Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 25CoKR/8/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200286 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6013200286.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Milana Ďuricu, PhD, a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa Slovenská konsolidačná a. s., Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti odporcovi JUDr. Miloš Levrinc, AK J. J. M., U., správca konkurznej podstaty úpadcu STAVIA a. s. „v konkurze", so sídlom Majerská cesta 96, Banská Bystrica IČO: 35 668 360, o určenie pohľadávok vo výške 140.596,71 Eur a určenie spôsobu ich uspokojenia, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16Cbi/3/2014-260 z 18. júna 2014 takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16Cbi/3/2014-260 z 18. júna 2014 v časti o určenie, že pohľadávka navrhovateľa prihlásená: 1/ Prihláškou pohľadávky proti podstate zo dňa 20.06.2011 v sume 47.863,00 Eur, ako pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu v zmysle § 102 a § 103 ako aj ustanovenia § 148 ods. 3 zákona č. 462/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov z titulu výplaty dávky z garančného poistenia jednotlivým zamestnancom úpadcu, ktoré boli vyplatené individuálne dňa 17.06.2011, 2/ Prihláškou pohľadávky proti podstate zo dňa 18.07.2011 v sume 70.670,00 Eur, ako pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu v zmysle § 102 a § 103 ako aj ustanovenia § 148 ods. 3 zákona č. 462/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov z titulu výplaty dávky z garančného poistenia jednotlivým zamestnancom úpadcu, ktoré boli vyplatené individuálne dňa 08.07.2011, 3/ Prihláškou pohľadávky proti podstate zo dňa 04.08.2011 v sume 4.467,00 Eur, ako pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu v zmysle § 102 a § 103 ako aj ustanovenia § 148 ods. 3 zákona č. 462/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov z titulu výplaty dávky z garančného poistenia jednotlivým zamestnancom úpadcu, ktoré boli vyplatené individuálne dňa 02.08.2011, 4/ Prihláškou pohľadávky proti podstate zo dňa 10.10.2011 v sume 6.625,71 Eur, ako pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu, a to predložením mesačného výkazu poistného a príspevkov odvádzateľa (úpadcu) dňa: 08.06.2011 - MV za obdobie máj 2011, 8/ Prihláškou pohľadávky proti podstate zo dňa 10.10.2011 v sume 3.534,10 Eur, ako pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu v zmysle § 102 a § 103 ako aj ustanovenia § 148 ods. 3 zákona č. 462/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov z titulu výplaty dávky z garančného poistenia jednotlivým zamestnancom úpadcu, ktoré boli vyplatené individuálne dňa 06.10.2011, 9/ Prihláškou pohľadávky proti podstate zo dňa 11.11.2011 v sume 696,80 Eur, ako pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu v zmysle § 102 a § 103 ako aj ustanovenia § 148 ods. 3 zákona č. 462/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov z titulu výplaty dávky z garančného poistenia jednotlivým zamestnancom úpadcu, ktoré boli vyplatené individuálne dňa 11.11.2011, 11/ Prihláškou pohľadávky proti podstate zo dňa 06.12.2011 v sume 656,50 Eur, ako pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu v zmysle § 102 a § 103 ako aj ustanovenia § 148 ods. 3 zákona č. 462/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov z titulu výplaty dávky z garančného poistenia jednotlivým zamestnancom úpadcu, ktoré boli vyplatené individuálne dňa 06.12.2011, 15/ Prihláškou pohľadávky proti podstate zo dňa 20.03.2012 v sume 1.045,10 Eur, ako pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu v zmysle § 102 a § 103 ako aj ustanovenia § 148 ods. 3 zákona č. 462/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov z titulu výplaty dávky z garančného poistenia jednotlivým zamestnancom úpadcu, ktoré boli vyplatené individuálne dňa 15.03.2012, 16/ Prihláškou pohľadávky proti podstate zo dňa 23.04.2012 v sume 1.034,60 Eur, ako pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu v zmysle § 102 a § 103 ako aj ustanovenia § 148 ods. 3 zákona č. 462/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov z titulu výplaty dávky z garančného poistenia jednotlivým zamestnancom úpadcu, ktoré boli vyplatené individuálne