Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/205/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6804111599 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6804111599.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému S. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, XXX XX U., štátny občan SR, o vymoženie pohľadávky 445,79 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karol Mihal, Exekútorský úrad so sídlom Moyzesova 34, 040 01 Košice, pod sp. zn. EX 838/04, o odvolaní súdneho exekútora a oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/1783/2008-21 zo dňa 3. marca 2014, takto r o z h o d o l : Odvolanie súdneho exekútora proti napadnutej časti výroku uznesenia Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/1783/2008-21 zo dňa 3. marca 2014, ktorou okresný súd exekúciu zastavil, o d m i e t a . Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Uznesenie Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/1783/2008-21 zo dňa 3. marca 2014 v napadnutej časti výroku, ktorou okresný súd exekúciu zastavil, p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Revúca uznesením č.k. 6Er/1783/2008-21 zo dňa 3. marca 2014 exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom pod sp. zn. EX 838/04 zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 75,69 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom je notárska zápisnica č. N 932/2004, NZ 15435/2004, spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom v Partizánskom dňa 22. 02. 2004, v ktorej B.. S. H., substitučne splnomocnený advokátom B.. D. I., ako zástupca povinného vyjadril právny záväzok povinného splatiť oprávnenému dlh vyplývajúci zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 13. 11. 2003 v celkovej sume 445,79 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 16. 12. 2003 do zaplatenia.. Okresný súd zo zmluvy o úvere zistil, že povinný splnomocnil advokáta B.. D. I. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Po preskúmaní notárskej zápisnice a zmluvy o úvere okresný súd zistil, že v danej veci nebol riadne splnený jeden zo základných predpokladov materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je súhlas povinného s obsahom notárskej zápisnice s vykonateľnosťou (ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku). V predmetnej exekúcii spísal za povinného notársku zápisnicu B.. S. H. na základe substitučnej plnej moci udelenej mu B.. D. I., ako jeho zástupca, pričom splnomocnenie vyvodzoval z ustanovenia zmluvy o úvere. Konštatoval, že v predmetnej veci absentovalo uzavretie dohody o plnomocenstve medzi povinným a B.. D. I.. Z úverovej zmluvy nie je jasné, akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy. Z úverovej zmluvy jasné je len to, že povinný svojim podpisom vyjadril súhlas s prijatím a vrátením poskytnutej sumy za zmluvne stanovených podmienok. Nie je však zrejmé, či povinný svojim právnym úkonom mienil aj splnomocniť advokáta. V úverovej zmluve bolo plnomocenstvo spísané bez ďalšej prezentácie zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Preto okresný súd považoval prejav vôle povinného za neurčitý a právny úkon v tejto časti za absolútne neplatný. Ďalší nedostatok predmetného právneho úkonu okresný súd videl aj v tom, že bola obmedzená slobodná vôľa advokáta. Pri uzatváraní úverovej zmluvy bola použitá predtlač, kde v textovej časti na rovnakej strane, kde sa uzatvárajú zmluvné podmienky, je v samostatnej časti textu uvedený konkrétny advokát, ktorý má na základe plnomocenstva hájiť záujmy splnomocniteľa. Preto nemohol jednoznačne dospieť k záveru, že dlžník podpísaním zmluvy mienil uzavrieť zmluvu o plnomocenstve. Dlžníkovi takýmto postupom bola tiež odňatá možnosť slobodnej voľby pri výbere svojho zástupcu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8 Sžo 17/2007. Okresný súd dospel k záveru, že nakoľko v predmetnej veci nebol preukázaný prejav vôle povinného uzavrieť s B.. D. I. dohodu o plnomocenstve, nebolo možné preukázať oprávnenie B.. D. I. na spísanie notárskej zápisnice, ktorá by mohla byť riadnym vykonateľným exekučným titulom, a teda ani vyjadriť za povinného súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Keďže notárska zápisnica, na podklade ktorej sa vedie exekúcia, nie je vykonateľná, okresný súd podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Rozhodnutie o náhrade trov exekúcie okresný súd odôvodnil tým, že podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku povinnosť zaplatiť odmenu a hotové výdavky súdneho exekútora uložil oprávnenému, ktorý procesne zavinil, že exekúcia musela byť zastavená tým, že navrhol vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý nie je vykonateľný. Okresný súd súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 75,69 Eur pozostávajúce z odmeny podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení (ďalej len „vyhláška“) vo výške 6,64 Eur, nakoľko nemal preukázanú účelnosť času vynaloženého na vykonanie exekúcie pri úkone označenom ako spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie. Okresný súd súdnemu exekútorovi nepriznal odmenu za úkon označený ako výzva, ktorý považoval v zmysle ust. § 25 vyhlášky za administratívne práce, ktorých náhrada je už zhrnutá v odmene exekútora. Náhrada trov súdneho exekútora ďalej pozostáva z odmeny podľa ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky vo výške 23,24 Eur, z odmeny podľa ust. § 6 vyhlášky vo výške 33,19 Eur, nakoľko súdnemu exekútorovi nepriznal odmenu za zriadenie exekučného záložného práva na 1 nehnuteľnosť vo vlastníctve povinného, keďže exekučným príkazom (príkazom na zriadenie exekučného záložného práva) zo dňa 09. 