní, ktoré pred ním prebieha, nejasné otázky práva Európskej únie a tieto oznámiť Súdnemu dvoru ES spolu so skutkovým a právnym stavom veci tak, aby mohol poskytnúť odpoveď na otázku podstatnú pre rozhodnutie vo veci samej. Účelom koncentrácie rozhodovania na Súdnom dvore ES je zabezpečiť, aby právo Európskej únie bolo na vnútroštátnych súdoch jednotne vykladané a aplikované a zároveň zabrániť, aby sa v členskom štáte vytvorila národná judikatúra, ktorá nie je v súlade s normami práva Európskej únie. Predložiť predbežnú otázku je možné z dôvodu zabezpečenia jednoty aplikačnej praxe pri riešení sporných otázok všeobecnej povahy, avšak pri zachovaní nezávislosti rozhodovania v konkrétnej veci. Predbežná otázka sa preto nekladie z hľadiska vyriešenia konkrétneho sporu, čo patrí do kompetencie súdu členskej krajiny, ale na zabezpečenie jednotného výkladu komunitárneho práva. Pokiaľ by predložil súd Súdnemu dvoru ES otázku, formulácia predbežnej otázky je mimoriadne dôležitá a musí ísť o problematiku hraníc aplikovateľnosti komunitárneho práva a zároveň musí ísť o nóvum z toho pohľadu, že takto položená otázka ešte nebola zo strany súdneho dvora ES zodpovedaná. Zároveň je povinnosťou vnútroštátneho súdu preukázať, v čom je posúdenie nastolenej otázky podstatné pre jeho konkrétne rozhodnutie vo veci. Súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že na vyriešenie konkrétnej veci plne postačuje právna úprava obsiahnutá v zákone o DPH, ktorá je súladná s citovanými článkami DPH smernice a napokon aj s judikatúrou Súdneho dvora. Či už podľa vnútroštátneho práva alebo komunitárneho práva, v prípade žalobcu neexistuje právny dôvod na priznanie odpočítania dane, vzhľadom na zistený a preukázaný skutkový stav, a to z dôvodu, že celková ekonomická činnosť daňového subjektu (žalobcu) bola oslobodená od dane z pridanej hodnoty bez nároku na odpočítanie dane. Aj podľa názoru súdu ide o právnu otázku, ktorá nepripúšťa iný právny záver, a to z nižšie uvedených dôvodov: Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora uplatnenie práva na odpočet vyžaduje existenciu priamej súvislosti medzi plneniami na vstupe a plneniami na výstupe. Súdny dvor v prípade C-104/12 Wolfram Becker - rozsudok z 21.02.2013 posudzoval otázku, či sa má priama a bezprostredná súvislosť plnení na vstupe s plneniami na výstupe ako rozhodujúce kritérium pri priznaní práva na odpočítanie DPH na vstupe určiť: 1. na základe objektívneho obsahu dodania, ktorý prijíma zdaniteľná osoba (v tomto prípade činnosť trestného obhajcu, aby nedošlo k odsúdeniu fyzickej osoby), alebo 2. na základe dôvodu vzniku prijatého plnenia (ekonomická činnosť zdaniteľnej osoby - obchodnej spoločnosti, pri ktorej fyzická osoba údajne spáchala trestný čin). Podľa záveru Súdneho dvora EÚ existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi prijatým plnením na vstupe a celkovou ekonomickou činnosťou zdaniteľnej osoby na účely určenia, či táto osoba použila tovary a služby „na účely zdaniteľných plnení“ v zmysle článku 17 odsek 2 písm. a/ Šiestej smernice, závisí od objektívneho obsahu tovarov alebo služieb prijatých touto zdaniteľnou osobou. Uzavrel, že poskytnutie služby advokátmi, ktorej cieľom bolo zabrániť trestnému postihu fyzických osôb - konateľov zdaniteľnej osoby, nedáva tejto zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH z takejto prijatej služby. Vynaložené náklady spojené s advokátskymi službami z hľadiska ich objektívneho obsahu, nemožno považovať za náklady vynaložené na účely zdaniteľných