dňa 19.04.2012, 17/ Prihláškou pohľadávky proti podstate zo dňa 21.05.2012 v sume 2.233,50 Eur, ako pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu v zmysle § 102 a § 103 ako aj ustanovenia § 148 ods. 3 zákona č. 462/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov z titulu výplaty dávky z garančného poistenia jednotlivým zamestnancom úpadcu, ktoré boli vyplatené individuálne dňa 16.05.2012, 19/ Prihláškou pohľadávky proti podstate zo dňa 12.06.2012 v sume 1.770,40 Eur, ako pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu v zmysle § 102 a § 103 ako aj ustanovenia § 148 ods. 3 zákona č. 462/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov z titulu výplaty dávky z garančného poistenia jednotlivým zamestnancom úpadcu, ktoré boli vyplatené individuálne dňa 07.06.2012, potvrdzuje. V časti o určenie, že pohľadávka bude uspokojená z výťažku zo speňaženia majetku konkurznej podstaty úpadcu STAVIA a.s. „v konkurze“, so sídlom Majerská cesta 96, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 35 668 360 mení tak, že návrh zamieta. V časti výroku o náhrade trov konania rozsudok potvrdzuje. Navrhovateľovi nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „konkurzný súd“) rozsudkom č. k. 16Cbi/3/2014-260 z 18. 06. 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) určil, že pohľadávky prihlásené pôvodným veriteľom v celkovej výške 140.596,71 Eur uplatnené jednotlivými prihláškami a v sumách, ktoré sú uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, sú pohľadávkami proti podstate. Zároveň rozhodol, že tieto pohľadávky budú uspokojené z výťažku zo speňaženia majetku úpadcu. K pohľadávke, ktorá bola uplatnená prihláškou č. 4 vo výške 6.625,71 Eur konkurzný súd konštatoval, že z časového hľadiska pohľadávka Sociálnej poisťovne vzniká momentom predloženia mesačného výkazu poistného platiteľom poistného. Uvedeným okamihom má Sociálna poisťovňa vedomosť o výške pohľadávky a má aj právo požadovať od platiteľa poistného dané plnenie. To znamená, že pohľadávky sú evidované v období po vyhlásení konkurzu (17. mája 2011), v dôsledku čoho súd považoval prihlásenú pohľadávku podľa § 87 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z,z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“) za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu. Ostatné pohľadávky sa týkajú dávok garančného poistenia, ktoré boli vyplatené zamestnancom úpadcu, na základe žiadostí zamestnancov. V tejto časti konkurzný súd konštatoval, že podľa § 148 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) sa po vyplatení dávky z garančného poistenia stal zamestnávateľ (úpadca) dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa sa stala veriteľom zamestnávateľa (úpadcu), z čoho vyplýva, že pohľadávka navrhovateľa vznikla po vyhlásení konkurzu. Ďalej konkurzný súd uviedol, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky navrhovateľa (pôvodného veriteľa) voči úpadcovi nie je pracovnoprávny vzťah medzi úpadcom a jeho zamestnancom, teda nejde o mzdový nárok navrhovateľa voči úpadcovi. Garančné postenie ako jeden z druhov sociálneho poistenia je poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ktoré má zabezpečiť náhradu mzdových nárokov zamestnancov úpadcu v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Za splnenia predpokladov platobnej neschopnosti zamestnávateľa a zákonom požadovaných podmienok podľa znenia zákona o sociálnom poistení, výplatou týchto dávok síce dôjde k uspokojeniu mzdových nárokov zamestnancov, avšak nie zo strany samotného úpadcu ako zamestnávateľa, ale plnením zo strany pôvodného veriteľa poskytnutím dávok z garančného fondu. Podľa názoru konkurzného súdu, odlišnosť právnej povahy mzdových nárokov zamestnancov od dávok vyplatených z garančného fondu ustanovuje práve znenie § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení. Podľa tohto ustanovenia až vyplatením dávok garančného poistenia sa zamestnávateľ (úpadca) stáva dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom zamestnávateľa (úpadcu). Navrhovateľ (pôvodný veriteľ) ako poskytovateľ dávky z garančného fondu nie je veriteľom úpadcu, t. j. zamestnávateľa v platobnej neschopnosti, z dôvodu existencie mzdových nárokov ale je veriteľom z dôvodu výplaty dávok garančného fondu