10. 2009 bolo exekučné záložné právo zároveň zriadené na 2 nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného. Podľa názoru okresného súdu súdnemu exekútorovi by patrila odmena za zriadenie exekučného záložného práva na 2 nehnuteľnosti v tom prípade, ak by súdny exekútor vydal 2 samostatné exekučné príkazy na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti. V danom prípade bolo exekučné záložné právo na nehnuteľnosti zriadené doručením 1 exekučného príkazu. Nakoniec okresný súd súdnemu exekútorovi priznal DPH vo výške 12,62 Eur, keďže odmena bola skrátená. Proti uzneseniu okresného súdu do časti výroku, ktorou okresný súd exekúciu zastavil a do časti výroku o náhrade trov exekúcie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdny exekútor. V odvolaní vyjadril svoj nesúhlas s nepriznaním odmeny za zriadenie exekučného záložného práva, pričom poukázal na znenie ust. § 6 vyhlášky, pričom z druhej časti vety tohto ustanovenia vyplýva, že zriadenie záložného práva na nehnuteľnosti sa považuje za zexekvovanie nehnuteľnosti pri zabezpečovacom úkone, pričom z tejto druhej vety za čiarkou nevyplýva arbitrárna podmienka, že exekútorovi patrí odmena za zriadenie exekučného záložného práva iba pri splnení podmienky, ak exekútor nehnuteľnosť aj zexekvuje. Poukázal tiež na to, že nepriznaním odmeny za zriadenie exekučného záložného práva zároveň dochádza aj k zníženiu príjmov Štátneho rozpočtu Slovenskej republiky vo výške 20 % DPH. Navrhol, aby súd napadnuté uznesenie okresného súdu v časti výroku o nepriznaní odmeny za zriadenie len jedného exekučného záložného práva na 2 nehnuteľnostiach zmenil tak, že mu prizná odmenu za zriadenie aj druhého exekučného záložného práva. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Pokiaľ okresný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 140/2010 a rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21. 02. 2013. V prípade, že súd sa nestotožní s jeho vyššie uvedenou interpretáciou navrhol, aby súd prerušil konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Ďalej oprávnený v odvolaní uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, nakoľko výsledkom takéhoto rozhodovania by bola nemožnosť veriteľa vykonať právo. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okresný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu (notárskej zápisnice) limitovaný ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“), ktorý vyjadruje verejnoprávny charakter výkonu notárskeho úradu a nadväzuje na generálne ust. § 2 ods. 2 Notárskeho poriadku. Ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, okresný súd ich musí rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. „Súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi“ ex offo preskúmal už notár. Ochranu práva, ktorú upravuje ust. § 40 a ust. § 38 Notárskeho poriadku, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Postup okresného súdu, ktorým je umožnené bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia, alebo menia práva, alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov v právny poriadok. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Notárska zápisnica, ako exekučný titul, má rovnaké účinky, ako rozsudok všeobecného súdu a okresný súd musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Právnym záväzkom obsiahnutým v notárskej zápisnici je okresný súd viazaný rovnako, ako rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd v rámci skúmania splnenia zákonných predpokladov pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej uviedol, že okresný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý proces mala byť rovnaká, oprávnený mal v konaní pred okresným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Okresný súd na zistený skutkový stav neaplikoval relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, ust. § 38 a ust. § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval ust. § 44 ods. 2, ust. § 57 ods. 1 písm. g) a ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Namietal, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Oprávnený tiež konštatoval, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Právny poriadok nevylučuje možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku, t.j. súčasne s uzavretím zmluvy na základe ktorej vzniká. Povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Žiadne ustanovenie zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice, ako exekučného titulu. Toto právo mu ostalo v plnej miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom si to vyžaduje aj určenie, dokedy bude dlh splatený. Preto nebolo možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh splatí. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo. Ďalej nesúhlasil ani s tým, že notárska zápisnica, ako exekučný titul musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. Podľa jeho názoru okresný súd opätovne posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, keď súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekúcie za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne s podaním odvolania oprávnený podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Uviedol, že okresný súd plnomocenstvo, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere považuje za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 23 ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo vyhodnotil ako neplatné pre rozpor so zákonom. Uviedol, že neprijateľnosť podmienky okresný súd videl v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného, v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Tvrdil, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal dlh vo výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedol, na základe čoho zistil nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Medzi podmienkami uvedenými v článku 3 ods. 3 smernice Rady č. 93/13/EHS sa plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu výslovne nenachádza. Okresný súd tiež nevzal do úvahy ustanovenie článku 4 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS. Tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Z uvedených dôvodov navrhol, aby súd na základe ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. konanie prerušil a podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2) Je v súlade s článkom 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného nebolo podané. Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonná sudkyňa odvolaniu nemienila vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložila na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolanie súdneho exekútora proti napadnutej časti výroku uznesenia okresného súdu, ktorou okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odmietol, pretože je podané neoprávnenou osobou a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku, ktorou exekúciu zastavil, ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd zo spisu zistil, že dňa 17. 05. 2004 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 02. 08. 2004 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je notárska zápisnica notára JUDr. Ondreja Ďuriača, so sídlom v Partizánskom č. N 932/2004, NZ 15435/2004 zo dňa 22. 02. 2004. Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa ust. § 201 veta prvá O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Podľa ust. § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení platnom v čase začatia exekučného konania účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Z citovaného ustanovenia § 37 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že účastníkmi exekučného konania sú len oprávnený a povinný. Súdnemu exekútorovi zákon postavenie účastníka exekučného konania priznáva len v prípade, ak súd rozhoduje o náhrade trov exekúcie. Z dôvodu, že odvolanie proti časti výroku uznesenia okresného súdu, ktorou exekúciu zastavil, bolo podané neoprávnenou osobou, odvolací súd podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. toto odvolanie odmietol. Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania. Oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1, vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože položenie uvedených prejudiciálnych otázok nemá reálny dosah na prebiehajúci spor. Zároveň v predmetnom konaní súd neaplikoval ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku, hlavne v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ani v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného poriadku, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že oprávnený a povinný dňa 13. 11. 2003 uzavreli Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, súčasťou ktorej vo forme predtlače je uvedený text o splnomocnení advokáta B.. D. I. povinným na uznanie záväzku z úveru v mene povinného v notárskej zápisnici, ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý majetok povinného, do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom okresného súdu, že plnomocenstvo udelené povinným B.. D. I. v zmluve o úvere, nie je platným právnym úkonom, preto B.. D. I. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného, a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinný si nemohol B.. D. I., ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, je neplatné aj vyhlásenie B.. D. I. v predmetnej notárskej zápisnici. Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, bol preto správny. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p. tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Na základe uvedených skutočností odvolací súd vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdil notár JUDr. Ondrej Ďuriač, so sídlom v Partizánskom pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára, pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný. Odvolací súd ďalej uvádza, že okresný súd deficit materiálnej vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice mohol zistiť už z listín, ktoré oprávnený predložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda v dobe pred vydaním poverenia. Keďže ide o absolútne neplatný právny úkon a absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje, okresný súd mohol zastaviť exekúciu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. K námietke oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania, a to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady rovnosti pred súdom, odvolací súd uvádza, že okresný súd k absolútnej neplatnosti právneho úkonu - plnomocenstva udeleného povinným B.. D. I. v zmluve o úvere dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať, že boli porušené práva oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie súdneho exekútora proti napadnutej časti výroku uznesenia okresného súdu, ktorou okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odmietol, pretože je podané neoprávnenou osobou a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku, ktorou exekúciu zastavil, ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné