Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1Scud/9/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201372 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:5014201372.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Petra Kvietka právnej veci žalobcu: F. X. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť I., bytom na území Slovenskej republiky: u manželky E. T., J. G. XX/C, XXX XX E. Z., proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014- SK zo dňa 26. novembra 2014, takto r o z h o d o l : I/ Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II/ Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Žiline, ako prvostupňový správny orgán príslušný na konanie podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, rozhodnutím č. PPZ-HCP- BB7-57-020/2014-AV zo dňa 08.09.2014 podľa § 77 citovaného zákona, v konaní o administratívnom vyhostení účastníka konania rozhodol, že žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky a zároveň mu určil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka, v súlade s ustanovením § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V súlade s § 83 ods. 1 citovaného zákona určil žalobcovi lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky 20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobca pri kontrole vykonanej hliadkou cudzineckej polície dňa 08.09.2014 predložil cestovný doklad Nigérie, ktorý bol vydaný dňa 22.10.2013 s platnosťou do 21.10.2018, v ktorom bolo vízum typu „C“ vydané vo Švédsku číslo XXXXXXXXX, platné od 20.07.2014 do 05.09.2014, udelené na jeden vstup na 30 dní. Kontrolou bolo zistené, že účastník konania sa dňa 08.09.2014 zdržiaval na území Slovenskej republiky nad rámec udeleného víza, čím naplnil predpoklady administratívneho vyhostenia v dôsledku spáchania priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Menovaný bol dňa 08.09.2014 hliadkou predvedený na OCP PZ Žilina, kde bola s ním spísaná zápisnica, do ktorej uviedol, že uznáva, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene a zároveň ľutuje svoje konanie. Uvedeným konaním účastník konania nerešpektoval čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej Kódex schengenských hraníc). Správny orgán rozhodol o zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka, t.j. dolnej hranice stanovenej zákonom o pobyte cudzincov, a to na základe správnej úvahy o možnosti riešenia protiprávneho konania účastníka konania. Určil lehotu na vycestovanie 20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ktorú považoval za súladnú s ustanovením § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Lehotu považoval za dostačujúcu na zabezpečenie jeho vycestovania s prihliadnutím na skutočnosť, že na území Slovenskej republiky má manželku a dieťa, ktorého je oficiálnym otcom, zapísaným v rodnom liste dieťaťa manželky. Preskúmaním existencie prekážok administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov konštatoval, že nezistil žiadne prekážky administratívneho vyhostenia, čo bolo potvrdené tiež vyjadrením účastníka v zápisnici zo dňa 08.09.2014, ktorý neuviedol žiadny dôvod brániaci jeho administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu, t.j. na územie Nigérie. Preskúmaním existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to čl. 3, 8, zistil, že neexistujú žiadne dôvody brániace vyhosteniu účastníka konania. Opätovne vychádzal z vyjadrenia účastníka konania zaznamenaného v zápisnici zo dňa 08.09.2014, kde uviedol, že v domovskej krajine nie je prenasledovaný a nič mu tam nehrozí. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval žalovaný - Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, a to rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK zo dňa 26.11.2014, ktorým prvostupňové rozhodnutie zmenil v tom, že vypustil aplikáciu určenia zákazu vstupu na území Slovenskej republiky a ponechal výrokovú časť napadnutého rozhodnutia v znení, že podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov účastníka administratívne vyhosťuje a podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar určuje účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky 20 dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný ako odvolací orgán zvážil všetky podklady a zhromaždené dôkazy v rámci prvostupňového konania, ako aj dôkazy predložené účastníkom konania a zároveň dôkazy, ktoré boli zadovážené odvolacím orgánom v odvolacom konaní. Dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán správne aplikoval ustanovenie § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko skutočnosť, že sa účastník konania zdržiaval na území Slovenskej republiky nad rámec udeleného víza, bola jednoznačne preukázaná. Odvolací orgán, v zhode s prvostupňovým správnym orgánom konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 5 Schengenského kódexu zo strany účastníka konania, čo napokon nebolo popierané ani samotným účastníkom konania. Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 82 ods. 1 taxatívne určuje policajnému útvaru administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, k čomu v tomto prípade preukázateľne došlo. Zákon nedáva inú možnosť, ako pri takomto porušení cudzinca vyhostiť. Odvolací orgán preto zastával názor, že prvostupňový správny orgán ohľadom vyhostenia postupoval plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Dospel však k záveru, že účastník konania má seriózny záujem o výchovu svojho syna a zabezpečenie svojej rodiny na území Slovenskej republiky, preto nepovažoval za správne rozhodnutie v časti o určení zákazu vstupu účastníka na územie Slovenskej republiky, pretože by došlo k pretrhnutiu puta medzi otcom a synom na celý kalendárny rok, čo je vzhľadom k veku dieťaťa pomerne dlhá doba, ktorá by mohla zanechať negatívne stopy v danom vzťahu. Keďže v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar „môže“ rozhodnúť o zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky, v tejto časti prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že upustil od aplikácie ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b/ citovaného zákona, t.j. od určenia zákazu vstupu účastníka konania na územie Slovenskej republiky. Zohľadnil pritom nárok dieťaťa na výchovu obomi rodičmi, ktorí o takúto spoločnú výchovu prejavujú eminentný záujem. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, pričom v pôvodne podanej žalobe, podanej na Krajskom súde v Žiline dňa 11.12.2014, vo všeobecnosti namietal porušenie čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Tiež namietal porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach, v dôsledku čoho považoval vydané rozhodnutie žalovaného za nezákonné a žiadal ho zrušiť. Žalobca rozvinul všeobecne uplatnené žalobné dôvody v doplnení a odstránení nedostatkov žaloby podaním došlým tunajšiemu súdu dňa 16.07.2015. Žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a e/ O.s.p.. Žalobca namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti: 1. S manželkou E. T. sa zoznámil v Londýne, kde pracoval ako žurnalista. V roku 2010 otehotnela, narodil sa im syn S. Y. T.. Dňa 11.06.2014 uzavreli manželstvo v Nigérii. Rešpektoval želanie manželky, aby bol maloletý vychovávaný v Slovenskej republike. Požiadal o udelenie víza Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Abuji. Odkázaný bol na švédsku ambasádu. Vízum typu „C“ mu bolo udelené odo dňa 20.07.2014 do 05.09.2014, pričom na územie SR pricestoval až 11.08.2014. Dňa 03.09.2014 si uvedomil, že mu platnosť víza uplynie. Rozhodol sa požiadať o udelenie trvalého pobytu na území SR. Keďže neovláda slovenský jazyk, požiadať o udelenie trvalého pobytu išla v posledný deň platnosti víza manželka. Manželka nebola schopná splniť podmienky podania žiadosti na trvalý pobyt, preto sa dohodla, že predmetnú žiadosť podá žalobca v pondelok, v najbližší pracovný deň. Dňa 06.09.2014 bol zaistený hliadkou a predvedený z dôvodu začatia konania o administratívnom vyhostení. Dňa 08.09.2014 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie o vyhostení a uložení mu zákazu vstupu na územie vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu jedného roka. 2. Žalovaný, ako prvostupňový správny orgán porušili zásadu, povinnosť správnych orgánov zakotvených v ustanovení § 3 ods. 5, § 32 ods. 1 a§ 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Nezistili úplne a presne skutočný stav veci, čím spôsobili, že ich rozhodnutia nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. 3. Celé konanie o administratívnom vyhostení žalobcu prebehlo v rámci pár hodín. Počas tak krátkeho časového úseku nebolo možné uplatniť riadne žalobcove práve, obzvlášť jeho právo na tlmočníka podľa § 47 ods. 4 Ústavy SR. Nedošlo k reálnemu naplneniu tohto práva, keďže išlo o značné množstvo informácií v priebehu krátkeho časového úseku a nie je možné tvrdiť, že žalobca poučeniam aj reálne porozumel. 