vyplateného v rámci jedného druhu sociálneho poistenia, a to garančného poistenia. Vznik pohľadávky navrhovateľa je teda pohľadávkou vzniknutou z garančného poistenia a nie zo mzdových nárokov zamestnancov, ktorým sa touto výplatou uhrádzajú ich samostatné mzdové nároky voči zamestnávateľovi, ktorý ich nie je schopný uhradiť. Konkurzný súd vyslovil názor, že podľa § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení došlo na strane navrhovateľa (pôvodného veriteľa) ku vzniku pohľadávky voči odporcovi z dôvodu výplaty dávok z garančného poistenia, pričom ku výplate týchto dávok došlo až po vyhlásení konkurzu. Súd pri posudzovaní otázky, či vyplatené dávky garančného poistenia patria medzi pohľadávky proti podstate, vychádzal aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré cituje v tomto odôvodnení. Pokiaľ ide o trovy konania súd rozhodol tak, že nepriznáva navrhovateľovi právo na ich náhradu, pretože tento si žiadnu náhradu trov konania neuplatnil. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie odporca v lehote stanovenej v § 204 O.s.p., v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že návrh navrhovateľa na určenie pohľadávok proti podstate spolu vo výške 140.596,71 Eur zamietne alebo aby zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil konkurznému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní namieta, že došlo k vadám konania uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav), pričom súd nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ďalej v odvolaní konštatoval, že konkurzný súd na základe vykonaných dôkazov prišiel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň aj to, že rozhodnutie konkurzného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní poukazuje predovšetkým na to, že na pojednávaní 14. novembra 2012 predložil a navrhol v konaní vykonať dôkazy, a to potvrdenia zamestnávateľa (úpadcu), vystavené zamestnancom na účely plnenia dávok z garančného fondu, pričom súd tieto dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností nevykonal a v odôvodnení predmetného rozsudku sa k nim vôbec nevyjadruje. Z výplat dávok Sociálnej poisťovne nie je zrejmé aká časť mzdových nárokov je pohľadávkou proti podstate a aká časť vznikla pred vyhlásením konkurzu, t. j. pred 17. májom 2011. Uvedené dôkazy považoval odporca za potrebné vykonať analogicky s prihliadnutím na definíciu pohľadávok proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 87 ods. 2 písm. g/ ZoKR účinného od 1. januára 2012. Podľa stanoviska odporcu má v tomto prípade ísť o sumu 52.014,11 Eur. Konkurzný súd sa nevysporiadal s odporcovou argumentáciou, podľa ktorej, ak by aj výklad právnej úpravy ZoKR v znení účinnom do 31. decembra 2011, ktorý sa vzťahuje na toto súdne konanie, pripúšťal, že dávky garančného poistenia sú pohľadávkami proti podstate, tak za použitia vyššie uvedenej analógie sa pod pojem pohľadávky proti podstate dajú subsumovať len tie pohľadávky na peňažných náhradách, ktoré boli vyplatené z garančného fondu, ak ide o dávky poskytnuté zamestnancom za ich pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkami proti podstate. Pokiaľ by nároky Sociálnej poisťovne boli uspokojené z konkurznej podstaty „prednostne“ ako pohľadávky proti podstate pred ostatnými veriteľmi, je to podľa názoru správcu v rozpore so zákonom a aj s účelom samotného poistenia. Odporca je toho názoru, že pohľadávky navrhovateľa z titulu vyplatenia dávok garančného poistenia nie sú pohľadávky proti podstate podľa § 87 ods. 2 ZoKR, pretože tieto nepredstavujú dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu alebo ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovnoprávnych zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Budúce pohľadávky navrhovateľa (pôvodného veriteľa) z titulu plnenia dávok garančného poistenia si bol navrhovateľ oprávnený uplatniť podľa § 28 ods. 3 a 4 ZoKR ako tzv. podmienené pohľadávky, ktorých vznik je viazaný na splnenie odkladacej podmienky. Prípadné predkonkurzné nároky veriteľov odporcu bolo možné uplatniť v lehote do 1. júla 2011 prihláškou pohľadávky, pričom navrhovateľovi (pôvodnému veriteľovi) boli už od mája 2011 zasielané potvrdenia na účely výpočtu nároku na dávku garančného poistenia, a teda tento mal dostatok