Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/835/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711207744 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6711207744.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Danice Kočičkovej v právnej veci navrhovateľky: v 1. rade K. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX Z. Q., B. I. XX/XX, v 2. rade X. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX Z. Q., B. I. XX/XX, obe zast. splnomocnenou advokátkou: JUDr. Judita Kučerová, Advokátska kancelária 936 01 Šahy, J. Kráľa 1376/1A, proti odporcovi: R. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX G., W. cesta XX, zast. splnomocnenou advokátskou kanceláriou: Tomáš Kohút, Advokátska kancelária s. r. o., 960 01 Zvolen, Nám. SNP 74/28, IČO: 47 235 888, o zaplatenie 14 985 €, na odvolanie odporcu zo dňa 143. 08. 2013 proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 7C/96/2011-173 zo dňa 24. 06. 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľke v 1. a 2. rade sumu 7 184,71 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a rozhodol o náhrade trov konania, potvrdzuje. V nenapadnutých častiach zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľkám v 1. a 2. rade sumu 7 184,81 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľke v 1. a 2. rade a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu trovy konania v sume 8,60 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľky sa domáhali zaplatenia sumy 14 985 € z dôvodu, že navrhovateľka v 1. rade sa starala o koňa odporcu 6 rokov, tohto chovala, jazdila s ním a poskytovala mu všestrannú starostlivosť vrátane veterinárnej. Za túto starostlivosť odporca nezaplatil. Odporca žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť a vzniesol námietku premlčania. Na základe súdom vykonaného dokazovania mal tento preukázané, že medzi odporcom a navrhovateľkami došlo k uzavretiu dohody - zmluvy, na základe ktorej odovzdal odporca navrhovateľkám koňa Olivera, pričom navrhovateľky mali v úmysle tohto od odporcu kúpiť. Odporca výslovne kúpu koňa neodmietol. Dcéra odporcu v konaní vypočutá ako svedok uviedla, že pôvodne chceli koňa predať, potom sa vzťah medzi nimi a navrhovateľkami zmenil a na predaj koňa nepristúpili. O tom, že malo dôjsť k uzavretiu kúpnej zmluvy svedčia aj výpovede svedkýň Q. Y., I. Q. a tiež samotné správanie sa odporcu, ktorý odvtedy ako koňa odovzdal navrhovateľke, sa o neho nezaujímal, nestaral. Na druhej strane navrhovateľky sa o koňa starali ako o vlastného, navrhovateľka v 1. rade ho dala zaregistrovať, začipovať, chovala ho, jazdila, bez akejkoľvek finančnej kompenzácie. V konaní nebolo preukázané, že odporca odovzdal navrhovateľke v 1. rade koňa s tým, že táto ho ustajní, bude ho chovať bez akejkoľvek finančnej náhrady a na druhej strane môže na ňom jazdiť. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že pôvodná dohoda medzi navrhovateľkami a odporcom bola taká, tak ako to tvrdila navrhovateľka v 1. rade, že odporca mal v úmysle koňa navrhovateľkám predať, ale neskôr z iných dôvodov od tejto kúpy odstúpil. Okresný súd právne poukázal na ust. § 451 ods. 1 OZ, § 451 ods. 2 OZ, § 454 OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 107 ods. 1 OZ, § 107 ods. 2 OZ. Odporca vzniesol námietku premlčania. Súd potom skúmal, či nárok navrhovateliek je premlčaný. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľky sa o koňa, ktorý vlastnícky patril odporcovi, starali od 18. 