činností obchodnej spoločnosti. Neexistuje právna súvislosť medzi trestnými stíhaniami a činnosťou spoločnosti, preto sa nemôžu prijaté služby advokáta považovať za služby uskutočnené pre zdaniteľné činnosti obchodnej spoločnosti. Súdny dvor v rozsudku Becker C-104/12 uviedol, že už v iných prípadoch rozhodol, že existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi plnením na vstupe a jedným alebo viacerými plneniami na výstupe je nevyhnutnou podmienkou práva na odpočítanie DPH na vstupe, ako aj určenia rozsahu takéhoto práva (rozsudky Midland Bank z 22.02.2001, Abbey National C-408/98, Investtrand). Právo na odpočet DPH, ktorej podlieha nadobudnutie tovarov alebo služieb na vstupe tak predpokladá, že výdavky vynaložené na ich nadobudnutie patria k podstatným elementom tvoriacim cenu zdaniteľných plnení na výstupe, ktoré zakladajú právo na odpočet (bod 19 rozsudku Becker). K uvedenému súd poznamenáva, že v posudzovanej veci žalobcu, vzhľadom na predmet jeho ekonomickej činnosti, nie sú naplnené takéto predpoklady zakladajúce právo na odpočet, nakoľko žalobca nedeklaroval žiadne zdaniteľné plnenia na výstupe. V rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci Becker sa v bode 20 uvádza, že právo na odpočet sa rovnako priznáva zdaniteľnej osobe, dokonca aj pri absencii priamej a bezprostrednej súvislosti medzi osobitným plnením na vstupe a jedným alebo viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočet, ak náklady na predmetné služby tvoria súčasť celkových nákladov vynaložených zdaniteľnou osobou a sú ako také podstatnými elementmi tvoriacimi cenu tovarov alebo služieb, ktoré táto osoba poskytuje. Takéto náklady totiž priamo a bezprostredne súvisia s celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby. Súd má za to, že v zmysle tohto záveru je irelevantné posudzovať existenciu priamej a bezprostrednej súvislosti, ak je nepochybné, že náklady na predmetné prijaté služby netvoria súčasť celkových nákladov vynaložených zdaniteľnou osobou, a teda nie sú elementmi tvoriacimi cenu tovarov alebo služieb ako zdaniteľných plnení na výstupe, keďže daňový subjekt takéto neposkytuje. V bode 21 rozsudku Súdny dvor EÚ zdôraznil, že pokiaľ ide o povahu priamej a bezprostrednej súvislosti táto musí existovať medzi plnením na vstupe a plnením na výstupe, pričom uviedol, že nie je reálne pokúsiť sa o presnejšiu formuláciu v tomto smere. Vzhľadom na rozmanitosť obchodných a podnikových transakcií je totiž nemožné poskytnúť v každom jednotlivom prípade vhodnejšiu odpoveď v súvislosti so spôsobom určenia vzťahu, ktorý musí existovať medzi plneniami na vstupe a plneniami na výstupe na to, aby DPH zaplatená na vstupe bola odpočítateľná. K uvedenému súd poznamenáva, že rozmanitosť obchodných a podnikových transakcií nepredpokladá alternatívu absencie zdaniteľných plnení uskutočnených na výstupe, ktoré zakladajú právo na odpočet. Musí existovať súvislosť aspoň s jedným alebo viacerými plneniami na výstupe (pozri rozsudky Midland Bank bod 24). Uvedené v posudzovanej veci žalobcu nie je splnené vzhľadom na povahu jeho podnikateľskej činnosti, ktorý neuskutočňoval žiadne dodania tovarov a služieb podliehajúcich DPH. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v rámci uplatňovania kritérií priamej a bezprostrednej súvislosti, ktoré prislúcha daňovým orgánom a vnútroštátnym súdom, týmto orgánom prináleží zohľadniť všetky okolnosti, za ktorých došlo k predmetným plneniam a prihliadať iba na tie transakcie, ktoré objektívne súvisia so zdaniteľnou činnosťou subjektu. Povinnosť zohľadniť iba objektívny obsah dotknutého plnenia, zodpovedá cieľu sledovanému spoločným systémom DPH, ktorým je zabezpečiť právnu istotu a uľahčiť úkony inherentné uplatňovaniu DPH (bod 22 a 23 rozsudku Becker). Súd má za to, že daňové orgány v predmetnej veci náležite zohľadnili všetky okolnosti, za ktorých žalobca prijal advokátske služby, všetky fakty vyplývajúce zo spisu a vo veci zistil náležite skutkový stav, majúc preukázanú skutočnosť, že žalobca neuskutočnil v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach na výstupe žiadnu osobitnú činnosť podliehajúcu DPH, keďže celková ekonomická činnosť daňového subjektu bola oslobodená od dane z pridanej hodnoty bez nároku na odpočítanie dane. V prejednávanej veci žalobca poukazoval na to, že poskytnutie predmetných služieb advokátom bolo zamerané na obranu daňového subjektu - žalobcu v spore o náhradu škody, v ktorom žalobca vystupoval v procesnom postavení žalovaného. Avšak ani v takomto prípade náklady spojené s týmito službami z hľadiska ich objektívneho obsahu nemožno považovať za náklady vynaložené na účely zdaniteľných činností žalobcu, nakoľko žiadne zdaniteľné činnosti žalobcu neboli deklarované, t.j. žalobca neuskutočnil na výstupe žiadnu osobitnú činnosť podliehajúcu DPH. Pre nepriznanie odpočítania dane nie je relevantným to, či advokátske služby sú poskytnuté priamo daňovému subjektu alebo napríklad jeho konateľovi, ale to, že neexistujú žiadne zdaniteľné činnosti žalobcu, na účely ktorých by boli použité prijaté služby advokáta. Poukazovanie žalobcu na zásah do Ústavou garantovaného práva na kvalifikovanú právnu obranu v sporoch, resp. na právnu úpravu, ktorá v niektorých prípadoch vyžaduje obligatórne právne zastúpenie a nemožnosť daňového subjektu priradiť k prijatým advokátskym službám na vstupe zdaniteľné plnenia na výstupe, považuje súd za irelevantné na účely výkladu a uplatňovania ustanovení o spoločnom systéme DPH. Súdny dvor EÚ práve v rozsudku Becker v bode 32 konštatoval, že pokiaľ ide o objektívny režim DPH zavedený týmto systémom, je totiž relevantný iba objektívny vzťah medzi poskytnutými službami a zdaniteľnou hospodárskou činnosťou subjektu (poukázal pritom aj na predchádzajúcu svoju judikatúru rozsudok z 22.12.2010 vo veci RBS Deutschland Holdings C-277/09), inak by bolo vážne spochybnené jednotné uplatňovanie práva únie v danej oblasti. Súd poukazuje na to, že cieľom pravidiel odpočítania dane je totiž úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH, ktorá je splatná alebo zaplatená v rámci všetkých jeho ekonomických činností. Spoločný systém DPH následne zaručuje neutralitu zdanenia všetkých ekonomických činností bez ohľadu na účel a výsledky týchto činností pod podmienkou, že tieto v zásade podliehajú DPH. Súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci poskytovanie služieb advokátom neumožňuje žalobcovi uplatniť právo na odpočítanie DPH za poskytnuté služby zaplatenej na vstupe, a to z dôvodu, že náklady spojené s týmito službami z hľadiska ich objektívneho obsahu nemožno považovať za náklady vynaložené na účely zdaniteľných činností žalobcu, ak žalobca neuskutočnil v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach na výstupe žiadnu osobitnú činnosť podliehajúcu DPH, a ani nepreukázal, že takúto v budúcnosti vykoná. Judikatúra Súdneho dvora ES pripúšťa, že za určitých okolností existuje právo na odpočítanie dane aj vtedy, keď nemôže byť stanovené prepojenie medzi konkrétnym plnením na vstupe a plnením na výstupe (rozsudok Midland Bank C-98/98), ale vždy ide o také prijaté plnenia, u ktorých náklady sú súčasťou všeobecných nákladov platiteľa a ako také sú prvkami ceny jeho podnikateľských plnení podliehajúcich DPH. Uvedené predpoklady z dôvodov vyššie uvedených u žalobcu nie sú splnené. V predmetnej veci je nespornou skutočnosťou, že u žalobcu vynaložené výdavky za služby advokáta sa nestali súčasťou rozličných nákladových prvkov plnenia na výstupe, keďže žalobca deklaroval len činnosti oslobodené od dane. V odôvodnení rozsudku Becker Súdny dvor EÚ uvádza, že advokáti by v posudzovanej veci ani neposkytli dotknuté advokátske služby, ak by spoločnosť neuskutočňovala zdaniteľnú činnosť. V tomto posudzovanom prípade advokát poskytol služby, za ktoré fakturoval cenu, vrátane DPH ako platiteľ DPH, ktorú aj odviedol do štátneho rozpočtu. Súd má za to, že ak si daňový subjekt - žalobca zvolil takéhoto advokáta, znáša postih v podobe vyššej ceny za právne služby v dôsledku nemožnosti si uplatniť odpočítanie dane, keďže sám žalobca neuskutočňuje zdaniteľné plnenia iné ako oslobodené od dane. V posudzovanej veci nie je podstatnou otázkou to, za akým účelom a akej povahy sú poskytované advokátske služby ako plnenia na vstupe, ale to, že daňový subjekt v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach neuskutočňoval žiadne dodania tovarov a služieb podliehajúcich DPH, a teda nebola splnená zákonná podmienka pre priznanie práva na odpočítanie dane, a to nielen z prijatých právnych služieb advokáta, ale aj z nájmu priestorov a k nemu príslušných dodávok energií z predplatného produktu POHODA 2011. Európsky súdny dvor po viacerých rozsudkoch považuje prijaté služby, vrátane advokátskych služieb, za režijné náklady alebo výdavky súvisiace s uskutočňovaním ekonomickej činnosti ako celku a tieto ako také majú priamu a bezprostrednú súvislosť s ekonomickou činnosťou platiteľa dane. Zo záverov Súdneho dvora vyplýva, že DPH na vstupe z týchto režijných nákladov môže byť odpočítaná len do tej miery, do akej sú plnenia na výstupe zdaniteľné (napr. rozsudok C-465/03). Relevantným je to, že ak prijaté režijné náklady súvisia s uskutočňovaním ekonomickej činnosti daňového subjektu ako celku, tak nárok na odpočítanie dane vyplýva z článku 17 odsek 1, 2 a 5 Šiestej smernice i článku 168 DPH smernice, ako aj § 49 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona o DPH. Vzhľadom na uvedené sa súd v plnom rozsahu stotožnil so stanoviskom daňových orgánov, že v predmetnej veci neexistuje právny dôvod na priznanie uplatneného odpočítania dane. Súdny dvor EÚ k spornej otázke, riešenej v tomto konaní, v zásade dal odpoveď vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádzaných aj v odôvodnení tohto rozsudku. Účelom predkladania prejudiciálnej otázky nie je vyriešiť konkrétny prípad riešený vnútroštátnym súdom, resp. správnym orgánom. Aj podľa názoru súdu ide o takú právnu otázku, ktorá nepripúšťa iný právny záver, a preto nie je potrebný ďalší výklad komunitárneho práva položením prejudiciálnych otázok. Prijatie právneho názoru žalobcu by znamenalo popretie samotného účelu odpočítania DPH (zbaviť podnikateľa bremena DPH, ktorá je splatná alebo zaplatená v rámci všetkých jeho ekonomických činností). Došlo by k spochybneniu uplatňovaného Spoločného systému DPH, ktorý zaručuje neutralitu zdanenia všetkých ekonomických činností podnikateľa pod podmienkou, že tieto podliehajú DPH. Z vyššie uvedených dôvodov súd žaloby žalobcu zamietol. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.