4. Prvostupňový orgán neprimerane aplikoval zásadu rýchlosti konania, neumožnil žalobcovi pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť doplnenie podkladov. Dňa 08.09.2014 bol žalobca v značnom strese z dôvodu svojej predchádzajúcej hospitalizácie, zadržania cudzineckou políciou. Bolo mu predložené značné množstvo listín a poučení, ktorým dostatočne neporozumel a preklad zabezpečovaný tlmočníkom bol pravdepodobne čiastkový a rýchly. 5. Kvôli uprednostneniu zásady rýchlosti konania správny orgán dostatočne nevenoval pozornosť okolnostiam tvoriacim prekážku administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a 2 zákona č. 404/2011 Z.z., ani prekážkam administratívneho vyhostenia podľa čl. 3 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia len stroho konštatuje, že nemožno aplikovať vyššie uvedené prekážky administratívneho vyhostenia. Správny orgán napriek vyjadreniu sa žalobcu, že v domovskej krajine nie je prenasledovaný a nič mu tam nehrozí, nie je zbavený povinnosti úplne a presne zistiť skutočný stav veci a sám správny orgán mal povinnosť dôsledne prešetriť spoločenský, politický a ekonomický stav v Nigérii, a teda či tento stav neodôvodňuje aplikovanie prekážok vyhostenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Tvrdil, že situácia v Nigérii je dlhodobo kritická, vzhľadom na časté útoky teroristickej organizácie Boko Haram. Násilie je páchané najmä na kresťanoch, cudzincoch, navrátilcoch zo zahraničia a odporcoch ich politického cieľa, pričom táto organizácia predstavuje nebezpečenstvo nielen pre žalobcu, ale aj celú jeho rodinu. Žalobca, manželka a aj ich spoločné dieťa sú kresťania, a preto ak by došlo k vyhosteniu žalobcu, jeho manželka s maloletým synom by v záujme zachovania jednotnej rodiny boli nútení opustiť Slovenskú republiku a vycestovať do Nigérie, čím by sa mohli dostať do stavu sústavného nebezpečenstva na zdraví a živote. 6. Poukázal na dlhodobé varovanie Ministerstva zahraničných vecí Českej republiky, resp. Veľvyslanectva Českej republiky v nigérijskom hlavnom meste Abuja, v zmysle ktorých sa doporučuje vyhnúť cestám do jednotlivých častí Nigérie v dôsledku nebezpečia teroristických útokov a únosov, vojenských operácií. Doporučujú zachovávať najvyšší stupeň opatrnosti, vyhýbať sa verejným miestam s vysokou koncentráciou ľudí, miestam s náboženským významom a podobne. Poukázal na to, že koncom augusta 2014 vrcholila v Západnej Afrike epidémia eboly a aj z tohto dôvodu by žalobca bol ohrozený na živote, ak by bol vyhostený do Nigérie. 7. Vytýkal prvostupňovému orgánu, že manželke žalobcu a ani žalobcovi samotnému nebola poskytnutá náležitá pomoc a poučenie, ktorými by bolo možné predísť celému konania o administratívnom vyhostení. 8. Namietal, že žalovaný nerešpektoval argument žalobcu, týkajúci sa dvoch súčasne prebiehajúcich konaní v tej istej veci, vedených tým istým správnym orgánom. 9. Namietal, že správny orgán neposkytol žalobcovi a ani jeho manželke, ako osobe oprávnenej zastupovať ho v bežných veciach v zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, dostatočnú pomoc pri podávaní žiadosti o udelenie prechodného pobytu v zmysle ustanovenia § 27 zákona o pobyte cudzincov, či tolerovaného pobytu v zmysle § 58 a nasl. zákona o pobyte cudzincov, prípadne na iný pobyt podľa citovaného zákona, čím by vznikla administratívneho vyhostenia žalobcu počas prebiehajúceho konania o týchto druhoch pobytu. 10. Správny orgán svojim postupom, ktorý je v priamom rozpore s čl. 23 ods. 4 Ústavy SR, núti manželku s maloletým synom k opusteniu svojej vlasti v záujme zachovania jednoty rodiny. Žalobca namietal, že existovalo aj menej invazívne riešenie, pričom z hľadiska primeranosti (podľa testu proporcionality) nebude nikdy ako súladné vyhodnotené rozhodnutie správneho orgánu, v ktorom boli cielene a formalisticky aplikované ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov v rozpore s normami medzinárodného a európskeho práva takým spôsobom, že došlo k nenaplneniu práva na súkromie a rodinný život dieťaťa, ako aj rodičov. 