Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/103/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812205658 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6812205658.3 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa: Plzeňské městské dopravní podniky, a.s., so sídlom Denisovo nábř. 920/12, 303 23 Plzeň, Česká republika, IČ: 25220683, zast.: Mgr. Martin Zikmund, advokát, AK so sídlom v Plzni, Šafaříkovy sady 5, 301 00 Plzeň, proti odporcovi: I. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, v konaní zast. opatrovníkom: F. Y., tajomníčkou informačného centra Okresného súdu Zvolen, o vyhlásenie rozsudku Okresného súdu Plzeň - město č.j. 23 C 166/2009 zo dňa 3.5.2010, za vykonateľný v Slovenskej republike, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 3Ecud/5/2012-61 zo dňa 25.3.2014, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Revúca č.k. 3Ecud/5/2012-61 zo dňa 25. marca 2014 p o t v r d z u j e. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením Okresný súd Revúca (ďalej v texte aj „okresný súd“) zastavil exekúciu a v druhom výroku uviedol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol výzvou zo dňa 7.11.2013 doručenou dňa 12.11.2013, vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné v sume 66 EUR v lehote 10 dní, nakoľko navrhovateľ v stanovenej lehote súdny poplatok nezaplatil okresný súd zastavil exekúciu. O náhrade trov rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a dožadoval sa zrušenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Napadnuté rozhodnutie vychádza podľa navrhovateľa z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru nie je v súvislosti s podaním návrhu na vyhlásenie rozsudku za vykonateľný v SR povinný hradiť akýkoľvek poplatok. Predmetné konanie podlieha právnemu režimu Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (tzv. Brusel 1) (ďalej v texte len „Nariadenie“ alebo „Nariadenie Brusel 1“). Ide o jednoduché konanie „sui generis“ v ktorom súd vyhlási rozhodnutie za vykonateľné po splnení formálnych náležitostí bez akéhokoľvek preskúmavania veci. V nadväznosti na uvedené navrhovateľ poukázal na slovenské aj anglické znenie čl. 52 Nariadenia a uviedol, že v tomto článku je výslovne zakázané vyberať akýkoľvek poplatok za konanie o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti. Nariadenie má pritom aplikačnú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Ustanovenie čl. 52 Nariadenia považuje navrhovateľ za natoľko precízne, že sa snaží dokonca prostredníctvom viacerých pojmov (poplatok, odvod alebo iná platba) definovať, že vôbec žiadny poplatok vyberať nemožno. Podľa názoru odvolateľa okresný súd interpretoval uvedené ustanovenie nesprávne a proti jeho zmyslu. Poukázal na to, že Nariadenie Brusel 1 je založené na vzájomnej dôvere vo výkon spravodlivosti v rámci EÚ. Konanie smerujúce k výkonu rozsudku vydaného v jednom členskom štáte na území iného členského štátu je konaním, ktoré nevyžaduje žiadne zložité dokazovanie či zložité právne posúdenie veci. Odvolateľ taktiež poukázal na to, že pokiaľ by bol povinný uhradiť súdny poplatok vo výške 66 eur, ďalej poplatok vo výške 300 Kč za vydanie osvedčenia o vykonateľnosti a poplatok 16,50 eura zo žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, bez toho, aby bolo vopred zrejmé, či bude exekúcia úspešná, tento systém by bol v prospech dlžníkov, pretože veriteľom by sa neoplatilo drobnejšie pohľadávky vôbec vymáhať. Takýto stav by bol protiústavný a ukracoval by práva veriteľov. Zrejme z uvedených dôvodov teda pre konania o vyhlásenie vykonateľnosti súdny poplatok nie je Nariadením Brusel 1 stanovený. Odvolateľ preto navrhol, aby v prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s jeho názorom ohľadom výkladu čl. 52 Nariadenia, predložil Súdnemu dvoru predbežnú otázku týkajúcu sa platnosti a výkladu cit. článku. Otázka by mala byť položená v nasledovnom znení: Je možné za konanie o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 vyberať akýkoľvek súdny poplatok? Je možné vykladať čl. 52 Nariadenia tým spôsobom, že je možné za konanie o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte podľa Nariadenie č. 44/2001 vyberať súdny poplatok určený paušálnou čiastkou? Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Podľa 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom je: navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa položky 18d Sadzobníka súdnych poplatkov z návrhu na uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti cudzích rozhodnutí je stanovený poplatok vo výške 66 eur. Podľa čl. 52 Nariadenia Brusel 1 v členskom štáte, v ktorom sa žiada o výkon, nemožno za konanie o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti vyberať poplatok, odvod alebo inú platbu vypočítanú z výšky vymáhaného nároku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým uznesením okresného súdu a konštatuje jeho správnosť dôvodov. Návrh na vyhlásenie rozsudku za vykonateľný v Slovenskej republike bol podaný s poukazom na čl. 38 ods. 1, čl. 40 ods. 3 a čl. 53 ods. 1 a 2 Nariadenia Brusel 1. S prihliadnutím na uvedené sa v danom prípade jedná