Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoP/38/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113208331 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6113208331.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci navrhovateľky D. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XX, D. D., zast. JUDr. Ing. Ivanou Švarcovou, advokátkou, Advokátska kancelária, H. XX, D. D., proti odporcovi C. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z.. Q. I. XXXX/X, T., o zvýšenie výživného, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 31P/106/2013-72 zo dňa 07. 06. 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e s tým, že od XX. XX. XXXX je odporca povinný plniť určené výživné do rúk navrhovateľky. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zmenil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. P/39/96-106 zo dňa 23. 04. 1997 vo výroku o výžive mal. D. N., nar. XX. XX. XXXX tak, že otec je povinný prispievať na jej výživu zvýšeným výživným zo sumy 1.000,- Sk mesačne na sumu 200 € mesačne od 04. 04. 2013 vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred do rúk matky mal. dieťaťa. Zároveň rozhodol, že žiadnemu z účastníkov sa nepriznáva náhrada trov konania. Súd mal za preukázané, že vyživovacia povinnosť otca (odporcu) voči navrhovateľke bola naposledy upravená rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. P/39/96-106 zo dňa 23. 04. 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02. 09. 1997. Uvedeným rozhodnutím bola odporcovi uložená povinnosť prispievať na výživu maloletej D. mesačne sumou 1.000,- Sk (33,19 €). V tom období mala maloletá necelé X roky, odporca bol v tom čase rozvedený a z jeho manželstva pochádza dcéra N. nar. XX. XX. XXXX. V tom čase bola určená vyživovacia povinnosť otca voči N. sumou 800,- Sk a na výživu rozvedenej manželky 1.000,- Sk mesačne. Odporca pracoval ako súkromný podnikateľ so zárobkom 6.500,- Sk mesačne. Matka navrhovateľky bola krátkodobo zamestnaná so zárobkom 3.471,- Sk mesačne a mala vyživovaciu povinnosť ešte k ďalším 2 deťom, pričom jej bol vyplácaný rodičovský príspevok v sume 2.470,- Sk mesačne. V čase rozhodovania okresného súdu bola maloletá študentkou X. ročníka I. U.J. vo U. s príjmom 43,- € mesačne (prospechové štipendium). Je nepochybné, že sa zvýšili jej náklady vo všetkých oblastiach (ošatenie, obuv, stravovanie, školské, kultúrne ale najmä zdravotné potreby). Matka navrhovateľky bola v tom čase nezamestnaná a poberala dávku v hmotnej núdzi v sume 76,- € mesačne a príspevok na bývanie 89,- € mesačne a rodinné prídavky. Odporca - otec navrhovateľka pracoval ako súkromný podnikateľ a jeho priemerný mesačný čistý príjem bol v rozpätí od 600,- € do 1.100,- € mesačne, pričom od 01. 01. 2013 prispieva na úhradu potrieb maloletej (navrhovateľky) mesačne sumou 200,- € do rúk matky. Súd mal za to, že výška 200,- € zodpovedá veku a potrebám dieťaťa a to má vlastný príjem - 43,- € mesačne vo forme prospechového štipendia a ani osobná starostlivosť matky o maloletú už v plnom rozsahu nevynahrádza povinnosť platenia výživného a matka na dieťa poberá rodinný prídavok vo výške 23,- € mesačne. Súd matke mal. dieťaťa náhradu trov za právne zastúpenie nepriznal, nakoľko v danej veci súd prihliadal na to, že ide o konanie o výživu mal. dieťaťa, ktoré je zo zákona oslobodené od platenia súdnych poplatkov, ako aj trov konania. Tvrdenie matky o tom, že sa chcela s otcom dieťaťa mimosúdne dohodnúť a otec nebol ochotný, okresný súd nepovažoval za pravdivé, keďže otec dobrovoľne zvýšil výživné pre dieťa od januára 2013 až na sumu 200,- € mesačne. Preto návrh matky na náhradu trov právneho zastúpenia zamietol ako nedôvodný. Proti predmetnému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletej, s ktorým odvolaním (podaním zo dňa 12. 06. 