11. Došlo k porušeniu práva na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 Dohovoru v spojení s článkami Dohovoru o právach dieťaťa, konkrétne čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 10 ods. 1. K zasiahnutiu do práva na rešpektovanie svojho súkromia a rodinného života, obydlia a korešpondencie v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd možno len v súlade s čl. 8 ods. 2 predmetného Dohovoru a to vtedy, ak je to v súlade do zákonom a je to nevyhnutné v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných. 12. Namietal, že dňa 12.05.2015 začal prvostupňový správny orgán voči žalobcovi nové tretie konanie o administratívnom vyhostení na základe toho istého dôvodu, a teda uplynutia víza typu „C“ udelené Švédskom. V konaní bolo vydané rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB7-51-014/2015-Av zo dňa 12.05.2015, ktorým správny orgán opätovne žalobcu vyhosťuje a udeľuje mu zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na jeden rok. Rozhodnutie žalobca opätovne napadol odvolaním. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 písm. f/ Správneho poriadku je potrebné všetky ostatné identické konania, ktoré začnú neskôr, zastaviť s tým, že správny orgán dokončí konanie, ktoré začal ako prvé. Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 19.06.2015 a v doplnení stanoviska zo dňa 25.08.2015, reagujúc na upresnenie žalobných dôvodov, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrval na argumentácii uvedenej v žalobe napadnutom rozhodnutí. Súčasne žiadal, aby súd posudzoval napadnuté rozhodnutie na základe skutkového stavu, ktorý posudzoval správny orgán v čase rozhodnutia vo veci, ktorá je predmetom konania, a to s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 1 O.s.p.. Uviedol, že žalobca ani raz v priebehu celého konania nenamietal, že by riadne nerozumel úkonom s ním vykonávaných, nevyslovil nespokojnosť s kvalitou práce tlmočníka, ani nepoukazoval na rýchlosť konania, ktoré mohlo spôsobiť neporozumenie kladeným otázkam, či poučeniam. Žalovaný preto takéto tvrdenia žalobcu považuje za účelové. Rovnako odvolávanie sa žalobcu na zlý zdravotný stav považuje žalovaný za irelevantné, nakoľko podľa lekárskej správy žalobca bol zdravotne spôsobilý na ďalšie úkony pred správnym orgánom. Nesúhlasil ani s tvrdením, že správny orgán nevenoval dostatočnú pozornosť okolnostiam tvoriacim možnú prekážku administratívneho vyhostenia. Priamo z napadnutého rozhodnutia, ako aj zo zápisnice o podaní vysvetlenia vyplýva, že žalobca sám bez nátlaku za prítomnosti tlmočníka uviedol, že v domovskom štáte mu nehrozí žiadne týranie, neľudské zaobchádzanie, väzenie, či smrť po jeho návrate. Ani v priebehu celého konania v danej veci žalobca ani raz nevyjadril obavu o svoj život v prípade svojho návratu do domovského štátu. Navyše, žalobca navštívil Nigériu spolu so svojou manželkou v júni 2014, kedy uzavreli manželstvo, bez známok hroziaceho nebezpečenstva o život, či už žalobcu alebo jeho manželky, pričom o dva mesiace na to v septembri 2014 už mala byť nebezpečná situácia v Nigérii tak vážna, že by mohla ohroziť ich život, či zdravie. Poukazovanie na nedostatočné zistenie bezpečnostnej situácie v Nigérii považoval žalovaný za špekulatívne konanie žalobcu s jediným cieľom - zotrvať na území SR. Správny orgán nemohol prevziať akúkoľvek prípadnú žiadosť od manželky žalobcu, pretože ustanovenie § 44 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., ako aj ustanovenie § 59 ods. 1 citovaného zákona upravuje, že žiadosť môže podať jedine účastník konania osobne, teda žalobca a nie jeho manželka. Taktiež nie je možné uplatňovať ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o rodine, pretože v tomto prípade sa nejedná o obstarávanie bežných vecí, ale o podanie žiadosti o pobyte na území SR v zmysle zákona o pobyte cudzincov s presne stanovenými podmienkami. Správny orgán nevedie v rovnakej veci viaceré identické konania. Dňa 06.09.2014 u žalobcu v krátkom čase po predvedení na prvostupňový správny orgán, nastali zdravotné problémy, bola privolaná zdravotná pomoc, žalobca bol odvezený na ošetrenie. Nebolo možné predpokladať, ako dlho budú pretrvávať zdravotné problémy u žalobcu, preto bolo konanie prerušené. Dňa 08.09.2014 po vystavení lekárskej správy, z ktorej vyplynulo, že žalobca je už zdravotne spôsobilý, správny orgán pokračoval v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu. Žalobcovi bol síce zaslaný list nazvaný ako „Začatie konania“, avšak z kontextu celého konania bolo zjavné, že nešlo o nové konanie, ale o pokračovanie v prerušenom konaní po pominutí prekážok, t.j. po vyriešení zdravotných problémov žalobcu. Toto pochopil aj samotný žalobca, nakoľko túto skutočnosť nespochybnil ani vo svojom odvolaní. Z fotodokumentácie cestovného dokladu bolo jednoznačne preukázané, že žalobca sa v čase kontroly na území SR zdržiaval neoprávnene. Žalobca nerešpektoval právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, vydané odvolacím orgánom dňa 26.11.2014. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 01.12.2014. Napriek tomu, že žalobca bol ním zaviazaný v lehote do 20 dní od právoplatnosti vycestovať z územia SR, neurobil tak. Žalobcovi bola daná možnosť zlegalizovať svoj pobyt na území SR, či už podaním žiadosti na príslušný pobyt, na ktorý by v zmysle zákona o pobyte cudzincov splnil požadované podmienky, alebo zadovážiť si nové vízum, ktoré by ho oprávňovalo na krátkodobý pobyt na území SR. Žalovaný zastával názor, že žalobcovi bol zo strany správnych orgánov poskytnutý dostatočný časový priestor na legálne vyriešenie si svojej situácie, čo zjavne neurobil. Do vzniknutej situácie sa žalobca preto dostal sám, svojim nezodpovedným prístupom, a nie neznalosťou zákonov platných na území SR. Nesúhlasil s tým, že žalovaný vydal v tej istej veci dvakrát také isté rozhodnutie. Žalovaný ako správny orgán je povinný v prípade zistenia porušení zákona zo strany cudzincov postupovať podľa zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v stanovenej lehote nevycestoval z územia SR, a teda svojim konaním maril výkon rozhodnutia žalovaného zo dňa 26.11.2014. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa na území SR opätovne preukázateľne zdržiaval neoprávnene, bol prvostupňový správny orgán povinný v zmysle zákona o pobyte cudzincov situáciu riešiť. V zmysle § 82 ods. 1 písm. b/ je policajný útvar povinný administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území SR. Neoprávnenosť pobytu žalobcu bola jednoznačne preukázaná. Zo strany žalobcu došlo k spáchaniu priestupku, za ktorý bol postihnutý napomenutím v súlade s ustanovením § 84 ods. 2 zákona o priestupkoch. Keďže žalobca maril výkon rozhodnutia a ignoroval lehotu na vycestovanie určenú v rozhodnutí odvolacieho orgánu a naďalej sa neoprávnene zdržiaval na území SR, bolo vydané dňa 12.05.2015 nové rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu v zmysle § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, v ktorom mu zároveň bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu jedného roka. Žalovaný, ako odvolací orgán, rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-60-004/2015-SK zo dňa 12.08.2015 potvrdil prvostupňové rozhodnutie zo dňa 12.05.2015. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.08.2015. Žalovaný konštatoval, že samotná existencia rodinného života žalobcu neospravedlňuje a neoprávňuje ho konať protiprávne. Odvolací orgán pri vydávaní rozhodnutia zo dňa 26.11.2014 rešpektoval skutočnosť, že žalobca má na území SR manželku a dieťa a vyšiel mu v ústrety tým, že v tomto rozhodnutí zrušil zákaz vstupu na územie SR a ponechal v platnosti len administratívne vyhostenie z územia SR. Žalovaný podotkol, že žalobcovi viackrát vyšli v ústrety práve z dôvodu zohľadnenia jeho rodinného a súkromného života, avšak žalobca ignoroval akúkoľvek ústretovosť žalovaného. Na prejedanie veci súd nariadil v súlade s § 250g O.s.p. pojednávanie. Pojednávanie sa uskutočnilo za prítomnosti tlmočníčky, čím bolo zabezpečené právo žalobcu v zmysle § 18 O.s.p a článku 47 ods. 4 Ústavy SR. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobcu predniesla a zároveň predložila písomný návrh na spojenie vecí prebiehajúcich na Krajskom súde v Banskej Bystrici, keď dňa 14.10.2015 napadla pod sp.zn. 1Scud/11/2015 žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB2-60-004/2015-SK zo dňa 12.08.2015. Súd na pojednávaní vyhlásil uznesenie, ktorým návrh na spojenie vecí zamietol majúc za to, že neboli splnené podmienky pre spojenie vecí v zmysle ustanovenia § 112 ods. 1 O.s.p.. Predmetné ustanovenie dáva súdu možnosť v záujme hospodárnosti konania spojiť veci, teda nie povinnosť. Súd nepovažoval za vhodné spojiť predmetné veci napriek tomu, že skutkove spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov konania. Predmetné uznesenie bolo vyhlásené v prítomnosti všetkých účastníkov konania. Svojou povahou sa jedná o uznesenie týkajúce sa vedenia konania, proti ktorému nie je prípustné odvolanie v zmysle § 203 ods. 3 písm. a/ O.s.p.. V súlade s ustanovením § 168 ods. 2 a contr. O.s.p. nie je potrebné predmetné uznesenie doručovať účastníkom. V zmysle ustanovenia § 160 ods. 2 O.s.p. písomné