Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/230/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707209645 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6707209645.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému L. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXXX/XX, XXX XX C., štátny občan SR, o vymoženie pohľadávky vo výške 433,14 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 2325/07, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/3936/2007 zo dňa 20.februára 2013, takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/3936/2007 zo dňa 20.februára 2013 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 11Er/3936/2007 zo dňa 20.februára 2013 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Na odôvodnenie uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 2728/07 zo dňa 02. 05. 2007. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 07. 12. 2007. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku. Vzhľadom na povahu poskytnutého úveru na základe zmluvy o úvere, postavenie zmluvných strán a okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, okresný súd posúdil uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľskú zmluvu. Preto na právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi, okresný súd považoval za potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13/EHS“), smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov (ďalej len „smernica 87/102/EHS“), ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, a zákon o spotrebiteľských úveroch. Okresný súd zistil, že dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. q) tejto smernice výslovne nekalá, ale ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne tak, ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. Zmluvné dojednanie úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne, obsiahnuté vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, je podľa ustanovení smernice samo osebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, ale účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal. Okresný súd ďalej konštatoval, že rozhodcovský súd opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške, je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas. Z uvedených dôvodov okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s aplikáciou Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách okresným súdom. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že úplná účinnosť ochrany stanovenej smernicou vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu podmienky, mohol vyvodiť všetky dôsledky tohto konštatovania bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach, navrhne aby uvedená podmienka bola zrušená. V rámci preskúmania ex offo, že podmienka má nekalú povahu, je súd povinný vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie otázku v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal na argumentáciu viacerých rozhodnutí európskych súdov. Poukázal na argumentáciu Krajského súdu v Prešove v rozhodnutí zo dňa 24. 05. 2012, sp. zn. 13CoE 44/2012. Uviedol, že ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal zastavenie exekúcie. Zastavenie z takéhoto dôvodu považoval za nezákonné. Ako dôvod uviedol, že Súdny dvor EÚ zreteľne uviedol, že „od vnútroštátneho súdu alebo tribunálu rozhodujúceho o návrhu na výkon konečného arbitrážneho nálezu sa požaduje, v súlade s vnútroštátnymi pravidlami procesu zhodnotiť na jeho vlastný podnet, či arbitrážna klauzula je neprijateľná vo svetle článku 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS tam, kde má dostupné k tomu právne a skutkové prvky nevyhnutné pre túto úlohu“. Okresný súd nepostupoval v danom prípade v súlade s vnútroštátnymi pravidlami procesu a uplatnil nedostupné právne a skutkové prvky. Konal bez ohľadu na skutočnosť, že vo veci vznikol spor o uplatniteľnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky a neinformoval o jeho podstate strany účastníkov exekučného konania, neumožnil stranám vyjadriť sa k podstate námietky o neprijateľnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, nevykonal vypočutie strán s aplikáciou pravidiel kontradiktórneho súdneho procesu, nevykonal individuálne posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorú hodlal neuplatňovať, ale odôvodnil svoje rozhodnutie len všeobecnými princípmi, nevykonal prejednanie veci za účasti strán a vynechal dokazovanie. Uviedol, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti, ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť koncepcie neprijateľných podmienok. V prípade, že súd nebude akceptovať vyššie uvedené dôvody, navrhol, aby súd konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že táto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? Oprávnený v odvolaní ďalej uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, nakoľko výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okresný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky, ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1 vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej uviedol, že okresný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku. Okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského súdu konal mimo rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. Okresný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil jeho právo na súdnu ochranu. Okresný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave (smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Namietal, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Z ustanovení § 57 ods. 2 , § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a z ust. § 45 ZoRK vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu. ZoRK v ust. § 40 umožňuje možnosti nápravy rozhodcovského rozsudku. K tvrdeniu okresného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že okresný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná. Poukázal na znenie ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na to, že od 01. 01. 2008 podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľnú podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná tak možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Keďže možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, v ktorej nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. Jeho klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Poukázal na podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na charakter jeho podnikateľskej činnosti nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Ďalej oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Podľa jeho názoru dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu oprávnený uviedol, že podľa ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. V bode 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť mu za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, súd už raz posudzoval a o nej rozhodol. Podľa jeho názoru, v danom prípade nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu a ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne a ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne s podaním odvolania oprávnený podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993) a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Poukázal na slovenské znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúcim neprijateľné podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru oprávneného je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS a najmä s ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? K odvolaniu vyjadrenie podané nebolo. Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca odvolaniu nemienil vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd zo spisu zistil, že oprávnený podaním zo dňa 29. 07. 2007 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 31. 08. 2007 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, IČO: 35 922 761 sp. zn. SR 2728/07 zo dňa 02. 05. 2007. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť, aby žalobcovi (oprávnenému) zaplatil sumu 811,56 Eur (24.449,-- Sk) spolu 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 227,05 Eur (6.840,-- Sk) od 01. 02. 2007 do zaplatenia a trovy konania v sume 220,37 Eur (6.639,-- Sk). Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 12. 06. 2008. Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania. Oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1, vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti E. Z., C-76/10 v bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie. Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, a súčasne žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného poriadku, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy (07. 12. 2005) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že je nepochybné, že s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto je potrebné na tento právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Tomuto zisteniu bolo potom potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, ďalší procesný postup okresného súdu. Do slovenskej legislatívy boli prebraté viaceré smernice Európskej rady a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Takouto smernicou je aj smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na ktorú v napadnutom rozhodnutí odkazuje okresný súd. Smernica je v podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý článok 249 Zmluvy o založení ES) záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok ktorý sa má dosiahnuť. Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka) a ktorý nadobudol účinnosť 01. 04. 2004. Úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nie je možné považovať za taxatívnu, pričom je možné vychádzať aj z osobitnej právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinnej v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) predovšetkým z ust. § 2 písm. a) a b) definujúcich zmluvné strany a z ust. § 6 zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa. Podľa ust. § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby; môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Podľa ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. V ust. § 53 ods. 3 Občiansky zákonník len príkladmo ustanovuje, ktoré podmienky je možné považovať za neprijateľné Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách spôsobujú neplatnosť zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, pričom tieto podmienky sú aj v rozpore s dobrými mravmi. Podľa článku 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 07. 12. 2005, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je rozhodcovská doložka, ktorú okresný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. V danom prípade rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, kde v článku 17. si zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Trnavská cesta 70, Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanom v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci; v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. V posudzovanom prípade rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva aj z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok ako súčasti formulárovej zmluvy o expresnej pôžičke. Z uvedeného vyplýva, že takto dojednanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú ochranu, či už z nevedomosti, alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľnou podmienkou. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná, pričom toto ustanovenie je v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS o ochrane spotrebiteľov z 05. 04. 1993. Odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v každom štádiu exekučného konania (t.j. nielen v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie) bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý mal právomoc vec rozhodnúť, pretože ak exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti a na jeho základe nemožno viesť nútený výkon rozhodnutia. Odvolací súd dáva do pozornosti, že aj v prípade, ak spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu, alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, je okresný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej doložky (zmluvy). K námietke oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania, a to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady rovnosti pred súdom, odvolací súd uvádza, že okresný súd k neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá je obsahom spotrebiteľskej zmluvy dospel na základe listinných dôkazov týkajúcich sa zmluvy o úvere, Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru a rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou uvedených obchodných podmienok, predložených samotným oprávneným. Z uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať, že boli porušené práva oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd správne posúdil vzniknutý právny vzťah medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľský vzťah a na základe toho aj správne právne vec posúdil. Preto napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.