času si uvedené pohľadávky prihlásiť formou prihlášky ako predkonkurzné nároky. Odporca nesúhlasí s rozlišovaním právnej povahy mzdových nárokov a nárokov z dôvodu vyplatených dávok z garančného fondu. Odporca je toho názoru, že ak zákonodarca chcel upraviť v novej právnej úprave ZoKR nároky z dôvodu vyplatených dávok z garančného fondu ako pohľadávky proti podstate, upravil by to doslovne, tak ako to bolo doposiaľ upravené v zákone č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov. Odporca je toho názoru, že podľa § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého „po vyplatí dávky garančného poistenia sa zamestnávateľ stáva dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom dlžníka“, nejde o vznik nového záväzku zamestnávateľa, ale na Sociálnu poisťovňu prechádza nárok - pohľadávka, ktorá pôvodne patrila zamestnancovi voči zamestnávateľovi - odporcovi. Ide o bežný regresný nárok navrhovateľa (pôvodného veriteľa) voči odporcovi. Pokiaľ ide o neuhradené poistné za obdobie z pred vyhlásenia konkurzu vo výške 6.625,71 Eur uplatnené prihláškou č. 4, považuje rozhodnutie konkurzného súdu za nesprávne, keď priznal túto pohľadávku ako pohľadávku proti podstate. Poistné na sociálne poistenie, podľa stanoviska odporcu, je pohľadávkou proti podstate len vtedy, ak pohľadávka vznikla po vyhlásení konkurzu. Povinnosť platiť poistné za zamestnanca vzniká za každý jednotlivý deň trvania pracovného pomeru a v prípade, ak by sme vychádzali z toho, že tvrdenie konkurzného súdu je správne, pohľadávka na poistnom by navrhovateľovi vôbec nevznikla, ak by si odporca svoju povinnosť nesplnil a pobočke navrhovateľa by nepredložil výkaz poistného a príspevkov. Nárok navrhovateľa na poistné na sociálne poistenie vzniká už na základe samotnej existencie právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zamestnanca, a to konkrétne za každý deň výkonu práce zamestnanca, pričom tento nárok Sociálnej poisťovne sa stáva splatným v zmysle § 143 ods. 2 zákona o sociálnom poistení v deň určený na výplatu príjmov. Odporca poukazuje aj na to, že bol zaviazaný na uspokojenie pohľadávok uplatnených prihláškami z výťažku zo speňaženia majetku konkurznej podstaty úpadcu. Takáto formulácia je nesprávna, pretože súd nemôže zaviazať odporcu k takémuto plneniu z toho dôvodu, že v súčasnosti nie je možné jednoznačne určiť, či bude dostatok finančných prostriedkov na uspokojenie pohľadávok proti podstate podľa § 87 ZoKR a v akej výške. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť napadnuté rozhodnutie ako vecne správne. Vo vyjadrení poukazuje predovšetkým na to, že konkurz bol vyhlásený uznesením konkurzného súdu, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 16. mája 2011, a preto účinky konkurzu nastali 17. mája 2011. Znenie ZoKR, ktoré je účinné od 1. januára 2012 a na ktoré sa odporca vo vyjadrení odvoláva je pre toto konanie právne irelevantné. Ďalej argumentuje tým, že úpadca nevyplatil svojím zamestnancom mzdu, čím porušil ustanovenie § 118 ods. 1 Zákonníka práce. Zamestnancom ako veriteľom vzniklo podľa § 28 ods. 1 ZoKR právo uplatniť si prihláškou svoje pohľadávky, avšak nie je to ich povinnosť, ako to tvrdí odporca. Podľa § 102 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zamestnanec zamestnávateľa má podľa § 18 nárok na dávku garančného poistenia, ak sa jeho zamestnávateľ stal platobne neschopný a nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca. Citované ustanovenie v taxatívnom výpočte uvádza nároky zamestnanca, ktoré sa plnia z titulu garančného poistenia. Podľa § 234 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení zamestnávateľ, predbežný správca alebo správa konkurznej podstaty sú povinní oznámiť pobočke Sociálnej poisťovne platobnú neschopnosť zamestnávateľa do 8 dní od jej vzniku. Zároveň sú povinní oznámiť príslušnej pobočke všetky informácie súvisiace s poskytnutím dávky garančného poistenia a potvrdiť zamestnancovi nároky z pracovnoprávneho vzťahu podľa § 102 ods. 1 za posledné tri mesiace pracovného pomeru pred vznikom platobnej neschopnosti zamestnávateľa, alebo za posledné tri mesiace pred skončením pracovnoprávneho vzťahu. Následne je príslušná pobočka povinná doručiť zamestnávateľovi, predbežnému správcovi, správcovi konkurznej podstaty tlačivá na získanie údajov potrebných na poskytovanie dávky a správca je povinný v prípade vyhláseného konkurzu potvrdiť ich správnosť a doručiť ho príslušnej pobočke do 10 pracovných dní od doručenia tlačiva. Ďalej sa navrhovateľ odvoláva na § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého po vyplatení dávky garančného poistenia sa zamestnávateľ stáva dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom zamestnávateľa. Z týchto ustanovení vyplýva, že pôvodný veriteľ Sociálna poisťovňa vyplatením dávok garančného poistenia zamestnancom získala pohľadávku ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu, a preto ide o pohľadávku proti podstate. Pokiaľ ide o pohľadávku, ktorá sa týka poistného na nemocenské poistenie, navrhovateľ konštatuje, že poistné ktoré platí a odvádza zamestnávateľ je splatné v deň určený na výplatu príjmov, ktoré sú vymeriavacím základom zamestnanca. Až márnym uplynutím lehoty splatnosti poistného, ktorú si zamestnávateľ v tomto prípade určil na posledný deň v mesiaci vzniká pohľadávka Sociálnej poisťovne. Pri uplatňovaní svojich pohľadávok nemôže v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu postupovať odporca v zmysle § 152 zákona o sociálnom poistení, nakoľko toto ustanovenie bolo s účinnosťou od 1. augusta 2006 vypustené. Od tohto dátumu nie je možné v konkurzných konaniach rozdeľovať mesačné poistné na sociálne poistenie na obdobie pred vyhlásením konkurzu a na obdobie po vyhlásení konkurzu. Odporca vychádza z nesprávne právneho posúdenia veci, keď si zamenil vznik sociálneho poistenia podľa § 20 zákona o sociálnom poistení so vznikom pohľadávky Sociálnej poisťovne, pričom vôbec neberie do úvahy § 129 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého suma poistného na nemocenské poistenie, suma poistného na starobné poistenie, suma poistného na invalidné poistenie, suma poistného na úrazové poistenie, suma poistného na garančné poistenie, suma poistného na poistenie v nezamestnanosti a suma poistného do rezervného fondu solidarity sa určujú percentuálnou sadzbou z vymeriavacieho základu dosiahnutého v rozhodujúcom období. Podľa § 138 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení vymeriavací základ zamestnanca, ak tento zákon neustanovuje inak, je príjem zamestnanca za vykonanú prácu, ktorý podlieha z dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu a funkčný plat zamestnanca, ktorý je dočasne vyslaný na vykonávanie štátnej služby do cudziny. Podľa § 139 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodujúce obdobie na určenie vymeriavacieho základu zamestnanca je kalendárny mesiac, za ktorý platí poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti. Podľa § 139 ods. 3 zákona o sociálnom poistení rozhodujúce obdobie na určenie vymeriavacieho základu zamestnávateľa je kalendárny mesiac, za ktorý platí poistné. Ďalej navrhovateľ poukazuje na § 142 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa poistné platí na účet Sociálne poisťovne v Štátnej pokladnici za kalendárny mesiac pozadu, ak tento zákon nestanovuje inak. Pohľadávka Sociálnej poisťovne vo výške 12.837,32 Eur, ktorá predstavuje nezaplatené poistné na sociálne poistenie za obdobie máj 2011, podľa názoru navrhovateľa vznikla 30. júna 2011. Krajský súd v Banskej Bystrici prejednal odvolanie podľa § 211 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia podľa § 214 ods. 2 O.sp. a napadnuté rozhodnutie zmenil podľa § 220 O.s.p. Predmetom odvolania je určenie poradia uspokojovania pohľadávok, ktoré si pôvodne uplatnila Sociálna poisťovňa v konkurze na majetok úpadcu. Medzi správcom a veriteľom vznikol spor ohľadne poradia uspokojenia pohľadávky, ktorá predstavuje nezaplatené poistné na nemocenské poistenie a pohľadávok, ktoré vznikli z titulu vyplatenia dávok z garančného poistenia. Pohľadávky špecifikované v návrhu na začatie konania boli uplatnené pôvodným veriteľom Sociálna poisťovňa ako pohľadávky proti podstate. Správca v písomnom vyjadrení uplatnené pohľadávky neuznal ako pohľadávky proti podstate a tvrdil, že tieto mali byť uplatnené prihláškou postupom podľa § 28 ZoKR. Pohľadávky proti podstate sa uspokojujú prednostne pred pohľadávkami, ktoré sú prihlásené v prihláškach, a teda ide o poradie uspokojovania. U sporných pohľadávok totiž nebol