vyhotovenie uznesenia, ktoré sa týka vedenia konania, nemusí obsahovať odôvodnenie. Predmetným uznesením je súd viazaný, len čo ho vyhlásil v zmysle ustanovenia § 170 ods. 1 O.s.p.. Právna zástupkyňa žalobcu zotrvávala v celom rozsahu na žalobe a na dôvodoch v nej uvedených. Poukázala na to, že žalobca požiadal o udelenie tolerovaného pobytu. Žalobca sa pripojil k vyjadreniu právnej zástupkyne. Na dopyt zo strany súdu objasnil, že nerešpektoval žalobou napadnuté rozhodnutie z dvoch dôvodov. Jednak preto, že sa odvolal proti rozhodnutiu a druhým dôvodom bola skutočnosť, že manželka mala problémy s matkou a on sa musel postarať o rodinu, preto v tom čase nemohol vycestovať zo Slovenska. V súvislosti s ukončením platnosti víza sa dostavila dňa 05.09.2014 na Úrad cudzineckej polície manželka, pretože on v tom čase zostal doma s chorým dieťaťom a manželka išla vzhľadom na to, že ona ovláda slovenský jazyk. K rodinnému životu uviedol, že bývajú v E. Z. pri Z.. On pracuje ako novinár, v podstate je na „voľnej nohe“ a manželka pracuje v L. ako zdravotná sestra. Pracuje dva týždne, potom má dva týždne voľno. V čase, keď je ona v L., stará sa o dieťa on. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že zotrváva na písomných stanoviskách zo dňa 19.06.2015, ako aj zo dňa 25.08.2015. Uviedla, že z informačného systému policajného zboru vyplýva, že dňa 26.08.2015 žalobca skutočne podal žiadosť o tolerovaný pobyt na útvare v Bratislave, pričom v systéme je uvedené, že dňa 07.10.2015 bola táto žiadosť zamietnutá. Vec je v stave prebiehajúcom, pričom zo systému nie je možné zistiť, či bolo podané odvolanie, nie je zrejmé, či vec bola právoplatne ukončená. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 1Scud/9/2014-185 zo dňa 11.09.2015 povolil odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného až do právoplatnosti skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 1Scud/9/2014, a to v súlade s ustanovením § 250c ods. 1 O.s.p., majúc za to, že v prípade okamžitého výkonu napadnutého rozhodnutia by mohlo dôjsť k vzniku závažnej ujmy žalobcu, ako aj jeho rodine, rovnako by mohol byť zmarený účel súdneho preskúmavacieho konania. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd príslušný na konanie v zmysle druhej hlavy piatej časti O.s.p., podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na riadnom pojednávaní v zmysle § 250g O.s.p. dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, preto žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupujú súdy v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Predmetom súdneho konania bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB2-53-008/2014-SK zo dňa 26.11.2014, ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP- BB7-57-020/2014-AV zo dňa 08.09.2014 tak, že žalobca bol v zmysle ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a v zmysle § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov bola mu určená lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky 20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia. Zmena prvostupňového rozhodnutia vykonaná žalovaným spočívala v tom, že žalovaný vypustil z rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b/ uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jeden rok. Podľa § 2 ods. 1 písm. f/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov; na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z.; administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, 78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Podľa § 81 ods. 1, 2 zákona č. 404/2011 Z.z.; (1) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. (2) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.; policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.; policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov. Podľa § 83 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z.; štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, je povinný vycestovať v lehote určenej v rozhodnutí. Policajný útvar určí lehotu na vycestovanie najmenej 7 a najviac 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia; túto lehotu možno primerane predĺžiť s ohľadom na predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a rodinné pomery alebo zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny. Policajný útvar určí lehotu na vycestovanie najviac 90 dní od vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 82 ods. 9; túto lehotu je možné v odôvodnených prípadoch spojených s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu aj opakovane predĺžiť. Súd posudzujúc jednotlivé žalobné námietky dospel k záveru, že žiadna zo žalobných námietok nie je relevantná privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia. Súd v zhode so žalovaným dospel k záveru, že boli naplnené zákonné predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Je nespornou skutočnosťou a túto nepopieral ani samotný žalobca, že účastník konania ku kontrole vykonávanej hliadkou OCP PZ Žilina sa nevedel preukázať dokladmi, ktoré by preukazovali jeho oprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Sám žalobca si uvedomoval skutočnosť, že vízum skončilo platnosť 05.09.2014. Uvedeným konaním žalobca porušil čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex shengenských hraníc). V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca mal po uplynutí doby platnosti víza na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt v zmysle § 2 ods. 1 písm. f/ zákona č. 404/2011 Z.z., ktorým je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Súd v zhode so žalovaným zastáva stanovisko, že ak zákon v ustanovení § 82 ods. 1 upravuje, že policajný útvar administratívne „vyhostí“ štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, nemá policajný útvar možnosť uváženia, či tak urobí v prípade preukázania neoprávneného pobytu. Výnimkou by bolo len preukázanie prekážok administratívneho vyhostenia, existencia ktorých v predmetnom konaní nebola zistená. Pokiaľ žalobca namietal nekvalifikované tlmočenie, súd považuje námietku za účelovú, neopodstatnenú. Z administratívneho spisu vyplýva, že po tom, čo žalobca uviedol, že žiada tlmočníka pre hovorené slovo aj písomné podania, tlmočník mu bol zabezpečený. Zo zápisnice, resp. zo žiadneho podania žalobcu nevyplýva, že by namietal kvalitu práce tlmočníka. Rovnako nenamietal ani rýchlosť konania, resp. skutočnosť, že neporozumel poučeniam, postupu v konaní, kladeným otázkam a podobne. Na znak súhlasu s obsahom spísanej zápisnice, túto podpísal. V zhode s konštatovaním žalovaného považuje aj súd odvolávanie sa žalobcu na nepriaznivý zdravotný stav za účelové, keďže v prepúšťacej správe z hospitalizácie žalobcu vyplýva, že už bol zdravotne spôsobilý pre konanie pred správnym orgánom. Súd nepovažuje za opodstatnenú žalobnú námietku, že prvostupňový správny orgán dôsledne neposudzoval existenciu prekážok administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov. Zo zápisnice o podaní vysvetlenia jednoznačne vyplýva, že žalobca za prítomnosti tlmočníka uviedol, že v domovskom štáte mu nehrozí žiadne týranie, neľudské zaobchádzanie, väzenie, či smrť po jeho návrate. Nenamietal to ani v konaní pred druhostupňovým správnym orgánom. Žalobca nevyjadril obavu o svoj život v prípade svojho návratu do domovského štátu. V podstate prvýkrát toto tvrdenie predniesol v žalobe, resp. v upresnení žaloby, t.j. v podaní došlom súdu dňa 16.07.2015. K uvedenému súd poznamenáva, že sa jedná o žalobnú námietku, ktorá nevyplývala zo žaloby podanej v zákonom stanovenej lehote. Jedná sa o novú namietanú skutočnosť, ktorú nemožno považovať za rozvinutie pôvodných žalobných námietok, a preto súd na takúto žalobnú námietku ani nemohol prihliadnuť, keďže bola uplatnená po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote na podanie žaloby. Napriek uvedenému súd však zastáva názor, v zhode so žalovaným, že opätovne sa jedná o účelové tvrdenie, ak žalobca v júni 2014 navštívil Nigériu, kde uzavrel manželstvo so E. T., matkou ich dieťaťa S. Y. T., narodeného dňa XX.XX.XXXX. Preto ak žalovaný nevyhodnotil zistené informácie vo veci bezpečnostnej situácie Nigérie za tak závažné, že by tvorili prekážku administratívneho vyhostenia žalobcu v prípade jeho návratu do domovského štátu, považuje záver žalovaného za správny. Pokiaľ by skutočne žalobca s manželkou považovali bezpečnostnú situáciu v Nigérii za tak vážnu, že by mohla ohroziť život, či ich zdravie, potom by nevycestovali v júni 2014 do tejto krajiny. Nemožno vytknúť správnemu orgánu, že neprevzal akúkoľvek prípadnú žiadosť o pobyt, o ktorý by žiadal žalobca od manželky žalobcu, pretože žiadosť v zmysle zákona o pobyte cudzincov, či už o trvalý pobyt na zemí SR (§ 44 ods. 1), resp. žiadosť o tolerovaný pobyt (§ 59 ods. 1), túto musí podať výlučne žiadateľ osobne, v danom prípade žalobca a nie