o problematiku uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí na území Slovenskej republiky. Vo všeobecnosti platí, že predpokladom na vykonanie cudzieho rozhodnutia je jeho uznanie. Uznaním cudzieho rozhodnutia rozumieme priznanie právnych účinkov tohto rozhodnutia na území SR. Priznanie účinkov cudziemu rozhodnutiu, ktoré obsahuje vykonateľnú povinnosť, má dve štádiá. Prvým je nostrifikačné štádium, t.j. rozhodnutie o uznaní cudzieho rozhodnutia alebo vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné (tzv. exekvatúr). Druhým štádiom je vlastný výkon takéhoto nostrifikovaného rozhodnutia. Na území Slovenskej republiky sa od okamihu vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie dňom 01.05.2004 uplatňujú nariadenia Európskeho spoločenstva (od 01.12.2009 existuje už len jednotná Európska únia a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva sa premenováva na Zmluvu o fungovaní Európskej únie), ktoré upravujú právomoc súdov členských štátov v cezhraničných veciach. Jedná sa o Nariadenie Brusel 1, ktoré nadobudlo účinnosť 01.03.2002. Ďalšími nariadeniami je Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv (Brusel 2) a Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Nariadenie Brusel 1 sa uplatňuje na občianske a obchodné veci, s výnimkou statusových vecí, majetkových práv z manželského zväzku a dedenia, konkurzu a vyrovnania, sociálneho zabezpečenia a rozhodcovského konania. Nevzťahuje sa na daňové colné a správne veci. Pre Slovenskú republiku sa stalo záväzným od jej vstupu do Európskej únie (01.05.2004). V rozsahu svojej úpravy nariadenie nahrádza dvojstranné a viacstranné dohovory, ktorými sú členské štáty viazané (čl. 69 Nariadenia). Predmetné nariadenie nahradilo aj Zmluvu medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach podpísanú v Prahe 29.10.1992 (v Zbierke zákonov uverejnená pod č. 193/1993 Z.z.). Na rozdiel od uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí podľa právneho režimu zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, pri postupe podľa Nariadenia Brusel 1 sa rozsudok vydaný v členskom štáte uznáva v ostatných členských štátoch automaticky a vyhlási sa za vykonateľný ihneď po splnení formálnych náležitostí podľa čl. 53 Nariadenia (predloženie rozsudku, ktorý spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti a osvedčenia o vykonateľnosti, ktoré vydá na žiadosť zainteresovaného účastníka súd alebo príslušný orgán štátu, v ktorom bol rozsudok vydaný). Skutočnosť, že miestne príslušný súd má vydať rozhodnutie o vyhlásenie rozsudku vydaného v inom členskom štáte za vykonateľný na území SR ihneď po splnení formálnych náležitostí však neznamená, že takýto návrh nepodlieha poplatkovej povinnosti v zmysle zákona o súdnych poplatkov, podľa ktorého sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh (§ 1 cit. zákona). Zákon o súdnych poplatkoch v Sadzobníku súdnych poplatkov (v položke 18d) explicitne uvádza, že súdny poplatok vo výške 66 eur je vyrubovaný ako z návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia tak aj z návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia. Predmetný súdny poplatok je stanovený paušálnou sumou, nejde teda o druh poplatku v intenciách čl. 52 Nariadenia Brusel 1 podľa ktorého v členskom štáte, v ktorom sa žiada o výkon, nemožno za konanie o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti vyberať poplatok, odvod alebo inú platbu vypočítanú z výšky vymáhaného nároku. Je dôvodné sa domnievať, že zmyslom a účelom čl. 52 Nariadenia Brusel 1 je predchádzať situáciám, kedy by sa výška poplatku za konanie o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti mala odvíjať od sumy vymáhaného nároku, teda predchádzať tomu, aby výška tohto poplatku priamo úmerne nerástla s výškou vymáhaného nároku. Národná právna úprava (zákon o súdnych poplatkoch) však nehovorí o poplatku vypočítanom z výšky vymáhaného nároku, ale o poplatku paušálnom, t.j. o poplatku nezávislom od výšky vymáhaného nároku. V predmetnej veci súd vyrubil poplatok v zmysle platného právneho predpisu, preto odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil. Z hľadiska všeobecnej poplatkovej povinnosti nie je dôvodnou námietka odvolateľa, že v dôsledku povinnosti hradiť poplatok za vydanie osvedčenia o vykonateľnosti, ďalej povinnosti hradiť súdny poplatok z návrhu na uznanie rozhodnutia za vykonateľné a poplatok zo žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, sa veriteľom drobnejšie pohľadávky neoplatí vymáhať čím sú ukracované práva veriteľov a vyvolaný protiústavný stav. Ako už bolo uvedené, súdne konanie podlieha zo zákona poplatkovej povinnosti, ktorá je, až na zákonné výnimky, absolútna. Pokiaľ ide o povinnosť zaplatiť súdny poplatok ako podmienku konania, Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôraznil, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemôže byť považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samé osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03, uznesenie sp. zn. I. ÚS 71/02.) Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Pri posúdení návrhu navrhovateľa na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a vyhodnotenia potreby predložiť Súdnemu dvoru predbežnú otázku podľa medzinárodnej zmluvy je nevyhnutné plne rešpektovať povahu a sledovaný účel tohto osobitného inštitútu práva EÚ. Konanie, v rámci ktorého Súdny dvor zjednocuje rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov členských štátov pri aplikácii a výklade práva Únie, sa označuje ako konanie o prejudiciálnej otázke. Konanie je založené na právomoci Súdneho dvora rozhodovať o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Prostredníctvom konania o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa výkladu alebo platnosti ustanovenia práva Únie sa vytvoril systém spolupráce medzi vnútroštátnym súdmi a Súdnym dvorom, ktorého účelom je zabezpečovať správne uplatňovanie a jednotný výklad práva Únie vo všetkých členských štátoch. Platí pritom, že všetky orgány členských štátov, vrátane vnútroštátnych súdov, majú zabezpečovať dodržiavanie a vykonávanie práva Únie v oblasti svojich právomocí. Predbežná otázka je Súdnemu dvoru predložená v prebiehajúcom konaní pred vnútroštátnym súdom v situácii, v ktorej je na rozhodnutie v danej veci nevyhnutné jej vyriešenie. Predpokladom predloženia predbežnej otázky týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor. V súlade s čl. 267 veta tretia ZFEÚ je súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, povinný obrátiť sa na Súdny dvor ak mu bola predložená prejudiciálna otázka v zmysle cit. článku. „Súd, ktorého rozhodnutie nemožno napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, však má povinnosť, keď nastane v konaní na tomto súde otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, obrátiť sa na Súdny dvor, pokiaľ nekonštatoval, že nastolená otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Spoločenstva už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti“ (pozri rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-495/03, bod 45). Judikatúra Súdneho dvora teda pripúšťa výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora alebo ak výklad a správna aplikácia práva Únie je tak jednoznačná, že nevyvoláva žiadne pochybnosti ohľadom vyriešenia predmetnej otázky, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (vec zjavná, jasná) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď je výklad a správna aplikácia práva Únie natoľko jasný, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci nie je nevyhnutným predložiť Súdnemu dvoru navrhované predbežné otázky, nakoľko rozhodnutie o nich nie je podstatné pre rozhodnutie vo veci samej. V zmysle čl. 52 Nariadenia nemožno za konanie o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti vyberať poplatok, odvod alebo inú platbu vypočítanú z výšky vymáhaného nároku. To znamená, že Nariadenie jasne stanovuje zákaz vyberať poplatok, odvod alebo inú platbu vypočítanú z výšky vymáhaného nároku, čo podľa názoru súdu a contrario nebráni tomu, aby jednotlivý členský štát požadoval za takéto konanie poplatok stanovený paušálnou sumu (tak ako to požaduje slovenský zákon o súdnych poplatkoch). Keďže dikcia práva Únie (čl. 52 Nariadenia) je jasná a jednoznačná, pričom po právnej stránke vzniknutý spor nedeterminuje, krajský súd nepovažuje navrhovanú prvú otázku z hľadiska správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu za zásadnú a relevantnú pre prebiehajúce konanie, teda za otázku zodpovedanie ktorej by bolo potrebným pre rozhodnutie vo veci. Dotknutý článok 52 Nariadenia sa síce vzťahuje na procesnú situáciu vyhlásenia cudzieho rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte (teda na situáciu zhodnú so situáciou v prebiehajúcom konaní), no spôsob, ktorým sa jej dotýka v žiadnom ohľade nekoliduje s národnou právnou úpravou použitou v predmetnej veci, konkrétne s povinnosťou navrhovateľa zaplatiť paušálny súdny poplatok z návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Plzeň v Slovenskej republike. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ak by zmyslom a cieľom Nariadenia Brusel 1 mala byť úplná bezodplatnosť konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia, formulácia právnej úpravy by s najväčšou pravdepodobnosťou bola taká, že za konanie o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti nemožno vyberať akýkoľvek poplatok, odvod alebo inú platbu. Vyššie uvedená argumentácia je súčasne zodpovedaním druhej navrhovanej predbežnej otázky. Pre úplnosť krajský súd uvádza, že ak ustanovenie úniového práva zakazuje vyberať poplatok vypočítaný z výšky vymáhaného nároku (spôsobom nevyvolávajúcim žiadne pochybnosti o správnom výklade a aplikácii predmetného ustanovenia) a v danom prípade bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku v paušálnej výške, nemohlo dôjsť ku kolízii právnych predpisov, ktorá by si vyžadovala pred rozhodnutím vo veci riešiť otázku výkladu práva Únie. Vo svetle uvedeného je potrebné konštatovať, že pre kvalifikované a s právom Únie konformné rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa nie je v danom prípade potrebná interpretačná pomoc Súdneho dvora, preto súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.