popretý právny dôvod, vymáhateľnosť alebo ich výška. Právna úprava ZoKR účinná do 1.1.2012 neupravovala postup veriteľov, správcu a ani konkurzného súdu v prípade popretia pohľadávok proti podstate. Z týchto dôvodov v prípade ich popretia prichádza do úvahy určenie poradia pohľadávok na základe „všeobecnej“ určovacej žaloby upravenej v § 80 písm. c) O.s.p. Naliehavý právny záujem je daný tým, že správca poprie uplatnené pohľadávky. V zásade nie je vylúčená ani žaloba veriteľa na plnenie, pretože podľa § 87 ods. 3 ZoKR v znení účinnom do 1.1.2012 je správca povinný uspokojovať pohľadávky proti podstate z výťažku získaného z majetku dotknutej podstaty podľa poradia ich splatnosti. Právo na určenie pohľadávok si uplatnila ako veriteľ návrhom na začatie konania Sociálna poisťovňa. V dôsledku postúpenia pohľadávky, uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 24S/43/2013-212 z 23. augusta 2013, súd súhlasil aby do konania vstúpila Slovenská konsolidačná a.s. Bratislava ako nový veriteľ, ktorý nadobudol pohľadávku. V záujme právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí vychádzal odvolací súd predovšetkým z konštantnej judikatúry, ktorá už opakovane riešila buď explicitne to, či dávky z garančného poistenia sú pohľadávkami proti podstate (podľa právnej úpravy účinnej do 1.1.2012) alebo riešila moment vzniku, či splatnosti pohľadávky na poistné na nemocenské poistenie. Pokiaľ ide o pohľadávku na poistnom, odvolací súd vychádzal z judikatúry Najvyššieho súdu SR č. k. 2 M Cdo 30/2012 zo 14. decembra 2012, v ktorom sa medzi iným konštatuje, že zamestnávateľ sa nemôže stať dlžníkom poisťovne skôr než mu vznikne povinnosť zaplatiť poistné, teda skôr než sa na základe mesačných výkazov o vyplatených mzdách a výkazov poistného nestane zrejmým, za ktorého zamestnanca a v akej výške je zamestnávateľ povinný platiť a odviesť jednotlivé druhy poistného. Túto výšku je oprávnená stanoviť aj poisťovňa predpísaním dlžného poistného (§ 178 ods. 1 písm. a/ bod 8 zákona o sociálnom poistení). Povinnosť zamestnávateľa platiť poistné a stanoviť jeho výšku a odviesť poistné za zamestnanca je povinnosťou, ktorá sa viaže na existenciu vzniku a zániku samotného pracovného pomeru, ale aj na okolnosti podmieňujúce vznik nároku na mzdu, jej výšku a osobný status zamestnanca ako platiteľa poistného. Odvolací súd rešpektuje nezastupiteľnú úlohu Najvyššieho súdu SR pri zjednocovaní judikatúry, a to obzvlášť pri rozhodnutiach, ktoré sú vydané v dovolacom konaní. Na strane druhej, je logická aj argumentácia odporcu, že pri nepredložení výkazov zamestnávateľom, by v zmysle vyššie uvedeného záveru toto právo nevzniklo nikdy. K tomu je ešte potrebné uviesť, že pohľadávka nemôže mať dva rôzne momentu vzniku, a to buď predložením mesačných výkazov alebo rozhodnutím správneho orgánu. Pohľadávky podľa predpisov verejného práva v zásade vznikajú ex lege. Bez ohľadu na uvedené, odvolací súd konštatuje v zmysle citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, že aj dlžné poistné za máj (za obdobie pred vyhlásením konkurzu) je pohľadávkou proti podstate. Pokiaľ ide o pohľadávku ktorá sa týka dávok garančného poistenia, odvolací súd vychádzal z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá sa zaoberala v dovolacom konaní vyplateným dávkami z garančného poistenia ako pohľadávkami proti podstate, v právnej úprave ZoKR účinnej do 1. januára 2012. Pri posudzovaní dávok garančného poistenia ako pohľadávok proti podstate bolo konštatované, napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/2/2010 z 27. mája 2010, že pohľadávky vymenované v § 87 ods. 2 ZoKR nepredstavujú konečný výpočet pohľadávok, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, keďže po texte „pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu“ nasleduje spojka „ako“, a táto v konkrétnom prípade vyjadruje vzťah medzi vetnými členmi, konkrétne vzťah medzi „pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu“, ako dane, poplatky, clá atď., teda príkladne uvádza, ktoré pohľadávky sú pohľadávkami proti podstate, ktoré môžu vzniknúť po vyhlásení konkurzu. Dovolací súd konštatoval, že pohľadávky ktoré sú v § 87 ods. 2 ZoKR uvedené za spojkou „ako“ sú len demonštratívne vymedzené a ZoKR použitím slovného spojenia „ako“ nevylúčil