08. 2006 do 01. 04. 2011 kedy si odporca prevzal koňa späť do svojej starostlivosti a to s výnimkou obdobia, keď kôň bol v starostlivosti tretej osoby. Žaloba bola podaná na súde dňa 02. 06. 2011. Súd zistil, že navrhovateľky sa o koňa po celú dobu starali ako o svojho, pretože mali v úmysle ho odkúpiť. Nemohli vedieť, že odporca koňa nepredá. O tom, že si chce odporca zobrať koňa späť, sa navrhovateľka v 1. rade dozvedela najskôr z trestného oznámenia, ktoré podala dcéra odporcu dňa 01. 04. 2011. Do tej doby ani odporca ani jeho dcéra nevyzývali navrhovateľky na vrátenie koňa ani iným spôsobom nedali najavo, že ku kúpnej zmluve nepristúpia. Teda len od tohto obdobia, keď bolo podané trestné oznámenie a bola o ňom vyrozumená navrhovateľka, sa mohli dozvedieť o tom, že koňa nepredajú a vzniklo právo na vymáhanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na dátum podania žaloby na súde dňa 02. 06. 2011 súd nepovažoval návrh za premlčaný. Tvrdenie odporcu, že kôň bol odovzdaný navrhovateľkám s tým, aby sa o neho starali bez finančnej náhrady a za to mohli jazdiť, považoval súd za účelové v rozpore so správaním odporcu po celý čas, po ktorý sa o koňa navrhovateľka v 1. rade starala. Súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že v prípade ak by takáto dohoda vznikla, čo odporca nepreukázal, cena za jazdenie v porovnaní s cenou za ustajnenie a starostlivosť o koňa by bola neprimerane nízka. Ak odporca tvrdil opak, tieto svoje tvrdenia súdu nepreukázal. Súd voľnou úvahou priznal navrhovateľkám sumu 200 € za jeden mesiac starostlivosti, zohľadnil, že navrhovateľka v 1. rade okrem základnej starostlivosti poskytla výcvik, koňa dala zaregistrovať, začipovať, poskytla mu starostlivosť kováča. Nebolo preukázané, že prípadne na koňovi zarábala, tak ako to tvrdil odporca, prípadne akú finančnú sumu tým získala. O koňa sa starala s výnimkou obdobia, keď sa o neho starala tretia osoba, a to H. U. a tento ho dňa 01. 04. 2011 odovzdal odporcovi. Teda o koňa sa navrhovateľky starali tri roky a 286 dní, čo predstavuje sumu 7 353,71 €. K tomu súd pripočítal náklady veterinára, ktoré v konaní nepochybne preukázala navrhovateľka v 1. rade a ktorá veterinárna starostlivosť bola poskytnutá koňovi v sume 140 €. Navrhovateľka v 1. rade tiež preukázala, že za obdobie keď bol kôň u H. U., tomuto zaplatila za krmivo sumu 221,10 €. Ostatné náklady, o ktorých navrhovateľka v 1. rade tvrdila, že zaplatila H. U., v konaní preukázané neboli. Okresný súd odpočítal hodnotu sedla v sume 533 €, túto sumu navrhovateľka v 1. rade uznala, pretože sedlo odporcovi nevrátila. Tak zostáva zaplatiť suma 7 184,81 €. Vo zvyšku súd návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 2 OSP, teda podľa pomeru úspechu vo veci. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote odporca. Uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP), v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Súd sa v konaní nezaoberal otázkou, čo bolo právnym dôvodom držby koňa zo strany navrhovateliek po skončení tvrdenej - jednomesačnej skúšobnej doby. Súd mal za to, že nárok navrhovateliek nie je premlčaný. Súd neprihliadol na objektívnu trojročnú premlčaciu lehotu. Viazanie začatia plynutia premlčacej doby na faktické odňatie koňa z dispozície navrhovateliek, nemá právne opodstatnenie. Výpočet ako dospel okresný súd k sume 7 184,81 € je zmätočný, nesprávne matematické výpočty zakladajú zjavnú nepreskúmateľnosť. Dňa 18. 08. 2006 odporca odovzdal navrhovateľkám koňa Olivera, pričom tieto sa zaviazali, že sa budú o neho starať. Uvedená starostlivosť trvala do júna 2010, pretože v tomto období bol kôň z dôvodu tehotenstva navrhovateľky v 1. rade premiestnený k U., kde zotrval až do dňa 01. 04. 2011. Potom bol odporcom odobratý do jeho osobnej starostlivosti. Z výpovedi oboch strán vyplýva, že pôvodným dôvodom držba koňa navrhovateľkám bolo jeho vyskúšanie na účely uzavretia kúpnej zmluvy s odporcom. Po skončení skúšobnej doby síce nedošlo medzi stranami k uzavretiu kúpnej zmluvy, pretože však odporca nedisponoval v danom čase vhodnými priestormi na ustajnenie koňa, dohodol sa s navrhovateľkami, že im tohto bezplatne vypožičia, pričom nevylúčil možnosť, že v budúcnosti dôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy. Uvedené vyplýva aj z výpovede svedkyne X. V., ktorá potvrdila, že sa dohodli, že navrhovateľky sa o koňa postarajú, čomu bude zodpovedať ich právo tohto užívať. Odporca sa v nijakej forme vo vzťahu k navrhovateľkám obligačne nezaviazal na uzavretie kúpnej zmluvy. Neurobil žiadny záväzný prísľub ani iný úkon, z ktorého by vyplývalo, že medzi stranami v budúcnosti nepochybne dôjde k predaju a odkúpeniu koňa a navrhovateľky existenciu takéhoto úkonu v konaní ani nepreukázali. Navrhovateľky sa o koňa starali ďalej v nádeji, že v budúcnosti k nemu nadobudnú na základe zmluvy s odporcom vlastnícke právo. Medzi stranami pritom nebolo dojednané, že by im mala byť za to poskytnutá odplata, ani nežiadali od odporcu zloženie zálohy na náklady starostlivosti o koňa. Hoci takáto držba trvala niekoľko rokov, navrhovateľky nijakým spôsobom aktívne nekontaktovali odporcu za účelom vrátenia koňa, uzavretia kúpnej zmluvy a ani od tohto za celý čas nepožadovali úhradu nákladov spojených s jeho držbou. Na druhej strane koňa užívali ako by bol ich vlastný, vrátane všetkých úžitkov spojených s vlastníctvom takéhoto zvieraťa čo v konaní potvrdili výpoveďami. Z dojednania strán a ich faktického konania počas celého priebehu držby koňa navrhovateľkami tak nepochybne vyplýva, že sa tieto ústne dohodli na uzavretí zmluvy o výpožičke podľa ust. § 659 a nasl. OZ. Vzhľadom na to, že zmluva o výpožičke je zmluvou bezodplatnou, nevzniká vlastníkovi veci právo požadovať za jej poskytnutie do užívania od vypožičiavateľa finančnú náhradu a túto odporca od druhej zmluvnej strany ani požadoval. Z výpovedi účastníkov konania a svedkov vyplýva, že navrhovateľky koňa užívali a mali z neho všetky pôžitky, ktoré inak prináležia vlastníkovi veci, najmä na koni jazdili, zúčastňovali sa súťaží, vyhrávali ceny, využívali podobizeň tohto na svojej internetovej stránke na komerčné účely. Vzhľadom na konanie všetkých zúčastnených subjektov je teda nepochybné, že kôň bol daný do držby navrhovateliek na základe zmluvy o výpožičke. Nie je možné sa domáhať vo vzťahu k odporcovi vydania bezdôvodného obohatenia, pretože starostlivosť o koňa, ktorej refundácie sa navrhovateľky domáhajú, nebola z ich strany plnením bez právneho dôvodu, ale plnením, ktoré bolo ich povinnosťou vyplývajúcou zo záväzkovoprávneho vzťahu uzavretého s odporcom, teda zmluvy o výpožičke. Strany teda konali na základe zmluvy o výpožičke a to v celom trvaní držby koňa navrhovateľkami. Vynaloženie nákladov na koňa bolo povinnosťou navrhovateliek vyplývajúcou zo zmluvy o výpožičke a nie plnením bez právneho dôvodu. Ak súd posúdi právny vzťah medzi stranami sporu ako zmluvu o výpožičke a teda držbu koňa navrhovateľkami ako neoprávnenú, v dôsledku čoho vzniklo odporcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia voči týmto, započítava v súlade s § 580 OZ túto pohľadávku voči tvrdenej pohľadávke navrhovateliek, pričom považujeme nároky oboch strán za vyrovnané. Navrhovateľky si začali voči odporcovi uplatňovať právo na náhradu nákladov starostlivosti o koňa až potom, ako bol tento odňatý z držby tretej osoby, ktorej bol kôň odovzdaný bez súhlasu vlastníka. Vôľa strán smerovala k uzavretiu zmluvy o pôžičke a táto vôľa trvala počas celého obdobia držby koňa navrhovateľkami čo vyplýva z konania všetkých zúčastnených strán v celom uvedenom období. Vynaloženie nákladov na koňa bolo povinnosťou navrhovateliek vyplývajúcou im zo zmluvy o výpožičke. V prípade, ak by zmluva mala skončiť po uplynutí jednomesačnej skúšobnej doby, stali by sa navrhovateľky neoprávneným držiteľom a neoprávneným užívateľom veci. V takomto prípade mali postupovať v súlade so zákonnými ustanoveniami a dlh (koňa) vrátiť veriteľovi. Súd v rozhodnutí konštatuje, že voľnou úvahou dospel k záveru, že náklady starostlivosti predstavujú sumu 200 € mesačne. Pritom voľná úvaha súdu sa zhoduje s tvrdením navrhovateľky v 1. rade. Odvolateľ má za to, že takáto suma nákladov je značne nadhodnotená a nezodpovedá reálnym výdavkom, ktoré sú niekoľkonásobne nižšie. Súd si v tejto otázke nevyžiadal odborné vyjadrenie ani nepreskúmal trhovú situáciu v oblasti poskytnutia služieb ustajnenia, čím by dospel k reálnej hodnote takto poskytnutej služby. Súd sa nesprávne vyporiadal s námietkou premlčania. V prípade, ak by existovalo právo navrhovateliek na vydanie bezdôvodného obohatenia, mohlo by im toto právo byť priznané iba vo výške za obdobie posledných dvoch rokov pred podaním návrhu na začatie konania, nakoľko akékoľvek nároky z toho vyplývajúce sú pred dátumom 02. 06. 2009 premlčané. Navrhovateľky poznali po celý čas držby identitu majiteľa koňa, bolo im teda známe, kto sa mal na ich úkor neoprávnene obohatiť. Objektívne premlčanie náhrady na vydanie plnení prípadného bezdôvodného obohatenia vznikol tri roky pred podaním návrhu, čiže premlčané by boli všetky nároky za obdobie pred 02. 06. 2008. Odvolateľ v podanom odvolaní poukázal aj na nehodnovernosť tvrdení navrhovateliek, teda nesúlad viacerých tvrdení navrhovateliek so zisteným stavom veci. Súd pochybil, keď nesprávne a v rozpore so zásadami občianskeho súdneho konania predniesol dôkaznú povinnosť a povinnosť tvrdenia na odporcu. Boli to predovšetkým navrhovateľky, ktoré sa domáhali priznania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a potom tieto neuniesli dôkazné bremeno, pretože v konaní nepreukázali, že medzi stranami mal existovať iný záväzkovoprávny vzťah ako zmluva o výpožičke. Žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť, návrh zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Navrhovateľky vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že nesúhlasia s tvrdením odporcu, že išlo o výpožičku koňa. Nešlo o žiadnu výpožičku o čom svedčí aj inzerát, z ktorého je zrejmé, že odporca mal záujem koňa predať. Žiadna ústna zmluva o výpožičke nikdy nebola spomenutá. Toto právne posúdenie považujú za vykonštruované tvrdenie z odporcovej hlavy. Vo veci bezdôvodného obohatenia zo strany navrhovateliek v 1. a 2. rade uviedli, že aj toto tvrdenie je zo strany odporcu R. V. vykonštruované, očividne mu daná situácia len vyhovovala. Práve charakter odporcu a jeho správanie