jeho manželka. Manželka túto žiadosť nemôže za žalobcu podať ani s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o rodine, keďže sa nejedná o obstarávanie bežných vecí, na čo správne poukázal žalovaný. Zákon o pobyte cudzincov stanovuje presné zákonné podmienky k uplatneniu konkrétneho pobytu, medzi ktoré patrí aj to, že žiadosť podáva výlučne osoba žiadajúca o takýto pobyt. Súd nepovažuje žalobnú námietku, že vo veci prebiehajú tri rovnaké konania, za opodstatnenú. Aj podľa názoru súdu žalobca v žalobe len účelovo tvrdí, že dňa 08.09.2014 začalo v tej istej veci nové konanie, pretože aj žalobcovi muselo byť z kontextu celého konania zjavné, že v skutočnosti nešlo o nové konanie, ale o pokračovanie v prerušenom konaní po pominutí dôvodov prerušenia pôvodne začatého konania po tom, čo po vyriešení zdravotných problémov žalobcu podľa stanoviska ošetrujúceho lekára bol žalobca už spôsobilý konania pred správnym orgánom. K prerušeniu konania došlo 06.09.2014 krátko po predvedení na prvostupňový správny orgán po tom, čo nastali u žalobcu zdravotné problémy. V čase vydania nového rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu dňa 12.05.2014 ešte nebolo súdom vydané rozhodnutie o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia zo dňa 26.11.2014, pričom samotné podanie žaloby nie je dôvodom na marenie uloženej povinnosti žalobcu vycestovať z územia SR v stanovenej lehote. Postup správneho orgánu pri zabezpečení výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení je upravený v § 84 zákona č. 404/2011 Z.z.. Odklad vykonateľnosti tohto rozhodnutia bol povolený súdom až 11.09.2015, t.j. po vydaní rozhodnutia odvolacieho orgánu dňa 12.08.2015 v novom konaní. Súd poznamenáva, že v čase rozhodovania dňa 14.10.2015 už bola podaná žaloba na Krajskom súde v Banskej Bystrici o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného vydaného pod č. PPZ-HCP-BB2-60-004/2015-SK zo dňa 12.08.2015, zaevidovaná pod sp.zn. 1Scud/11/2015. Jedná sa o nové samostatné súdne konanie, ktoré súd nespojil do spoločného konania s prebiehajúcim konaním pod sp.zn. 1Scud/9/2014, v ktorom bude posúdená zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu. K namietanej neprimeranosti rozhodnutia vo vzťahu k testu proporcionality s rešpektovaním práv žalobcu a jeho rodiny na súkromie a rodinný život, súd zastáva stanovisko, že práve žalovaný vydaním zmeňujúceho druhostupňového rozhodnutia dostatočne zohľadnil a prihliadol na to, aby v neprimeranej miere nedošlo k porušovania práva na súkromie a rodinný život v zmysle čl. 8 Dohovoru v spojení s článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keď vypustil z prvostupňového rozhodnutia uloženia zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, zohľadniac potreby maloletého dieťaťa, jeho najlepší záujem spočívajúci na výchove dieťaťa oboma rodičmi, ktorí aj o to prejavujú záujem. Správny orgán v druhostupňovom konaní zohľadnil, aby dieťa nebolo oddelené od svojich rodičov proti ich vôli a výslovne v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že určením zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky by došlo k pretrhnutiu puta medzi otcom a synom na celý kalendárny rok, čo je vzhľadom k veku dieťaťa pomerne dlhá doba, ktorá by mohla zanechať negatívne stopy na danom vzťahu. Zásada proporcionality nebola porušená vydaním rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu, keď policajný orgán v súlade so znením ustanovenia § 82 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. musel vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, čo bolo nespornou skutočnosť. Keďže neboli preukázané ani prekážky administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 citovaného zákona, nebolo možné rozhodnúť inak, ako rozhodol žalovaný v žalobe napadnutom rozhodnutí. Rozhodnutie žalovaného bolo pre žalobcu v podstate priaznivé, pretože bol síce administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, avšak bez zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, čo znamená, že žalobca bol povinný vycestovať v určenej 20 dňovej lehote za účelom zadováženia si príslušného víza, po vybavení ktorého sa mohol vrátiť na územie Slovenskej republiky k svojej rodine. Z dôvodov vyššie uvedených súd považuje žalobu za nedôvodnú, preto ju v súlade s ustanovením § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p., keď žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.