možnosť považovať aj iné pohľadávky za pohľadávky proti podstate v zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 ZoKR. Ďalej konštatoval, že pohľadávka veriteľa vznikla z titulu vyplatenia dávok garančného poistenia po vyhlásení konkurzu, a preto použitím jazykového výkladu dovolací súd mal za to, že predmetnú pohľadávku možno považovať za pohľadávku proti podstate. (Podobne v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 3/2010 alebo sp. zn. 5 M Obdo 6/2008). Uvedený právny názor prešiel aj testom ústavnosti. „Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu vychádzajúceho z právneho názoru okresného súdu a spočívajúceho v tom, že pohľadávka Sociálnej poisťovne, ktorá vznikla z titulu vyplatenia dávok garančného poistenia zamestnancom úpadcu po vyhlásení konkurzu na jeho majetok, je pohľadávkou proti podstate. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Už okresný súd v záujme zachovania princípu právnej istoty s odvolaním sa tiež na argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 5 Obdo 2/2010 z 27. mája 2010 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 07/2010 pod č. 9/2010 v inej obdobnej právnej veci svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, keď ustálil, že keďže právo na peňažné plnenie Sociálnej poisťovne proti úpadcovi vyplývajúce z ustanovenia § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení je právom, ktoré vzniká priamo zo zákona po vyplatení dávok garančného poistenia zamestnancom úpadcu, k čomu nesporne došlo až po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, ide o pohľadávku proti podstate v zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Inými slovami, pokiaľ už okresný súd uzavrel, že priamo z garančného poistenia vyplýva tak (originálny) záväzok Sociálnej poisťovne spočívajúci v jeho povinnosti uspokojiť pracovno- právne nároky zamestnancov zamestnávateľa v prípade jeho platobnej neschopnosti, ako aj (originálna) pohľadávka Sociálnej poisťovne voči zamestnávateľovi (úpadcovi) z titulu vyplatenia dávok garančného poistenia, ktorá je pohľadávkou úplne (novou) inou ako dávkami garančného poistenia, uspokojené pohľadávky zamestnancov, hoci aj z obdobia pred vyhlásením konkurzu (nedochádza tu k zmene osoby veriteľa pohľadávok zamestnancov, pozn.), pričom keďže táto zjavne vznikla zo zákona po vyhlásení konkurzu, je pohľadávkou proti podstate, s čím sa krajský súd v napadnutom rozsudku v celom rozsahu stotožnil, tento záver podľa názoru ústavného súdu žiadne znaky arbitrárnosti či svojvôle nevykazuje“. (Ústavný súd SR sp. zn. II. ÚS 51/2014 z 23. januára 2014). Z týchto dôvodov odvolací súd vychádzal z judikatúry Najvyššieho súdu SR. Vyslovený právny názor nerozlišuje, či dávkami z garančného poistenia boli uspokojené pohľadávky zamestnanca, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu (tak ako je to v právnej úprave účinnej od 1. januára 2012), ale fixuje moment vzniku pohľadávky na vyplatenie dávok z garančného poistenia, čo v posudzovanom prípade bolo po vyhlásení konkurzu. V zmysle tohto právneho názoru, každá pohľadávka ktorú Sociálna poisťovňa vyplatí z titulu garančného poistenia po vyhlásení konkurzu, je pohľadávkou proti podstate bez ohľadu na to, aké nároky zamestnanca sú ňou uspokojené, pretože Sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom dlžníka po vyplatení dávky garančného poistenia. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu správne tvrdil, že prihlásenie pohľadávky najmä u súkromnoprávnych pohľadávok, je právom veriteľa a nie jeho povinnosťou. Zamestnancovi nezaniká právo na výplatu dávok garančného poistenia tým, že si neuplatní pohľadávky prihláškou v konkurzu voči svojmu zamestnávateľovi. Dávky garančného poistenia plnia práve tú funkciu, že veriteľ (zamestnanec) si nemusí tieto pohľadávky uplatňovať formou prihlášky v konkurze v takom rozsahu ako mu ju splní Sociálna poisťovňa a nemusí tak čakať na uspokojenie pohľadávky z výťažku získaného zo speňažovania majetku v konkurze. Pokiaľ ide o výšku prihlásených pohľadávok, je pravdou, že správca v písomnom zdôvodnení popretia prihlásených pohľadávok z 18. júna 2012, ktoré adresuje veriteľovi konštatuje, že prihlásené pohľadávky bolo potrebné bližšie špecifikovať nielen podľa zamestnancov, ale u