Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/214/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6304115752 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6304115752.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava proti povinnému: S. O., nar. X.X.XXXX, N. XX, D., vedenej pod zn. EX 2310/04 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad Zvolen, Borovianska 17, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 648,04 EUR s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/1672/2004-36 zo 6.11.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/1672/2004-36 zo 6.11.2012 p o t v r d z u j e. Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. z a mi e t a. o d ô v o d n e n i e : Exekučný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) z dôvodu, že exekučný súd uznesením č. k. 11Er/1672/2004-23 zo dňa 12.5.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12CoE/309/2010-29 zo dňa 22.9.2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť. O trovách exekúcie súd rozhodol tak, že oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov vo výške 16,74 EUR do troch dní. Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal oprávnený a v odvolaní okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím predmetného uznesenia z nasledovných dôvodov: - všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený, - exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe, - z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje, - ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, - všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenia tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust.§ 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK, - exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, - exekučný súd je v zmysle ust. §45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. V odvolaní oprávnený navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie alebo aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.“) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení: 2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Napadnuté rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p.. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu danom § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Zo spisu odvolací súd zistil, že poverenie na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 2310/04 pre súdneho exekútora vydal exekučný súd 18.6.2004 na základe jeho žiadosti doručenej na súd 15.6.2004. Súčasťou návrhu na vykonanie exekúcie bol exekučný titul - notárska zápisnica č. N 1394/2004, NZ 24397/2004 zo dňa 21.3.2004. Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný splnomocnil spoločnosť PDSS s.r.o. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, aby v jeho mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Notárska zápisnica bola spísaná dňa 21.3.2004, keď Mgr. Bruno Žlnay splnomocnenec spoločnosti PDSS s.r.o. konajúci na základe plnej moci za povinného požiadal o spísanie notárskej zápisnice, osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku, súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 odsek 2 Exekučného poriadku. Splnomocnený zástupca za povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25% denne od 15.12.2003 do zaplatenia, povinný tento dlh mal splatiť v lehote do 29.3.2004 oprávnenej osobe. Povinný tiež mal súhlasiť s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Vzhľadom na zákonné ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku prvostupňový súd rozhodol o zastavení exekúcie, pretože v predmetnom konaní predchádzalo konanie na exekučnom súde a uznesením č. k. 11Er/1672/2004-23 zo dňa 12.5.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12CoE/309/2010-29 zo dňa 22.9.2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Námietky oprávneného uvedené v odvolaní týkajúce sa zastavenia exekúcie boli právne irelevantné, pretože rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú už nadobudlo právoplatnosť. Zákonným predpokladom pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku je to, že súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Ak došlo k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú právoplatným uznesením súdu, podľa názoru odvolacieho súdu už nie je možné namietať proti zastaveniu exekúcie poukazovaním na dôvody, pre ktoré bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú. Oprávnený opätovne dôvodil prečo nemala byť exekúcia vyhlásená za neprípustnú, o ktorej otázke už bolo právoplatne rozhodnuté. Zároveň odvolací súd uvádza, že oprávnený v podanom odvolaní nesprávne dôvodil aj o platnosti rozhodcovského rozsudku, nakoľko v danom prípade je exekučným titulom notárska zápisnica. Odvolací súd v tomto konaní nie je oprávnený, rešpektujúc princíp právnej istoty, spochybňovať právoplatnosť a záväznosť rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Po preskúmaní predmetného konania odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie. Odvolanie do trov exekúcie konkrétne nebolo podané, aj keď oprávnený žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, preto sa odvolací súd týmto nezaoberal. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Nad rámec odôvodnenia odvolací súdu uvádza, že v predmetnej veci bolo možné s ohľadom na Exekučný poriadok zastaviť exekúciu aj s poukázaním na § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, pretože notárska zápisnica sa nestala vykonateľných exekučným titulom v dôsledku neplatného plnomocenstva. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. S ohľadom na návrhy oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že oprávnený zmätočne žiada predložiť v tejto veci otázky týkajúce sa rozhodcovského rozsudku, nakoľko v podanej veci je exekučný titulom notárska zápisnica aj napriek tomu odvolací súd uvádza: Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania, podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh, oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z obidvoch dôvodov. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.