počas celého konania bolo z jeho strany vo vzťahu k predmetnému zvieraťu úbohé. Odporca sa o zviera nezaujímal, v akej je fyzickej kondícii a v neposlednom rade sa ani nestaral, či predmetné zviera má čo žrať a či má potrebnú veterinárnu a kováčsku starostlivosť. Vyhlásenie, že vo výpovedi z vyšetrovania obvodného oddelenia policajného zboru navrhovateľky uviedli, že sa v zmysle dohody mali o koňa starať bez nároku na odmenu je nepravdivé, zavádzajúce. Celé tvrdenie právneho zástupcu odporcu sa nezakladá na pravde a bolo vytrhnuté z kontextu. Okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci a tento správne právne posúdil. Žiadali rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Odporca vo vyjadrení k podanému vyjadreniu navrhovateliek uviedol, že navrhovateľky neuviedli čo bolo právnym dôvodom držby koňa mimo zmluvy o výpožičke. Medzi stranami nebola uzavretá kúpna zmluva. Vôľa strán pri odovzdávaní koňa smerovala k bezodplatnosti za možnosť koňa užívať navrhovateľkami, za to, že tieto sa budú o koňa starať. O bezodplatnosti vzťahu vypovedá fakt, že počas celého (niekoľkoročného) obdobia držby navrhovateľky nežiadali za starostlivosť o koňa žiadnu formu odplaty. Navrhovateľ nepopieral, že pôvodne mal úmysel koňa predať. Ako vlastník neskôr od tohto úmyslu upustil, čo navrhovateľkám viackrát výslovne oznámil. Tvrdenie navrhovateliek, že nekonali v úmysle uzavrieť zmluvu o výpožičke sa javí ako účelové, v rozpore s faktickým konaním počas celého trvania držby koňa. Navrhovateľky vo vyjadrení nepreukázali iný právny dôvod držby koňa ako zmluvu o výpožičke. V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 OSP prejednal a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 OSP potvrdil z týchto dôvodov. Odvolateľ v podanom odvolaní uviedol, že právny vzťah medzi navrhovateľkami a odporcom bol právnym vzťahom výpožičky podľa ust. § 659 a nasl. OZ. Inštitút zmluvy o výpožičke je upravený v ust. § 659 a nasl. OZ. Podľa ust. § 659 OZ zmluvou o výpožičke vznikne vypožičiavateľovi právo vec po dohodnutú dobu bezplatne užívať. Podstatnými náležitosťami zmluvy je prenechanie veci na užívanie, určenie doby užívania a bezodplatnosť užívania. Bezodplatnosť užívania potom znamená, že vypožičiavateľ (teda v súdenej veci ak by sa právny vzťah posúdil ako výpožička - navrhovateľky) by mali možnosť užívať vec bezodplatne, teda navrhovateľky by nemali povinnosť za predpokladu, že účastníci sporu by boli uzavreli zmluvu o výpožičke a to bezplatné užívanie) zaplatiť za užívanie požičiavateľovi teda odporcovi. Vychádzajúc z právneho posúdenia okresného súdu okresný súd mal za to, že došlo k uzavretiu dohody - zmluvy, na základe ktorej odovzdal odporca navrhovateľkám koňa, pričom tieto mali v úmysle koňa kúpiť. Odporca výslovne kúpu koňa neodmietol. Ako uviedla svedkyňa - dcéra odporcu - koňa chceli pôvodne predať, potom sa vzťah medzi nimi a navrhovateľkami zmenil a na predaj koňa nepristúpili. O tom, že malo dôjsť k uzavretiu kúpnej zmluvy svedčia aj výpovede svedkyne Q. Y., I. Q. a tiež samotné správanie sa odporcu, ktorý sa odvtedy ako koňa odovzdal narhovateľkám o neho nezaujímal, nestaral. Navrhovateľky sa o koňa starali ako o vlastného, dali ho zaregistrovať, začipovať, chovali ho, jazdili, bez akejkoľvek finančnej kompenzácie. V konaní nebolo preukázané, že odporca odovzdal navrhovateľkám koňa s tým, aby ich tieto ustajnili a že ho budú chovať bez akejkoľvek finančnej náhrady a na druhej strane môžu na ňom jazdiť. Takto vykonané dokazovanie okresného súdu nenamietal ani odvolateľ v podanom odvolaní. Potom právne posúdenie okresného súdu, podľa ktorého okresný súd dospel k záveru, že pôvodná dohoda medzi navrhovateľkami a odporcom bola taká, že odporca mal v úmysle koňa predať, neskôr z iných dôvodov od tejto odstúpil. nedošlo tak k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy. V konaní nebolo preukázané či a kedy prípadne odporca oznámil navrhovateľkám s určitosťou, že nemá záujem koňa navrhovateľkám predať. Potom sa navrhovateľky dozvedeli o tom, že nedôjde k odpredaju koňa zo strany odporcu, najskôr z trestného oznámenia dňa 01. 04. 2011 tak ako to správne konštatoval okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Správne tiež okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na skutočnosť, že tvrdenie odporcu, že kôň bol odovzdaný navrhovateľkám s tým, aby sa o neho starali bez finančnej náhrady a ako protihodnotu mali možnosť na ňom jazdiť, považoval súd za účelové a v rozpore so správaním odporcu po celý čas, po ktorý sa navrhovateľky o koňa starali. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť (povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie ich tvrdení). Podľa ust. § 101 ods. 1 OSP, „účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu“. Podľa ust. § 120 ods. 1 OSP, „účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci“. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník konania má jednak povinnosť tvrdenia, ale zároveň dôkaznú povinnosť. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Odvolací súd zdôrazňuje, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Vychádzajúc z uvedeného potom nebolo možné prihliadnuť na tvrdenie odporcu, že súd si v otázke výšky nákladov starostlivosti na koňa nevyžiadal odborné vyjadrenie ani nepreskúmal trhovú situáciu v oblasti poskytnutia služieb ustajnenia, čím by dospel k reálnej hodnote takto poskytovanej služby. Ak mal odporca za to, že výška nákladov na starostlivosť koňa je neprimeraná, bolo na odporcovi tvrdiť túto skutočnosť v konaní pred okresným súdom a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Odporca tak ale neurobil. Podľa ust. § 120 ods. 4 OSP súd je povinní okrem vecí podľa ods. 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a . Podľa ust. § 205a ods. 1 skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. V súdenej veci okresný súd poučil účastníkov konania podľa ust. § 120 ods. 4 OSP, urobil tak na pojednávaní konanom dňa 22. 05. 2013, účastníci konania (ich právni zástupcovia) uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania (zápisnica o pojednávaní č. l. 169 - 170 p. v. spisu). Odvolateľ v podanom odvolaní ani neuvádza čo považuje za primerané náklady starostlivosti o koňa. Pokiaľ odvolateľ poukazuje, že v rozhodnutí okresného súdu uvedený výpočet je matematicky nesprávny, v tomto smere odvolací súd dodáva. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nepochybne vyplýva, že súd mal za to, že navrhovateľky vynaložili na starostlivosť o koňa sumu 7 536,71,71 € k tomu súd pripočítal náklady veterinára a sumu 140 €, krmivo vyplatené H. U. v sume 221,10 €. Od tejto sumy súd odpočítal hodnotu westernového sedla v sume 533 € a po odpočítaní tejto sumy zostáva zaplatiť 7184,81 €. Odvolací súd odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože odporca nemal v odvolacom konaní úspech. Navrhovateľky si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.