jednotlivých zamestnancov aj podľa konkrétnych mzdových nárokov (druh nároku, čas vzniku, obdobie - suma za konkrétny kalendárny mesiac, resp. deň), za ktoré Sociálna poisťovňa poskytla plnenie dávok garančného poistenia, avšak v súdnom konaní toto nenamietal. Vo vyjadrení k žalobe z 19. septembra 2012 uvádza, že ide o súdne konanie, v ktorom ide len o právne posúdenie veci, pričom odporca nepopiera, že zo strany navrhovateľa neboli vyplatené bývalým zamestnancom odporcu dávky garančného poistenia v takej výške, ako sú uvedené v žalobe, resp. že by výška poistného na sociálne poistenie bola navrhovateľom v žalobe vypočítaná v nesprávnej výške. V tomto vyjadrení odporca žiadal konajúci súd v záujme hospodárnosti, ako aj v záujme veriteľov prihlásených pohľadávok, aby bolo pojednávanie v tejto veci nariadené čo možno v najkratšom čase. Odporca ďalej uviedol, že predmetom sporu je právne posúdenie uplatnených nárokov, a preto je vo veci možné rozhodnúť už na prvom pojednávaní. Na pojednávaní 14. novembra 2012 odporca namietal tú skutočnosť, že nevidel originál zmluvy o postúpení pohľadávok medzi Sociálnou poisťovňou Bratislava a Slovenskou konsolidačnou, a.s., Bratislava. Ďalej predložil do spisu potvrdenia zamestnávateľa na účely nároku na dávku garančného poistenia a konštatoval, že na 2. strane potvrdenia zamestnávateľa na účely nároku na dávku garančného poistenia sú uvedenú sumy mzdových nárokov, ktoré refundovala Sociálna poisťovňa z garančného fondu a je z nich zrejmé, aká časť mzdových nárokov je pohľadávkou proti podstate a aká časť vznikla pred vyhlásením konkurzu, t. j. pred 17. májom 2011. Na pojednávaní 18. júna 2014, na ktorom bolo rozhodnuté, správca uviedol že sa nestotožňuje s argumentáciou navrhovateľa a návrh považuje za nedôvodný. Odkázal na svoje vyjadrenie podané dňa 21. septembra 2012 a tvrdenia na pojednávaní 14. novembra 2012, vrátane návrhov na vykonanie dokazovania. Na výzvu sudcu, uviedol že ďalšie návrhy na dokazovanie nemá. Z uvedeného vyplýva, že odporca nežiadal vykonať dokazovanie ohľadne výšky vyplatených dávok garančného poistenia, naopak sa s nimi stotožnil. V konečnom dôsledku Sociálna poisťovňa vyplácala dávky z garančného poistenia na základe hlásení, ktoré podpísal správca konkurznej podstaty. Vzhľadom na to, že ide o spor vyvolaný konkurzom, s poukazom na koncentračnú zásadu vyjadrenú v § 118a O.s.p., mohol odporca opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktoré sa týkajú výšky pohľadávok len do skončenia prvého pojednávania. Pokiaľ tak odporca neurobil, nemôže v odvolaní úspešne spochybňovať výšku pohľadávok a namietať v tom smere procesné pochybenie konkurzného súdu. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania žiadal, aby súd uložil odporcovi povinnosť uspokojiť pohľadávky, ktorých určenia sa domáha z výťažku zo speňaženia majetku konkurznej podstaty úpadcu. Odvolací súd konštatuje, že v tejto časti návrh nie je návrhom na určenie povinnosti plniť, pretože v takom prípade by musel navrhovateľ vyslovene žiadať, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť konkrétnu peňažnú sumu. Takýto nárok v návrhu nie je uplatnený. Svojim obsahom, i keď neperfektnou formuláciou, je to tiež určovací návrh, ktorý má vyjadriť to, že pohľadávky proti podstate sa uspokojujú z výťažku zo speňaženia majetku z konkurznej podstaty úpadcu. Z iných prostriedkov ako z výťažku zo speňaženia z konkurznej podstaty správca ani nemôže pohľadávky proti podstate uspokojovať. Na takomto určení nie je naliehavý právny záujem, pretože pokiaľ súd prizná a určí, že ide o pohľadávky proti podstate, tieto sa môžu uspokojovať len z prostriedkov konkurznej podstaty a maximálne len do výšky získaných prostriedkov. Z týchto dôvodov zmenil v tejto časti odvolací súd napadnuté rozhodnutie tak, že návrh zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odvolací súd potvrdil, pretože ani čiastočná zmena napadnutého rozhodnutia nemala vplyv na správnosť rozhodnutia v tejto časti. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že navrhovateľ, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný nemá právo na ich náhradu, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil a ani mu žiadne trovy konania nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.