2014) súhlasila aj samotná D. N., ktorá sa dňa XX. XX. XXXX stala plnoletou a preto odvolací súd s ňou už koná ako s navrhovateľkou v danom konaní. Z odvolania vyplýva, že navrhli prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu I. stupňa na ďalšie konanie. Odvolateľka má za to, že toto rozhodnutie je nesprávne, pretože prvostupňový súd v rozhodnutí vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, súd nepreskúmal všetky okolnosti prípadu. Zároveň uviedla, že súd komplexne nepreskúmal osobné, rodinné a majetkové pomery odporcu a zároveň od odporcu bližšie nepožadoval preukázanie relevantných dôkazov o jeho podnikateľskej činnosti a mesačnom obrate z podnikateľskej činnosti. Uviedli, že navrhovateľka od 09/2013 už nemá nárok na sociálne štipendium, ďalej uviedli, že v čase konania došlo k zániku vyživovacej povinnosti odporcu k maloletému synovi I. nar. XX. XX. XXXX smrťou; navrhovateľka napriek zdravotným obmedzeniam nemá odporúčanie odborného posudkového lekára sociálnej poisťovne na vystavenie preukazu U.O. N. V.; a taktiež namietala, že plnoletá dcéra odporcu N. nastúpila do zamestnania, a teda už voči nej nemá vyživovaciu povinnosť. Domnievajú sa, že odporca má lepšie životné podmienky, nakoľko sa osobne nestará o žiadnu odkázanú osobu, celý život sa venuje podnikateľskej činnosti, okrem vyživovacej povinnosti sa žiadnym iným spôsobom navrhovateľku nepodporuje ani sa s ňou nestretáva. Poznamenali, že prvostupňový súd v rozhodnutí neupravil spôsob, akým má povinný plniť zročné výživné od 04. 04. 2013. Preto považujú rozsudok za nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť. V časti o trovách konania sú názoru, že v posudzovanom prípade sú dôvody na ich priznanie; odporca mohol súdnemu konaniu predísť mimosúdnou dohodou o výživnom. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že doporučuje rozsudok okresného súdu prehodnotiť a určiť výživné v zmysle návrhu uvedenom v odvolaní. Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte len „O. s. p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Podľa ustanovenia § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“), plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Podľa ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Z citovaných ustanovení Zákona o rodine vyplýva, že u povinnej osoby (v tomto prípade otca), sú rozhodujúce jeho reálne schopnosti a možnosti poskytovať výživné v určitej konkrétnej výške. Pri určovaní výšky výživného v súlade s ustanovením § 75 ods. 1 Zákona o rodine súd zohľadňuje tak potreby oprávneného, ako aj schopnosti a možnosti povinného. Uvedené kritériá sú podstatné pri určovaní výšky výživného v navrhovanej výške, pričom pri skúmaní možností a schopností povinnej osoby platiť výživné sa zisťuje reálny príjem povinného rodiča a berú sa tiež do úvahy výdavky, ktoré povinný nemusí nevyhnutne vynaložiť. V prejednávanej veci nadriadený súd vychádzal zo skutkových zistení okresného súdu, na ktoré v podrobnostiach poukazuje. Na základe vykonaného dokazovania mal krajský súd za preukázané, že od poslednej úpravy výživného došlo k zmene pomerov na strane oboch účastníkov konania. Prihliadol pritom primerane na vývoj životných nákladov účastníkov. Z obsahu spisu vyplýva, že vyživovacia povinnosť odporcu (otca navrhovateľky) bola naposledy upravená rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. P/39/96-106 zo dňa 23. 04. 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02. 09. 1997. Týmto rozhodnutím súdu bola odporcovi uložená povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky mesačne sumou 33,19 € (1.000,- Sk), no v tom období bola navrhovateľka maloletá - mala necelé X roky. Odporca bol rozvedený a mal vyživovaciu povinnosť k dcére N. v sume 26,56 € a na výživu rozvedenej manželky prispieval sumou 33,19 € mesačne; v tom období odporca podnikal so zárobkom 215,76 €. Matka D. bola krátkodobo zamestnaná so zárobkom 115,22 € a mala navyše vyživovaciu povinnosť aj k synovi S. a dcére K. a bol jej vyplácaný rodičovský príspevok v sume 81,99 €. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím teda nastala zmena pomerov najmä na strane navrhovateľky. Je zrejmé, že navrhovateľka má XX rokov a je študentkou X.. U.J. vo U.. Na strane navrhovateľky vznikli zvýšené výdavky a s ohľadom na prípravu navrhovateľky na jej budúce povolanie nie je schopná si ich samostatne uhradiť. Ide o výdavky na ošatenie obuv, stravovanie, krytie školských, kultúrnych, športových ale tiež zdravotných potrieb, nakoľko navrhovateľka má zdravotné problémy J., je alergická na J., R.; zároveň jej bola zistená O. a aj alergia na N. a potrebuje špeciálnu kozmetiku, X., užíva lieky a sú jej podávané injekcie. Na úhrade bežných výdavkov sa podieľala mama a starší súrodenci navrhovateľky. Odporca sa okrem určeného výživného iným spôsobom na výdavkoch navrhovateľky nepodieľa. Matka navrhovateľky je dlhodobo nezamestnaná, pričom poberá dávku v hmotnej núdzi v sume 76 € mesačne; príspevok na bývanie v sume 89 € a rodinné prídavky na navrhovateľku. Odporca od 01. 01. 2013 prispieva na úhradu potrieb navrhovateľky dobrovoľne zvýšenou sumou 200 €. Pričom naďalej pretrváva jeho vyživovacia povinnosť voči dcére N. D. vo výške 120,- € ( je študentkou vysokej školy v D.), takže nie je pravdou tvrdenie odvolateľky, že táto povinnosť mu zanikla. Odvolací súd má z predloženého spisu za preukázané, že od pojednávania, na ktorom prvostupňový súd vyniesol odvolaním napadnutý rozsudok sa zmenili k horšiemu aj majetkové pomery odporcu, keď je nezamestnaný, nemá už T. I., ani obnovenú koncesnú listinu a mal sa evidovať na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako nezamestnaný. V čase vyhlasovania rozsudku sa príjem odporcu pohyboval v rozpätí od 600-1100 €. Pričom mimosúdne bol ochotný sa v tom čase ešte s matkou navrhovateľky dohodnúť na platení sumy 200,- €, ktorú aj riadne platil, o čom svedčia aj výpisy z banky, ktoré súdu zaslala navrhovateľka. Z predloženého je zrejmé, že o zročnom výživnom nebolo potrebné vôbec rozhodnúť, pretože odporca si svoju povinnosť platiť výživné v roku 2013 plnil riadne a v plnej výške. Odvolacia námietka odvolateľky, že mu zanikla vyživovacia povinnosť voči maloletému synovi, ktorý umrel, je pravdivá, ale po tejto tragickej udalosti sa zmenili aj odporcove možnosti a majetkové schopnosti prispievať na výživu navrhovateľky. Odvolací súd dospel k názoru, že výška výživného bola okresným súdom ustálená na úrovni zodpovedajúcej aktuálnym životným nákladom navrhovateľky, pričom rešpektuje príjmové, sociálne a rodinné pomery otca. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine je prvoradou zákonnou povinnosťou oboch rodičov, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné sa živiť samostatne. Matka navrhovateľky je taktiež v produktívnom veku a bolo by vhodné, aby participovala na výžive navrhovateľky spolu s odporcom, t.j. nie je možné celé bremeno vyživovacej povinnosti preniesť iba na odporcu. Navrhovateľka s ohľadom na majetkové pomery, možnosti a schopnosti svojich rodičov by sa určitou mierou mohla taktiež podieľať na zabezpečovaní príjmu a zabezpečiť si pre seba a uspokojenie svojich potrieb nejaký príjem napr. formou brigádnickej činnosti v letných mesiacoch. Odvolací súd má zhodne s prvostupňovým súdom za to, že výživné v sume 200,- € na ktoré bol odporca zaviazaný, je postačujúce s ohľadom na vek a potreby navrhovateľky ako aj momentálne schopnosti odporcu. Taktiež mal odvolací súd za to, že prvostupňový súd správne rozhodol aj o náhrade trov konania, keď žiadnemu z účastníkov túto náhradu nepriznal. Podľa § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie mohlo sa začať i bez návrhu. Takýmto konaním je aj konanie podľa § 81 O. s. p. - vo veciach starostlivosti o maloletých. Z ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. V zmysle uvedeného odvolací súd žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (odvolacie konanie začalo v čase, keď bola navrhovateľka maloletá. V odvolacom konaní nebola úspešná, odporca náhradu trov odvolacieho konania nepožadoval). Na základe uvedených skutočností rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.